Zbohom, Kerberos
Hádovi sa podlomili kolená. Len tak-tak, že udržal rovnováhu. Nakoniec mohol za Kerberovu smrť on sám. Keby sa mohol aspoň porozprávať s jeho dušou, poprosiť ju o odpustenie. Lenže mýtické príšery nemajú dušu. Nemôžu sa slobodne preháňať po planinách mŕtvych. Ak aj náhodou mali nejaké svoje podsvetie, Hádes tam vstúpiť nemohol. A tak ostal sám ako prst. Ako krivý kostnatý prst vztýčený k rozkazu: „Si sám!“ Takto už ďalej nemohol. Už sa trápil dosť. Možno by mal svoju zbytočnú existenciu ukončiť. On sám to však nedokázal, už to kedysi skúšal. Ale ak nie on, tak kto potom?
V ríši mŕtvych to vždy stálo za hovno. Aspoň to si dokola opakoval Hádes. Kde bola spravodlivosť pri delení sveta? Zeus usadol na Olymp s luxusným výhľadom na svet a Poseidónovi pripadli oceány a moria. Komu ostalo podsvetie? No predsa jemu! Ako keby nestačilo, že ho zožral vlastný otec. No a čo, že ho bratia vyslobodili? Ani jeden z nich si nedokázal predstaviť, čo všetko Kronos jedol, teda okrem svojich detí. Spávať v žalúdočnej kyseline a zakrývať sa plátkami syra, ktorý sa do rána strávil, takže sa Hádes zobudil vždy odkopaný - och, ako len neznášal, keď mu bola zima na nohy. Ale tak to bolo odjakživa - tí najhorší sa mali vždy najlepšie.
Podobné myšlienky ho zožierali už niekoľko dní, až z toho dostal depresie. Niet sa čomu čudovať. Veď len pred pár dňami pochoval Kerbera - jeho miláčika, najlepšieho priateľa. Odvtedy ho depky prenasledovali na každom rohu. Keby sa mal s kým aspoň porozprávať. Persefona pred rokom zbalila kufre a ušla. Dobre, možno na to mala dôvod. Kedysi dávno ju Zeus sľúbil Hádovi za ženu a zo sľubu nakoniec zišlo. Asi si myslel, že hlupák Hádes zabudne, lenže Hádes nezabudol a milú Persefonu uniesol. Čo si nespravíš sám, všakže? Po tom čo ušla z podsvetia jej niekoľkokrát volal, ale vždy bola nedostupná. Neodpisovala ani na smsky a zablokovala si ho na Facebooku. Nakoniec si povedal, že keď ju uniesol raz, druhýkrát to nemôže byť o nič ťažšie.
Keď sa otvorila zem a vyšiel z nej na svojom čiernom koči Audi Chariot 2.0 TSI, už ho čakala aj s právnikom. Pred nos mu rozcapila Á-štvorku pekného kriedového papiera - pergamen sa už vraj nepoužíva -, na ktorom mal všetko podľa jej slov „čierne na bielom.“ Na Olympe vraj idú s dobou, takže odnedávna majú na všetko zákony.
Za únos, väznenie, sobáš proti vôli a odopieranie slnečného svetla mu hrozilo rovných stoštyridsať rokov, dva mesiace a tri dni vo väzení pre Titanov - priepasti Tartaros. Persefona však bola ochotná držať hubu, pokiaľ podpíše rozvodové papiere, vyplatí jej tučné odškodné a nepriblíži sa ku nej na viac, ako sto metrov. S tými slovami sa otočila, do čela mu hodila lodičku s pripnutou faktúrou a odišla.
Hádes poslal bývalej manželke na účet dve tony zlata, ktoré si šetril na dôchodok, zaradil na koči spiatočku cez zuby – už dlhšie zvažoval, že dá vymeniť spojku - a ako prišiel, tak aj odišiel. Aké z toho vyplýva ponaučenie? Nevychádzať z podsvetia dlhšie ako dve tisícročia sa fakt nevypláca.
