Uzdravenie

Niekedy je lepšie nechať konať prírodu. Tá nemá postranné zámery.
Podporte scifi.sk
Veronika Petráková kráčala pomaly domov. Ešte nie tak dávno chodievala s kamarátkami von, do parku , do kina …. ale to je teraz minulosť. V srdci má obrovskú ťažobu, ktorej sa nedá len tak ľahko zbaviť. Jej mame – tej najlepšej matke pod Slnkom – pred pár týždňami objavili nádor na mozgu.
Veronika si spätne spomínala, ako sa na mamu hnevala za to, že zabudla na niektoré udalosti – nekúpila jej malý batoh na školský výlet; zabudla, že sú pozvaní na babkine narodeniny; zabudla zaplatiť šeky a banka sa im vyhrážala pokutami. Tých prípadov bolo čím ďalej, tým viac a aj ona – Veronika aj otec sa začali obávať, že to bude niečo vážnejšie. Až keď mama jedného dňa odpadla a museli jej zavolať záchranku, ukázala sa pravda: neoperovateľný nádor na mozgu, ktorý stále rastie.
Samozrejme, okamžite sa rozbehla mašinéria záchrany – ožarovanie, chemoterapia, bylinky, vitamíny – absolvovali s mamou všetko, čo ponúka lekárska veda, vyskúšali všetky dostupné alternatívy, ale nič nezaberalo. Veronika tušila, aj keď o tom doma nehovorili, že sa blíži koniec. Mama už len ležala, nebola schopná pohybu a otec sa o ňu staral bez oddychu, bez zastavenia. Len občas sa utiahol do zimnej záhrady a tam tíško plakal. Veronika ho párkrát pristihla, ale obaja sa tvárili, že nič vážne sa nedeje.
Aj keď bolo vonku príjemne, jarné slnko zohrievalo pôdu a vo vzduchu bolo cítiť vôňu zobúdzajúcej sa prírody, Veronika nič z toho nevnímala. Kráčala so zvesenou hlavou a na chodník občas kvapli slzy, ktoré jej stekali po líci.
Vtom sa v jednej chvíli zdvihol vietor, silno zafúkal a ustal. Veronike sa pod nohami objavil nejaký ústrižok novín. Už ho chcela zašliapnuť, keď si všimla nadpis nad jedným článkom:
„Ste zúfalí? Potrebujete pomoc?“
Veronika sa zarazila. Krátky okamih uvažovala a potom sa rýchlo zohla pre zdrap papiera. Trochu narovnala pokrčený ústrižok a čítala:
„Ste zúfalí? Potrebujete pomoc? Liečiteľka a veštica Marta vám ponúka svoje služby v oblasti zdravia, vzťahov, kariéry a duchovného rastu. Zavolajte na číslo, ktoré je bezplatné“ - a pod tým inzerátom bolo uvedené číslo na pani Martu.
Veronika si niekoľkokrát prečítala inzerát, strčila si ho do vrecka a rozbehla sa domov.
- Oci! Oci! - vrieskala už od dverí.
Otec vybehol zo spálne a zahriakol ju:
- Prečo kričíš! Mama spí!
- Našla som jeden inzerát! - horúčkovito začala Veronika rozprávať a vytiahla dokrkvaný papier z vrecka. - Pozri si to! Prečítaj!
Otec vzal do rúk novinový ústrižok a čítal text. Keď ho dočítal, chvíľu bol ticho a potom vrátil papier dcére.
- Nemyslím si, že by toto bolo niečo, čo maminke pomôže, - povedal potichu a otočil sa smerom do spálne.
- Oci, ale aspoň to skúsme! - so slzami v očiach išla za ním Veronika. - Veď nemáme čo stratiť – nie?
Otec znovu zastal, rozmýšľal a potom povedal:
- Dobre, moja, zavolám tej žene. Ale nerob si ilúzie, možno nám nedokáže pomôcť, ak vôbec existuje.
Sadli si obaja vedľa seba na sedačku a otec začal vytáčať číslo uvedené novinovom ústrižku. Chvíľu to zvonilo, ale potom – na jeho prekvapenie – to niekto zdvihol.
- Prosím? - ozval sa ženský hlas v telefóne.
- Prepáčte, ak sa mýlim, - ospravedlňoval sa pán Petrák. - Našli sme inzerát ….
Ani nestihol dopovedať a pani na druhom konci mu skočila do reči:
- Potrebujete pomoc?
- Potrebujeme - váhavo odpovedal otec, - ale viete - u nás je to už veľmi vážne.
