Temný les(1)

„Tam! Pozri!“ ukázal mi na neveľkú hŕbu kostí, ktorým kráľovala ľudská lebka. Zhíkla som. Na kapelových tričkách sme mali lebku, vo veľa piesňach sme spievali o smrti, či kostiach a klipy s horiacimi lebkami na youtube som si často vyhľadávala. No v skutočnosti vyzerala hrozivo. Čierne očné otvory nemo hľadeli na mňa. Akoby som zrazu videla oheň, čo spálil tú lebku. „Keď som ju vykopal, bola zabalená. Myslel som si, že je tam nejaký poklad.“
Filmová história scifi
Bim. Bam. Bicie kladivko drevených kyvadlových hodín divoko udieralo do gongu. Na šiesty úder som rázne otvorila oči. Pár úderov srdca mi trvalo, než som si uvedomila, že ležím v mojej izbe. Nechápavo som pozerala na starodávne hodiny. Asi pol metra dlhé kyvadlo sa pomaly kolísalo pod veľkým ciferníkom s rímskymi číslicami a čierna ručička sa otáčala opačne oproti bežnému pohybu.
Deň sa lenivo prebúdzal, príroda len nedbalo odsúvala nočný šat. Na okne sa mihol čierny tieň. Nejasné obrysy prezradzovali, že si prisadla mačka, lenže ja som bývala na druhom poschodí, ako sa tam teda dostala? Vnútro sa mi zachvelo. Z úst sa mi vydral tichý ston.
„Posledná hodina odbila!“ hlboký záhrobný hlas mi prenikal až do špiku kostí.
Zvuk prichádzal odvšadiaľ. Vibroval miestnosťou, odrážal sa od stien a čoraz naliehavejšie dorážal do uší. Pocit chladu mnou prechádzal skrz naskrz. Ucítila som studené kvapky na čele a husia koža vyskočila ako na povel.
No sotva hodiny dozneli, záhadná sila rozdrapila stenu. Trhanie tapety drásalo sluch. Pred očami povstala puklina. Neveľký oblak pary páchnuci po síre sa rýchlo dral do izby. Tlačil sa do mojej hlavy všetkými možnými otvormi. V tej chvíli akoby všetká krv odišla z mojej tváre. Prešiel mnou nezvyčajný pocit, akoby sa mi celá pokožka na tvári lepila na lebku. Strach mnou prechádzal ako vlny. Nejasné traskolenie ovládalo celý môj organizmus.
„ROMAN!“
Uvedomila som si, že trasenie prešlo do žalúdka. Ten sa čoraz neodbytnejšie dožadoval pozornosti.
Para po chvíľke opäť mizla v štrbine steny. Následne trhlina zmizla aj so záhrobnými hodinami.
Avšak v mojom vnútri vznikala aj iná emócia. Neveľký zárodok čudnej radosti mi rozochvieval pľúca. Z tajomného miesta môjho ja tryskal jasot z toho, že vyššie mocnosti ma konečne uznali za vhodnú zachraňovať ľudí.
Žalúdok sa nenáhlivo dokolísal. Nedobré vzrušenie ma pomaly púšťalo zo svojich pazúrov. Čoraz viac sa však do mojej pozornosti tlačil Roman. Tento korpulentný chlapec, asi o pol hlavy vyšší odo mňa, vyhrával vždy nežiaducim spôsobom rehot spolužiakov najmä vďaka svojej neustálej nemotornosti. A to jeho zamastené tričko? Bŕŕ.
„Milena, ty si krava!“ vynadala som si, keď som si narýchlo česala svoje dlhé blond vlasy. Voľne mi spadali na hruď.
Rýchlo som si skontrolovala zadok, aby mi nevytŕčal z úzkych riflí. Hodila som si na seba voľnú mikinu. Na kozmetiku mi neostával čas, iba som si náhlivo natrela pery perleťovým rúžom.
Cestou do školy sa mi v mysli opäť vynoril Roman. Poslednú dobu tento čiernovlasý spolužiak iba mĺkvo sledoval triedu. Stala sa z neho nenápadná myš, ktorá sa ako neviditeľný tieň ukrývala vo svojej lavici.
Celú prvú hodinu som pozerala na hodinky. Každá minúta mi trvala ako keď sa slimák snaží prejsť kilometer. Roman do školy nedošiel. Ja som trnula. Cítila som, ako sa mi črevá zamotávali a vytvárali jeden veľký balvan. Ten ma ťahal ku dnu a ja som lapala každou sekundu po dychu.
Keď konečne zazvonilo, nebadane som zašla k Romanovej lavici. Vďaka jeho povestnému slaninovo-cibuľovému opuchu šíriacemu sa z jeho úst sedával úplne vzadu a sám. Povrch celej jeho lavice pokrýval vyrytý les. A uprostred sa ako žiarivé znamenie vynímala sľučka.
Skrútilo ma. Tvárila som sa, že som dostala silné kŕče, aby som sa mohla vypýtať od triednej.
***
Nohy ma niesli najprv pomaly. Akonáhle som zmizla z dohľadu školy, rozbehla som sa ako rýchle auto. Temný les čoraz viac vypĺňal môj zrak. Úzka cestička vyšliapaná generáciami mojich rovesníkov mizla medzi tmavými stromami.
Povetrím lietali snehové bodky. Po vstupe do lesa sa zrazu zo snehových vločiek vytvorila hlava a torzo tela. To ma cikcakovito oblietalo.
„Nezachrániš ho!“ démonov úlisný hlas dobiedzal do mňa ako ostré kružidlo spolužiakov.
Hruď mi stlačilo neviditeľné závažie. Nevraživý šepot blúdil mojim mozgom a pomaly ho rozleptával. Napichával ho svojim hrôzostrašným zvukom na ražeň môjho strachu. Cítila som, ako si vychutnáva každý môj váhavý krok.
Intuícia mi čoraz hlasnejšie našepkávala, že ma niekto prenasleduje. Očami som blúdila okolo seba. Hlavu som otáčala, sliedila som po tajomnom.
„Zarežem ťa a uvarím si z teba polievku!“ ozvalo sa za mojim chrbtom.
Les opakoval posledné slová a ozvena ma fackala. Hlavou mi preletelo ako nám dejepisárka raz vravela, že tu kedysi žil kmeň ľudožrútov. Celé moje ústrojenstvo sa chvelo, hlas zo mňa destiloval zdesenie.
„Otecko ťa ochráni!“ ozval sa v mojom vnútri tichý, nenápadný hlas ako maják uprostred búrky, ktorý mi pripomenul, že otec mi kedysi daroval ružový kameň v tvare srdca. Už vyše roka utieklo, odkedy otec zomrel na rakovinu pľúc.
Konečne som sa vynorila z lesa. Predo mnou sa otvorila neveľká lúka. Na opačnom konci pod nevysokým stromom sedel na balvane Roman. Svojimi očami prepichoval zem pod sebou. V ruke zvieral lano, ktoré pri svojej nemotornosti nedokázal prehodiť cez konár.
