Nerozbitná II

Dostane sa Tia do rezidentského progamu?
Filmová história sci-fi časť 9. (2010-2020)
Recepčný mechanicky roloval správy na obrazovke počítača. Popíjal druhú kávu. Pri srdci ho hrial pocit nádeje. Dnes je piatok. Piatky má z celého týždňa najradšej.
Dvere sa otvorili. Vzhliadol. K pultu kráčalo ďalšie z tých detí. Dievča, vek okolo pätnásť, drobná, štíhla, tmavovlasá, s roztomilým pokémonom v náručí.
„Ako vám pomôžem?“ oslovil to neisto sa obzerajúce stvorenie.
„Som Tia Greenová. Chcela by som sa prihlásiť do rezidentského programu.“
„Iste, slečna Greenová. Vyplňte prosím tento formulár.“ podal jej tlačivo a opäť zameral svoju pozornosť na dnešné novinky.
Pozrela na papier, potom na recepčného. Nevadí, dodala si odvahy. To zvládne.
Zamierila ku skupinke sedačiek. Sadla si na jednu z nich, potiahnutú bielou koženkou. Z preskleného konferenčného stolíka odhrnula kôpku časopisov o pokémonoch a pustila sa do prehrabávania svojho batohu. Napokon z neho vylovila pero. Takto vyzbrojená, postavila sa tvárou v tvár prvému protivníkovi na ceste k splneniu svojho sna - prihláške.
Meno. Priezvisko. Dátum narodenia. Adresa. Pé es čé. Do čerta! Nebola si istá, aké majú smerovacie číslo. Nikdy nič neposielala poštou. Rodné číslo? Začínala ju bolieť hlava a chcelo sa jej plakať. A nakoniec, celkom dolu, podpis zákonného zástupcu.
Ovládla túžbu vytrhať si všetky vlasy. Pero zaškrablo o papier a verná kópia maminho podpisu bola na svete. Dlhuje mi to, striasla zo seba Tia výčitky svedomia.
„Hotovo.“ Vypísané tlačivo pristálo na pulte. Recepčný preletel list papiera pohľadom.
„V poriadku. Vidíme sa o dva týždne.“ Podal Tii leták s dátumom prijímacích skúšok.
Dva týždne. Na poriadny tréning a prípravu je to príliš krátko. No ak nemáte kde bývať, je to pridlho.
***
Rozložili sa v parku. Tia roztiahla na tráve svoju bundu a z ruksaku vykladala nákup: sendviče, dve čokoládové tyčinky, granule pre pokémonov, fľašu vody, žuvačky s pomarančovou príchuťou a najnovšie číslo časopisu IT girl. Tare nasypala trochu granúl a sama sa zahryzla do lososového sendviča. Bolo krásne slnečné popoludnie. Všetky problémy, pocity úzkosti či neistoty sa zdali tak vzdialené. Cítila sa ako na dovolenke.
Príjemne posilnená, dospela k dôležitému rozhodnutiu. Od tejto chvíle sa budú stopercentne sústrediť na svoj cieľ. Ak budú na sebe tvrdo pracovať, tak by v tom bol čert, aby sa do rezidentského programu nedostali. A začnú hneď.
„Dobre, Tara. Sústreď sa.“
Ružová cibuľka vyjavene zažmurkala drobnými jantárovými očkami.
„Chcem, aby si mi predviedla vstrebávací útok.“
Znova žmurkanie.
„No, veď vieš...“ Tia sa pokúsila naznačiť rukami vstrebávanie.
„Píp!“ Tara veselo poskočila. Potom sa sústredene prikrčila. „Píp!“ Tráva okolo nej v okamihu zvädla. Tia nadšene zatlieskala.
„Výborne! A teraz sa naučíme fotosyntézu.“
„Píp?“
„Sleduj slnko a sústreď sa. Skús to!“
Ružová cibuľka sa vypla a nafúkla líčka až sa zdalo, že praskne. Jej majiteľka ju s napätím sledovala.
„Tak čo? Už? Cítiš niečo?“
Tara zmätene zavrtela hlávkou, až sa jej dva lístky na temene zatriasli.
„Nevadí. Skúsime to ešte raz.“
***
Obloha sa sfarbila doružova. Tia s Tarou ležali vedľa seba v tráve a sledovali, ako po nebi pomaly plávajú oblaky.
„Nerozumiem tomu.“ Zamrmlala Tia. „Si v podstate rastlina. Malo by ti to ísť samo.“
Odpoveďou jej bolo smutné pípnutie.
„To nič.“ Usmiala sa na svoju malú spoločníčku. „Budeme to skúšať, kým sa to nenaučíš.“ Vstala a začala baliť veci do svojho batohu. „Teraz už musíme ísť. Kúsok odtiaľto by mala byť ubytovňa. Zložíme sa tam, vyspíme sa a zajtra sa sem vrátime.“
Spoločne kráčali uličkami. Budovy okolo nich boli čoraz nižšie, ošumelejšie a čoraz ďalej od seba. Prešli okolo dlhého pozemku ohradeného vlnitým plechom, za ktorým sa hromadili kopy haraburdia. Odbočili doľava, na cestu z rozbitých panelov. V ubúdajúcom svetle si Tia všimla ošarpanú tabuľu so šípkou. Stálo na nej „ubytovňa 50m“.
