Hra

Život je hra, niekedy naopak.
Podpor scifi.sk 2% dane
Max sa v panike poobzeral okolo seba a vystrašene si ohmatal nohu.
Sedel v pohodlnom zelenom kresle. Bolesť v pravom ramene už trochu ustupovala.
V rukách zvieral hernú konzolu.
Pomaly spamätával a izba naberala jasnejšie kontúry. Ani svetlo lampy bez tienidla ho už tak nerezalo do očí. S úľavou si uvedomil, že odtrhnutá noha je len pocit. Pre istotu však pohýbal chodidlom. Bolesť v ramene tiež už necítil. Tento level hry už nezvládol. Počítačová hra KING MORTIS bola nová na trhu. Úplne nová generácia. Súzvuk všetkých zmyslov. Kombinácia doporučenej drogy a vizuálnych efektov bola fantastická.
Max hral často a veľa, teda popri štúdiu. Štúdiu psychológie. Asi preto mal pocit, že je imúnny proti závislostiam.
Strnulo sa postavil a odložil konzolu. Pohár, ktorý pri tom zhodil z opierky kresla sa nerozbil. Pri dopade na zem z neho vystrekla oranžovo modrá tekutina a zasyčala. Buchnutie pohára o podlahu posunulo Maxa späť do reality. Prišuchtal sa k posteli a hodil sa na prikrývku. Potreboval chvíľu oddychovať.
Maxova internátna izba bola akoby zložená z dvoch svetov.
Neporiadok fanatického hackera. Spleť káblov, obrazovky, nekonečne rýchle pripojenie na net, a zároveň poličky systematicky usporiadaných kníh, poriadok na písacom stole a veľký fikus pri vchode do malej kúpeľne.
Niekde v mozgu zaregistroval klopanie na dvere. Do do izby vošla Inge. Letmo zavadila pohľadom o pohodenú konzolu a nechápavo pokrútila hlavou. Hodila šanón s projektom na posteľ vedľa Maxa a vkĺzla do kúpeľne. Mal rád túto jej spontánnosť. Ležal na posteli a triedil si pocity. Tečúca voda v kúpeľni ho upokojovala, ukotvovala ho do reality. Zauvažoval, či prísľub poobedného sexu nie je lepší ako záplava adrenalínu pri hraní. Zamyslel sa. Asi to treba kombinovať.
Max si predstavil Inge pod sprchou. Pramienky vody trblietajúce sa medzi prsiami. Áno , určite to treba kombinovať.
S úsmevom vstal a položil ruku na kľučku od kúpeľne. Chvíľu počúval prúd vody dopadajúci na kachličky.
Trochu pootvoril dvere. Rifle viseli na háčiku, tričko s nápisom Don°t touch runnig system ležalo na zemi. Olivovo zelené nohavičky ležali vedľa a vyzývavo hľadeli na Maxa. Ich farba kontrastovala s bledomodrým mydlom ležiacim na dlažbe pod prúdom vody.
Vkĺzol do kúpeľne. Bola prázdna. Zneistel, vystrašene sa poobzeral dookola a vycúval späť do izby. Všade bolo ticho, len šum počítača mu pripomínal , že realita existuje. Že čas plynie. Opatrne otvoril dvere a vykukol na chodbu. Prázdna. Prázdna a ticho. Max si obul tenisky na bosé nohy a vyšiel z izby na chodbu. Linoleum pod teniskami zavŕzgalo svojím typickým gumovým zvukom.
Max mal pocit neurčitej zvedavosti. Začudovane prešiel okolo kôpky šatstva pohodenej pri informačnej tabuli. Zrýchlil krok a zbehol po schodišti do vstupného vestibulu. Ticho ho ohlušilo. Hala vždy plná ľudí bola prázdna. Pohľad mu skákal po porozhadzovaných teniskách , mikinách, kabátoch, minisukniach, ponožkách. A to ticho. Maxa sa zmocnila úplná panika. V behu rozrazil vstupné dvojkrídlové šedomodré dvere a vybehol na ulicu. Stále nič nechápal. Vedel len to , že sa deje niečo a on nevie čo.
Stál pred budovou školy a pozeral sa na stojace autá. Na prázdnu ulicu.