„Roman, a do školy čo?“ pokúsila som sa o žoviálny tón, no démon stále poletoval okolo jeho hlavy.
„Daj mi pokoj! Nechaj ma! Nemá to zmysel!“ utrápený hlas sa netešil z toho, že ma videl.
„Je môj! Ja ti ho nedám!“ šepkal démon.
„A čo nemá zmysel?“ nevzdávala som sa.
„Život! Nič proste!“ Roman si huhňal popod nos a stále pozeral dole pod seba.
„Nedám ti ho!“otravoval stále démon, ale už som si ho nevšímala.
Vytiahla som achát.
„Páči sa! Toto som ti chcela už dávnejšie dať,“ natiahla som vystretú dlaň s kameňom pred jeho tvár.
Bojazlivo si zobral kameň. Jeho zrak chvíľu spočinul na mojom vnútornom predlaktí s tetovačkou polmesiaca so spojenými cípmi. Pousmial sa.
„Vstaň!“
Chytil sa mojej vystretej ruky a vstal. Druhou rukou som si vypýtala lano. Rýchlo som ho schovala do svojho ruksaku.
Sotva sme sa otočili, zmeraveli sme. Oproti nám sa vynoril ako prízrak veľký šedý vlk. Vrčal. Hlavu mierne sklonil. Z papule mu kvapkali sliny. Jeho sýtočervené oči nám hľadeli priamo do očí.
Z úst sa mi vydral výkrik. Obaja s Romanom sme stuhli. Vlk sa prikrčil. Chystal sa vyskočiť.
Hrdlo mi stiahla neviditeľná dlaň. Kútikom oka som zahliadla Romana. Zmenil sa akoby na vyrezávanú modlu. Len jeho pery sa pohybovali usilovne ako mravce pri znáške zásob. Z úst mu však nevychádzal žiaden zvuk.
„Rob niečo, do zadku! Nedrkoc tu zubami ako stará babka v kostole!“ nasilu som pretisla slová pomedzi zuby.
Vnútorný radar zachytil nárast niečoho čudného, čo sálalo z Romana. Nevedela som to popísať. Hoci sa Roman navonok nemenil, cítila som jeho zväčšujúcu sa vnútornú silu.
Náhle lúku zalialo fialové svetlo. Zahrmelo a okolo nás troch sa objavil ohnivý kruh. Oči sa mi rozšírili, ešte toto nám tu chýbalo.
Šedý vlk sa mohutne odrazil. Zatvorila som oči, nechcela som vidieť tie ostré tesáky zblízka. Podvedome som zodvihla ruky pred moju takmer okrúhlu tvár. Vlk zaskučal a čosi žuchlo kúsok pred nami. Z ohňa totiž vyskočila veľká čierna škvrna s dvoma blčiacimi očami. Chvíľu sa hrýzali, veľké klbko sa kotúľalo lúkou až k ohnivému kruhu. Keď sa obaja dotkli plameňov, tie vzbĺkli až po výšku mojich pliec. Oheň sa ihneď utíšil a obe šelmy zmizli. Nemo som hľadela na lúku, no tráva vôbec nebola spálená.
„Kurva, to čo bolo?“ ušlo mi z úst.
Medzi chalanmi v kapele som zvykla hrešiť, či si s nimi zapáliť cigaretu. Kamošky vtedy po mne hádzali zrakom, že som to preháňala. Ale ja som nepatrila k tým ženám, čo sa mužov báli. Obidve ma však obdivovali, veľakrát som im bývala vzorom, najmä obliekaním. A tak môj prísny pohľad ich vedel vždy utíšiť. Dokonca aj Filip, štvrták čo hrával na basgitare v našej kapele, by ma neznášal, ak by som odpadávala pri každej nadávke. Lenže Roman nebol Filip. Našťastie môj slovný úlet prežil.
„Goryvlad,“ hlesol Roman.
„A to je kto, do zadku?“ zachraptela som.
Milovala som svoj hlas, lebo ten mi pred zhruba polrokom otvoril dvere do kapely. Dúfala som, že nielen tam. Lákala ma predstava byť profesionálnou speváčkou. Baby mi vtedy nadávali, lebo už som nemohla byť s nimi toľko každý deň ako predtým.
„Černokňažníkov vlk!“
Už som sa neodvážila nič opýtať. Vlastne mi na jazyku visela len jedna otázka, či sa aj on stal bosorákom. Až v tento moment som si uvedomila, že jeho čierne vlasy majú z určitého uhla medený nádych.
„Vieš, môj prapredok bol čierny Rogan, staroslovanský černokňažník!“ dodal na ceste z lesa. Potom mi začal vysvetľovať, že na začiatku školského roku robil referát. Pamätala som si to. Prišiel celý doudieraný, dooškieraný. V knižnici a na internete našiel údajne nejaký životopis, vraj od Červenáka. Vtedy bolo ešte pekné počasie a vyšiel von hľadať nejaké súkromie. Pousmiala som sa, chodili sem štvrtáčky s frajermi, len nie tak hlboko do lesa.
„Tu nablízku je jaskyňa, čo som objavil, ukážem ti ju?“ obrátili sa na mňa oči s otáznikmi.
Pokrčila som znudene ramenami, do školy som sa aj tak nemohla vrátiť. Prikývla som.
Romanové dlhé kroky mi ukazovali cestu. Nebála som sa ho. Filip by ma už obchytkával a snažil sa ma objímať. Ale Roman, ten ťuťo-muťo? Ten sa bál i muchy, nie to ešte dievčaťa.
„Roman, a ako vieš, že si jeho pravnuk?“ hlasno som prerušila ticho.
Vietor pomaly silnel. Na zem čoraz žiadostivejšie dobiedzali prvé kvapky. Pridala som do kroku. Zapla som si koženkovú vetrovku, na hlavu dala zelenú kapucňu.
„V jaskyni ti všetko poviem,“ zahuhňal.
Než by som dofajčila cigaretu, objavila sa jaskyňa a ukryli sme sa tam pred silnejúcim dažďom. Neveľká, smerom dovnútra sa zužovala. Tu sme mohli voľne stáť, ďalej by sme museli liezť štvornožky.
„Tam! Pozri!“ ukázal mi na neveľkú hŕbu kostí, ktorým kráľovala ľudská lebka.
Zhíkla som. Na kapelových tričkách sme mali lebku, vo veľa piesňach sme spievali o smrti, či kostiach a klipy s horiacimi lebkami na youtube som si často vyhľadávala. No v skutočnosti vyzerala hrozivo. Čierne očné otvory nemo hľadeli na mňa. Akoby som zrazu videla oheň, čo spálil tú lebku.
„Keď som ju vykopal, bola zabalená. Myslel som si, že je tam nejaký poklad.“
„A?“
„Bol,“ uškrnul sa Roman. „Démon smútku.“
Bože, prevrátila som oči, už hovoril ako Filip vo svojich piesňach.
Chvíľku som sa rozhliadala okolo. Vytiahla som mobil. Mali sme ešte aspoň hodinu čas. Dúfala som, že dovtedy prestane pršať. No signál tu bol slabý, na internet sa mi nedalo ísť.