- Nič také vážne neexistuje, čo by sa nedalo vyriešiť, - odpovedala žena na druhej strane linky. - Ak máte seriózny záujem, navštívte ma na tejto adrese - a nadiktovala ulicu, ktorá bola na opačnom konci ich mesta.
Veronika aj otec pocítili novú nádej. Čo ak?
Chvíľu sa vzrušene rozprávali o nádeji, ktorá sa zrazu tak nečakane objavila a potom otec išiel za svojou manželkou, aby jej to povedal.
Veronika sedela naďalej v obývačke a čakala. Prešla dosť dlhá chvíľa, kým sa na spálni znovu otvorili dvere a vyšiel z nich otec.
- Tak čo? - netrpezlivo sa ho spýtala.
- Mama to nechcela, ale prehovoril som ju, - povedal jej.
- Nechápem, prečo tam nechce ísť? - rozhorčovala sa Veronika. - Veď doteraz skúsila všetko?!
- Veď práve, mama vraví, že už nič jej nepomôže a vraj má z toho nejaký zlý pocit, - odpovedal otec Veronike.
Ale Veronika sa chopila nádeje a nehodlala sa jej len tak ľahko vzdať.
- Tu nejde o pocity, ale o život! Zavoláme znovu tej žene, nech nám povie, kedy tam môžeme ísť.
O tri dni viezli mamu na dohodnutú seansu.
Keď prešli mestom pomalým tempom, aby nárazy mame neublížili, chvíľu im trvalo nájsť udanú adresu. Napokon zastavili pred domom, ktorý už mal za sebou lepšie časy. Motor auta stíchol a takisto zostalo ticho aj v aute. Matka nebola takmer pri vedomí, ale otec stále zvažoval, či sa radšej neotočiť. Napokon Veronika vystúpila z auta a zavelila otcovi:
- Pomôž mi!
Opatrne usadili mamu do kolieskového kresla a pohli sa k domu. Zjavne ich už domáca pani očakávala, lebo skôr, ako stihli zaklopať, otvorili sa dvere. Vo dverách stála staršia pani, riedke šedivé vlasy, vráskavá tvár a spoza riedkeho obočia na nich pozerali nepríjemne pichľavé oči.
- Petrákovci? - spýtala sa ich.
- Áno, - odpovedal otec. - Ja som s vami telefonoval.
- Poďte ďalej, čakám vás, - a otvorila doširoka dvere, aby mohli bez problémov s kreslom prejsť.
Vnútri sa ocitli v priestrannej vstupnej hale, ktorá bola celkom udržiavaná. Domáca pani ich zaviedla do jednej z izieb. Bolo tam veľa políc s rôznymi nádobami, fľašami.
„Ako u nejakej čarodejnice,“ - pomyslela si Veronika.
Zrejme to isté napadlo aj jej otca, lebo sa na ňu len mlčky pozrel a nadvihol obočie.
V izbe boli okrem políc aj skrine, kreslá a lehátko. Stará pani sa otočila k pánu Petrákovi:
- Preložte chorú pani sem na lehátko.
Otec s Veronikou opatrne mamu preložili.
- A vás poprosím, aby ste sa vrátili do predsiene, - obrátila sa na otca a dcéru.
- No to teda v žiadnom prípade! - rezolútne sa ohradil otec.
Stará pani na neho chvíľu bez slova pozerala a potom mu povedala dôrazne:
- Ja vašej manželke nejdem ublížiť. Pozrite sa – a ukázala rukou po policiach, - tu mám bylinky, ktoré už veľa rokov používam a doteraz ma nesklamali. Ak tu budete sedieť, nemôžem sa sústrediť na prácu. Ja musím sledovať aj to, ako chorá reaguje a nie sa starať o to, či vy súhlasíte s tým, čo robím, alebo mi budete chcieť do toho zasahovať.
Pán Petrák po chvíli uznal, že liečiteľka má asi pravdu a odišli obaja z miestnosti.
Otec s dcérou ticho sedeli na starej pohovke v predsieni. Ani jeden nevedel, čo povedať. Už prešiel dlhý čas a z izby, kde bola chorá, nič nebolo počuť. Prešli snáď aj dve hodiny, keď sa otvorili dvere a pani Marta ich kývnutím ruky pozvala do miestnosti.
- Je vo veľmi ťažkom stave, - začala hovoriť o pacientke. - Ale uzdraví sa.
Veronika a otec sa na seba pozreli s úžasom v očiach.
- To myslíte vážne? - spýtal sa jej pán Petrák. - Lebo ak nie, radšej nám nedávajte nádej – prosím!