Sem tam ho navštívil prievozník Charón a zarapoval mu dáke songy, ale ani to mu nepomohlo prekonať smútok. Minulý týždeň od neho dostal nový album „Jednosmerný cez Acherón.“ Na obrázku bola plťka s nálepkou FAKE TAXI, ktorá viezla kopu zlata. Na nej vylihoval Charón a do úst si hádzal zhnitú čerešňu. Cez seba mal ledabolo prehodenú deravú plachtu - takže mu bolo vidieť každú kosť - a na nej vyšitý nápis LOVATÝ GÁDŽO! Album po prvom vypočutí hodil do koša. Ten pravidelne vynášala jeho upratovačka Beka do rieky zabudnutia Léthe. Potom zabudla, že ho už vysypala a urobila to znova. Ak sa Hádes chcel niečoho zbaviť, nepoznal lepší spôsob.
Pán podsvetia sa od zúfalstva a únavy zosunul na najbližšiu stoličku. Cítil sa sám. Prečo vlastne nemá iných kamarátov? Odpoveď ho šteklila na jazyku. Pretože vládne smrti, dabum tss...
To bol posledný klinec, už sa viac neubránil slzám. Tvár zaboril do dlaní a rozreval sa. Pomedzi prsty trielil na fotku Kerbera na nočnom stolíku.
„Och Kerby, kamoš môj chlpatý, ako mi len chýbaš.“ Vysmrkal sa do obrovskej vreckovky a doteperil sa k starej zaprášenej skrini, na ktorej bola pribitá pohľadnica od Dia, ako vrhá blesky z nebies a praje mu kopu energie - Hádes mu namiesto blesku prikreslil slepeckú paličku a na oči slnečné okuliare. Zo skrine vybral hrubú sviečku a presunul svoju božskú prítomnosť na malý temný cintorín o niekoľko poschodí nižšie. V nedávno zahrabanom hrobe, veľkom ako bazén, bol zapichnutý kríž a na ňom vyryté meno „Kerberos“. Okolo kríža stála stovka zarámovaných fotiek, sviečok a vencov upletených z korienkov a suchých listov. Ešte aj z toho mu bolo do plaču. V tejto diere umieralo skutočne všetko.
Hádes stál pri Kerberovom hrobe a spomínal. Vybavil si deň, keď ho učil aportovať. Ako mu hádzal vetvičky a Kerby sa skoro roztrhol na tri časti, lebo každá hlava chcela bežať na inú stranu. Alebo ako založili acapellu s názvom Tri tóny. Hádes bol dirigent. A potom sa ukázal ten prekliaty Herakles. Odviedol jeho miláčika ako nejaké cirkusantské zviera na ukážu do Argosu. Zo slnečných lúčov mal Kerby vždy depku. Ach, boli si tak podobní.
Keď sa vrátil, bol ako vymenený. Nechutilo mu jesť, nechcel sa hrať. Celé dni preležal pri bráne do podsvetia. Hlavy sklopené na labkách, v ušiach slúchadlá z MP3-ky, čo mu Hádes daroval na meniny a počúval Metallicu. Pri Nothing Else Matters vždy zaspal, takže mu ušlo niekoľko mŕtvych z podsvetia. To sa mu nikdy predtým nestalo. Hádes ho jednoducho musel potrestať. Na týždeň mu zobral jeho obľúbenú papuču na hryzenie. Kerberos bol od toho dňa ešte horší a o pár dní umrel.
Hádovi sa podlomili kolená. Len tak-tak, že udržal rovnováhu. Nakoniec mohol za Kerberovu smrť on sám. Keby sa mohol aspoň porozprávať s jeho dušou, poprosiť ju o odpustenie. Lenže mýtické príšery nemajú dušu. Nemôžu sa slobodne preháňať po planinách mŕtvych. Ak aj náhodou mali nejaké svoje podsvetie, Hádes tam vstúpiť nemohol. A tak ostal sám ako prst. Ako krivý kostnatý prst vztýčený k rozkazu: „Si sám!“ Takto už ďalej nemohol. Už sa trápil dosť. Možno by mal svoju zbytočnú existenciu ukončiť. On sám to však nedokázal, už to kedysi skúšal. Ale ak nie on, tak kto potom?
