Vianočný príbeh

Príbeh o cestovaní, nielen na iné miesto, ale priamo do iného času. Keď je treba pomocná ruka osud dá aby dáka prišla.
2% 2021
Bolo obdobie krátko pred Vianocami. Uložila som k spánku. Ešte pred zaspatím som v duchu riešila drobné problémy čo sa týkalo Vianoc, aké darčeky dať jednotlivým členom rodiny, kde vziať peniaze, aby v rodinnom rozpočte veľmi nechýbali. Bola som unavená, znechutená správaním svojich detí, hlavne najstaršieho. I z celej situácie v našej spoločnosti. Keď mám byť úprimná, uvítala by som keby už bolo po Vianociach. V našej spoločnosti bujnie zlo, cítiť nezáujem o svojho blížneho: Žiadna láska. Deti by sa svojich rodičov najradšej nadobro zbavili. Myslia si, že ich nepotrebujú, že sú pre nich iba príťažou a bez nich by im bolo lepšie. Prv než ma obostrel spánok som zatúžila zažiť ešte raz v živote ozajstné dobrodružstvo. Otočila som sa na pravý bok a zatvorila oči.
Onedlho sa mi začal snívať sen. Po brehu jazera sa prechádzala mladá žena. Mala dlhé čierne vlasy, štíhlu postavu, nebola vysoká skôr malá. Tvár mala peknú, ale celkovo som z nej cítila veľký smútok.
Odrazu sa mi obraz zavlnil a ja som sa ocitla v príbytku, ktorý vypadal ako lesná chatka z dávnej doby. Zažmúrila som oči. Silou vôle som sa snažila zorientovať, kde som, či je to sen, alebo skutočnosť. Chatka mala iba jednu miestnosť, v strede stál drevený stôl a pri nej dve stoličky v kúte bolo úzke lôžko s dekou a malým vankúšikom. Vedľa bola stará truhlica. V miestnosti sa ešte nachádzala železná piecka a pod ňou bolo prichystané drevo na kúrenie. Pri nej stála polica so skromným riadom. Bola to typická lovecká chatka ako z dôb osídlenia Ameriky.
Premkol ma zlý pocit. Túto dobu nemám vôbec rada, je zlá k ženám. Považovali ich za menejcenné bytosti, akoby nevedeli vôbec myslieť. V podstate mám rada svoju dobu i keď mám voči nej veľké výhrady – hluk, smog, kontaminované potraviny, mobily, nedostatok súkromia. Priznám sa že by som sa mnohých vecí kľudne vzdala. Tu je lepší vzduch, ale to ticho je až hrozivé.
Bola som zvedavá ako vyzerám. Dúfala som, že nie som v mužskom tele. Jedna skúsenosť mi stačila. Hľadala som zrkadlo. Samozrejme som ho nenašla, ale v kúte stálo vedro s vodou. Nazrela som do neho. Uvidela som, ženu a to dosť mladú. S úľavou som si vydýchla, že nie som muž, i keď šaty naznačovali túto možnosť. Jednoduchá plátenná košeľa so širokými rukávmi, úzke kožené nohavice a na nohách niečo čo mi pripomínalo mokasíny z indiánskych filmov. Z vody sa na mňa pozeral celkom zvodný obličaj, aj telo bolo mladé, mohla som mať niečo okolo tridsať. Aspoň to. Žiadna artritída ani viditeľné poškodenie. Telo štíhle ako prútik. Je načase zistiť, kde som. Pristúpila som k malému oknu, skôr než som stačila z neho vyzrieť, drevené dvere sa s rachotom rozleteli a do miestnosti s veľkým krikom vbehol malý škriatok – dieťa. Príšerne som sa preľakla. Srdce mi búchalo ako o závod. Chytila som sa za srdce.
„Dieťa čo to vystrájaš? Ešte ma chytí zrádnik!“
„Baby, bábu! Vojaci, zlí! Musíme ujsť!“ Sotva lapalo dych. Bolo vidno, že bežalo. Malou rúčkou ma chytilo za nohavice a ťahalo z miestnosti.
„Čo sa deje?“ Bezradne som sa spýtala.
“Pozri von a uvidíš!“ Dolu v doline som uvidela husím pochodom kráčať dosť veľké vojsko. Dieťa ma ťahalo k dverám a nútilo k pohybu.
"Počkaj musíme si niečo so sebou vziať. Nemôžeme sa bezhlavo vyrútiť. Nevieme proti čomu stojíme. Musíme prežiť -baba rozmýšľaj!“ nadávala som sebe .V mladosti v rôznych krúžkoch učili deti ako prežiť v divočine. Môj mozog pracoval na plné obrátky. "Čo treba na prežitie?" Spytovala som, tri hlavné veci, spomenula som si, voda, jedlo a niečo na obranu a ničo proti zime dodala som pre seba.
„Chytro babu!“ Úpelo dieťa.
Moja hlava pracovala na plné obrátky i telo akoby ožilo, a v tom okamžiku akoby preplo na manuál záchrany. Otvorila som truhlicu, našla niečo ako vrece vhodila som doň chlieb, v plátne bolo niečo ako syr a na obranu som našla nôž. Putoval do vreca. Hľadala som zápalky nikde som nevidela, dieťa ukázalo na zvláštnu krabičku – asi hračka i tá putovala do vreca. Na pitie – voda obzerala som sa do čoho by som ju vzala. Zbadala som hlinenú fľašu s uzáverom, potriasla som, bola prázdna. Spomenula som si, že pri dverách bolo vedro s vodou. Bleskovo som fľašu otvorila a vhodila do vedra. Posledná úloha. Čo proti zime? Deka, bola zrolovaná vhodila do vrecka, fľaša sa medzitým naplnila šikovne som ju vybrala a zatvorila. I ona sa ocitla vo vreci. Na stole som zazrela klbko motúza, neváhala a vhodila ho tam. V detstve som obľubovala hry na prežitie v prírode. V duchu som si poklepala po pleci - baba si ešte dobrá.
Z mojej samoľúbosti ma prebralo jačanie, dieťa skackalo od netrpezlivosti, sprvu som si myslela, že sa mu chce cikať. “Babu!“ jačalo. Bol najvyšší čas aby sme vypadli.
Vzala som dieťa za ruku a vybehli. Pred budovou som bezradne zastala. Chvíľu som premýšľala kadiaľ máme utekať. Z doliny sa k nám blížilo vojsko a podľa dieťaťa boli nebezpeční. Neradno ignorovať názor toho - kto tu žije. Nezostalo mi nič iné, len utekať smerom hore .Ťažko dýchajúc som sa dostala k prvým stromom. Pod stromami som sa odvážila zastať. Obzrela som sa.
Zrub horel.
Vojaci ho prehľadali a keď nič nenašli tak ho podpálili, dlho ich to nezastavilo a znovu sa nás dali prenasledovať.
Situáciu som začala brať vážne. Došlo mi , že nám ide o život. Stále, skrytý pod stromami sme sa pohybovali vyššie. Dych sa mi krátil i keď telo bolo mladé, vyšportované, ale na toto tempo nemalo. Bolo otázkou času, kedy nás dostihnú.
Dieťa nevládalo, každú chvíľu sa potkýnalo.