Kroch. Kroch.
Zmrazilo ma, akoby ma hodili do kade s tekutým dusíkom. To veru hádam nie! Zvuk sa nebezpečne približoval.
„Poď dozadu! Oňuchá to a pôjde preč!“ šeptal Roman.
Postupne som sa skláňala. Roman mi kryl chrbát. Keďže tu už slnko nedočiahlo so svojimi lúčmi, zapla som baterku na svojom mobile.
„Ešte!“ drgol do mňa nechtiac Roman.
Romanov zadok ma sotil, prehupla som sa cez okraj prepadliny. Čierny otvor roztváral svoju papuľu, jaskyňa mi zrazu pripadla ako ústa nejakej príšery a ja som spadla do jej žalúdka.
Tma ma objala, denný svit neosvetľoval poriadne ani Romana. Obrysy jeho nôh trčali ponad okraj.
„Hej, čo robíš?“ zvrieskol Roman.
Potiahla som ho za nohy. Keď som sa totiž postavila na špičky, s námahou som ho dočiahla. Prečo len spadol za mnou? Mal ma predsa vytiahnuť.
„Do riti, Roman!
„P-p-prepáč!“ vyjachtal bojazlivo, lebo ma zrazil na zem ako Filip päsťou jedného tretiaka.
Sotva zdvihol svojich dvesto kilo, zmeravel. Natiahol ruku smerom za môj doudieraný chrbát. Obzrela som sa. Jemné, modrasté lúče presvitali pomedzi obrysy tmavých skál.
Roman sa sklonil, štvornožky sa predral neznámym otvorom a ja som išla hneď za ním.
Pred našimi zrakmi sa otvorila priestranná jaskyňa., ktorú osvetľovalo uprostred jazierko široké ako moja náruč.
„U Svaroga!“ skríkol prekvapene Roman, potom sa obrátil ku mne. „Odstúp!“
Natiahol ruky vysoko dopredu, čo najďalej od seba. Potom rytmicky vyriekal nejaké slová. Jeho hlas zosilnel, nie toto nebol ten bojazlivec z mojej triedy.
Zrazu jaskyňu zalialo fialové svetlo, no bez hrmenia. V jazierku sa objavila zvláštna krajina. Obraz sa menil, ako keď letí dravý vták a my sme sa pozerali jeho očami. Lesnatá krajina, v pozadí obrovský strom.
„Veľdub!“ poznamenal Roman. „To je Náv, krajina smrti.“
Obraz sa zamieril na jednu čiernobielu bodku. K nej sa vrhal ako dravec po svoju potravu. Obraz sa zväčšoval, bodka sa premenila na čln a dve osoby, čierneho vysokého muža a o niečo nižšiu ženu s dlhými čiernymi vlasmi a bielou dlhou košeľou. Muž mocnými pažami vesloval.
„Čierny Rogan a Morena!“ predstavil mi ich Roman.
Rýchlo som sa prekrižovala. Nebola som veriaca, ale strach sa mi zahrýzol do útrob.
„M-m-morena?!“ zajachtala som ako malé decko, Filip by sa teraz dobre na mne zabával, bola som dosratá ako malé decko.
„Atoč!“ zakričal Roman do jazierka.
Čierny Rogan pohladkal Morenu po vlasoch a zmeravel.
„Áno? Synu!“ pred nami stál duch Čierneho Rogana.
Preboha, ešte čiernu šatku a širokánsky klobúk a bol by ako Zorro.
„Kto je Zorro?“ obrátil sa Rogan na mňa, mal také isté čierne hlboké oči ako Roman. „A ty si kto?“
„Milena,“ podala som mu ruku s tetovaním.
„Pravnučka Mireny,“ vedľa Rogana sa zjavila Morena.
„Ale veď…?“ Rogan na mňa civel ako na zjavenie.
„Áno,“ potvrdila Morena. „Keď si ju Chors brala do služieb, zistila som, že Mirena čaká dieťa. Chors ma uprosila a darovala ho jednej bezdetnej rodine. Na ruke jej vyčarovala znamienko mesiaca. To máš podľa matky, že?“ oslovila má bohyňa smrti.
Prikývla som, hrdlo mi škrtili neviditeľné ruky.
„My sme teda rodina?“ nabral odvahu Roman.
„Vzdialená. Mirenu znásilnil môj bratranec Svarun. Takže vám obom v krvi tečie kúsok magickej moci. No už veľmi malý za tie roky,“ vysvetľoval Rogan.
Zrazu mi došlo, prečo som sa toľko zaujímala o veštenie a rúny. A hento nemehlo je moja rodina? Nechápala som, ako sa mohol z Romana stať babrák, keď jeho prapredok bol hrdinom.
Náhle sa Rogan sklonil. Z čižmy na pravej nohy vytiahol dýku. Strieborná čepeľ mala mierne zakrivenú a popísanú zvláštnymi znakmi. Ponášali sa na vikingské runy, ale boli iné.
Na Rogana som hodila vražedný pohľad. Ide nás obetovať? Veď sme jeho rodina.
„V jaskyni neďaleko spí diviak. Choďte a obetujte Čiernobogovi. On vám poskytne čarovnú moc. Aj vo vašom svete žijú nebezpeční besovia a démoni. Však, Roman?“ čiernokňažník sa mierne pousmial, zároveň jeho oči vzplanuli ohňom. Dýka sa zhmotnila a vpadla do Romanových rúk.
Roman trasľavo prikývol. Ten démon z lebky mu bol dobrým ponaučením.
„Na dýke máte napísané slová zaklínania,“ dodal čierny dlháň a obaja s Morenou zmizli.
Jazierko sa vrátilo do pôvodného stavu.
„Zdvihnem ťa, a ty mu dáš slučku na hlavu?“ bodali ma Romanové slová.
„Zbláznil si sa?“ premáhal ma panický strach.
„No logicky, si ľahšia. A navyše, Mirena nebola taká trasoritka ako ty.“
Roman sa mi zdal akýsi drzý. Odkedy som ho zachránila od démona, naberal na sebavedomí. Netušila som či Roganovou mocou alebo ho nadnášalo povedomie jeho pôvodu. Ale musela som uznať, že mal pravdu, hoci z iného dôvodu. Pri Romanovej nešikovnosti by sa nám darilo ako mravcovi zdolať slona.
Vrátili sme sa k prepadline. Roman si kľakol a z rúk urobil stúpačku. Horolezecké lano som si omotala okolo trupu. Spoločnými silami sme urobili na konci sťahovacie oko.
„Ja ho budem zariekavať, aby zostal spať,“ povedal, než som vyrazila.
Nejako som sa vyštverala hore. Zvesila som lano. Trasúc som si ho pripravila. Drobnými posunmi som sa približovala k zvieraťu. Ťažko sa mi dýchalo.
Roman tlmene opakoval zvláštne slovo, ktoré vytváralo v mojej hlave mierne točenie.
Diviak otvoril oči. Čo teraz?