Beka. Tá by to určite dokázala. Každú chvíľu mu napľuje do čaju a on sa vždy celý vyhádže. Keby sa tak do toho čaju napríklad...
Natiahlo ho a nechal to radšej tak.
Možno by mohol uraziť Dia. Napríklad mu poslať smsku, že mu smrdia nohy. A vtedy dostal lepší nápad.
Už aj šmátral pod rúchom upleteného zo sĺz slobodných panenských vdov, teda aspoň tak ho opísala tá predavačka minulý týždeň - ako sa len volala? Jolanda? –, až našmátral svoju Nokiu 6620 so šesťpalcovým displejom. Rýchlo prehľadal kontakty no číslo, ktoré hľadal, nenašiel. Od hnevu urobil dlhým ostrým nechtom do tvrdeného skla ryhu. Vzdychol si a rovno objednal nové z Ali-expressu.
„Do Dia, ja mu fakt musím zavolať.“ Fakle so zeleným ohňom v miestnosti odrazu potemneli. Mobil sa rozvibroval a začal vyhrávať melódiu Danse Macabre. Na obrazovke sa objavila oholená stará tvár s milým úsmevom. Ten starý blázon ho počul. Bol by prisahal, že jeho meno len zašepkal. Odkedy si Zeus kúpil holiaci strojček, vraj aby si ho ľudia furt dokola nemýlili s Mikulášom, tak sa mu aj sluch polepšil.
Hádes prehltol slinu a zavrel oči tak silno, až sa mu natiahli vrásky okolo očí. A to si ich len pred pár dňami dával vyhladzovať.
„Počúvam,“ zdvihol hovor a zapol reproduktor, aby nemusel držať smartfón pri uchu.
„Ahoj braček,“ ozval sa chrapľavý hlas. „Veľmi ma mrzí, čo sa stalo Kerberovi. Poslal som ti aj smútočnú pohľadnicu.“ Hádes si vybavil slepého Dia, čo vrhá paličku. „Ospravedlňujem sa, že som neprišiel na pohreb, ale prišli mi do toho nejaké povinnosti. Smrteľníci, poznáš to.“ Odkašľal si a zmenil tón. „No zdalo sa mi, že si ma spomínal.“
Cítil z jeho slov podozrievanie? Určite. „Áno, akurát som si čítal tú pohľadnicu a so slzou v oku som si opakoval tvoje meno.“
Zeus ostal chvíľu ticho a potom vyjachtal: „Ja...ďakujem braček. Smrteľníci už takmer zabudli ako sa volám. Vieš ako ma volajú teraz? Boh! Pchá! Boh s veľkým B! Nič viac, len Boh! Bodka! Ende! Finito! Po tom všetkom čo som pre nich vykonal!“
„Počuj, Zeus,“ skočil mu do reči Hádes a dal si záležať, aby jeho meno vyslovil dostatočne zreteľne, „mám na teba takú prosbu.“
„Hocičo!“ zvolal Zeus od samého šťastia. Háda to prekvapilo. Na tvári mu zahral úsmev plný nenávisti aj pekelnej radosti zároveň. „Chcel by si konečne naťahať tie lampy po celom podsvetí? Zariadim to! Rodina musí držať spolu, to si pamätaj! Hlavne v týchto temných časoch. Už aj tí noví hrdinovia stoja za prd. Vieš kto nahradil Achilla, Perzea, Herakla?“
„Herakla mi ani nespomínaj!“ zreval Hádes. Je tomu asi tritisíc rokov čo umrel, ale to neodčiní Kerberove trápenie. Ešte dnes pôjde pohľadať jeho dušu na Asfodelove polia a celý deň mu bude do hlavy hádzať kamene.