Budova vyzerala ako niekoľko zlepených krabíc s opadávajúcou omietkou. Pred vchodom postávalo zopár chlapov v roztrhaných teplákoch. Lenivo debatovali a fajčili cigarety za zvukov gangsta rapu. Tia si natiahla na hlavu kapucňu a prešmykla sa okolo nich dovnútra.
Privítal ju hluk. V spoločenskej miestnosti susediacej s recepciou pozerala skupina robotníkov priamy prenos. „Recepciu“ predstavovalo okienko v stene. Za ním sa chudá tridsiatnička s ružovými vlasmi práve s niekým sa hádala cez telefón.
Tia zaťukala na sklo. Žena sa zamračila.
„Sekundu.“ Zamrmlala do slúchadla. Prikryla mikrofón dlaňou a otvorila okienko. „Áno?“
„Chcela by som sa ubytovať.“
Recepčná zalistovala v linajkovom zošite, ktorý slúžil namiesto knihy hostí.
„Na ako dlho?“
„Dva týždne.“
„Občiansky preukaz.“ Ružovovlasá odniekiaľ vyčarovala lacnú prepisku. „Máme voľné iba štvorky. Cena je šesťdesiat eúr na noc. Za dva týždne to bude-“
„K-koľko?“ Tiu oblial studený pot. Cena sa jej zdala privysoká. V peňaženke mala presne päťdesiatosem eúr. Ale nakoniec, čo ona vie? Nikdy predtým takto nikde nebola.
„Môžeme s vami ubytovať niekoho ďalšieho, potom to vyjde lacnejšie.“ Vyjednávalo zjavenie za okienkom.
Tia sa obzrela cez plece na rozložité robotnícke postavy.
„Tak čo?“ ženská nervózne ťukala vrchnáčikom prepisky o stôl.
„Ja... ďakujem. Radšej nie.“
Recepčná prevrátila očami a opäť si priložila slúchadlo k uchu. „Si tam ešte?“
So stiahnutým hrdlom vyšla Tia späť do chladnej noci, nasledovaná bezstarostne hopkajúcou Tarou. Nemala potuchy, čo urobí. Vracala sa po rozbitej panelovej ceste. Minula zašlú tabuľu a pokračovala pozdĺž plota z vlnitého plechu. Oproti nej kráčala dvojica akýchsi rozjarených mladíkov. Sklonila hlavu v kapucni v snahe splynúť s tieňmi.
„Hej malá! Poď sem!“
Srdce sa jej divo rozbúšilo. Kráčala ďalej. Tvárila sa, že nepočuje.
„Poď sem, ti hovorím!“ Jeden z dvojice ju zdrapil za lakeť.
„Nechajte ma!“
Rehotali sa.
„Nehanbi sa, pipka! Ukáž, čo tam máš!“
„Pustite ma!“ Tia sa krútila v zovretí silných rúk. „Mám pokémona! Nenúťte ma použiť ho!“
„Naozaj?“ Zasyčal jej útočník do ucha. „Tak sa predveď! Lizzie, poď von!“
Z vrhnutého pokéballu vyskočila drobná čierna jašterička.
„Shriek, leť!“
Pred druhým z dvojice sa objavil pokémon pripomínajúci malého netopiera s holou, sinavou pokožkou. Tia nasucho preglgla.
„Tara, použi vstrebávací útok!“ Zavelila trasúcim sa hlasom.
Drobná cibuľka sa nervózne chvela, no napriek tomu sa poslušne skrčila a snažila sa absorbovať silu svojich protivníkov.
„Lizzie, žeravé uhlíky!“
Vrtký jašter otvoril papuľu vyzbrojenú desiatkami ihličkovitých zúbkov. Na Taru sa zosypala spŕška rozpálených uhlíkov. Z jej bolestného kviku Tii stuhla krv v žilách. Tara sa zapotácala a zrútila sa na zem.
„Nie!“ Tia sa zmietala v útočníkovom zovretí. „Tara!“
Jej malá spoločníčka ležala v bezvedomí na chodníku.
„Tak kde sme to skončili, maličká?“ Dva páry rúk ju zatlačili na zem. Jeden z dvojice jej stiahol z chrbta batoh a prehľadával jej vrecká.
„Nechajte ma! Nič nemám, nič...“ Triasla sa od strachu. Po lícach jej stekali slzy.
„Nič?“ Zasmial sa Lizziin majiteľ s rukou v jej vrecku. „Niečo predsa. Drž ju, Joe!“ Trhnutím jej rozopol džínsy.
„Nie! Prestaňte!“
Joe sa s tupým žuchnutím prevalil na chrbát. Tia mala odrazu voľné ruky. Kútikom oka zazrela, ako sa lietajúci pokémon zmieta a tlčie okolo seba krídlami. Neváhala ani na sekundu a druhému z dvojice vrazila päsťou do nosa.
„Biješ sa ako dievča.“ Zasmial sa a prstami zovrel Tiino hrdlo. „Kde si, Joe? Máme tu prácu!“
Tmavý tieň sa zahryzol do jeho ramena. Zovretie povolilo. Tia vykríkla od hrôzy. Pospiatky sa plazila preč od tvora, ktorý na zemi zápasil s násilníkom.
Tmu preťalo zahvízdanie.
„Kiran!“ zavolal mužský hlas.