„Spi, dieťaťko, spíže,... “ spieval mi kedysi môj tato, tak som to opakovala. Matersky to však neznelo. Viac ho uspávalo hypnotické mrmlanie Romana. Veru, môj hlas sedel na metalový štýl spevu.
Akonáhle sa zatvorili diviačie očká, prehodila som oko cez prednú labu. Potom som opatrne omotala jeho nohy a voľný koniec som niesla k Romanovi.
No sotva som sa doštverala k prepadline a hodila Romanovi koniec lana, na vonkajší okraj jaskyne sadla vrana. Čierna hlava, zvyšok tela bol šedý. Vrana otvorila zobák a vydala vibračný zvuk podobný tomu, ako keď som mokrým prstom krúžila po hrane skleneného pohára.
Skaly sa začali triasť. Bum. Spadli dva veľké balvany. Nezatarasili úplne východ jaskyne, no diera bola príliš úzka, aby sme sa ňou prepchali.
„Roman!“ vykríkla som.
Ten však iba potiahol za lano. Išlo mu to ťažko, no aj tak sa zviera posúvalo. Diviak sa zobudil. Kvičal a nohami trhal povraz.
Opatrne som zoskočila.
„Roman! Jaskyňa spadla! Ako sa dostaneme von?!“
Ten však ťahal ďalej.
„Roman! Ty hovädo! Zomrieme tu!“ moje ústa boli len pár centimetrov od jeho uší.
No on sa zapieral, aby dotiahol diviaka. Chytila som lano.
„Romaaaaaaaaan!“ moje pery sa takmer dotýkali jeho uší.
Svaly sa mu napínali. Neverila som vlastným očiam. Kde sa v ňom brala tá sila? To odhodlanie? Natiahol jednu ruku a odsotil ma ako malú bábiku. Hodilo ma o skalu. Opretá o ňu som sa zviezla do sedu na zem. Zrazu mi všetko prestávalo dávať zmysel. Pred očami sa mi zjavila smrtka, ktorá sa mi smiala. Toto je náš koniec. Bolestný moment, keď človek si uvedomuje, že o chvíľu pôjde do ríše mŕtvych. Ako to len Roman povedal? Tuším, že Náv.
„Daj mi zapaľovač!“ z myšlienok ma vytrhol Romanov nebojácny hlas.
Pošmátrala som po vreckách a podala mu ho. Načo ho potreboval? Uvedomil si, že tu zomrieme a chcel si zapáliť? Otvoril mi tašku a pozeral zošity. Z jedného vytrhol pár papierov. Tam neďaleko jazierka bolo ohnisko so zvyškami nejakých obhorených driev. Pokrčil papiere a zaťažil nejakými kosťami. Priložil drievka. Škrtol zapaľovačom. Papiere sa rozhoreli. Sotva sa objavil štipľavý dym, pritiahol zmietajúceho sa diviaka až k ohňu. Vtedy som si všimla drevený trám s vyrezanou bradatou hlavou.
Roman vzýval Čiernoboga podľa slov na dýke. Hlasité výkriky mi trhali bubienky. Pre Romana prestal existovať vonkajší svet. Čo tam po tom, že sme boli zavalení v jaskyni.
Keď bol na konci, chytil diviačiu hlavu a podrezal ho. Z rany vytryskla krv. Zakrvavila mu šaty, no Romanovi to zjavne nevadilo. Bol ako posadnutý obradom. Oheň zažiaril jasným plameňom, akoby z neho vychádzalo zavýjanie vlkov.
Na mňa toho už bolo až moc. Tupo som len pozerala pred seba. Čakala som, aká príšera sa objaví. Kiežby možno prišiel ten jeho Čiernobog.
Z tmavého kúta oproti mne sa oddelil tieň. Starší muž podobný Roganovi pristúpil do svetla ohňa. Objavila sa silnejšia postava s mohutnou bradou.
„Synu, som rád, že si poslúchol Čierneho Rogana. Oheň na Kančej hore už dávno vyhasol, no svet stále ohrozujú rôzni besi. Práve vás tu zasypalo na príkaz Vranieho boha. Ale nedaj sa oklamať jeho menom. Je to smrteľník ako ty. Je to však skúsený strigôň, ktorý sa ukrýva medzi ľuďmi. Verím, že mi budeš ochotnejšie slúžiť ako tvoj praded Rogan, za to ťa bude čakať aj lepšia spoločnosť ako jeho,“ Čiernobog sa na konci zlomyseľne pousmial.
Potom si Čiernobog zvesil prívesok. Bol to znak zložený z trojuholníkov a čiar ako z červeného jaspisu. Pripomínal mi vyskakujúceho človeka so štyrmi rukami.
„Ako môj potomok sa budeš volať Čiernoslav Toto ti bude dodávať magickú moc, Svarogova práca“ zavesil ho Romanovi na krk. „Volá sa Krutosvar!“
Romanovi sa na červeno rozžiarili oči, potom sa Čiernobog zrazu obrátil ku mne.
Moje telo sa zodvihlo a samo od seba kráčalo k nemu. Vôľou som sa vzpierala, no nebolo mi to nič platné. Natiahol ruku a moja paža s tetovaním sa zdvihla k nemu. Druhou mi vyhrnul rukáv a s vystretým ukazovákom sa dotkol môjho symbolu. Striebristo zažiarilo.
„Poprosil som Chors, aby ti požičala časť zo svojej moci. Ak jej moc zneužiješ, zoberie si ju späť. Keď sa vrátite domov, tak sa s tebou stretne. Lež musíš jej otvoriť nielen okno, ale aj dvere do svojho srdca.“
„Áno, pane!“ prikývla som.
Potom namočil prst do diviačej krvi a Romanovi na čelo urobil znak obráteného ypsilonu s predĺženou strednou časťou.
Čiernobog cúvol do tieňa a pohasnutý oheň naznačil odchod boha. A ja som v tom momente pochopila, čo sa stalo s Romanom. Nárast novej sily mi stúpal do hlavy, zbavoval ma strachu a samu seba som vnímala na úplne inej úrovni. Už viac ma netrápila zatarasená jaskyňa, vedela som, že spoločnou mocou sa z nej dostaneme.
Než sme odišli, Roman si znamenie umyl v studničke. Ľudia by hneď po meste rozchýrili, že sme asi satanisti, ktorí v lese robia nejaké tajomné obrady. Mne by sa celá škola smiala, že som s Romanom spala. Bŕŕŕ. Už len to spojenie tak čudne znelo.
Na moje počudovanie sa Roman vyštveral hore sám. Spočiatku síce ťarbavo, no keď sa zhora natiahla jeho ruka, cítila som, že už nebola malátna ako skapatá ryba. Pomohol mi nahor a potom sme spoločne zastali pred balvanmi.
Roman-Čiernoslav zovrel Krutosvar, ja som sa ukázovakom druhej ruky dotkla svojho znamenia. Červený a strieborný lúč sa spojili a spolu rozdrvili skalu ako silný laser. Potom Roman pustil prívesok. Nechápavo som sa na neho pozrela, prečo nerozdrvil aj druhú skalu?.
