Sestry

Keď nájdete svoj vysnívaný dom, ale niekto v ňom úž býva
Podporte scifi.sk
Odkedy mi zomrela sestra, bývam tu sama. Vlastne sme si aj predtým žili každá po svojom, len na jednom a tom istom mieste. Na tomto mieste. Dom na konci dediny. Je tu pokoj. Vždy sme mali všetko, čo sme pre život potrebovali. Vyhovovalo nám to takto. Len ona bola taká aktívna. Stále chodila von, naháňala sa za niečím. Nevravím, že nemala vyšportovanú postavu, ale trochu mi s tým liezla na nervy. Ja som skôr ten introvertný literárny typ, ktorý vždy leží v knihách. Najmä keď prší. A svet si najviac vychutnáva len pozorovateľským pohľadom z okna. Skrátka sestry čiernobiele. Jin a jang. Tá veselá a tá hĺbavá. Jedna hravá, druhá pohodlná. Jedna aktívna, druhá domasedka. Jedna živá, druhá mŕtva.
A potom sa to stalo.
Vravela som veselá? Vlastne nie, sestra nebola len veselá. Ona bola vtipná, zábavná, okolie ju zbožňovalo a ona zbožňovala kanadské žartíky. Toto musel byť tiež jeden z nich. Neviem si inak predstaviť, ako by sa mi do domu mohol po jej smrti nasťahovať tento týpek a tvrdiť, že ho sem priviedla ona. Prišiel po tej jej autonehode. Vraj jej chcel len splniť želanie a pochovať ju za domom. No dobre, to som prežila. Ale potom začal mlieť o tom, ako je tu krásne a že aké je to úžasné miesto.
„Jasné, je. Mám ho veľmi rada. Preto tu žijem. Kde žijete vy?“
Netrápil sa s odpoveďou.
„Och to je prekrásna knižnica...“ žasol a všimol si aj tie, ktoré som mala rozložené v kresle pod oknom. Keď sa blížil k ich teplučkým stranám, čo voňali tlačiarňou a pilinami starého zašlého papiera, ktorú som odjakživa nadovšetko milovala, stŕpla som a zježili sa mi všetky chlpy.
„Buďte taký dobrý a nedotýkajte sa ich. Hlavne mi neprehadzujte strany.“
Tváril sa, že ma nepočuje. Kráčal ku kreslu. Ja viem, že som vždy pôsobila ako neviditeľná, ale toto už bolo priveľa. Kráčal vo svojich slušivých, ale teraz dosť zablatených topánkach po našej vidieckej drevenej podlahe, zanechával tam nechutné smradľavé stopy a mieril ku knihám v mojom kresielku. A ja som sa nezdržala. Skočila som mu do cesty a vyprskla som.
„Vypadni odtiaľto!“
„Konečne na teba dobre vidím,“ usmial sa pokojne. Bože, ako mi len lezie na nervy, pomyslela som si.. Za iných okolností a na inom mieste by som sa možno aj potešila, že som stretla dobre vyzerajúceho knihomoľa. Úplný top by bol, keby ešte aj pil bielu kávu... ČO? Nie! Som tu, aby som ho vyhodila, napomenula som samu seba.
„Vypadni!“ zvrieskla som mu priamo do ksichtu. Konečne to pochopil. Ale bol to nafúkanec, lebo sa len uškrnul, cúvol, otočil sa na opätku a poznamenal, že sa zajtra vráti. No to určite!
„Ak sa vrátiš, budem na teba pripravená!“
A viac ho nebolo.
Až dnes. Fakt sa objavil. Stojí vo dverách. Vošiel bez zaklopania. No to sú mi spôsoby. Bežím dolu schodmi, hneď ho vyhodím.
„Ahoj,“ pozdraví ma a ide rovno ku kuchynskej linke. „Bol som na katastri a vieš čo?“
"Viem, do minúty ti oči vyškriabem!"
„Kúpim tento dom!“
To si robíš srandu...
Na linku položil svoj prenosný hrnček s kávou a krabicu mlieka. Priniesol krabicu mlieka!
„Kúpim! Aj s celým pozemkom. Vedela si, že siaha ešte o desať metrov ďalej, než je ten strom, kde som pochoval tvoju sestru?“
Pozerám naňho a nechápem. Toto nemôže byť pravda.
„Veľmi ma mrzí, čo sa stalo tvojej sestre. A mrzí ma to aj preto, lebo som ju zrazil ja. Ale na ceste ešte zdvihla hlavu a požiadala ma, aby som jej telo uložil tu. Myslel som, že mám halucinácie, ale naozaj na mňa prehovorila. Bral som to ako znamenie, lebo vďaka nej som sa dostal k tomuto domu. Rozumieš mi?“
Otvoril svoj hrnček a nalial doň mlieko z krabice. Pije bielu kávu. Ach, on je taký... Dokelu! Prestaň! – napomenula som sa opäť. Vzal z kredenca šálku a nalial do nej mlieko.
„Dúfam, že ti nevadí, že tu budeš mať nového spolubývajúceho. Lebo dúfam, že sa neurazíš a zostaneš tu bývať so mnou. Prepáč, našiel som len šálku. Misky budú niekde inde... Nevadí, ešte ich pohľadám.“
Položil šálku na zem. Bože, mlieko... To som tak dávno nepila...
„No dobre,“ uškrnula som sa teraz ja a oblizla si kvapky mlieka na fúzoch. „Myslím, že môžeš zostať.“

siliante

siliante

Diskusia

HB
Ahoj! Nečítalo sa to zle, len sa mi občas zdalo, akoby príbeh trošku strácal akúsi logiku. Nevedel som sa stotožniť s postavami a ich myšlienkovými pochodmi a celkový dojem bol zmätený. Aj tak ale za hodinu veľmi slušná robota!
24.10.2020

B.T. Niromwell
Celý čas som si hovorila, že to je aká divná stvora, no potom odrazu... to bol super plottwist!
24.10.2020

siliante
Ahoj HB, ďakujem za trefný komentár - áno, priznávam, že myšlienky sa mi tento raz motali viac než inokedy. Dnes to totiž bolo celé len za 40 minút. (To je tak, keď si neskoro všimneš čas a nemáš nastavenú pripomienku :D )
Ahoj B.T. Niromwell, ďakujem, som rada, že sa zámer podaril ;)
24.10.2020

HB
Ale inak musím poznamenať, že tvoj štýl mám celkom rád, boli to zatiaľ veľmi príjemné texty (najmä ten minulý Hodinár) a som rád že si prispela, dúfam, že som nevyznel príliš negatívne 😓
25.10.2020

Monika Kandriková
Ešte šťastie, uff, som si vydýchla. Cica, neprskaj, bude dobre. :D :D
25.10.2020

xius
Biela kava! :) Dobre napisane. Mne sa rytmus zdal fajn, prva osoba to drzala pokope. A trpol som, ze zomrela skor tato sestra a chcel som gulat ocami... Vyslo ti to. :)
26.10.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.