Na semafore nad prechodom pre chodcov zasvietila zelená, ale kôpky šiat aj ďalej nehybne ležali na chodníku. Zacítil svrbenie v prstoch. Zdvihol ruku. Pomaly mu pred očami mizli jeho vlastné prsty. Zatmelo sa mu pred očami.
::::::::::::
Max cítil, ako ho nejaká ruka triasie za rameno... Otvoril oči. V ruke držal hernú konzolu. VR okuliare mu ležali na kolenách.
Max si ako študent privyrábal testovaním nových hier. Kývol operátorovi a posunkom palec hore naznačil , že je všetko O.K. Vyplnil formulár, hodil pero do tašky a vykráčal na ulicu. Všade plno ľudí. Vydýchol si a usmial sa míňajúc skupinku rozjarených dievčat.
Kráčal pomaly z nohy na nohu, vnímal reálny svet všetkými zmyslami, nervami, počúval zvuky ulice, pozeral sa na farebných ľudí. Potreboval si utriediť myšlienky. Testovacie laboratórium, internátna izba, Inge v sprche, prázdny vestibul, hra. Hral hru. Uvedomil si, že hral hru v hre. A nepostrehol žiadnu deformáciu. Hra sa mu zdala neprirodzene skutočná.
Max zabočil z ulice do podchodu, minul Fast food, kaviareň, preplnený fajčiarsky box a vkročil na eskalátor. Neponáhľal sa. Eskalátor sa ponoril do trojmetrovej kovovej rúry smerujúcej do podzemia. Z hlbín mesta bolo tlmene počuť hukot prichádzajúceho vlaku na stanicu.
Max už vôbec nevnímal reklamné vizualizácie na stenách tunela vedľa eskalátora. Ich zmysel bol aj tak v podprahovom ovplyvňovaní mysle.
Max kútikom oka zaregistroval niečo, čo do tohto sveta nepatrilo. Krátky záblesk. Pootočil hlavu. Náušnica dievčaťa stojaceho za ním sa znovu zablýskala.
Mala čierne rovné vlasy po pás, fialový melír len na končekoch. Čierny dlhý plášť po päty bol zopnutý striebornými sponami. Ostro červené pery, biela pokožka. Dievča sa zelenými očami uprene pozeralo na Maxa. Vtedy si to všimol. Za ňou bolo ďaľšie dievča a ďaľšie a ďaľšie, úplne rovnaké. Stáli na každom schode až pokiaľ dovidel.
Pár schodov od neho jedno dievča poodstúpilo nabok. Plášť sa zavlnil v prievane metra a Max zbadal známu tvár, známu postavu. Postavu v pruhovanom tričku. Fredy Krueger sa zaškeril.
Eskalátor sa zrazu zavlnil, stočil , zauzlil, svetlá zhasli. Maxa hodilo na chrbát. Mal pocit štartu rakety, ktorú riadi nahnevaný pilot. veľmi nahnevaný pilot. A zároveň pocit beztiaže, húpanie. Cítil , že ho niečo tlačí na hrudi a nemôže sa pohnúť. K Maxovi sa blížilo svetlo. Vlastne len otvoril oči.
:::::::::
Sedel v prútenom kresle. V lone mu ležala obrovská bengálska mačka. Zelené oči nehybne upreté na Maxa. Na hernej konzole, ktorú stále držal v ruke bol žltou fixkou napísaný text: "Nezabudni na Inge".
Max pohladil mačku s pocitom, že už nič nebude také ako doteraz. Bude to oveľa krajšie. Hra Život pokračuje.

Nie som robot

Nie som robot
.

Diskusia

B.T. Niromwell
Páči sa mi veľa zaujímavých detailov, s ktorými sa v texte hráš. Trochu som sa pozastavila nad pojammi ako "nekonečne rýchla" alebo nad tým, že olivovo zelená a bledo modrá nejako výrazne nekontrastujú. Zneisťoval ma pocit, že neviem, kde hrdina je, čo je zjavne zámer, len neviem, či chcem takýto nepokoj cítiť, ale aj to bude asi zámer, tak neviem, negatívom tejto poviedky asi bude, že jej cieľom je vyvolávať negatívne pocity. Určite ale zarezonuje.
28.02.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.