„Prepáč, zabudol som. No to čo chcem povedať je, že po zemi sa promenádujú nejakí Avengers, Justice league a iná háveď a ktorému bohu sa zodpovedajú? Mne? Tebe? Olivový prd! Nikomu z nás!“ Obrázok Dia na displeji sa mračil a Hádovi sa dokonca dobila baterka. Musí otca bohov rozčuľovať častejšie, hlavne keď bude znovu organizovať LAN párty blízko Tartaru. Nikde tam totiž nebola zástrčka.
Hádes počul nejaké rachotenie a potom sa Diova tvár prestala mračiť.
„Uf, stačí hodiť niekoľko bleskov a hneď sa cítim lepšie,“ povedal Zeus. „Kde som skončil? Och samozrejme! Nesmieme zabudnúť na Charóna. Zoženiem mu nový motorový čln, rovno nech zahodí veslo. A čo sa týka Kerbera...“
Hádes zasmoklil, na displej mu kvapla slza. Rozleptala ochranné sklo a začalo sa z neho dymiť. Už mu to bolo jedno, aj tak si objednal nové.
„Prepáč, že ho spomínam,“ pokračoval Zeus, „ale kto teraz vlastne stráži podsvetie? Dúfam, že ti neutekajú mŕtvi do sveta živých.“
„O to som sa postaral, žiaden strach.“
„Ako?“ Tvár na displeji na neho podozrievavo zaškúlila.
„Postavil som k východu značku Slovenská republika. Na opačnú, teda späť do podsvetia, som dal Nemecko. Všetci sa zázračne otáčajú.“
„Na to si neprišiel sám, však?“ Hádes mlčal. Do oka mu spadla mihalnica, tak sa ju snažil vydolovať. „Beka?“ dodal Zeus.
„Beka. Tá baba je stelesnené zlo. Prečo si mi ju vlastne poslal?“
„Myslel som, že sa budete skvele dopĺňať. Keď upratovala na Olympe, musel som každý týždeň volať lešenárov, aby nám opravili stĺpy. Vraj z nich ometala prach. Zrejme metlou zo zubov Krakena.“ Hádes si nahmatal dieru na pupku. Nech už včera na obed uvarila čokoľvek, doteraz sa mu koža nezrástla.
„Vieš, braček,“ začal Hádes, „v skutočnosti by som od teba potreboval niečo iné.“
„Hmm, už teraz sa mi to nepáči.“ Diova fotka na neho zase škúlila. „Ak ide o Persefonu, tá sa už nevráti. Má za sebou dvanásť najlepších právnikov, rozumieš? Dvanásť! Odkedy sme prebrali právo od smrteľníkov, ide to so ženskými do kelu.“ Zeus vrhol niekoľko bleskov, aby sa ukľudnil a hodil do seba nejakú tabletku. Hádes to nemohol vidieť, no počul, ako chrúme. Keď spolu volali naposledy, Zeus chrúmal pre zmenu jablko zo stromu poznania. Hádes musel poprosiť Beku, aby mu napľula do uší. Dva týždne si potom pestoval nové ušné bubienky, no aspoň to nemusel počúvať. Ako môže boh tak odporne mľaskať?
„Popravde ide o Týfóna.“ Po tých slovách Hádovi vypadol mobil a na sedemkrát sa ho pokúšal chytiť. Zeusov hlas otriasol podsvetím a zosynchronizoval sa s vibráciami mobilu.
„Zošalel si?! Od začiatku som vedel, že máš niečo za lubom!