„Ukryje vchod do jaskyne, a ani lesné zvery sem nepôjdu,“ prehovoril do mojej hlavy.
Napadlo mi, žeby mi takto mohol radiť cez písomky. Roman bol síce ťarbavý, no vedomosti mal na rozdávanie. Striaslo ma. Predstavila som si, že sa bude chcieť bozkávať.
„Neboj! Mne sa páči Irma,“ ozvalo sa v hlave znova.
Do kelu, tak on číta moje myšlienky, nasralo ma to. Snáď Chors mi bude vedieť s tým pomôcť. Pred očami sa mi objavila moja hlava pokrytá alobalom. V ušiach mi zaznel Romanov smiech.
„A dosť! Zakazujem ti čítať moje myšlienky!“ vyhuplo zo mňa.
„Ok, dobre! A ani Filipovi nič nepoviem.“
Zabijem ho! To čo si dovolil. Dotkla som sa svojho znamenia a lúč odsotil Romana smerom k stene jaskyni.
„Ešte raz!“ vyslala som k nemu myšlienku.
Vonku už nepršalo. Smerom k mestu som uvidela dúhu. Nad ňou druhú, zrkadlový odraz zoradil farby dúhy v opačnom poradí. Znamenie? Dajte mi už všetci pokoj! Na druhej strane lesa ako sme išli, som ucítila nejakú bytosť. Nevedela som, či to bol muž, alebo žena. Ale vysielala odporné žiarenie, vnútro mi valcovala vlna hnevu. Nie, to nebolo Romanom, bytosť sa hnevala, že sme unikli smrti. Striaslo ma. Hoci som sa ešte ráno tešila z priazne vyšších bytostí, už teraz som zúrila, že mi to len komplikovalo život. Toľko desu som nezažila ani minulý rok, keď som skoro prepadla z matiky.
Krá. Krá. Krá.
Čo do riti… Nad nami lietal kŕdeľ vrán ako supy nad svojou korisťou. Ako som myšlienkami zablúdila k matematike, tak sa strmhlavo vrhli na nás.
„Rýchlo! Schováme sa v lese!“ potiahol ma Roman za ruku.
Utekali sme k prvým stromom. Otočení chrbtom k stromom sme ako na povel použili magickú moc. Romanov Krutosvar vysielal krátke červené lúče. Môj mesačný znak zase strieborné lúče. No naše impulzy vtáky iba na chvíľu zastavovali.
Ucítila som prvé ďobance. Pustila som znamenie, rukami som si chránila tvár. Tie čiernošedé dravce išli po očiach ako pes po údenom. Ďobali ma aj do vetrovky na bruchu. Nevedela som čo si skôr chrániť, neustále ich pribúdalo.
„Čiernobog!“ počula som ešte Romana.
Ja som sa schúlila chrániac si oči. Cítila som sa, ako by ma chcela pohltiť jedna veľká vrana. Nuž, les si zo mňa robil polievku. Akurát, že pazúry mi chceli vytrhať mäso ešte zaživa. Potom som vnímala len ďobnutia striedané s množiacimi sa škrábancami. Rukami mi začala tiecť krv. Nevedela som už, či sa mám báť viac vtákov alebo infekcie.
Po chvíľke som ucítila, že tlak operencov slabne. Keď úplne ustúpil, otvorila som oči. Korpulentný Roman s dýkou v ruke mrmlal zaklínadlo, ktorým uspával diviaka. Zem bola pokrytá mŕtvymi vranami a pomaly nasávala krv z nich. Bléééé. Tlak v žalúdku mi dvíhal posledné jedlo. Odklonila som hlavu a za sprievodu nemilých zvukov som vypustila jeho obsah von spolu s horkými šťavami.
„Vodu!“ zašeptala som, no zo svojej školskej fľaše som odpila iba glg. „Poďme domov!“
Akonáhle Roman dorazil poslednú vranu, čudný pocit energie zmizol. Ja som celú cestu kliala, že by sa možno i Filip červenal.
Doma som si opravila mobil, našťastie vypadla len batéria. Babám som napísala, že dnes s nimi nebudem. Necítila som sa dobre. Rýchlo som si hodila veci na ďalší deň do školskej tašky a rozmýšľala, či nás niekto videl v lese spolu. Za vtáčí masaker by nás veru mohli zavrieť. Ale veď nás napadli, ozvalo sa mi svedomie, my sme sa len bránili. U Chors, ja toho Romana zaškrtím.
Sotva som sa spamätala, prišiel večer ako nenápadný zabiják. Hlavou mi začalo vŕtať, kto je ten Vraní boh. Mohol to byť človek, ktorého nepoznám. Ale prečo nás zasypal v jaskyni? Prečo na nás poštval tie vrany? Čím sme mu ublížili? Chors by mi to mohla vysvetliť. Vyzrela som von oknom. Noc iba začínala, mesiac sotva vykúkal spoza oblakov. Čím viac vyliezal na hviezdnu oblohu, pálavá bolesť na znamení silnela. Keď už bola silná, že som ju už nemohla vydržať, priletela na moje okno sova. Zobákom ďobla do okna.
Pustila som ju dnu. Na koberci sa z nej stala nahá žena. Okolo nej bola silná žiara a v pozadí som zahliadla postavu podobnú mojej matke za mlada. Akurát že cez tvár a krk mala tetovanie. Hoci pôsobila hrozivo, vyžarovala z nej aj pokora sluhu.
„Mirena, tvoja prababka,“ neznáma mi čítala myšlienky.
„Áno, viem!“ odsekla som.
„A ty si moja nová nová služobníčka.“
„Nie som ničia služobníčka!“
„Hm, tak potom nepotrebuješ ani moju čarovnú moc,“ zdvihla ruku Chors.
„Ba! Veď ten Vraní boh nás už dočista zabije.“
„Takže?“ skúmavý pohľad mi hladil telo, zmyselne si ma obzerala.
„Nie som žiadna lesba, ešte to by mi tak chýbalo.“
„To po tebe ani nežiadam. Aspoň zatiaľ nie!“
Zmeravene som hľadela na ňu. Prečo nič v živote nie je zadarmo? Tam ma zabíjali vrany, tu mi dušu trhala zmyselná bohyňa. Niežeby bola škaredá. Striaslo ma pri pomyslení, žeby ma čo i len bozkávala na ústa podobne ako Filip. Jeho drsné pery pumpovali do môjho tela vášeň, krv mi vrela. Vždy som ho do minúty musela odsotiť, lebo jeho zvedavé ruky by radi zablúdili pod mikinu. Raz som sa pozabudla a Filip mi chytil prsia. Už len pri pomyslení na to sa mi chveli motýle v podbrušku. Telom sa mi vlnilo vzrušenie.
„Ale si krásna, keď si vzrušená!“
Do čerta, ona ma zneužila. Vzbudila vo mne predstavu a kŕmila sa mojim vzrušením ako Roman slaninou.
„Ďakujem!“ líca mi začala spaľovať červeň ako Romanov oheň kosti.