- Hovorím vám seriózne, že sa z toho dostane! - trvala na svojom liečiteľka.
Podala Veronike nejakú fľašku, v ktorej bol zeleno-hnedý prášok.
- Toto jej budeš pridávať do čaju trikrát denne, rozumieš? Nesmiete to vynechať ani raz! O týždeň príďte znovu, mama sa bude cítiť už lepšie.
Veronika si zobrala fľašku a opatrne si ju uložila do kabelky.
- Rozumiem, spoľahnite sa. O týždeň sme tu.
Jej otec bol ticho. Bolo ťažké uveriť, že po toľkých pokusoch zvrátiť chorobu je tu zrazu reálna nádej, že jeho milovaná žena bude žiť. Napokon sa obrátil na starú ženu a povedal:
- Ak ju zachránite, dám vám, čo len budete chcieť!
Starena sa uškrnula a potichu povedala: „O tom nepochybujem.“
Preložili mamu do kresla a opatrne s ňou vychádzali z izby. Veronika si všimla na dlážke pod lehátkom nejaké tmavočervené kvapky. „Žeby krv?“ - napadlo ju, ale rýchlo na to zabudla.
Prešiel týždeň a mama Petráková sa skutočne cítila lepšie. Dokonca začala aj jesť, po dlhom čase sa v posteli posadila. Otec s dcérou boli nadšení. Nečakali takéto rýchle pokroky a úprimne sa tešili. Trošku ich prekvapilo, že mama nemá až takú radosť z uzdravovania ako oni. Niekoľkokrát sa stalo, že im vytkla drobnosti – čaj je príliš horúci, dlho ju nechávajú samu, v izbe sa málo vetrá a pod. Ale napokon – má mozgový nádor a lekári ich varovali, že môže dôjsť k nejakej zmene v správaní. Keď sa vylieči, bude všetko tak, ako predtým!
Keď o týždeň išli znovu k starej liečiteľke, mama už bola pri vedomí a celú cestu spolu komunikovali. Pani Marta ich znovu čakala vo dverách a keď mamu zaviedli do izby s lehátkom, otec a dcéra bez slova odišli do predsiene.
Kým sedeli v predsieni, potichu sa rozprávali. Čas utekal a znovu mali pocit, že to trvá už dlho. Vtom veronika zbadala, že dvere na izbe sú málilinko pootvorené. Po špičkách k nim došla a cez škáru nazrela dnu. To, čo videla, sa jej zdalo príliš divné. Mama ležala bez pohybu na lehátku, oči doširoka otvorené a nad ňou sa skláňala liečiteľka. Niečo si potichu hundrala a po kvapkách kvapkala nejakú hustú tmavú tekutinu do maminých pootvorených úst. Veronika užasnuto sledovala túto scénu. Potom starena zobrala inú fľašku, v ktorej bolo tiež niečo namiešané a začala si to dávať sebe na jazyk – tiež vždy len kvapku. Veronika sa snažila čo najviac zadržať dych, aby ju liečiteľka neodhalila, ale teraz sa prudko nadýchla. Stará Marta sa otočila ku dverám, ale Veronika sa stihla skryť za ne. Potom znovu po špičkách prišla k otcovi.
- Nikdy som nič také nevidela, - pošepkala mu.
- Doma mi to porozprávaš, - odpovedal jej tiež potichu.
Cesta domov ubiehala potichu. Mama na zadnom sedadle spala a otec s dcérou ju nechceli rušiť.
Po tejto návšteve sa stav matky ešte rapídnejšie zlepšil. Dokonca skúsila aj chodiť a s pomocou manžela už jej to išlo celkom dobre. Nepríjemné bolo to, že bola stále viac agresívna. Vytýkala svojim najbližším nedostatok ochoty v starostlivosti o ňu, vytýkala im, že je v dome neporiadok, že jedlo nie je dostatočne chutné – jednoducho: nič nebolo dobré. Veronika s otcom nerozumeli – mama bola vždy príjemná, láskavá, milá. Nespoznávali ju. Utešovali sa tým, že keď nádor zmizne, znovu bude taká, ako pred chorobou.
Keď išli k liečiteľke o týždeň znovu, malo to byť už naposledy. Marta im vravela, že po tomto stretnutí už bude ich mama zdravá.