„Ľubo pred týždňom ušiel rovnako ako...“
„Prestaň! Keby som v bitke s tou obludou nebol napojený na bezdrôtovú nabíjačku, umrel by som! Celý svet mi môže ďakovať, že tá príšera leží na dne Tartaru!“
„Ale...“
„Ukončujem túto debatu! A to som si myslel, že ťa Beka aspoň trochu napravila. Taká škoda. Takto si ma už pekne dlho nerozčúlil, to ti pekne ďakujem!“
„Zeus, braček...“
„Prestaň s tým, Hádes!“
„Chcel som na neho len číslo, nič viac.“
„Ooo, tak on by na neho chcel číslo. Ver mi, že aj keby som ho mal, tak by som ti ho nedal! Nedovolím ti zase čosi vyviesť. Keďže si najmladší, zase si to všetko zliznem ja a ja už mám plné zuby vysvetľovať na súde, že si nesvojprávny. Keď mi budeš nabudúce volať, dobre popremýšľam či ťa zdvihnem.“
„Aha. Takže ho nemáš?“
Píp, píp, píp.
Hádes zreval ako Tyranosaurus, čo zakopol o zárubňu a z očí mu vytryskli dva gejzíry lávy.
„Starý obézny dedo mráz!“ vykrikoval a hádzal okolo seba ľudské lebky.
„Šo tu vykuikuješ, ty hulvát?“ zašušlal za ním starý ženský hlas.
„Beka?“ Hádes sa prikrčil ako šteňa, čo sa práve pocikalo a prebehli po ňom zimomriavky.
„Ši šlepý, alebo nevidíš?“ Hádes sa otočil. Šuchtala sa k nemu zhrbená starenka. Z náprsného vrecka jej trčala zubná protéza a zdalo sa, že odtiaľ každú chvíľu vypadne. „Koľko je hodín, ty debilko? A neškúšaj na mňa šasové posuny!“
Hádes pozrel na zničený mobil. Na obrazovke bolo niekoľko digitálnych hodín s rôznymi časmi, no tie najväčšie v strede mali ručičky a na ciferníku bolo veľkým písmom napísané PÁNABEKA.
„Pol jednej poobede,“ odvetil Hádes.
„A to je?!“
„Čas na siestu,“ povedal potichu.
„Tak šo tu siapeš ako na sápase minotauvského tímu!?“ Beka udierala paličkou do zeme a celé podsvetie sa otriasalo. Hádes nasucho prehltol. Minulý mesiac jej pripiekol praženicu a podobnými údermi zasypala Erebos, jeho sídlo. Dva dni mal vo vani zapichnutý dvanásť tonový stalaktit. Beka mu na to povedala, že sa pri kúpeli aspoň nebude cítiť sám.
„Konešne som zaspala, keď mi po tej tvojej ohnivej šou niečo spadlo na hlavu. Vieš šo to bolo?“ Hádes pomaly pokrútil hlavou. Beka nemala rada prudké pohyby.
„GARNÍŠA!“ zaškriekala a prinútila lávu v jazierku tancovať makarenu.
„Prepáč mi, Beka. Uvarím ti čaj?“
Starenka chvíľu vyzerala, že ju od jedu roztrhne, no potom len sťažka vzdychla a mávla rukou. „Kašli na to, aj tak šom chsela vstávať. Od všera hľadám suby, nevidel si ich?“
Hádes ukázal na jej náprsné vrecko.
Bekine sivé oči sa roztiahli a potom sa zúžili ako mačke. Nahmatala na prsiach protézu a vložila si ju do úst. „Hľadíš mi na cecky?“ zasyčala.
Hádes zavrel oči a odriekal niekoľko smútočných žalmov. Číslo na Týfóna nezískal, takže jeho plán bol v troskách. Stačí, aby Beke prikývol a možno ho zabije rýchlo. Ak by sa jej to nepodarilo, tak by ju aspoň poprosil, či by ho nemohla vyhodiť so smeťami do rieky Léthe. Navždy by zabudol na to kým je, na Kerbera, na podsvetie. Ach, sladká nevedomosť.
Po zrelej úvahe prikývol a pripravil sa na jej hnev.