„Uzavrieme dohodu! Pomôžeš ty mne, ja pomôžem tebe. Sem-tam na písomke, sem-tam s boji s čarami.“
„A ja tebe?“
„Príde na to čas. Ale nič, čo by sa tebe priečilo.“
„Dobre,“ pozerala som na Chors úkosom.
„Hlavne pomôž Romanovi, Mirena tiež pomáhala Čiernemu.“
Chors pristúpila ku mne. Chytila mi hlavu a na čelo mi vtisla pery. Vnútorný radar zachytil vlnu jej vzrušenia. Odstúpila, žiara pominula a ona sa naspäť premenila na sovu. No vonku som začula aj iné krídla. Ja hlupaňa, nezavrela som okno, Vraní boh určite všetko počul. A možno i videl.
„Fízli!“ niesol sa triedou šepot ako morská vlna.
Niekto zbadal ako vonku zaparkovalo zelenobiele auto. Vystúpili z nich poliši a vraj bezdomovec. Netrvalo dlho a zachrapčal školský rozhlas.
„Prosím pozor! Nakoľko sa včera v lese za mestom našiel veľký kŕdeľ mŕtvych vrán, polícia s očitým svedkom pôjdu po triedach. Vraj to boli študenti nášho gymnázia. Na žiadosť polície zakazujem vychádzanie z tried, dokým neskončí pátranie.“
Zvieravý pocit prišiel náhle ako včerajšia búrka. Zbledla som. Nikoho som nevidela, tak prečo? Žeby Vraní boh na nás poštval aj bezdomovca? Čo mu sľúbil? Pitie alebo ho poriadne nakŕmil?
Našu druhácku triedu umiestnili na predposledné poschodie. Niektorí sa nedočkavo pýtali na toaletu, no profesorka ich nekompromisne zamietla. Rozmýšľala som, či aj ony mali dôvod sa báť polície. O jednom z nich som vedela, že ma marišku v taške, no policajti nechodili so psom, nemusel sa traskoliť.
Keď sa otvorili dvere, zborovo sme sa postavili. Policajt nás gestom usadil.
„Roman, čo teraz?“ pomyslela som si dúfajúc, že mi Roman bude čítať myšlienky.
„Krutosvar nemôžem použiť, je tu veľa ľudí.“
„Povieš mi aspoň, ako komunikuješ s myšlienkami?“
„A čo za to?“
„Ty debil! A čo by si chcel?“
„Prihovoríš sa za mňa u Irmy?“
„Dobre! Ale davaj, rýchlo. Pozri za chvíľu je pri mne.“
„Sústreď sa, predstav si svoju myšlienku ako bielu guličku, ktorá letí k nemu.“
Zatvorila som oči. Pár úderov srdca a bezdomovec stál oproti mne. Už dvíhal ruku, keď som vykríkla do jeho hlavy.
„Dám ti desať eur!“ prosila som.
Bezdomovca otriaslo. Zreničky sa mu rozšírili, no nedal nič znať. Prikývol.
„To je ona?“ opýtal sa policajt.
„Dvadsať eur!“ zvýšila som ponuku.
„Nie, ona nebola blond. Tam... tam.. pri tých vranách.“
„Dobre, dnes večer pred zotmením pri tých vranách,“ vyslala som mu súhlasný signál.
Pri Romanovi sa tiež zastavil, no tam zbledol. Asi mu Roman pohrozil, lebo sa pratal od neho ako od hnijúcej mŕtvoly.
„Dnes o tretej vo fitku!“ pomyslela som si, keď policajti odišli.
„Príde Irma?“ vyzvedal Roman, policajti ešte dupali nám nad hlavami.
„Nie, tam ti poradím, čo na ňu platí. A dohodneme sa aj, čo ďalej.“
Irma by sa zhrozila, keby počula naše myšlienky. Ale aspoň som sa cítila bezpečne, že mi dá Roman pokoj. Tam by som mu mohla vysvetliť, že by sa mohol čistejšie obliekať a pred odchodom umyť zuby. Balíček žuvačiek by si už kúpil sám a na Vianoce ukecať rodičov nech mu kúpia nejakú poriadnú voňavku.
„Dobre, to je najmenší problém. Ale prečo potom do fitka?“
„Kvôli tvojmu tlstému bruchu,“ vadilo mi, že zase odpočúval moje myšlienky.
Fitko bolo neutrálne územie. A keby nás tam niekto uvidel, mohla som sa vyhovoriť, že to bola náhoda, veď určite by sme necvičili vedľa seba. Telepatia sa mi páčila, hoci mi uberala po troške zo síl.
Babám som prikázala, aby išli so mnou. Irma by tak videla Roman v inom svetle a ani jej samotnej by nezaškodilo, keby si zacvičila. Aspoň ma s čiernovlasým tlsťochom nikto nebude spojovať.
Stretli sme sa pred treťou. Všetky tri sme išli na bicykel. Irma frflala ako chorá vrana. Bŕŕŕ. Spomienka mnou zatriasla ako ľadová sprcha.
Náš Roman sa šmatľavo vynoril až o desať minút. Sadol si na lavičku, ktorá nám bola za chrbtom, baby ho zatiaľ nevideli.
„Čau!“ pozdravil a ja som sa na moment obzrela.
Prekvapil ma, Krutosvar sa skrýval pod čistým tričkom. Sadol si a s malou činkou sa rozcvičoval. Čakala som, že zoberie tu najväčšiu, aby zamachroval pred babami.
„Nie som tu prvý raz!“ telepaticky reagoval.
„Dnes večer musím zaniesť dvadsať éčiek bezďákovi.“
„Viem, počul som to. Ale ja som mu povedal, že ho obetujem ako kozľa, ak čo i len cekne.“
„Roman! Veď nežijeme v stredoveku!“
„Nevadí.“
„Ale my za ním musíme ísť. On vie, kto je Vraní boh.“
„Myslíš? Čo ak sa s ním rozprával podobne ako my s ním?“
„Môžme to skúsiť! O šiestej pred Temným lesom. Teraz sa sem nepozeraj. Poviem babám, že si tu!“
Roman sa odvrátil. Ja som drgla lakťom do Irmy.
„Pozri, ty tu nariekaš a Romanovi ako to ide,“ veselo som nadhodila.
Baby sa obrátili. Údiv z nadrozmerného spolužiaka im otvoril ústa.

Aleš Horváth

Aleš Horváth
Memento vivere!

Diskusia

B.T. Niromwell
Na začiatku chcem povedať, že som Červenákovho Rogana nečítala, takže nasledujúce dojmy vychádzajú len z tohto textu.
Ak kladivko hodín udieralo divoko, bolo by fajn dať za bim a bam výkričník, inak to znie ako jemné cinkanie.
„ležím v mojej izbe“ – vždy, keď sa privlastňovacie zámeno zhoduje s predmetom alebo podmetom vo vete, používa sa svoj.