Zhodila vrece a posadila na chrbát. Dieťa nelenilo, drobnými rúčkami , ma chytilo za krk a nohy mi ovinulo okolo pása. Schytila som vrece a znovu som sa pustila do behu. Celá táto situácia bola šialená. Myslela som, že každú chvíľu vypustím dušu. Po čase sme sa dostali von z lesa. "Čo teraz?" Kládla som si otázku. Vojaci vytrvalo prečesávali okolie. Nepotrvá dlho a nás dostihnú. Nič dobrého nás nečaká. Pred nami bolo volné kopcovité prostredie s nízkou trávou. Vľavo bol les. Boli tam stromy. Mali sme šancu sa tam skryť. Za krátku dobu bude tma, ale to nebude tak skoro. “Kadiaľ ísť?“ Zúfalo som si kládla otázku. Rozum mi našepkával ísť pod stromy.
Vojaci boli vytrvalí, zapálili fakle, kone viedli za sebou, hľadali stopy.
S malou dušičkou som vykročila k lesu, dieťa ma prudkým pohybom zastavilo: „Babu, nie tam, ale tam!“ ukázalo na holé kopce. Nepočúvala som ho. Znovu som vykročila smer k lesu. Dieťa ma prudko zaťahalo za vlasy a rázne zopakovalo príkaz. „Babu tam!“ Cítila som, že to nie je správny smer, ale poručeno pánu bohu ako hovorievala moja, stará mama, keď nevedela ako ďalej. Veď dieťa tu vyrástlo, snáď vie čo robí.
Keby som mala čas rozmýšľať tak si vynadám, preto som sa znovu rozbehla a dúfala, že predĺžim čas od nášho nevyhnutného konca. Vyslala som krátku modlitbu k nebesiam, pretože každá pomoc je vítaná.
Bežala som s posledných síl. Obávala som sa, že keď zastanem, tak spadnem a nikdy už nevstanem. Pribehli sme ku kopcom, neboli vysoké, terén bol kamenistý, skoro žiadna tráva. Obávala som sa, že sa vojaci každú chvíľu vynoria z lesa a potom nás uvidia. S posledných síl som sa dopotácala k zvláštnej skale, pri nej rástol malý krík. Dieťa sa ma pustilo pokľaklo, odhrnulo krovie a vtom sa ukázal vchod do jaskyne.
Ani neviem ako som sa dostala dnu. Zvalila som sa na podlahu. Prudko som dychčala a naberala síl. Neviem ako dlho som tak ležala, malé sedelo vedľa mňa, zvedavo si ma obzeralo.
Keď usúdilo, že som už dosť oddychovala a nič nám nehrozí, pomykalo ma za košeľu. „ babu vstávaj zavelila ako správne dieťa. „Babu poď – Mira je hladná! – Chce sa jej spať!“
„Kam máme ísť?“ Neodpustila som si otázku.
„Tam ukázala do hlbín jaskyne."
Striaslo ma čo tam všetko môže byť. Bála som sa hadov pavúkov a iného hmyzu. Čo už, snáď sa nedám zahanbiť dieťaťom. Šla som prvá jednou rukou som držala náš poklad – vrece s vodou a chlebom a druhou som sa stále pridŕžala steny jaskyne. Nemala som sa kedy pozastaviť nad celkovou situáciou. Pri mojich cestách do minulosti som už všeličo zažila, ale záchrannú akciu? Toto všetko mi pripomína hlúpu reality šou: 'boj o prežitie'. Odohnala som provokačnú myšlienku. Všetko sa včas dozviem. Teraz sa musím sústrediť na dieťa. Chcem vedieť ku komu patrí. Jedno viem, že je to dievča a mňa pozná. „Je moja?" Kládla som si otázku. „Hlúposť, veď ja mám iba synov.“
Odrazu malá zastala.
Ocitli sme sa vo veľkej kruhovej sále, cez čiastočne zasklenú kopulu presvitalo svetlo. Bolo vidno hviezdy, nejaké zvláštne, boli iné ako u nás.
„Tu budeme spinkať. Mira chce niečo papať? – Mira je hladná!“
Prečo takto rozpráva? Veď je už dosť stará , mala by sa vedieť lepšie vyjadrovať.
Dieťa sa ku mne obrátilo, ako by ma počulo. „Vieš Babu, Mira sa iba učí rozumieť, to čo hovoríš“
"Aha, ďalší čo požíva telepatiu. Veď som sa čudovala, že jej rozumiem. Pri mojej nechuti sa učiť reči, skôr pohodlnosti, akoby by mal každý vedieť rozprávať, mojou rodnou rečou. Používanie telepatie je pohodlné, ale mňa napĺňa hrôzou myšlienka, že kdekto vie čo si myslím. Vari neexistuje súkromie? Hlúposť, veď mnohí už dávno vedia, že neexistuje žiadne súkromie. Aj v našej dobe je priveľa ľudí, čo vedia používať telepatiu.
Dosť hlúpych myšlienok. Musím sa sústrediť na dieťa, tak ako najlepšie viem. Nejasne som rozoznala kamenný stôl a pri ňom ohnisko obložené kameňom. Uvažovala som, že by som mala založiť oheň. Teraz ešte nie je príliš chladno, ale zo stanových výletov viem, že rána v lese sú dosť studené. Mira, akoby ma počula sa zohla, rukou nahmatala zopár tenkých konárikov. Ja som napodobnila jej pohyb. O chvíľu som mala plnú náruč dreva. Našla som zopár suchých listov. Spravili sme celkom slušné ohnisko, iba zapáliť, ale čím? Nemám zápalky, ani zapaľovač. Keď som sa k ničomu nemala, Malá sa ma neveriaco spýtala.
„Babu, ty nevieš založiť oheň?"
Zahanbila som sa. Založiť oheň bez zápaliek bol pre mňa neskutočný problém. Veľmi som sa hanbila. Načo sú mi vedomosti dvadsiateho storočia, keď neviem takú zásadnú vec? Spomenula som si na rôzne príbehy z kníh. Boli tam rôzne návody, ale všetko chce čas. Keď, som sa k ničomu nemala z vreca vylovila malú krabičku.
Krátko s ňou manipulovala a onedlho vytvorila iskry priložila k ohnisku, ktoré sa zakrátko rozhorelo.
Zaumienila som si, že sa pozriem na internete ako sa s kresadlom zakladá oheň. Nechcela by som sa v budúcnosti ocitnúť v takejto trápnej situácii.
Malá pristúpila ku mne, sladko sa na mňa usmiala a chlácholivo sa mi prihovorilo „To nič Babu. Ja ti to niekedy ukážem. Poďme jesť. Mira už chce spinkať.“
Z vreca som vybrala naše skromné zásoby. Chlieb, syr, fľašu s vodou. Na poháre som zabudla. „Počuj Mira, nevieme čo nás zajtra čaká. S jedlom musíme šetriť. Vieš jedlo a voda dodá telu silu. Oheň zohreje a odplaší hmyz. Prípadne sa na ňom dá pripraviť jedlo. Vody máme málo, tak žiadne umývanie. Rozumieš?“
Trpezlivo stálo pri stole a čakalo, kým skončím s rozprávaním. Našla som dva suché listy. Odkrojila som dva krajce chleba a kus syra. Položila som na provizórne taniere. Dieťa jedlo s takým pôžitkom, akoby nič lepšie v živote nejedlo. Výdatne sme obe jedlo zapili vodou. Z novu vychovane stálo a čakalo čo sa bude diať. Oči sa jej únavou zatvárali ale nevravelo nič.