Všetko prebiehalo tak, ako doteraz. Len žiaľ – dvere boli tentoraz dôkladne zavreté. Celá procedúra trvala dlhšie ako doteraz. Keď sa po niekoľkých hodinách dvere otvorili, mama z nich vyšla na vlastných nohách. Veronika s otcom k nej prišli a objali ju. Ona rozpačito roztiahla náruč, ale vzápätí ich od seba odtlačila. Zmätene sa na ňu pozreli. Zbadala ich pohľad a s mdlým úsmevom povedala:
- Ešte ma trochu bolí hlava. Ale to prejde.
Pán Petrák chcel zájsť za starou pani, ale manželka ho zadržala.
- Ja som s ňou už všetko dohodla, nemusíš tam chodiť.
Petrák sa zarazene zastavil, ale nechal to tak. Aj Veronika bola prekvapená zo situácie. Keď mama s otcom vychádzali von z domu, rýchlo nakukla do miestnosti, kde liečiteľka liečila mamu. Musela si zakryť rukou ústa, aby nevykríkla. Na zemi ležala stará pani, zrejme bez života – celá sinavá, nehybná a pod ňou sa hromadila kaluž krvi.
Veronika vybehla z domu. Nevedela, čo robiť. Má to povedať otcovi? Čo sa stalo s jej mamou? Otázky, ktoré nevedela zodpovedať.
Prešiel ešte týždeň a mama bola úplne v poriadku – aspoň čo sa zdravia týka. Len sa veľmi zmenila. Akoby na mnohé veci zo svojho života zabudla. Veronika ju pristihla, ako si prezerá svoje oblečenie v skrini a s úsmevom si hovorila pre seba: „Toto všetko je teraz moje!“
Aj vzťahy doma sa zmenili. Mama trávila s otcom oveľa viac času, ako doteraz – a väčšinou boli zavretí v spálni. Ale Veronika ju takmer nezaujímala. Nestarala sa, kde chodí, či niečo nepotrebuje, nikdy ju neobjala.... Bolo to nepochopiteľné.
Veronika už nerada chodievala ani domov – cítila sa doma nechcená, nevítaná. Otec ju občas pohladkal, prehodil s ňou pár slov, kým ho mama zase niečím nezamestnala. Naučila sa túlať sa do zotmenia po meste, až raz – sama nechápala ako, ocitla sa pred domom liečiteľky. Chvíľu uvažovala: vojsť alebo nie. Napokon nechala voľbu na osud: stlačí kľučku a uvidí. Chytila kľučku na dverách a prekvapená zistila, že sú odomknuté.
- Haló! - zavolala do domu.
Nikto neodpovedal, tak opatrne vošla. Prešla dobre známou predsieňou a chytila kľučku na dverách, ktoré viedli do miestnosti s lehátkom. Vtedy ju napadlo, že keď odtiaľto odchádzali, tieto dvere boli otvorené. „Asi tu už niekto bol!“ - napadlo ju.
Vošla do izby. Bola prázdna. Po liečiteľke ani stopy, iba tam, kde ležala, keď odtiaľto odchádzali, zostala matná škvrna. Veronika si prezerala police s bylinkami, elixírmi – či čo to tam bolo. Na jednej polici objavila starú fotografiu. Bola na nej dvojica - muž a žena. Na zadnej strane bolo vyblednutým písmom napísané: „Elizabeth a John 1845“. Prezerala si chvíľu starú fotografiu, keď vtom zbadala za ňou na polici ďalšie. Vzala ich do rúk a na každej z nich bola dvojica – muž so ženou. Otočila fotografie a na každej z nich bol zápis: „ Elizabeth a John 1850“, „ Elizabeth a John 1930“, „ Elizabeth a John 1980“. Aj keď mená boli tie isté, tváre sa líšili.
„Čo to má znamenať?“ - rozmýšľala vystrašená Veronika.
Pobrala všetky fotografie a dala si ich do tašky. Musí sa dozvedieť, čo to znamená.
Bol už večer, keď dorazila domov. Dom bol celý vysvietený – zjavne majú návštevu. Vošla a zbadala pri svojej mame stáť nejakého starého pána. Keď ju otec zbadal, privítal ju slovami:
- Predstav si, máme návštevu. Maminka zistila, že má vzdialeného príbuzného – strýko John. Musíme sa s ním bližšie zoznámiť, je to skvelý človek. Predstav si – vyzná sa v mágii!
Veronika zostala stáť vo dverách. Priklincoval ju tam strach a hrôza z toho, čo práve pochopila! Otec sa k nej ešte raz obrátil a s úsmevom jej povedal:
- A ty si vedela, že naša maminka má aj stredné meno? Nikdy nám to nepovedala. Volá sa Elizabeth.