„Tlačil sa do mojej hlavy všetkými možnými otvormi. V tej chvíli akoby všetká krv odišla z mojej tváre.“ – tu by bolo dobré nahradiť mojej-mojej mi: Tlačil sa mi do hlavy – všetka krv mi odišla z tváre. Ak ide o časti tela, je to „slovenskejšia“ voľba ako používanie privlastňovacích zámen, tie sa nám do jazyka prepašovali ako kalky prekladov z jazykov, ktoré majú povinné členy a teraz vďaka nim vznikajú vety ako „ozvalo sa za mojim chrbtom“. A za koho chrbtom sa to inak ako malo ozvať, že máme potrebu napísať tam za mojím? V tomto bode to ale na plnej čiare vyhráva veta: „Svojimi očami prepichoval zem pod sebou.“ (Pripomína mi to scénu z filmu Horúce strely, kde Charlie Sheen vytiahne malú krabičku a zahlási, že po otcovi zdedil všetko, dokonca aj jeho oči, na čo druhá postava zahlási niečo ako: Preboha, a na čo by ti boli?) A keď je už o tom reč: privlastňovacie zámeno + množné číslo = krátke i, privlastňovacie zámeno + jednotné číslo = dlhé í. Čiže by to malo byť za mojím chrbtom a mojím mozgom s dĺžňom.
Ak máš s týmto textom aj nejaké ďalšie plány, odporúčala by som si ho prejsť a pozrieť si všetky privlastňovacie zámena, môj, svoj, či sa nedajú skrátiť na mi-si. Ale aby som len nebrýzgala, na niektorých miestach to máš použití aj dobre, napr. tu: „Chytil sa mojej vystretej ruky a vstal.“
Neviem, čo je traskolenie, ale páči sa mi to.
Ďalšími peknými momentmi boli napríklad: „Deň sa lenivo prebúdzal, príroda len nedbalo odsúvala nočný šat“ alebo „hlas zo mňa destiloval zdesenie“
Páči sa mi, aké vykresľuješ obrazy, len občas akoby si príliš pritlačil na pílu, akoby si chcel za každú cenu hádzať čo najviac farbistých prirovnaní aj za cenu, že sa do scény nehodia. Napr. „Vzbudila vo mne predstavu a kŕmila sa mojim vzrušením ako Roman slaninou.“ Namaľuješ nám skoro erotickú scénu a potom to zabiješ obrazom, ako Roman žere slaninu. Inak, pasáže s Filipom som si úprimne užila, to odmietanie hlavnej postavy, ako vo vlastnej hlave drží formu aj sama pred sebou, je super. Teenage love story budú tvoje forte.
Taktiež, hranica medzi metaforou a zmätočným vyjadrením je veľmi tenká a aj keď môže byť stále chyba v prijímači, napr. vetu "Hlavu som otáčala, sliedila som po tajomnom.“ som pochopila asi až na štvrtýkrát.
Páči sa mi dialóg, keď sa postavy stretnú, ako prirodzene ona povie: „Roman, a do školy čo?“ A Roman reaguje bez okolkov, poukazujúc na to, že jeho psychický stav a celková situácia vlastne nie je žiadnym tajomstvom.
07.02.2021

B.T. Niromwell
Ospravedlňujem sa, ale po monológu o privlastňovacích zámenách využijem tento komentár aj na monológ o slovku akoby, ktoré z tej duše neznášam, lebo väčšine mladých autorov kazí texty. Väčšinou ho totiž vídať pri opisoch a väčšinou to vypáli tak, že to celé vyzerá, akoby sa autor sám nevedel vymáčknuť alebo nevedel opísať, čo si to vlastne sám vymyslel. Veta „Zmenil sa akoby na vyrezávanú modlu.“ Má na mňa rovnaký účinok, ako keby si napísal: „Zmenil sa akoby na také dačo akó... také, vieš, niečo ako vyrezávaná modlu, zhruba, však si vieš predstaviť. Akoby, nie úplne tak, ale však vieš jak.“ Oveľa lepšie mi znie: Kútikom oka som zahliadla Romana. (Skamenel,) Akoby sa zmenil na vyrezávanú modlu. Stačí prehodiť akoby pred sloveso a opis zrazu pôsobí oveľa menej neurčito.
Ešte raz, prepáč, padol si mi do rany, je to len jedna veta v tomto texte a podobne to píše kvantum mladých autorov.
Dosť ma vyrušilo vkladanie opisov a nepodstatných faktov do stredu akcie. Na jednej strane to spomaľuje dej, ale to by bolo ešte okej, len to nedáva akosi logicky zmysel, ak to vkladáš štýlom, že o týchto veciach premýšľa hlavná hrdinka. Otvorí sa pred ňou brána pekelná či čo a vyskočí z nej stvorenie, čo nepozná, a ona rozmýšľa, ako miluje svoj hlas a ako ju kamarátky napodobňujú v obliekaní?
„Už som sa neodvážila nič opýtať. Vlastne mi na jazyku visela len jedna otázka, či sa aj on stal bosorákom. Až v tento moment som si uvedomila, že jeho čierne vlasy majú z určitého uhla medený nádych.“ A prečo by nás to malo zaujímať? Majú bosoráci medené vlasy? Ak áno, bolo by to fajn v texte nejako spomenúť. Ak nie, preč s touto vetou. A nie len preto, že „v tento moment“ je donebavolajúce rúhanie proti skloňovaniu.
Ako mohol Rogan pohladiť Mirenu po vlasoch, ak vesloval?
„Keď bol na konci, chytil diviačiu hlavu a podrezal ho.“ – na čo odkazuje ho? Jediné podstatné meno mužského rodu v tejto vete je koniec, takže podrezal koniec? Ako, samozrejme, vieme, že ide o diviaka, ale gramaticky to nefunguje.
Bol to znak zložený z trojuholníkov a čiar ako z červeného jaspisu. – čo táto veta znamená? Náhrdelník bol zložený z trojuholníkov a čiar tak, ako je z trojuholníkov a čiar zložený aj jaspis? Wut?
Mám trochu chaos v tom, kto je hlavná hrdinka, resp. čo vlastne vie o božstvách a svojej moci a pôvode. Ráno sa teší, ako si ju vyvolili božské mocnosti, cestou v lese sa rozpráva s démonom (alebo je to len metafora?), no ako sledujeme jej myšlienkové pochody, nijako sa nezdá, že by vedela, čo sa deje, na druhej strane sa tomu príliš výrazne nečuduje. Snáď sa to vyjasní v ďalšom dieli. Celkovo je tu fajn námet teenagerského sveta a slovanských bohov, takže potenciál tu je, som zvedavá, čo bude ďalej.