„Počuj Mira..." Napokon som ju oslovila. "Mali by sme ísť spať“ Spomenula som si, že deti treba poslať pred spaním na záchod ,aby v noci nevyrušovali a mali kľudný spánok. Tam za rohom si môžeš spraviť potrebu. Ja zatiaľ roztiahnem deku k ohňu.“ Keď sa nehlo. Pomyslela som si či nečaká, že jej pomôžem. “Mám ísť s tebou, bojíš sa tmy ?“
„Nie, len neviem čo je to záchod?“
"Aha." Chápavo som sa na ňu pozrela. „Ako vidím plienky nenosíš, na potrebu chodíš. Jedlo a vodu telo spracuje a tento odpad sa po čase musí dostať z tela von. Pred spaním treba ísť na záchod, aby ťa to v noci nevyrušovalo.“ Prikývla, že pochopila. „Mám ísť s tebou? Zvládneš to? Vezmi si so sebou zopár suchých listov ak by si sa potrebovala očistiť.“ Skôr než som dopovedala už jej nebolo. Snáď to zvládne. Ak nie, dúfa, že zavolá. Ja som zatiaľ pripravila deku. Slamu, čo som videla v rohu som sa neodvážila použiť, mohla byť plná hmyzu, ktorý by nám poriadne vedel znepríjemniť spánok. Kým sa Mira vrátila, podarilo sa mi v miestnosti nájsť zopár hrubších konárov na oheň, aby priskoro nezhasol.
Malá sa vrátila a sadla si na deku.
Nie je moc zhovorčivá. Pomyslela som si. „Vari nie je na nič zvedavá?“ Kládla som si otázku.
„Ale áno.“
Zreteľne som ju začula. Aha telepatia. „ Počkaj chvíľu aj ja musím ísť, potom sa porozprávame.“ Keď som sa vrátila, Mira ešte stále sedela na deke a čakala na mňa, akoby bez môjho súhlasu nevedela čo má robiť. „Ach jaj telepatia, v niektorých prípadoch môže byť veľmi otravná. „Vieš čo? Ľahni si na deku. Musíme si oddýchnuť. Zajtra nás čaká ťažký deň."
Váhavo si ľahla, akoby nikdy nespala v prírode.
„Počuj Mira oslovila som ju priamo, kde máš rodičov? Mamu , otca.“
Zamyslelo sa, akoby zvažovala moju otázku.“ Papa zomrel, keď sa vracal od grand papá. Napadli ho zlí ľudia. Bol obchodník. Mal lode, bol často na cestách. Nepoznala som ho dobre.“ Odpovedala skôr než som sa stačila spýtať.
Šikovné dievča, blokuje si svoje myšlienky, ale moje číta ako z knihy.
"Čo je to kniha?“ ihneď sa ma spýtalo.
„Dobre. Dieťa, vzdávam sa. Takýto rozhovor je veľmi únavný. Slušnosť káže počkať, než vyslovím myšlienku, otázku, inak sa nikam nedostaneme. Potrebujem informácie, aby som vedela čo s tebou?“
Mlčala a čakala na moju otázku.
„Kde máš matku?"
“Išla do osady pre potraviny, pred dvoma lunami. Mala sa stretnúť s poslom od grand papá. Doteraz sa nevrátila."
Uvažovala som nad ďalšou otázkou. Kým, som ju sformulovala do prijateľnej podoby už mi stačila odpovedať.
„Osada, kde bývame je za treťou dolinou, cesta trvá viac ako jednu lunu, viac ako deň.“
No toto! Žasla som v duchu. To sa naozaj učí rýchlo. Takýto rozhovor by mohol trvať i celú noc.
"Ja by som aj pristala!“ Rýchlo mi odpovedala.
„To teda nie! Moje je staré telo potrebuje oddych. Keď budeš dobrá, poviem ti rozprávku.“
„Čo je to rozprávka ?“Okamžite sa opýtala.
"Je to príbeh, ktorí rozprávajú rodičia deťom, aby mohli kľudne zaspať a netrápili ich zlé sny.“
Chvíľu pouvažovalo a napokon sa opýtalo. „Povieš mi taký príbeh?“
„Áno, ale musíš počúvať. Nesmieš mi skákať do myšlienok, lebo ti ho nikdy nedorozprávam a ja si musím oddýchnuť a taktiež i ty. Sľubuješ?"
Bola ticho. Povedala som jej skrátenú verziu Snehulienky, ale aj tak bola dlhá. Cítila som, že sa chce na všeličo spýtať, ale sa neodvážila, bála sa, že prestanem rozprávať. Príbeh nás obe uspal.
Ráno ma zobudil chlad. Cítila som teplé krehké telíčko. V noci sme sa k sebe pritúlili, jedna u druhej sme podvedome hľadali teplo. Nechcelo sa mi otvoriť oči ale realita ma prikvačila.
Mira, akoby zacítila, že som už hore, otvorila oči a hneď bola pripravená vstať z lôžka.
"Fíha to je ale sparťanská výchova!“
„Čo je to sparťanská výchova?"
„Je to tvrdá, priam vojenská výchova. Všetci musia na slovo poslúchať. Vojaci nesmú mať vlastnú vôľu. Rozkaz sa musí splniť. Takto je sparťanská výchova." Snažila sa mi protirečiť. Ja som ju v zárodku zastavila. „Počuj Mira! Vieš, že si poriadne otravná? Snaž sa byť chvíľu ticho, musím si všeličo premyslieť.“
Cítila som, že sa chce na všeličo spýtať, ale ja som jej to nedovolila. Bolo mi to jedno. Blahorečila som osudu, že naše deti nedokážu čítať myšlienky. Museli by sme sa zblázniť. Bez slova som si šla spraviť potrebu. Keď, som sa vrátila. Mira šla tiež. Ja som zatiaľ zrolovala deku. Z vrecka som vybrala chlieb vodu a syr. Každej som odkrojila krajec chleba a kúsok syra. Jedlo sme zapili vodou, aby sme mali v sebe tekutinu. Vo fľaške už skoro nič nezostalo. Dúfala som že skoro natrafíme na vodu. Keď som všetko pobalila spomenula som si, že mám vo vreci motúz. Kus som odrezala a uviazala okolo pása a zaň zastrčila nôž. Len dúfam, že nespadnem a neprepichnem sa ako prasa.
Mira sa uškŕňala, ale bola ticho.
Hodila som letmý pohľad na miestnosť, bola zvláštna po stenách boli maľby. Keby som mala čas, podrobne by som si ju prezrela, zdokumentovala, prípadne spravila zopár fotografií, ale teraz nás tlačil čas.
Mira sa na mňa zahľadela, ale bola ticho.
"Počuj mladá dáma. Prísne som ju oslovila. Musíme si určiť isté pravidlá. Viem, že si zvedavá. Viem, že vieš čítať myšlienky, ale nemôžem sa nechať rozptyľovať otázkami. Som dospelá a dokiaľ nenájdeme tvoju mamu, zodpovednosť mám ja."
„Prečo zodpovednosť?" Spýtala sa Mira.
„Preto, že ty si dieťa a ja som dospelá žena, tak to chodí v našej dobe."