Temnou ulicou sa niekto blížil. Tvor pustil svoju korisť a dlhými skokmi sa vracal k svojmu pánovi. Muž mal na sebe vyprané džínsy a bundu z rovnakého materiálu. Jeho kroky doprevádzalo rinčanie reťaze, ktorá mu visela pri páse. Zľahka sa dotkol Kiraninej hustej tmavej hrivy v tichej pochvale.
„Chlapci, dnes sa ponáhľam. Čo keby ste vypadli?“
„Čo do nás pičuješ, Terner?“ Oboril sa násilník na prichádzajúceho. „Lizzie, nakŕm toho sraľa smogom!“
Neznámy urobil gesto smerom k protivníkovi.
„Kiran, fury swipes!“
***
„Si celá?“
Tia bola ešte stále v šoku. Kiranin tréner sa k nej sklonil a pomohol jej na nohy.
„A-asi áno. Kde je Tara?“
„Dostala na frak, ale bude v poriadku.“ Podal jej vyčerpanú cibuľku. „Zapni si zips.“
„Ou...“ Tia cítila, ako sa jej do tváre vracia krv.
„Toto je asi tvoje.“ Neznámy dvihol zo zeme jej batoh. „Som Chris, mimochodom.“
„Tia.“
„Nemala by si sa túlať sama po nociach, Tia. Kde bývaš?“
„To je jedno. Nikde.“ Uhla pohľadom.
Nadvihol obočie.
„Ušla si?“
„Nie! Áno... Je to komplikované.“
Premeral si ju skúmavým pohľadom.
„No nič. Ideme ku mne. Dáš si šálku teplého čaju a potom uvidíme, čo ďalej. Kiran!“
Tvor, ktorý v mdlom svetle pouličných lámp pripomínal chlpatú líšku, poslušne nasledoval svojho pána. Tia si ich oboch po očku zvedavo prezerala.
„Aký je to pokémon?“
„Zoroark. Líščí majster ilúzií.“
Zalapala po dychu.
„Tie sú vzácne!“
„Pravda.“ Pripustil. „Ťažko sa s nimi pracuje. Sú dosť svojhlavé. Vyžadujú skúseného chovateľa.“
„Si skúsený chovateľ?“
Pousmial sa.
„Dá sa to tak povedať.“
„Všimla som si, že používaš povely v angličtine. Prečo?“
„Pre to isté, prečo Američania nehovoria kilogram a centimeter, ale pound a inch. Je to krátke, jasné a výstižné. Mnohí tréneri robia tú chybu, že hovoria svojim pokémon ,choď tam a urob to’, lenže tomu pokémoni nerozumejú. Povel musí byť jasný a presne definovaný.“
„Myslím, že chápem.“ Tia sa na chvíľu odmlčala, aby vstrebala nové poznatky. „A tí chlapi, čo ma napadli? Ty sa s nimi poznáš?“
„S Rakeťákmi?“ Povzdychol si. „Áno, poznám.“
„Mávaš s nimi často problémy?“
„Ako sa to vezme...“ Chris otvoril bránku. „Tak, sme tu. Mi casa es su casa.“
***
Tia sedela v kresle zabalená v deke a pomaly usrkávala horúci čaj.
„Máš to tu pekné.“
Chrisov dom zvnútra skutočne vyzeral lepšie ako zvonka. Na prvý pohľad stará haraburda s dvorom zaprataným kopou náradia a najrôznejších rároh ukrývala vo vnútri peknú kuchyňu s raňajkovým pultom a útulný kútik pri krbe.
„A to si ešte nevidela kúpeľňu.“ Ozval sa Chris z kuchyne, kde ošetroval Taru. „Tú som prerobil ako prvú.“ Odložil masť na popáleniny do skrinky vedľa sporáka. „Hotovo, maličká.“
Tara s veselým pípnutím zoskočila z pultu. Kiran pokojne spala schúlená do klbka v mäkkom pelechu vedľa krbu. Z kuchyne sa ozvalo zvonenie lyžičky v šálke.
„A teraz by si mi mohla porozprávať, prečo si ušla.“ Chris si prisadol k Tii a upíjal teplý čaj. Pri lepšom svetle si všimla náznaky šedín v jeho tmavých vlasoch. Mohol mať krátko pred štyridsiatkou. Pozrela spriama do jeho sivomodrých očí. Po chrbte jej prebehli príjemné zimomriavky.
„Môj otec je debil. Preto.“
„Hm...“ Zamyslene sa díval pred seba. „Zdá sa, že si naňho nahnevaná.“
Odfrkla si.
„Typické. Keď poviem, že je debil, tak je to preto, lebo ja som nahnevaná. Celkom určite to nemá nič spoločné s tým, že je naozaj debil.“
„Tia, každý tínedžer si myslí, že jeho rodičia sú sprostí. Ubezpečujem ťa, že nie si ani prvá, ani jediná, ale mám pre teba dobrú správu. Je to len fáza. Jedného dňa dospeješ a zas sa budeš na veci dívať inak.“
Ticho vzdychla.
„Daj mi ruku.“ Šepla. Chytila ho rozochvenými prstami a priložila si jeho teplú dlaň na hlavu.
Nahmatal jej vo vlasoch veľkú hrču.
„To ti urobil tvoj otec?“ Opýtal sa bez výrazu.
Prikývla.
