Krčila som sa v kroví v Sivestreamskom lese a striehla. Postroj sa mi zarezával do ramien a zdal sa zrazu priťažký. Iba vďaka dlhoročnému tréningu som stále udržiavala rovnováhu. Čierne vlasy sa mi už vyvliekali z vrkoča a nepríjemne sa mi lepili na spotené čelo, keď som ho konečne zahliadla. Pod krátkou gaštanovou srsťou sa vlnili a napínali svaly, keď ladne cválal čistinkou. Napoly človek, napoly kôň. Mýtický kentaur. Bystré ebenové oči sa rozhliadali, blúdili a hľadali známky nebezpečenstva. Kentauri sú veľmi inteligentné stvorenia, nebude jednoduché ho chytiť, tu neplatia žiadne triky ako na nižšie bytosti. Nuž, ale koniec koncov poslali tú najlepšiu z najlepších. V duchu som sa uškrnula a veľavýznamne sa potľapkala po pleci. Ladne som vykročila zo svojho úkrytu, kde som sa posledné desiatky minút schovávala. Ťažké, kožené čižmy nehlučne pristáli na mokrom lístí, keď som sa objavila v jeho zornom poli. Zháčil sa a mierne cúvol na dlhých, štíhlych nohách, keď si uvedomil, kto pred ním stojí. „Lovkyňa,“ pokrčil nosom a napol sa do svojej impozantnej výšky. Prekrížila som nohy v členkoch a teatrálne som sa uklonila. „Keziah,“ vycerila som sa neho zuby v strašidelnom úsmeve. „Čo pohladávaš v mojich lesoch, smrteľníčka?“ Udržiaval si vážnu tvár, no ľavou rukou zľahla siahal po tulci s jedovatými šípmi, prevesenými cez mohutné telo. Zackala som varovne. Ležérne som sa rukou oprela o kmeň starobylého stromu, predstierajúc ľahostajnosť, že predo mnou stojí niekoľko tisíc ročná nesmrteľná bytosť. Inteligentná a navyše zdatná v boji. Odlepila som sa od stromu a prišla bližšie. „Prišla som si po teba,“ žiarivo som roztiahla pery v úsmeve, ktorý sa mi však očí nedotkol. Odfrkol si. V sekunde schmatol tulec do ktorého šikovne zasunul ten nechválne známi, smrtiaci šíp. Ja som už bola pripravená. V oboch rukách som zvierala pomstiteľov. Malé, obratné dýky. U kované najlepšími kováčmi v celom Ignise, z naj pevnejšieho terramského kovu, s ozdobnými rukoväťami v tvare polmesiacov, zdobené červenými zafírmi, ktoré som mala prichytené na oboch stehnách. Nikdy nesklamali. Nikdy neminuli svoj cieľ. Zakrúžila som nimi v dlaniach a podišla som ešte bližšie. „Hmm, odvážna,“ nebezpečne sa mu zalesklo v ebenových očiach. „Odvaha mi nikdy nechýbala,“ pousmiala som sa stále sa približujúc k tej prastarej bytosti. „Rozum zrejme áno,“ za priadol. Skôr ako som uvidela, som začula šíp, svištiaci vzduchom, obratne som sa uhla a presekla jaseňový šíp presne v polovici, nehlučne dopadol na zem. Zazubila som sa. „No tak Keziah, na viac sa nezmôžeš?“ Výsmešne som odfrkla, „Nechajme toto divadlo, poď so mnou odovzdám ťa lordovi Delronovi, ja dostanem svoje zlato, a tebe zostane život, možno,“ dodala som a sladko som sa usmiala. No vo vnútri som už bola netrpezlivá. Rozosmial sa, hlbokým, hrdelným smiechom, ktorý mi rozvibroval kosti v tele. Kentauri boli mierumilovné tvory, no ak ich niekto zahnal do kúta, oh Matka ho žehnaj, vedeli sa v boji obracať, boli obávanými bojovníkmi. Nikto ich nikdy neulovil a stret s nimi nik neprežil. Aj vďaka ich legendárne známym šípom, ktoré namáčali v odvare z prilbice, účinkoval takmer okamžite. Ale teraz som tu ja. A mám už dosť týchto hier. Trvalo dlho kým som ho vystopovala, dni a noci v tomto prekliatom lese, predierajúc sa nevľúdnym terénom a neodídem kým ho nedostanem. Živého či mŕtveho. Myslím, že lordovi by neprekážalo ak by som ho zabila, ten prekliaty sukinsyn by si ho povesil vo svojom múzeu, ako ďalšiu trofej. Chvíľu sa pohrávam s myšlienkou ho rovno skoliť ale vzápätí ju zavrhujem. Tak pekne po starom. Uspať a odvliecť. Taký bol plán. Urobila som nepatrný, svižný krok, ladne som sa vyšvihla a spravila premet vpred, sotva som sa uhla mohutným, ťažkým kopytám, ktoré proti mne vztýčil v obrannom postoji. Pristála som na ľavo od neho, obrátil sa a namieril na mňa šíp. Vystrelil. Hodila som sa do boku a veľmi tesne som sa uhla jeho ostriu, tvrdo som vrazila chrbtom do kmeňa stromu. Rýchlo som sa pozviechala. Nemám čas. Zo zamatovej kapsičky som vytiahla uspávací odvar, v behu som vyťahovala vlastné, obyčajné šípy z tulca a namáčala ich do odvaru, uhýbajúc sa presne miereným strelám. Bola som už značne udýchaná. Vyšvihla som sa a zachytila sa spodnej vetvy, obrovského dubu. Z chrbta som páčila svoj luk a v rýchlosti naťahovala šíp. Naslepo som vystrelila. V tom ma niečo ostré zasiahlo do ramena, skotúľala som sa zo stromu. Začula som neľudský rev. Zasiahla som cieľ. Keziah sa zmietal a reval. Snažil sa zbaviť otráveného šípu. S rachotom sa zviezol na zem a zaspal. Víťazoslávne som sa usmiala. Cítila som sa však akosi malátne. Rameno mi silno krvácalo. Ten poondiaty bastard ma zasiahol jaseňovým šípom. Nemám veľa času, už mi jeho jed prúdil v žilách a nebezpečne rýchlo účinkoval. So sykotom som vytiahla zvyšok šípu z ramena, dýkou som odrezala kus zo svojho zablateného plášťa a ranu som silno zatiahla. To bude musieť stačiť. Budem sa musieť ponáhľať ak chcem prežiť. S vypätím všetkých síl som kentaura zviazala. Všetko sa mi začalo pomaly rozmazávať. Arwen, spamätaj sa! Hovorila som si v duchu, no môj vlastný hlas mi znel akosi cudzo a vzdialene, akoby mi ani nepatril. Podlomili sa mi kolená. Snažila som sa vstať no moje nohy ma zradili, padla som tvárou rovno na špinavú zem. Ja tu zomriem. Prebleslo mi mysľou skôr, než som upadla do bezvedomia.