„Prečo ty, veď si len žena? U nás máme rovnaké práva ako muži. / Žiaľ často iba na papieri/ Tak to nie je pravda!" Rýchlo dodala Mira.
„Mladá dáma si premúdrená, ako sa hovorí v našej spoločnosti. Nemám čas na filozofické otázky. Ak nemáš čím prispieť: radou, alebo niečím ,tak buď láskavo ticho!“
"Prečo babu?“ Smutne sa spýtala Mira.
„Preto, lebo si dieťa a mňa z teba už bolí hlava. Máš nejaké návrhy? Nápady?“
"Čo chceš vedieť?“
"Vieš, napríklad kadiaľ máme ísť?“
Chvíľu rozmýšľa. "Už, som raz tade šla s mamá... Asi za pol luny sa dostaneme k rieke. Musíme sa dostať na druhú stranu. Potom musíme prejsť tri údolia s kopcami. Niekedy nadránom sa dostaneme do našej osady. Tam máme dom.“
Chvíľu som sa tuho zamyslela. „V našej dobe nie je hanba, požiadať nedospelú osobu o pomoc , radu , ak je toho schopné." Chcela niečo povedať, ale ja som ju chytro pohľadom zahriakla. „Vieš Mira, musíme si určiť isté pravidlá. Striehne na nás veľké nebezpečenstvo a ja, akože staršia a pomalšia, musím sústrediť všetky zmysli preto, aby sme prežili. Ak nájdem tvoju mamá, odovzdám ťa jej a ja sa budem môcť vrátiť do svojej - otravnej doby.
“Prečo babu?“ S plačom sa spýtala.
"Preto lebo si sústavne v mojej hlave, nemám, žiadne súkromie, je to neetické."
"Ale aj ty sa môžeš zablokovať!“
"Neviem či moja vidíš, že ja to nedokážem."
"Môžeš sa to naučiť!“
"Žiaľ nemáme čas. Teraz musíme ísť!“ Chcela niečo povedať, ale ja som ju hrubo zahriakla. „Budeš rešpektovať moje súkromie! Budeš hovoriť, ak ti to dovolím, alebo keď budeme vo veľkom nebezpečenstve! Musíme dodržovať absolútne ticho. Inak sa prezradíme a vojaci nás chytia. Ak si tak zvedavá, môžeš skúsiť sparťanskú výchovu na vlastnej koži!“ Dodala som zlomyseľne. Už sme dávno mali byť na ceste. Vojaci po nás pravdepodobne stále pátrajú a keď nás chytia, nič dobrého nás nečaká. Aha mlčí. Dúfam, že jej to chvíľu vydrží. „Tak kadiaľ máme ísť?"
Ukázala na opačnú stranu, nie tam ako sme prišli.
Po krátkom čase sme sa dostali z jaskyne. Pred nami bola malá čistinka. Chytro sme bežali schovať pod stromy. Tŕpla som, aby nás vojaci nezbadali. Našli sme úzke zvieracie chodníčky. Mira nás neomylne viedla k rieke. Obe sme dodržovali prísne ticho. Snažili sme sa vyhýbať hustému porastu. V ňom mohlo hniezdiť vtáctvo a keby sa splašilo, ich rýchly let by mohol prezradiť našu polohu. Nevedela som či v tejto dobe už existujú ďalekohľady. Ak áno, tak to bolo zlé. Snažili sme sa vyhýbať voľným priestranstvám. Netušila som v akej dobe som sa ocitla, aký je rok. Obe sme sa venovali vlastným myšlienkam. Okolo obeda sme sa priblížili k rieke. Bola celkom široká. Miestami sa zdala celkom hlboká. Obzerala som sa či neuvidím niekde most, lenže nič také som nezazrela. Dotkla som sa malej. Dieťa sa na mňa pozrelo.
„Mira, nevieš o nejakom prechode? Musíme sa dostať na druhú stranu a ja neviem plávať. Nechcela by som, aby sme sa zamokrili. Je už dosť chladno i keď svieti slniečko, do večera by sme neuschli, mohli by sme ochorieť.“
„Musíme ísť vyššie popri rieke, tam voda nie je tak hlboká. Vo vode sú kamene. Cez ne sa dá celkom pohodlne prejsť na druhú stranu.“
Chvíľu sme kráčali popri brehu, hľadala som miesto kadiaľ by sme sa dostali k vode. Bála som sa, že v mokrej pôde zanecháme viditeľné stopy a všetka naša námaha bude márna. Odrazu sa pred nami objavil štrkový breh a neďaleko bolo vidno kamene, ktoré spomínala Mira.
Opatrne sme sa spustili k vode. Z vreca som vybrala fľašu, naplnila som ju vodou a podala malej. Keď sa napila i ja som urobila to isté. Bol čas obeda, riskla som krátku zastávku na jedlo. Pozrela som sa či Mira stým súhlasí. Zohla sa k vrecu, vybrala chlieb a syr. Už ho nebolo veľa, ale podelila som ho tak, aby nám ešte kúsok zostal na večeru, ak prežijeme. Chytro sme zjedli, obe sme sa mlčky dohodli, že nie je zdravé sa tu dlho zdržiavať. Každú chvíľu sa tu môžu objaviť vojaci. Dievča som poslala do neďalekých kríkov už vedela načo. Ja som zatiaľ naplnila fľašu , aby sme mali vodu. Zaviazala vrece. Zvyšným špagátom som
si ho priviazala k telu. Keď sa Mira vrátila odvážila som sa i ja ísť do kríkov.
Potom sme sa chytro poumývali, čakala nás najťažšia úloha. Prejsť po kameňoch na druhú stranu. Videla som, že sa bojí a ja tiež. Uvedomila som si, že musím mať ruky volné inak obe skončíme v studenej vode. Malú som si posadila na chrbát, okamžite sa ma rúčkami objala okolo krku a nôžkami mi obopla driek. S odvahou som sa pustila cez prechod. Dieťa sa držalo skvelo. Po dlhšej námahe sme to obe zvládli. Nohy sa mi triasli. Túžila som zastať a oddychovať, ale taký prepych som si nemohla dovoliť. Chytro sme vyliezli na druhý breh, ozlomkrky sme sa bežali schovať do neďalekých kríkov len – len, že sme to stihli.
Pár metrov poniže nás, sa z lesa vyrojili vojaci na koňoch. Bleskovo sme sa hodili na mokrú zem. Vojakom netrvalo dlho a už boli na druhej strane. Neobťažovali sa s pátraním po nás, pravdepodobne si mysleli, že sme pred nimi a nepotrvá dlho, kým nás dostanú. Po chvíli sa vojaci zoradili a klusom sa vydali k osade. Chvíľu sme sa krčili v kríkoch. Bolo mi jasné, že sa vrátia, keď nás nenájdu v osade.
„Čo teraz? Nemôžeme tu ostať!“ Bezradne som sa zahľadela na dieťa.
Priamo k osade boli tri doliny, les bol iba po okrajoch. V každej doline bola malá vyvýšenina. Predpokladala som, že tam postavia stráže, aby vylúčili možnosť, že im ujdeme ak by sme zostali pozadu.
„Babu, musíme ísť do osady. Musíme zistiť čo je s mamá.“ Tíško hlesla. S námahou zadržovala slzy.