„Potrebujem sa dostať do rezidentského programu. Ak ma vezmú, nebudem sa musieť vrátiť domov. Získam štipendium, internát a šancu stať sa gym leaderkou.“
Chvíľu sedeli mlčky.
„Teraz sa vyspi.“ Chris vstal. „Ráno uvidíme, čo sa s tým dá robiť.“
***
„Ešte raz, Tara. Fotosyntéza!“
Tvárička malej cibuľky samým vypätím celkom sfialovela. Bez úspechu.
Tia si ráno privstala. Na raňajky dojedla včerajší vajíčkový sendvič, nakŕmila Taru a ponáhľala sa trénovať. Našli si miestečko na Chrisovom zapratanom dvore. Znova a znova sa snažili ovládnuť slnečnú energiu.
Do nosa jej udrel štipľavý zápach dymu. Obzrela sa.
Chris stál na verande. Fajčil cigaretu a mlčky ich sledoval.
„Dve veci.“ Ozval sa. „Po prvé, robíš to zle. A po druhé, prečo sa nesústredíš na zdokonaľovanie toho, čo už ovládate?“
Zvesila ramená.
„S jedným útokom sa do rezidentského programu nedostaneme.“
„Všetko je to len o skúsenostiach. Ale ak veľmi chceš, zoznámim ťa s niekým, kto ti pomôže.“
Oči sa jej rozžiarili nadšením.
„To by si pre mňa urobil?“
Zahasil cigaretu o dno popolníka.
„Priprav sa, o päť minút vyrážame.“
***
Kráčali smerom do mesta. Tia niesla Taru na rukách. Kiran klusala vedľa nich, čierna, chlpatá a tajomná. Chris niesol na pleci veľké puzdro, ktoré priťahovalo Tiinu pozornosť ako magnet.
„Čo tam máš? Gitaru?“
Prikývol.
„Presnejšie basu.“
„Aký je v tom rozdiel?“
„Basgitara má štyri struny a širší hmatník.“
„A na čo ti bude?“
Zasmial sa.
„Vypytuješ sa ako malá. Vydrž a uvidíš.“
Zastali pred dverami malého baru. Na výveske nad vchodom stálo „Bunker“. Zvnútra k nim doliehalo tlmené dunenie. Chris otvoril a pokynul jej rukou.
„Až po tebe.“
Schádzali po schodoch do suterénu. Prešli ďalšími dverami a dostali sa do tlmene osvetlenej miestnosti, ktorej dominoval barový pult. Na opačnej strane stálo malé pódium, na ktorom práve prebiehala skúška. Holé betónové steny boli oblepené plagátmi rockových kapiel. Tia znechutene pokrčila nosom.
„Čo je to za pajzel?“
„Môj.“ Chrisovi sotva badateľne myklo kútikmi.
Trapas.
V tej chvíli suterénom zaburácal hromový hlas.
„Kapitán Terner, pane!!!“
Kapela odložila hudobné nástroje a všetci sa k nim hrnuli. Gitarista, dlhovlasý metalista v maskáčoch, mohol mať ku dvom metrom a stopäťdesiatim kilám. Bubeník bol naopak útly mladík s časťou tváre prekrytou čiernou ofinou. Tiinu pozornosť najviac upútala speváčka. Blondína s dokonalou postavou tvaru presýpacích hodín sa pretlačila ku Chrisovi a dôverne ho objala.
„Predstavím vás.“ ujal sa Chris formalít. „Tia, Linda. Lindu som ti spomínal. Pomôže ti s tréningom.“
Kráska sa zvonivo zasmiala.
„To je celý Chris. Vie, že mu nedokážem nič odmietnuť a nehanebne to zneužíva!“
„Zvyčajne ti to nevadí.“ uškrnul sa. „A títo dvaja dykhedi sú Rex a Vin.“
Tia jednému po druhom ostýchavo podala ruku. Na druhom z dvojice ju niečo zvlášť upútalo. Prižmúrila oči.
„Vin,“ oslovila bubeníka, „ty máš na očiach linku?“
V miestnosti odrazu zavládlo napäté ticho.
„Problém?“ Odsekol.
„Nie, nie, tak som to nemyslela.“ Povedala rýchlo. „Chcela som sa ťa len opýtať, či by si ma nenaučil, ako sa kreslia. Ja si ich vždy urobím niekde uprostred viečka a vyzerá to hrozne.“
Barom otriasol výbuch smiechu a úľavy.
„Ty si také zlatino!“ Zvolal Vin afektovane. „Chris, však si ju môžem nechať?“
Chris mávol rukou.
„Je tvoja. Ja mám dnes večer beztak prácu.“
Tiu pichlo pri srdci. Neušlo jej, ako sa pri tej nevinnej poznámke pozeral na Lindu.
***
„Vitaj u mňa, zlatino! Ako doma!“
Tia takmer zabudla zavrieť ústa. Čakala všeličo, ale toto by jej nenapadlo ani v najsmelšom sne.
Každý štvorcový centimeter svetlého, moderného dvaapolizbového bytu niesol známky vybraného vkusu: od vzorovaného koberca, cez ozdobné stolíky až po strategicky umiestnené izbové rastliny. Cez veľké francúzske okno bolo vidno terasu zaliatu lúčmi večerného slnka.