07.02.2021

BocianSara
Ahoj, ja sa pokúsim trošku stručnejšie. Keď sa chceš inšpirovať dielami iných autorov a použiť ich postavy a svet, dávaj si pozor aby to aj napriek tomu bolo stále tvoje dielo. Čítala som len jednu poviedku s Roganom tak to myslím len ako radu do budúcna, aby si sa Červenákovými knihami hral a mal ich len na pozadí, pretože dvaja tínedžeri, potomkovia slovanských bohov, je skvelý námet! Ako je písané vyššie, gramatika dosť zaostávala a mňa v čítaní rušila. Súhlasím tiež, že si informácie čitateľovi posúval na zvláštnych miestach, s týmto by si sa mal ešte pohrať aby sme nemali chaos alebo aby sme z textu aspoň mali dojem, že čo nevieme sa dozvieme v ďalšej časti. Zrejme preto mi vadilo byť v Mileninej hlave a pôsobila na mňa extrémne zmätočne. Určite by som chcela vidieť viac z ich každodenného života popri magických šialenostiach, ktoré si pre nich pripravil :D
08.02.2021

Goran
Uveriteľné, funkčné, dobre napísané dialógy, zaujímavé postavy, ktoré by si však pýtali viac špecifikácie (snáď v ďalších dieloch) a miestami je to pútavé, to musím priznať, cítiť z toho lásku k téme - k Červenákovi, k fantasy, k príbehom všeobecne... A teraz negatíva, drž sa, lebo všetci chceme, aby si vytrval a zlepšoval sa, lebo v tebe vidíme potenciál, nie sme tu na to, aby sme sa cítili velikášsky a kritizovali.
Je to napísané veľmi amatérsky, pritom už nie si zelenáč. Osobne si myslím, že máš v sebe dispozíciu vytvoriť naozaj dobré príbehy a azda ich aj naozaj dobre napísať, len to chce ešte dosť tréningu. Dievčatá ti toho povedali veľa, a skutočne k veci: problém so zámenami, zmätenosť niektorých vyjadrení a možno aj trochu zmätočné jednanie a uvažovanie postáv (tu ti možno trochu krivdím, ale, pri druhu fantasy, kde nadprirodzeno preniká do nášho sveta, takom, ktoré sa neodohráva celé v sekundárnom magickom svete, je prinajlepšom zvláštne, ak postavy pri stretnutí s ireálnom reagujú akoby sa ani nechumelilo - keby na mňa rozprával démon, asi by som sa posr...) priznám, že hlavne začiatok bol veľmi zmätočný (asi by pomohlo by lepšie členenie textu) a potom tiež inverzia - prehodený slovosled / to sa nepoužíva už ani v poézii, nieto ešte v próze, skrátka občas prehodený podmet a prísudok, veľmi krkolomne, niekedy aj nesprávne použitá skladba vety (odporúčam prečítať si to nahlas, vysloviť si to - takto sa nikto nerozpráva, nebudeš predsa písať ako mr. Yoda), používanie citosloviec, proti ktorým v zásade nič nemám, ale "Skaly sa začali triasť. Bum. Spadli dva veľké balvany." - naozaj nevyznie dobre, nie sme predsa v komikse, nevhodné použitie výrazov: znamenie si môžeš umývať koľko chceš, môžeš sa umývať aj ty... ale myslel si asi "zmyť" a nie umyť, šat neodsunieš, ale vyzlečieš, odsunúť môže napríklad paraván, atď. - takže snaha o originálne prirovnania je polovičatá, niekedy sa ti to podarí a je to naozaj super, inokedy sa to úplne míňa účinkom, lebo je to zle použité, takisto metafory - dakedy vyvolajú dobrý dojem, no zas o odstavec ďalej ma udrie do očí niečo náramne kostrbaté...
Pripomeniem ešte časté opakovanie slov, ktoré ruší plynulosť čítania. Aj celkový pocit, dojem z poviedky je rozporuplný. Vidno, že poznáš tínedžerskú mentalitu, lenže aj tá poviedka je veľmi tínedžerská svojím duchom. Je presne taká, akí sú tínedžeri :) sčasti veľmi cool, sčasti, prepáč, trápni. Už dlho som nečítal nič tak nekonzistentné. Príklad: "Krá. Krá. Krá.
Čo do riti… Nad nami lietal kŕdeľ vrán ako supy nad svojou korisťou. Ako som myšlienkami zablúdila k matematike, tak sa strmhlavo vrhli na nás."
Je to síce vytrhnuté z kontextu a nie je to celkom odo mňa fér, ale takýto druh dramatizácie, takýto spôsob nakladania s udalosťami v deji, je až absurdný. Neviem koľko máš rokov, vediem literárny klub pre mladých, k nim pristupujem oveľa zhovievavejšie, lebo sa vlastne ešte len formujú, a ja mám presne taký dojem: dojem tínedžera (možno i talentovaného), ktorý sa ale snaží písať "dospelácky", no zrádza ho vek a mentalita z veku vyplývajúca (viem, že je to i schválne tak štylizované - alá drsnejšia YA, no napriek tomu to v texte výrazne cítim), snaží sa používať veľmi "vytríbený" - ako by povedali bratia Česi - knižný jazyk a štýl, ale pre nedostatok skúseností je efekt často opačný než zamýšľa.
Tiež vytknem úplne nepotrebné ba iritujúce odbočky, čo sa vynoria priamo počas akcie! A ďalej aj spôsob výskytu dramatických prvkov. Niekto niekde ide, slniečko krásne svieti a aha ho, zrazu ho ohrozuje nejaké príšera. Áno, niektoré veci sa aj v živote aj v deji vyskytnú náhle a vtedy spôsobia šok, ale takmer výlučným používaním takéhoto prístupu sa okrádaš o budovanie napätie a sofistikovanejšiu výstavbu atmosféry.
Teraz sa cítiš iste zdeptaný - nie! Poviem to na rovinu, keby ma to nebavilo (tvoj príbeh), ani sa neunúvam odpisovať. Na prirovnanie: pripomínaš mi človeka, čo má hudobný sluch, veľký cit a zmysel pre hudbu, je to muzikálny typ, ale v živote ešte nenavštevoval hlasového pedagóga a hoci má krásne zafarbený hlas, chce to ešte veľa cviku, lebo s ním nevie dobre narábať.
10.02.2021

Aleš Horváth
Bea, dík za slovenskú gramatiku a pravopis. tie výhrady akceptujem.
čo sa však neakceptujem je, že človek má 27 možnosti(neviem presne číslo) ako reagovať na situáciu, takže steach je len jedna z možností.
medený nádychn- je odkaz na Červenáka. z určitého pohľadu je to zbytočné, ale je to spojivo medzi mojim dielom a Červenákom.
goran - wtf? čo mi chceš vlastne povedať? tvoje slová sú navzájom protirečivé
03.04.2021

Goran
Len to, že máš viac trénovať a talent sa potom rozvinie.
04.04.2021

Aleš Horváth
pk, beriem na vedomie. druhý raz stačí stručne a jasne. nie som žena, nepotrebujem tu psychoomäčku okolo toho. na negatívne kritiky som zvyknutý, takže aj keby si použil tvrdé nadávky tak sa nerozsypem ako bábovka. a prakticky ma tvoj názor ani nezaujíma, pokiaľ nie je ku konkrétnej veci ako napríklad od Niromwell.
08.04.2021

Goran
myslím, že je k veci, a myslím, že si ješitný :D ale to ma prakticky nezaujíma ;) a to je asi tak všetko.
08.04.2021

Aleš Horváth
tak pal do zadku
09.04.2021

Goran
:D
09.04.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.