Statočné dieťa. Ak by to bolo len trocha možné hneď, by som ju vzala do mojej doby. Ale to je nezmysel. V našom čase je už skoro všetko sledované satelitmi a bez dokladov by ma asi zatvorili a dieťa ,skončilo niekde v domove. „Máš pravdu dievčatko. Urobím všetko čo je v mojich silách. Musíme ísť popod stromy, aby nás nebolo vidno.“
V podrepe sme sa presunuli pod stromy. Tu som sa postavila, rozhliadnuc sa po okolí. Moja intuícia bola správna. Na jednom kopci sa čosi zalesklo bol to slnečný odraz, akoby od skla. „Vari ďalekohľad?“ Premkla ma hrôza , cítila som, že je to veľmi zlé. Posunkom som upozornila dievča, ukázala som na kopec. Pozrela tým smerom, kývla hlavou na znak, že vidí. Snažila som sa odhadnúť nebezpečenstvo. Nezostávalo mi nič iné, ako zistiť proti komu stojíme: Sú to vojaci, alebo zlodeji? Podľa toho sa rozhodneme čo ďalej. Nie som žiadna Ramboška – nadávala som si v duchu. Neviem, ako to zvládnem. Viem, že som v mladosti prečítala veľa kníh o indiánoch, ale súčasnosť je celkom iná. Rýchlo som prepátrala pamäť, či z nej nevydolujem nejakú užitočnú informáciu. Pozrela som sa na oblohu snažila som sa odhadnúť koľko môže byť hodín. Pravdepodobne bude onedlho tma a vyjdú hviezdy, ale to ešte potrvá. Nemôžeme sa tu dlho zdržiavať, je to veľmi nebezpečné. Povedala som malej čo sa chystám urobiť.
Keď to pochopila začala panikáriť. „Babu nesmieš ísť, zabijú ťa!“ Malou rúčkou sa ma chytilo ako kliešť. Silou vôle sa snažila zadržať plač. „Bábu nesmieš - Mira sa bojí!“
Snažila som sa ju upokojiť. Napokon sa ma pustila a s veľkou obavou v očiach privolila, aby som šla. „Mia, musíš sa skryť, nesmieš za mnou ísť. Keby sa niečo stalo, musíš sa dostať k mamá. Nesmú nás obe dostať." Zhodila som vrece. Do jednej ruky som vzala nôž. Budem sa musieť kryť za kríky. Tvárila som sa odvážnejšie ako som sa cítila. Objala som dievča, pobozkala na jemné líčko, už dávno som zabudla, aký je to zvláštny pocit. Ešte som jej zamávala a zhlboka sa nadýchla. Vydala sa smerom ku kopcu. Snažila som sa kryť za skalami, ktoré boli roztrúsené po doline.
Nadávala som si do hlupane. 'Baba čo robíš?: vari si nejaká super žena? Ako sa dostaneš k stanovišti?' Kládla som si otázku. Liezť v podrepe nie je nič ľahké, ani v škole ma to zvlášť nenadchlo. Keď sa to tak vezme som v dôchodcovskom veku a telo mám poznačené artritídou, keď sa toto skončí vrátim sa domov k svojmu nudnému životu. 'Tak do oho Ramboška!' Posmelila som sa. Toto telo je pomerne mladé, musíš to zvládnuť. V podrepe som sa zakrádala a po čase som sa dostala k miestu, kde sa skrýval pozorovateľ.
Posmeľovala sa vyzrieť z úkrytu. Musím zistiť proti komu čelím. 'Keď musím – tak musím.' Nemám na výber. Keď som opatrne vystrčila hlavu zbadala som, že na n deke sa vyvaľuje chlapča v koženom obleku, pripomínal mi poľovníka z dávnej doby. Pohmkával si zvláštnu melódiu, zdala sa mi povedomá. Najviac ma zarazil predmet, ktorý si prikladal k očiam. Podchvíľou si ho prikladal k očiam a sledoval okolie. Začalo mi dochádzať, že to nie je obyčajný zlodej. Musím sa dostať blšie. Modlila som sa ,aby sa nepozrel mojim smerom. Nevedela som čo robiť. Odrazu sa mi do ruky dostal do ruky ostrí kameň. Urobila som pár krokov ,až som sa ocitla pri mladíkovi, ktorí nebol až takí mladí ,ako sa mi zdal na prvý pohľad. Skôr než sa stačil spamätať, zdvihla som ruku a celou silou som ho udrela do hlavy . Mladík sa mi zviezol k nohám. Preľakla som sa, že je mŕtvy. Priložila som prst ku krčnej tepne. Snažila som sa zistiť či ešte žije. Pod rukou som ucítila slabí tep. Rýchlo som prezrela jeho veci. Stará ošúchaná kapsa, akoby patrila nejakému poľovníkovi. Odvážila som sa nazrieť a hneď som vedela proti komu čelím. Okrem ďalekohľadu na nočné videnie mal kapsu napchatú s hračkami z nášho storočia. Nechápala som čo sa tu deje ale tieto veci tu nemôžem nechať, ak sú všetci takto vybavení nemáme ani najmenšiu šancu sa z toho dostať živí.
Musím odtiaľto vypadnúť a všetko zobrať so sebou. Pri troche šťastia si bude myslieť, že to bol zlodej, alebo indián. Rýchlo som pozbierala všetky veci a napchala do kapsy. Ďalekohľad som si povesila na krk. Môže sa mi zísť. Odvážila som mu siahnuť do vrecka, kde som nahmatala akýsi papier. I ten som vzala, snáď budem mať čas si ho preštudovať. Nemôžem tu nič nechať- ani deku. Šikovne som ju spod neho vytiahla a zrolovala. Kapsu som si prehodila cez plece a deku dala pod pazuchu. Bola akási ľahká svitlo, mi, že je to deka z odľahčeného materiálu. Uvažovala som čo mám spraviť s mladíkom. Všetko vo mne mi našepkávalo, že keď, ho nechám žiť, ťažko na to doplatím. Napomenula som sa, že nie som žiadny vrah a s takou technikou čo majú k dispozícii je len otázkou času, keď nás dostanú. Dúfam, že v tejto dobe nemajú satelity a senzory pohybu.
Mala som chuť ho ešte raz poriadne ovaliť kameňom, aby si poriadne zapamätal s kým mal tú česť. Vedela som, že moja túžba je detinská, ale mnou lomcovala veľká zlosť a frustrácia. Silou vôle som sa prinútila vrátiť k malej.
Bola už dosť hustá tma. Vyšli hviezdy. Dosť dlho mi trvalo, kým som ju našla. Priložila som si prst k ústam, snažila sa jej naznačiť, aby bola ticho. V tej chvíli som zabudla, že mi rozumie aj bez slov. Nedbala na moje želanie. Prudko sa ku pritúlila a ako opička sa mi hodila okolo krku. Tvár mi zasypala drobnými božtekmi. Týmto spôsobom sa snažila prejaviť radosť, že ma vidí.
Chvíľu sme sa objímali a vychutnávali radosť so vzájomnej blízkosti. Jemne som prerušila čaro. „Mira musíme ísť ďalej. Onedlho bude už tmavá noc a ten vojak sa každú chvíľu preberie a začne nás prenasledovať ,alebo dá ostatným vedieť, že sme vzadu."
Mira iba prikývla a na nič sa nepýtala.