„Zadná izba je voľná. Spolubývajúca sa odsťahovala pred pár dňami a zatiaľ som za ňu nenašiel náhradu. Nateraz sa tam môžeš pokojne zložiť.“
Prešla chodbou a nazrela do izby. Posteľ, šatník, toaletný stolík, samé čisté línie. Z obdivu ju vytrhol Vinov hlas, ktorý k nej doliehal z obývačky.
„Keď si odložíš veci, tak príď! Zoznámim ťa s mojím dieťatkom.“
Hodila svoj ruksak za dvere a vrátila sa k Vinovi. Okolo mladého bubeníka poletoval maličký pokémon s veľkou hlavou a drobným telíčkom a energicky mával veľkým ružovým kvetom.
„Toto je Rosie, môj malý miláčik.“
Rosie urobila vo vzduchu piruetu. Tia zvýskla od nadšenia.
„To je flabébé! Ty si ale rozkošná...“
Víla sa zachichotala a zakrúžila okolo nej.
„Dúfam, že nie si alergická na peľ, zlatino.“ Zasmial sa Vin. „Čo by si povedala malému posedeniu na terase? Keď ťa tu už mám, tak to musíme osláviť. Navrhujem mojito. Pre teba, samozrejme, nealko.“
***
Sedeli vedľa seba na terase a sŕkali mojitá cez slamky. Slnko zapadalo za strechy výškových budov. Tia sa už dávno necítila tak dobre.
„...povedal im, aby vypadli. Nechceli, tak na nich pustil Kiran a potom zmizli.“
„Fí!“ Vin neveriacky potriasal hlavou. „Máš šťastie, že ťa našiel. Rakeťáci sú nebezpeční. V tej časti mesta si rozhodne nikto netrúfa chodiť sám po zotmení. Je to taký malý zázrak, že sa tam vtedy zjavil práve Chris.“
„Viem. Tí chlapi ho poznali po mene. Asi sa nevideli prvý raz.“
Vin sa zasmial.
„To rozhodne. Kedysi boli jedna partia, jedna rodina.“
Tii padla sánka.
„Tým myslíš...? Nie...“
„Áno!“
„Nie nie nie nie nieee... Chris bol Rakeťák?!“
Vin prikývol.
„Chris to s rodičmi tiež veľmi nevychytal. Potom sa dostal k Rakeťákom, získal zázemie, priateľov... Hovorí sa, že Kiran niekomu ukradol.“
Tia na okamih celkom stratila reč.
„Ale... potom od nich odišiel, nie?“
„Áno. Začal sa názorovo rozchádzať so zvyškom party a nakoniec sa rozhodol ísť vlastnou cestou. Veľa cestoval, nejaký čas žil v zahraničí... No a teraz je späť.“
„Je späť...“ Opakovala zamyslene. „Kúpil bar... prerába dom...“
Vin súhlasne kýval hlavou.
„Má krásnu priateľku...“ Tia sa trpko usmiala. „Je dobré vedieť, že aj ľudia, ktorí nemajú podporu svojej rodiny, majú nádej na dobrý život.“
Vin spozornel.
„Chris má nejakú babu? Rozprávaj!“
„No veď Lindu, nie?“
„Jaj Linda...“ uškrnul sa. „Oni spolu nechodia. Sú skôr takí... kamaráti s výhodami.“
Tara a Rosie spokojne odfukovali stúlené jedna k druhej v mäkkom plyšovom domčeku. Tia si zamyslene oprela hlavu o ležadlo. Po dlhom čase cítila iskierku nádeje.
***
„Vyrovnáme chrbát...“ Linda opísala oboma rukami úhľadný kruh a spojila dlane pred telom. „Nááádych... a výýýdych.“
Kráska sedela v tráve na podložke v pozícii lotosového kvetu. Vyzerala, akoby slnko nesvietilo na ňu, ale priamo z nej. Oči mala privreté a na perách jej hral ľahký, uvoľnený úsmev.
Tii sa konečne podarilo rozuzliť vlastné nohy. Vystrela sa a snažila sa zhlboka dýchať.
„Dýchame do bruška, vyčistíme si myseľ...“
Ukázalo sa, že Linda sa živí ako cvičiteľka pokémonej jógy. Asány boli pre ňu také prirodzené, ako tlkot srdca. Jej partnerom bol medicham menom Zin. Ich pohyby boli dokonale zladené, takmer akoby boli navzájom prepojení svojimi mysľami.
„Vnímame slniečko. Cítime jeho teplo...“
Tara, ktorá sedela v tráve vedľa Tie, sa rozochvene nadýchla. Jej lístky sa zazelenali. Tia zalapala po dychu.
„To- to bola-“
„Výborne!“ Linda zatlieskala na znak pochvaly. „A teraz si to dáme ešte raz.“
***
Z chodby sa ozvalo buchnutie dverí.
„Som doma!“
Tia si vyzula tenisky a dovliekla sa do obývačky. Ubehlo už desať dní, odkedy sa nasťahovala k Vinovi. Za ten čas sa z nich stali dobrí priatelia.
„Čauky, zlatino! Dáš si pizzu?“
„Vin, už som ti povedala, že ťa milujem?“ Unavene sa zasmiala.
„Awww...“ Afektovane sa ovieval rukami. „Ako ide tréning?“
„Dobre.“ Odvetila, zatiaľ čo nalievala Tare do misky čerstvú vodu. „Vybrúsili sme vstrebávací aj fotosyntézu a nárazový útok tiež začína vyzerať celkom schopne. Vidím to nádejne.“
Vin sledoval, ako vyšťavená cibuľka hltavo pije.