Leona

Leona
Leona min Emek

Diskusia

Ingrid Zambová
Ahoj, poviedka podľa môjho gusta. Tiež mám rada systematičnosť a jasnosť v písaní, keď viem, že každému slovu, každej vete čitateľ porozumel. Nemám rada umelú lacnú záhadnosť, či neúplnu vetu, len aby bolo napätie, či je potrebné a či nie. Nabrala si ma na udicu a držala si ma celý čas. Vôbec mi nevadí, že som niekde v polovici poviedky predvídala pointu. Pekné čítanie. Malé pravopisné chyby ( chýbajúca čiarka) sú odpustené. U mňa máš 9.
07.04.2021

Goran
Pre mňa to nebolo nijako objavné, je to mimoriadne stará a veľakrát použitá premisa. Ten, kto číta fantastiku vysleduje podobné či identické námety až kdesi do 19. storočia. To však nevadí, to vôbec nevadí, pretože nápad - zápletka je tak či tak pútavá. A záleží iba na spracovaní, nie na tom, či to tu už niekedy bolo (ten, kto má v žánri veľa načítaného, zistí, že takmer všetko tu už bolo). Toto rozhodne - tvoj autorský vklad, Tvoj osobný pohľad, tá devíza, ktorú do dielka vložíš, nech má dušu... Tvoj štýl je priemerný, žiaľ, pripomína lepšie školské slohovanie. Je to len začiatočnícka alebo mierne pokročilá práca s jazykom a vetnou skladbou - štylistikou. Ale to by až tak nevadilo, to sa dá jednoducho vycvičiť - čítaním a písaním. A mnohé príspevky, čo sa tu objavujú, sú oveľa, oveľa slabšie. Horšie je rozprávačstvo. Je veľmi nudné. Takto "popisne", zámerne nehovorím opisne - lebo opisy tu prakticky chýbajú, sa nepíše... respektíve, to nebude ten skutočný beletristický, knižný štýl. Opakujúce sa slová, nie práve štylisticky najčistejšie vety... Nemôžeš písať štýlom - osoba ide, spraví to a to, potom zase ide, potom zase spraví to a to... je to také "oko kamery" ozvláštnené dialógmi. To nie je pri tomto druhu príbehov najšťastnejší spôsob rozprávania a zaznamenávania udalostí. Je mi to ľúto, lebo je tam cítiť potenciál, ale nerozvinutý. Navonok je všetko remeselne ako tak ok, rozhodne na úrovni oproti niektorým iným prózam, čo sa tu objavujú, kde i trebárs autor príde s niečím skutočne novátorským a vie to aj zaujímavo podať, ale neovláda základy nášho jazyka a prípade ani netuší, ako sa píše priama reč. No čo mi na tom vadilo najviac (ak opomeniem jednu ohromnú nelogickosť - naozaj si myslíš, že by niekto iba tak odišiel od mŕtvej či aspoň polomŕtvej zakrvavenej pani akoby sa ani nechumelilo?), nie je tam žiadna invenčnosť, žiadna umeleckosť, text prakticky nemá "osobnosť", chýba tomu "šťava". Je to mimoriadne konvenčne, "šedivo" napísané. Hodnotil som ako 5 z 10. Nie je to zlé, to nie! Ale nie je to ani dobré, pritom by mohlo a vedelo a dokázalo byť... Ešte skúšaj, viem, že na to máš.
Ak chceš bravúrne poviedky, ktoré sú podobne ladené,a by si sa čitateľsky pobavila a spisovateľsky "podkula", skús staré výbery od Alfreda Hitchcocka. Skvelé sú zbierky od Roalda Dahla a najväčšmi od Raya Bradburyho.
07.04.2021