Na nijaké veľké občerstvenie sme nemali čas. Skôr než sme šli ďalej som vybrala z vreca vodu a obe sme sa napili. Zbalila som vrece a všetky veci, ktoré som zabavila. Čo sa dalo som si zavesila na telo. Ešte pred odchodom som, ďalekohľadom preskúmala okolie. Žiadny pohyb som nepostrehla. Tak som malú vzala za ruku a druhou som zvierala vrece. Mira si medzičasom našla hrubú palicu. Snažila sa ňou podopierať. Chytro sme sa ponáhľali preč. Nechcela som zostávať v blízkosti zjavného nebezpečenstva. Bolo mi jasné, že musíme stále napredovať. Nemôžeme sa vrátiť do chaty. Portál do mojej doby nejestvuje. Otvorí sa, keď nastane čas a ja spravím to čo mám. Malej musím pomôcť teraz a tu.
Keď sme sa dosť vzdialili od miesta prepadu, ponúkla som malej, že zjeme to čo nám zostalo, vypijeme vodu, ale musíme pokračovať. Musíme zistiť čo sa stalo s jej mama.
Oči sa jej zatvárali. Každú chvíľu upadla. Bolo mi jasné, že takto to ďalej nejde. Zastali sme. Spať nemôžeme, musíme využiť tmu. Cez deň nás ľahko vypátrajú. 'Čo s malou?' Kládla som si otázku. Môžem ju niesť na chrbte, ale tým budem mať obe ruky plné. Nebudem mať možnosť použiť ďalekohľad a ani nôž, ak by ho bolo treba. Spomenula som si, že moja babka trávu nosila v plachietke na chrbte a tak mala obe ruky voľné.
Pokým som uvažovala dieťa sa zrútilo do trávy a v tom momente zaspalo. Na zem som vystrela deku, ktorú som vzala v chatke. Okraje som zviazala a urobila provizórnu nošu. Dieťa som doň zabalila a usadila na chrbát. Zviazané okraje som si prehodila cez hlavu. Nebola veľmi ťažká, ale takto to nepôjde. Spomenula som si , že mám ešte jednu deku a tú som použila na prepásanie nákladu, aby celá váha mi nezaťažovala krk a hlavu. Takto to bolo celkom znesiteľné. Čo sa dalo som z vreca preložila do kapsy. I keď fľaša bola prázdna neodvážila som sa ju zahodiť. Môžeme ešte potrebovať, takisto i vrece. Nakoniec som zrolované vrece a prázdnu fľašu s motúzom pripútala k telu. Do jednej ruky som si vzala palicu. Nôž som si vopchala za pás.
Vybrala som sa na dlhú púť. Jednou rukou som priebežne upravovala polohu dieťaťa. Občas som ďalekohľadom prepátrala okolie. Nemohla som ísť priamo cez doliny, musela som vybrať okružnú cestu cez les. Celú noc som kráčala, bála som sa, že ma postihne mikro spánok. Napriek tomu som si občas dožičila krátke zastavenie na oddych.
Dieťa spalo až nad ránom sa prebudilo, akoby cítilo, že sa blížime k cieľu. Zamrvilo sa a tíško pošeplo. “Babu pozor – nebezpečenstvo!“
Zastala som. Rýchlo som siahla po ďalekohľade. To čo som zazrela ma veľmi vystrašilo. Malá mi naznačila, aby som ju zložila. S úľavou som jej vyhovela. Chytro sme sa stiahli pod neveľké kríky, aby nás vojenské stráže nevideli. Celá dolina, kde ešte nedávno bola osada bola spálená a zbúraná. Nevidela som žiadneho človeka. Asi ich pozabíjali. Malá tíško plakala. „Tu ste bývali?“ Spýtala som sa .
„Áno.“ Prikývla.
„Musíme dolu do doliny. Tu hore máme malú šancu“. Opatrne sme zliezli z kopca do doliny. Už som chcela vykročiť na chodník do osady, keď ma dieťa zastavilo a ukázalo na postavu čo sa pohybovalo v jednom zhorenisku.
Odrazu som zazrela neďaleko druhú postavu. Pohybovali sa tak akoby o sebe nevedeli. „Kto to je?“
"Grand papá a mama.“
Tak to je dobre, usúdila som. Poďme dole a všetko bude v poriadku. Už som chcela vykročiť k zhorenisku, keď ma malá prudko zahriakla:
„Stoj, Nesmieme! Grand papá je zlí. On nás zradí vojakom."
“Čo teraz?“ Rozmýšľala som. Onedlho bude svetlo nebudeme sa mať kde schovať. Boli sme schované v kríkoch. Ja som ďalekohľadom prezerala okolie, hľadala vhodné miesto na úkryt.
Odrazu, žena zmizla, akoby sa vyparila. V tom sa prirútil voz, sprevádzaný vojakmi. Voz bola čosi ako klietka. Vojaci nelenili, schytili starca a nešetrne ho doň vhodili a ihneď odcválali.
Asi ich prešla trpezlivosť. Vyzerá, že skúsia niečo iné. Musíme sa niekde skryť. „Počuj Mira" Otočila som sa k malej. "Vy ste tu bývali? Poznáš to tu?“
„Áno, bol to dom môjho papá. Keď nebol doma tak sme sa tu zdržovali. Grand papá o nás nevedel.
„Zrejme áno.“ Keď hľadal telo v zhorenisku. Musím nájsť nejaké rýchle riešenie. Ak tu bývali, museli mať niečo ako pivnicu, alebo komoru.
Malá mi ihneď odpovedala. „Za domom je stavenisko pre kone a tam máme úkryt.“
Šikovne sme prebehli poza zhorený dom. Vzadu bolo zbúrané stavenisko bez strechy. Asi tu boli chlievy a stajňa pre kone - tie dávno odviedli. Obzerala som sa či neuvidím nejaké dvere, čo by naznačoval úkryt. Nechápala som čo tu robíme.
Malá podišla ku kamennej stene v ktorej boli osadene železné krúžky pravdepodobne na uväzovanie dobytka. Chvíľu rukou tápala po stene. Našla správny krúžok. Dotkla sa ho. Hneď ruku odtiahla.
Pochopila som, že páli. Spomenula som si, že mám okolo pása deku. Omotala som si ňou ruku a potiahla za krúžok. V tom okamihu sa ukázal otvor.
Vošli sme dnu. Mira rýchlo zatvorila dvere. Asi použila nejaký mechanizmus. Bála som sa či sme nenechali viditeľné stopy, podľa ktorých by nás šikovne vypátrali. V miestnosti bola hustá tma. Malá sa vôbec nebála. Poslepiačky našla kahanec, netrvalo jej dlho a zapálila svetlo.
Porozhliadla som sa po miestnosti, bola som zvedavá, kde som sa ocitla. Typická pivnica. Nejaké sudy. Na poklop zneli duto. Hľadala som či neuvidím nejaké jedlo, žiaľ nič, ani voda, ani ďalšie dvere. Všetko samé haraburdie. Táto miestnosť je dokonalou pascou. Ak nás nedostanú vojaci, tak umrieme od hladu a smädu. Nechápala som kam sa podela jej matka. Spýtavo som sa na ňu pozrela, ale Mira nereagovala, akoby ma nepočula.