„To je celkom dobrý základ, ale ak chceš počuť môj názor, s týmto komisiu neohúriš. Chcelo by to trochu takého je ne sais quoi.“
Tia jednou rukou sypala Tare granule a druhou tlačila do hlavy pizzu.
„Čo presne máš na mysli?“
„Mala by si ju naučiť vílí vietor.“ Povedal Vin rozhodne. Rosie, ktorá sa celý čas hojdala na liste kokosovej palmy, pri jeho slovách zvýskla a plachtila k nemu vzduchom zavesená na svojom ružovom kvietku ako na padáku. „Je to pomerne jednoduchý útok, ale veľmi efektný. A čo sa sily týka, tiež nie je úplne na zahodenie.“
Tia sa zamyslela. Ten nápad sa jej celkom páčil, ale s Tarou už boli príliš unavené.
„Myslíš, že by si mi mohol ukázať, ako sa to robí? Nahrám si to na video a zajtra sa do toho dáme.“
„Jasné, zlatino!“ Zatiahol. „Pripravená?“
Zapla kameru na svojom telefóne.
„Môžeš.“
„Rosie, vílí vietor!“
Drobná víla urobila vo vzduchu piruetu a mávla kvietkom. Tiu ovial závan trblietavého vzduchu.
„Váááu, to bolo super!“ Vyhŕkla Tia.
Rosie sa zachichotala.
„Však?“ Vin nežne škrabkal svojho miláčika pod krkom. „Vyzerá to ako mágia, ale nie je to nič viac, než fyzika. Ako keď baletka robí fouetté. Keď pritiahne nohu k telu, tak sa otáča rýchlejšie. Niečo také. Nepozeraj tak na mňa, ja som kaderník a nie fyzikár!“
Obaja vyprskli od smiechu.
***
V osudné ráno vstala skoro. Obliekla sa a umyla si tvár. Každá bunka jej tela sa chvela od nervozity.
Tara ju zvedavo pozorovala ponad rannú misku granúl.
Zo zvyku otvorila chladničku. Bola plná jedla, no ona mala úplne stiahnutý žalúdok. Vytiahla aspoň krabičku džúsu a naliala si za pohár.
Vyšla na terasu. Jej pľúca naplnil ranný vzduch, ostrý, svieži a voňavý. Ponad múrik sledovala prebúdzajúce sa mesto. Kiežby tu bol Chris, pomyslela si. Určite by jej poradil. S ním sa zdalo všetko také jednoduché. Mala chuť si zapáliť – a to napriek tomu, že nikdy predtým nefajčila. Niektorým ľuďom to vraj pomáha od nervov, tak prečo by to nepomohlo aj jej?
Miesto toho sa vrátila dnu.
„Už si dojedla?“ Prihovorila sa Tare. „Tak poď, ideme.“
***
„Terner.“
„Ahoj, Chris. Tia.“
„Á, čau, krpec! Ako prijímačky?“
„Zatiaľ dobre. Mám za sebou písomnú časť. Celkom sa to dalo.“
„Nó, super! Tak ešte praktická a máš to.“
„Chris...“ hlas sa jej zachvel. „Bojím sa, že to nedám.“
„Určite to zvládneš. Makala si každý deň. Hlavne si ver. Tara sa na teba spolieha.“
Na druhej strane bolo chvíľu ticho.
„Tia? Si tam?“
„Som, som... Ďakujem, že pri mne stojíš, Chris, ja... Panebože. Práve odtiaľ vyšla jedna baba a plače. Musím končiť. Vidíme sa, čau- tú tú tú.“
***
Tia vstúpila do malej telocvične. Srdce jej búšilo až v krku. Tara sa v jej náručí nervózne zahniezdila a vrhla na ňu neistý pohľad.
Komisia pozostávala z troch členov. Doktor Devon bol prvý z nich. Priateľský päťdesiatnik so šedivými vlasmi a opálenou pokožkou mal na sebe krátke nohavice s množstvom vreciek a tmavomodré tričko. Takmer sa zdalo, akoby si sem len odskočil z nejakej turistiky. Jeho asistent bol mladý muž v laboratórnom plášti s ulízanými vlasmi a okuliarmi. Podľa všetkého bral celú záležitosť veľmi vážne. Tiu však najväčšmi desil posledný člen.
„Slečna... Greenová.“ Profesorov asistent odškrtol v zozname jej meno. „Toto je Matilda. Dnes je tu v úlohe vášho protivníka.“
Matilda bola hrozivo vyzerajúci, necelý meter vysoký dvojnohý jašter s masívnou hlavou, nesúcou impozantné čeľuste plné smrtiacich zubov. Tia pustila Taru na zem a utrela si spotené dlane do nohavíc. Nepomohlo to.
„Pravidlá zápasu: jeden na jedného, meniť pokémonov nie je dovolené. Časový limit je tri minúty. Víťazom je ten pokémon, ktorý v tomto limite vyradí súpera zboja, alebo získa viac bodov. Otázky?“
Tia pokrútila hlavou. V hlave mala úplne prázdno.
„Takže pripraviť sa... teraz!“
Na hvizd píšťalky sa jej podarilo zmobilizovať svoje sily.