Ingrid Zambová
Goran, prísne hodnotenie.
07.04.2021

Goran
Ee, pravdivé. Možno prísne... ale nie zaujaté. A prísne preto, lebo tam vidím potenciál. Keby to bola hlúposť, keby to bola naozaj "slabota", len by som mával rukou a nič tu nepísal. Nie je to zlé, ale treba ešte dlhšiu cestu ujsť... Porovnaj si to so svojou prvou poviedkou, alebo trebárs s poviedkou Tomáša Staviteľa Prípad Dobráka Goodguya, ktoré je - z tých, čo sa tu poslednú dobu vyskytli - etalónom pútavosti a čítavosti...
Ale ja nechcem autorku demotivovať, práve naopak, chcem ju motivovať, lebo jednoznačne u nej vidno, že to má zmysel - že treba písať/trénovať, má dobré predpoklady, jednoznačne sa bude zlepšovať.
07.04.2021

Kei
Som po celodennej práci, na nohách od piatej ráno, konečne som sa dostala ku káve a potešilo ma, že sa k nej objavila nová poviedka. Ešte viac ma potešilo, že to je veľmi príjemné fantasy s hororovými prvkami a s osvedčenou výstavbou deja. Ešte lepšie, že je to aj celistvé, teda končí prijateľným záverom a nie je to úvod z úvodu. V takýto čas mi nechýba žiadny jazykový a myšlienkový experiment plný štylistických figúr. Originalitou by som sa netrápila. ak niekoho baví tento podžáner, rád si prečíta podobné príbehy.
Za mňa nadpriemerné fajn, vysvetlím prečo:
Štýl poviedky dokresľuje osobnosť hlavnej hrdinky, je to školáčka a keďže príbeh je predstavený cez Veroniku, tak sa to hodí. Páči sa mi, že sú v texte emócie, viem si živo predstaviť, čo prežíva. Dopomohli práve tie normálne formulácie, kde postava nebola preafektovaná, neachkala a neutápala sa v metaforách a prežalostných myšlienkových pochodoch. Preto jej city boli uveriteľné, pôsobili prirodzene a vyvolali súcit. Keby keby bôľne vzlykala, nad osudom krutým, čo najmilšie jej berie, tak jej neuverím ani nos medzi očami. Možno v umeleckej próze by poviedka neuspela, ale nemám pocit, že v tomto prípade išlo o umeleckosť diela.
Aj keď som predvídala koniec, bola som zvedavá, či sa moja predpoveď naplní - to je ten pozitívny druh predvídavosti. Taký, keď predpokladáte, čo by sa mohlo stať a želáte si, aby sa to stalo. Ten negatívny by bol, keď čitateľ predpokladá vyústenie, ktoré si neželá aby sa stalo, lebo by to z textu spravilo frašku - v tomto prípade, ak by sa mamka dokonale uzdravila, stará babka jej zaželala všetko najlepšie a všetci by boli šťastní. (ble, presladený happyend)
Záver sa mi páčil :) (mimochodom, chápem, prečo niekto v tomto prípade nechal ležať mŕtvolu tam kde bola, vrah to obvykle robieva, aj keď tu je tá vražda dosť neštandardná) Čo som nepredvídala, bol strýko John, to bolo super.
Ok, chválu máme za sebou, teraz ešte pár slov, na čo dať si pozor: aj keď je priama reč písaná pomlčkami v pravidlách, v tomto žánri je zaužívanejšie používať úvodzovky, a na myšlienky jednoduché úvodzovky (len s jednou kvačkou). Hlavne keď autor používa v texte pomlčky, tak niektore vety môžu vyzerať divne :)
Pozor na slovko "nejaky" - je záludné, pretože sa rado nasáčkuje všade, kde nechceme presne rozpisovať, ale vo väčšine prípadov ho vôbec nie je treba. Aj v tomto texte by som všetky, možno až na jeden prípad škrtla. sú zbytočné, lebo tá nejakosť vyplýva z textu, tým, že predmet nie je viac upresnený. Podobných pár drobností sa ešte nájde, ale myslím, že som na dnes už popísala dosť :)
Teším sa na ďalšiu poviedku.
07.04.2021

Leona
Vďaka za všetky pripomienky, rada sa poučím :). Píšem pre svoje potešenie a tak som si povedala - čo keby som niečo aj zverejnila? Mojím zámerom je poštekliť predstavivosť a rozvíriť hladinu zabehaných životných istôt.
07.04.2021

Goran
To je výborný prístup. Aj keď sú dievčatá nadšené a ja nie až tak, - ale zlé to nie je ani náhodou! - to len dokladá, že každý má v literatúre rád niečo iné a potrebuje niečo odlišné, objektívne máš určite dobré spisovateľské predpoklady. Aj ja sa budem tešiť na ďalší príbeh.
07.04.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.