Podišla som k stolu, na ktorom bola nádoba, ktorá vydávala svetlo. Odtisla som ju na kraj a vysypala obsah kapsy na stôl. Bolo načase zistiť čo tam je. Uvidela som rôzne prístroje. Niečo ako telefóny, ktoré blikali, pravdepodobne ukazovali našu polohu. Mala som sto chutí jačať a nadávať si do sprostých husí. Prenasledovatelia vedeli kde sme, ale aj počuli, každé naše slovo /ešte šťastie, že sme sa rozprávali väčšinou, iba posunkami/. Musím nájsť nejaký ťažký predmet a všetko zničiť. Ak už nie je neskoro.
Skôr, než som sa stihla postaviť vykonať svoj zámer, v stene sa otvoril tajný otvor a do miestnosti vtrhla žena z môjho sna. „Babu nie!“ Rázne ma zastavila.
Nato sa Mira vrhla do toho otvoru a zmizla v ďalšej miestnosti.
Mladá žena podišla ku mne. V ruke mala nejaký zvláštny prístroj, ktorý mi pripomínal malý vysávač. Musíme vysielanie presmerovať, lebo ak odrazu prerušíme signál, o chvíľu tu budú. Prístrojom prechádzala nad vecami, až bola spokojná. Nakoniec sa sústredila na mňa.
Prístroj svietil a ja som sa cítila ako na letiskovej prehliadke.
Medzitým sa Mira vrátila a za ňou sa na kolieskach valil robot, čo mi pripomínal kontajner.
Tá žena nahádzala všetky veci do kontajnera. Tiež všetko cudzie čo som mala na sebe. Pre istotu, ešte raz namierila prístroj na moju osobu aby si overila, či som správne deaktivovaná. Namierila prístroj na miestnosť, pravdepodobne aby po nás nezostala žiadna stopa, ktorú by zachytili ich prístroje.
Pokynula mi aby som ju nasledovala do ďalšej miestnosti. Vchod sa okamžite uzatvoril. Pravdepodobne už bol najvyšší čas. Vojaci zistili, že nemajú signál a vydali sa k poslednému miestu, ktoré zaznamenali ich prístroje.
Keď som sa dostala do ďalšej miestnosti, tak som si úľavou vydýchla. Toto je už nad moje chápanie, ďalšiu záchranu musím ponechať v rukách mladej ženy.
„Bábu sadni si tam!“ Ukázala na sedačku. „Osviež sa, ja musím pracovať na našej záchrane. Ak sa toto skončí potom sa pozhovárame.“
Sadla som si tam, kde mi ukázala, napodiv som nebola unavená a nemala strach. Zvedavo som sa obzerala. Pravdepodobne sme niekde v podzemí, obklopený skalnou stenou. Celá stena oproti sedačke bola pokrytá niečím ako monitormi. Z tejto miestnosti sledovala čo sa deje vonku.
Naozaj vojakom netrvalo dlho a ocitli sa v stajni kde bol vchod do komory. Ich prístroje ukázali, že za stenou je dutina, pravdepodobne nejaká skrýša. Netrvalo dlho a boli v nej. Svojimi prístrojmi premeriavali pivnicu hľadali nejaké nezrovnalosti, kde by sme sa mohli ukryť. Nič však nenašli. Napokon usúdili, že sme niekade museli uniknúť z ich starostlivo nastavenej pasce. Nakoniec odišli.
Ani som si neuvedomila, že po celý čas zadržujem dych.
Mladá žena ešte chvíľu sledovala monitory, aby sa uistila, že je všetko v poriadku. Prístroje tíško pracovali a ani som nezbadala, že v miestnosti pribudla ďalšia osoba. Mladá dievčina podľa mňa mohla mať najviac osemnásť. Hotová krásavica. Mala štíhle dosť vysoké telo. Svetlé vlasy mala stiahnuté do konského chvosta. Mala tak nebesky modré oči, byť chlapcom, hneď by som si dala povedať. Bola krásna ako obrázok. Oblečené mala jednoduchú bielu blúzku a plátenné biele nohavice, niečo také ako žena z môjho sna.
Keď vošla, staršia žena ju vyzvala, aby k nám pristúpila. „Babu, toto je Mira a ja som jej matka Miriam.“
Neveriaco som sa na ňu zahľadela. „Čože? Veď ona je ešte dieťa?“ Jachtala som neveriaco. „Čo to na mňa skúšajú. Snáď mám oči, viem ešte rozoznať štvorročné dieťa!“
„Ver mi Babu, je to ona!“ Povedala mi s úsmevom.“ V našej dobe si na seba vieme vziať rôznu podobu.“
V duchu som spracovala túto informáciu. Priznám sa, že výsledok ma vôbec nenadchol. V konečnom dôsledku som sa cítila ponížená a oklamaná. Toto nebolo od nich pekné.
Miriam sa na mňa smutno usmiala a povedala. “Vieš Babu, v našej dobe je veľmi málo ľudí a tobôž detí. Prakticky vymierame. Všetci pracujeme na svojej záchrane. Ak máme to šťastie, že sa nám narodí dieťa, musíme ho odovzdať do výchovy spoločenstva. Mira študovala a nastal čas, keď nastúpi pracovať pre spoločenstvo. Vzdelanie ukončila s dobrým výsledkom. Za odmenu dostala povolenie ma navštíviť. Dlho sme sa nevideli, obe sme túžili stráviť ten čas spolu.
Jedného dňa sme sa vybrali do lesa, vy to nazývate túra. Mira chcela vidieť, ako vyzerá život bez práce. Jednoducho oddychovať, počúvať spev vtákov. Oddychovať – rozprávať sa. Nič také u nás už neexistuje. Sotva sme prišli do chatky už som dostala správu, že sa urýchlene musíme vrátiť. Do našej doby, lebo sem sa chystá lúpežná výprava a nesmie im padnúť do rúk. Mocní tohto sveta, by dali všetko, aby vedeli preskakovať z jednej doby do druhej, bezohľadne lúpiť. Zhromažďovať informácie s našimi vedomosťami, by mali neobmedzenú moc. Bežní ľudia by nemali žiadnu šancu na dôstojný život."
„Milá Miriam nechápem, ako do tohto príbehu zapadám ja?“
„Vieš Babu, veľmi malo ľudí, vie cestovať v čase a sám sa vrátiť do svojej doby. Je to veľká vzácnosť. Ešte väčšia vzácnosť je, že dokážeš nezištne pomôcť, keď ťa o to požiadajú.“
Mlčky som ju počúvala. Uvedomila som si, že vie čítať myšlienky, ale bola natoľko slušná, že čakala kým sformulujem ďalšiu otázku. „Tak, prečo som tu?“ Chmúrne som sa spýtala.
„Mira sa po dlhom čase dostala na čerstvý vzduch. Veľmi túžila zostať a spoznávať tento svet, žiaľ nemohla som ju tam nechať samú. Nevedela nič o dobe v ktorej sa ocitla a ani o dobe z ktorej pochádzali záškodníci .Tak som prišla na teba a tak si tu. Dúfala som, že Mire pomôžeš.“
„Prečo sa vydávala za dieťa?"
„Lebo Mira bola u mňa iba pár hodín. Musela si zvyknúť na vaše myslenie, nevedela nič o tejto dobe. Bolo by to podozrivé, ak by sa ti ukázala ako veľké dievča. Túžila spoznať aké je to byť dieťaťom - tejto doby. Nikdy nepoznala rodičovskú lásku, ani lásku starých rodičov.“
„Žiaľ ani ja o tomto svete veľa neviem.“
„To sa mýliš, máš v sebe viac informácií ako sa nazdávaš. Keď chceš, vieš zo seba všeličo vydolovať, si veľmi húževnatá. Všetko si pohodlne zvládla a za to sme ti obe vďačné."