„Tara, nárazový útok!“
Cibuľka sa rozbehla a celou silou svojho drobného telíčka sa vrhla na dinosaura. Náraz. Taru odhodilo. Jej súperka zmätene naklonila hlavu nabok, pripomínajúc zvedavého vtáka.
Takto to nepôjde, uvedomila si Tia.
„Pokračuj vstrebávacím útokom!“
Tara vyskočila, zavesila sa Matilde na nohu a s privretými očkami z nej po troške vysávala energiu. Jej protivníčka zarevala.
„Ešte!“ Povzbudzovala Tia svojho pokémona. Po prvýkrát jej zišlo na um, že možno predsa len majú nádej na výhru.
Matilda sa ohnala po Tare zubami. Tia vykríkla pri pohľade na obrie čeľuste, drviace jej malú priateľku. Jašter trhol hlavou a odhodil ju z dosahu.
„Tara!“ Tia sa k nej vrhla. Cibuľka vyzerala, že má dosť.
„Rýchlo, použi fotosyntézu!“
Lístky sa zazelenali a Tarine rany sa expresne hojili. Matilda jej však nedala dýchať.
„Pozor!“ Skríkla Tia. Neskoro. Nárazový útok znovu poslal Taru do vzduchu.
„Matilda, povedal som jemne!“ ozval sa karhavý hlas doktora Devona.
„Tara, vílí vietor, teraz!“
Prenikavý hvizd prerušil zápas.
Na jednej strane stála takmer nezranená Matilda. Na druhej strane Tia opatrne zbierala zo zeme stonajúcu cibuľku.
Asistent si niečo zapísal do svojich papierov.
„Ďakujeme, slečna Greenová. Pošlite sem ďalšieho.“
Vyšla z telocvične.
„Bola si úžasná.“ šepkala nežne „Neboj sa, hneď ťa dáme dohromady.“
Tara sa slabo usmiala.
„Píp!“
***
Bolo skoré popoludnie, no v Bunkri napriek tomu hrala hudba. To mohlo znamenať len jediné: Chris je už v práci. Tia otvorila dvere a vstúpila do tmavého suterénu.
Bol tam a spolu s ním sedela pri bare zhromaždená celá partia.
„Vy ste tu?“ Vyhŕkla prekvapene.
Do popredia sa predral Vinov afektovaný hlas.
„Nenapínaj! Rovno povedz, či to máš!“
Sledovala ich, ako tam tak sedia plní očakávania a od napätia ani nedýchajú. Cítila, ako jej sťahuje hrdlo. Pokrútila hlavou.
„Nie.“
Barom sa prevalila tichá vlna sklamania.
Dovliekla sa k pultu a vyliezla na vysokú barovú stoličku.
„Bola som prvá pod čiarou.“ Rukami si podoprela čelo. „V teste som stratila len pár bodov, ale praktická časť mi veľmi nevyšla. Dohromady to skrátka nestačilo.“
„A kde máš Taru?“ ozvala sa Linda.
„Bola vyčerpaná. Cestou som sa zastavila doma u Vina a uložila som ju do postele.“ Tia už dlhšie nevydržala zadržiavať slzy. Skryla si tvár do dlaní. Otriasol ňou prudký záchvat plaču. „Čo budem teraz robiť?“
Niečie ramená ju nežne objali. Rozochvená na celom tele vzhliadla.
„To nič, zlatino,“ Vin ju jemne potľapkal po chrbte. „Poplač si. Uľaví sa ti.“
„Ale ja nechcem ísť naspäť k rodičom!“ Vzlykala.
„Nepôjdeš.“ Ozval sa Chrisov pevný hlas. „Ostaneš tu, budeš sa pekne pripravovať na budúci rok a zatiaľ môžeš brigádovať tu v Bunkri. Aj tak som chcel najať niekoho na výpomoc.“
Tia aj zabudla plakať. Len naňho zízala uslzenými očami.
„To by si pre mňa urobil?“
„Neboj sa, ja si to niekedy vyberiem.“ Zamrmlal. Vyzeral byť takmer v rozpakoch.
Utrela si slzy a usmiala sa.
„Viete čo? Je mi jedno, že ma nevzali. Vy ste viac, ako nejaký rezidentský program.“
***
Barom sa rozliehal šramot.
„Tia?“ Chris rázne vkročil do prázdneho lokálu.
„Tu som, Chris. Čistím stroj na espresso.“ Za pultom sa vynorila jej tmavovlasá hlava.
„Tak sa radšej posaď, lebo mám dobré správy.“
Utrela si ruky do kockovanej utierky.
„A aké? Zamestnáš ma oficiálne na zmluvu?“ Podpichla ho.
„No, nepredbiehajme. Si tu len týždeň.“ Obišiel bar a lakťom ju zo žartu štuchol do boku. „Ale bol som v gyme a berú ťa do programu.“
„To od teba nie je pekné, takto si zo mňa strieľať.“ Povedala vážne.
„Je to pravda, prisahám.“
Obrátila sa čelom k nemu a premeriavala si ho podozrievavým pohľadom.
„Ako?“
„Neboj sa. Nikoho som nepodplatil, nevydieral, nezbil ani nezavraždil.“ Všimol si, ako sa naňho vyjavene pozerá a uškrnul sa. „Tento raz. Len som mal cestu okolo, tak som sa tam zašiel opýtať. Vieš, niekedy sa stáva, že z nejakého dôvodu im tam niekto nenastúpi a ty si bola prvá pod čiarou, takže – gratulujem. Si v programe.“
Tia sa mu vrhla okolo krku.