„Babu, keď budem mať niekedy dieťa, budem jej rozprávať rozprávku." Povedala hrdo Mira.
„Vieš babu, bola by som rada, keby si šla snami do našej doby. Učila nás všetko čo vieš. Tiež sa vieš nad sebou povzniesť – zasmiať, vieš nájsť riešenie pre každú zlú situáciu. Máš v sebe zdravé gény. Naše sú veľmi opotrebované. Môžeš nám zopár dať.“
„To snáď nie! Ja nie som žiadny inkubátor.“ ! Urazila som sa.
„Ale babu, to sa už v dnešnej dobe robí celkom inak.“ Povedala Mira.
„Povedzme, že by som hypoteticky súhlasila, čo sa stane s mojim potomstvom ak tu nebudem?“
"!Neboj sa babu! Tvoje potomstvo bude žiť. Pozri sa na nás.“ Povedala mi Miriam.
„Tak obe ste moje?“ Vytreštila som oči. „Ach dievčatá, mám veľkú radosť." Postavila som sa. „Poďte ku mne bližšie“. Roztvorila som náruč a obe privinula na svoju hruď. „Dievčatá mám z vás veľkú radosť.“ Nemôžem s vami ísť. Vaša ponuka je lákavá, ale nebolo by to správne. Ja patrím do vlastnej doby, k deťom, k manželovi. Pred časom som si vybrala a teraz nič nechcem meniť. Život v tej dobe za veľa nestojí a staroba vie byť veľmi smutná, ale i tak nechcem nič meniť. Sú tu drobné radosti, ktoré vedia potešiť. Život mi rozdal karty. Tak dokončím hru. Nie ďakujem!“
Pochopili ma.
„Dievčatá moje, uvidíme sa ešte?“ Spýtala som sa.
„Na tomto svete, nie, ale budeme na teba dávať pozor, aby sa ti nič zlé nestalo.“ Obe sa ku mne s láskou privinuli. Celou svojou bytosťou som zatúžila predĺžiť túto vzácnu chvíľu, ale nebolo mi súdené.
Vzduch sa zavlnil a ja som sa zobudila – doma vo svojej posteli.
„Aký je deň? Spýtala som sa manžela. „Pozri sa na mobil“. Odvrkol mi rozospatý.
Rýchlo som sa pozrela na displej, ukazoval dátum pred štedrým dňom. „Tak Babu, vstávaj, čaká ťa plno práce!“
"Čože- babu?“ Neveriaco som potriasla hlavou. To bol ale živý sen, keď budem mať čas spravím z neho celkom pekný príbeh. 'Živý sen. Sen?, Ale nie! Určite nie! Kto vie?' Na jednu sekundu som zatúžila, aby to bola pravda.
Zapriala som si: 'Veselé Vianoce Bábu! Práca čaká!'

Anna RockFlower

Anna RockFlower
Mám pocit že sa mám o svoje príbehy podeliť, však oni si už svojho čitateľa nájdu.

Diskusia

B.T. Niromwell
Ďalšia poviedka zo série Ženy z jazera určite vykročila lepším smerom. Autor má svoje postavy a dej viac pod kontrolou. Rozprávanie z prvej osoby pôsobí dobrým dojmom, spája čitateľa s hlavnou postavou a jej duševným svetom, povedala by som, že je najsilnejším momentom príbehu. Po dejovej stránke je škoda, že je po väčšine monotónny, dosť dlho sledujeme dve postavy iba utekať, kým sa niečo stane.
Po štylistickej stránke sa tam nájde dosť čechizmov: vypadat, okamžik, obličaj, upadla.
Keď sa na začiatku balia, máš tam veľa rozbitých viet a chýbajúce čiarky tomu veľmi nepomáhajú: „Deka, bola zrolovaná vhodila do vrecka, fľaša sa medzitým naplnila šikovne som ju vybrala a zatvorila.“ Podobnú nekonzistentnosť vidno aj ďalej: „Vzala som dieťa za ruku a vybehli.“ Naozaj odporúčam nechať každý text, čo napíšeš, ležať a po pár dňoch si ho prečítať, objavíš veľa vecí, čoti predtým ušlo. Ide o to, že ak si text čítaš tesne po tom, ako ho napíšeš, tvoj mozog automaticky dokončuje vety a nevšimne si preklepy atď.
„Môj mozog pracoval na plné obrátky.-Moja hlava pracovala na plné obrátky“ – opakuje sa príliš blízko po sebe. Alebo: „Najviac ma zarazil predmet, ktorý si prikladal k očiam. Podchvíľou si ho prikladal k očiam a sledoval okolie.“
Pozastavila som sa nad dvoma logickými kopancami:
1.Je trochu zvláštne, že príde do doby, a zhrozí sa, že je v dobe, ktorá je zlá k ženám. Potom ju zhrozí myšlienka, že by mohla byť mužom.
2.Nechce, aby ju dieťa otravovalo otázkami a rozprávaním, lebo sa bojí, že keď budú hlučné, nájdu ich vojaci. Zároveň nevie nič o ich nepriateľoch, dieťati, s ktorým je, ani o dobe, v ktorej sa ocitla. Keby len existoval spôsob, ako sa to všetko dozvedieť bez toho, aby sme museli nahlas rozprávať, niečo ako telepatia... Oh, to dieťa ovláda telepatiu! Zakážem jej ju používať! Prečo?
01.05.2020

Marek Páperíčko Brenišin
Och - môj - Bože.
Niromwell v zásade vychytala hlavné problémy tohto textu. Neukončené vety pôsobia dojmom chvatného písania, bez kontroly, "len aby bola poviedka". Strašne to ruší pri čítaní, niekoľkokrát som sa musel vrátiť v deji, aby som nestratil prehľad.
Ďalej, pátos nad pátos. Hlavná hrdinka nás donekonečna mučí svojimi úvahami, lenže vďaka tomu "pre stromy nevidíme les". Akcia zaniká, ak sa aj nejaká udeje, tak je prehlušená úvahami hlavnej hrdinky.
Ono, tých logických kopancov bolo viac - Mira na seba zobrala podobu dieťaťa, aby pochopila, ale celý dej vystupuje skôr ako "mentálne zaostalá". Navyše, v závere sa odohrá také deus ex machina, až to bolí.
Veci sa prispôsobujú podľa potreby, dementnejších vojakov som už dávno nevidel. Jasné, hľadajú ich, ale v pohode protagonistka príbehu jedného vyradí, lebo... sa to hodí do príbehu. Aj vojaci ich nenájdu, lebo... plot armour!
Okrem toho, úvod a záver. V úvode čitateľa zabije ozrutný odsek. Navyše, namiesto poviedky mi pripadalo, že som čítal vykladanie snov od Gabriela v časopise Život. V závere zasa je to zabité klišé - som zasa doma, bol to sen, škoda, tak idem muklovať, ale veselé Vianoce, Babu
Dal som dva body len preto, lebo tu boli aj väčšie paškvily a toto malo aspoň ako-takú formu.
01.05.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.