„To je úžasné! Bože, Chris, ani neviem, ako ti poďakovať...“
„Ja by som o niečom vedel.“ Odvetil. Zblízka sa jej zahľadel do očí. Vzal ju za ruku a vtisol do nej handričku. „Dokonči to espresso.“

Myrmarach

Myrmarach
Tvorivá Jack-of-all-trades, toho času na materskej dovolenke.

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Čítalo sa to príjemne, aj sa tu stalo viac vecí. Príbeh plynule nadväzuje na prvú časť, páči sa mi, ako sa vyvíja vzťah Tia a Tara. Priznajme si, každý, kto pozerával pokémonov chcel mať nejakého svojho (u mňa to bola Abra a Ghastly). Akurát som trošku nechápal v pasáži, kde telefonujú, že ide o telefonát, ale pri druhom čítaní už to bolo jasnejšie. Za 8 bodov.
14.05.2020

B.T. Niromwell
V tejto časti sa výrazne odľahčuje štýl a skáčeme hlavičkou do YA. Mám viacej pripomienok ako k prvému dielu, ktorý bol z istého pohľadu čistejší, ale tento diel je vďaka postavám o dosť zaujímavejší a užila som si ho viac, tu som už naozaj navnadená a chcem vedieť, čo bude ďalej.
Začínajú sa tu objavovať zaujímavé postavy s charaktermi, takže už sme vo fáze, kde čitateľa začína zaujímať dej. Nejaké romantičné dusno, i keď ten vekový rozdiel je trochu... ehm... Inak na týrané dieťa sa veľmi rýchlo nechá odvliecť domov starším a silnejším neznámym chlapom a v pohode s ním začať bývať – a vzápätí sa rovnako bez otázok alebo pochybností nasťahuje k ďalšiemu neznámemu chlapovi, Vinovi. Človek by čakal, že bude po svojich skúsenostiach trochu nedôverčivejšia.
Vypisovan ie prilhášky - ako na jednej strane vypisovať formuláre je utrpenie, ale informácie ako PSČ a rodné číslo sú dosť basic. A prečo sa jej z toho chcelo plakať, ak o riadok nižšie to už má urobené? V tejto scéne vznikla dosť zbytočná dráma okolo v podstate neexistujúceho konfliktu, ktorý sa sám vyriešil.
„Pre to isté, prečo Američania nehovoria kilogram a centimeter, ale pound a inch. Je to krátke, jasné a výstižné.“ – to prirovnanie nefunguje, proste Američania nepoužívajú pound namiesto kila preto, že je to krátke alebo výstižne (slovo kilogram výstižne označuje jedno kilo a slovo pound výstižne vyjadruje 1 pound), takže je to pomerne od veci tvrdenie.
Tak mi napadlo, že kde bývala, kým pracovala v bare. Ak u Vina, nemal by k tomu mať čo opoedať alebo by mu aspoň mala poďakovať, keď ďakovala Chrisovi, že ju zamestnával. Prišlo mi to trochu také, že Vin si to zlízal ako nehlavná postava.
A tréning cibuľky je rozkošný :)
24.05.2020

Myrmarach
Veľmi pekne ďakujem za komentáre :)
Príde mi celkom vtipné, ako ľudia vždy označujú za najneuveriteľnejšie a logicky najderavejšie práve tie časti mojich poviedok, ktoré sú zo života :D Týrané dievča by neodišlo so starším mužom? Práve naopak. Hovorí sa tomu daddy issues.
Akože síce jej pomohol, ale áno, mohol by to byť nejaký vyšinutý sériový vrah. Lenže ak by sme takto pristupovali ku všetkým cudzím ľuďom, tak by sme sa báli aj vyjsť na ulicu. Ona predsa nevyrastala v bubline a sociálne vzory existujú.
24.05.2020

B.T. Niromwell
Toto je veľmi zaujímavý fenomén. Ono to vlastne dáva dokonalý zmysel, prečo sú tie najťažšie uveriteľné veci zo života - možno keď človek niečo nepozná, tak sa snaží ísť striktne logicky, a keď niečo zažil a prešiel si tým, nepotrebuje logické barličky a brainstormovať, ako sa to asi mohlo stať, lebo vie, že takto sa to stalo a proste to tak je. Písanie zo života je obohacujúce práve pre ľudí, čo si podobnými vecami neprešli.
Ohľadom scény, netvrdím, že je neuveriteľná, tvrdím len, že správaniu sa hlavnej hrdinky nerozumiem, s najväčšou pravdepodobnosťou preto, že s podobnou situáciou nemám osobnú skúsenosť. Môže byť, že to vôbec nie je tvoj cieľ, že ja ako čitateľ nie som tvoja primárna cieľová skupina a tento text je šitý na mieru ľudom s osobnou skúsenosťou a ako autor proste nechceš dávať väčšie hinty, čož je okej. Alebo to môžeš reflektovať tak, že možno si viac ľudí bude klásť podobnú otázku ako ja, a chcelo by to viac vnútorného monológu alebo inú podobnú barličku pre nezasvätených čitateľov. Závisí od tvojho autorského zámeru.
24.05.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.