„To mi lichotí, no si príliš chudý.“ Hádes na ňu vyvalil zraky. „A nevieš variť. Nie tak, ako môj Ben.“ Beke sa zatriasla spodná pera. Hádes ju videl prvýkrát v živote prejaviť nejakú inú emóciu, než hnev.
„Si v poriadku?“ spýtal sa opatrne. Nevedel, čo od nej môže očakávať.
Beka si utrela nos do rukávu pleteného ružového pulóvra a zasmrkala. „Nevtieraj sa!“ Okolo tváre jej stúpala nitka dymu. Rukáv začal horieť. Odtrhla ho a pristúpila.
„Ja len, že by sme mali byť k sebe úprimnejší. Pomohlo by to domácnosti.“
„O čo ti ide, Hádesík? Poznám, keď na mňa niečo skúšaš!“
„Úcta k starším, Beka. Tak ma to učil tatko Kronos. Predtým než ma zožral.“ Hajzel, pomyslel si a napľul na jeho pamiatku.
Beka sa zasmiala ako hrdzavé pánty na dverách protiatómového bunkru a odpľula si aj ona. „Áno, pamätám si ho.“ Potom si odpľula znovu a na mieste, kde dopadla slina, vyrástla palma. Hádes z nej odtrhol kokos, nechtom odrezal vrch a ponúkol jej ho.
„Si otravný,“ odbila ho, no kokos si vzala. Hneď na to jej v dlani vzbĺkol a vypila ho na ex. Ohnivé jazyky jej oblizovali tvár a Hádovi sa zdalo, že jej miznú vrásky. Skoro spadol na riť. Čo je tá babizňa vlastne zač?
Beka odhodila kokos do lávy, ktorá medzičasom prestala tancovať, a vrásky sa jej ako na povel vrátili. „Kvôli čomu si tu vlastne robil taký hurhaj?“ spýtala sa a druhým rukávom si utrela ústa od kokosového mlieka, pričom si odtrhla kus líca. Behom pár sekúnd jej však dorástlo.
„Ále, Zeu...“ Hádes zmĺkol a čakal, či mu nezačne vo vrecku vibrovať mobil. Keď sa však nič nedialo, pokračoval. „Môj tučný brat mi nechcel dať číslo na Týfóna.“
„A načo by ti bolo?“
„To je jedno,“ pregúľal očami. To už nemá nárok ani na súkromie? Všetci sú náramne podozrievaví.
„Veď je uväznený v Tartare a ten je tu v podsvetí! V tvojej ríši, ty hlupák!“
„Dobre vieš, že mám alergiu na železo,“ vzdychol Hádes. Priepasť Tartaros bola celá zo železa.
Bekina kostnatá ruka zachytila konský rehot. Tak sa premáhala, aby sa nezačala smiať, až všetok vzduch, čo jej neušiel ústami, vyšiel opačným otvorom
„A je po zápche,“ skonštatovala a ani si nevšimla, že odrazu stojí nad priepasťou.
Hádes ju uzatvoril do nepreniknuteľnej kupoly a odsal všetok smrad do inej dimenzie. „Ak si sa dosmiala, idem smútiť. Nikto si Kerbera neuctí, okrem mňa.“
„To papuľnaté psisko zdochlo?“
„Ako si dovoľuješ...“ Hádes sa už nafukoval a na jazyku mal najdesivejšiu kliatbu akú poznal. Beke by maximálne prihodila osýpky, lebo proti nim nebola zaočkovaná, ale nakoniec kliatbu prehltol. Aj tak by mu Kerbera nevrátila. „Nemôžeš mať trochu úcty? Mal ťa rád. Vždy ti nechával na prahu kosť.“
„Z brachiosaura! Z jednej mám gauč!“
„To je jedno, snaha sa cení! Ako môžeš byť taká krutá!“ Hádes sa rozvzlykal a presunul svoju prítomnosť späť na cintorín.
Niekoľko minút hľadel na malý kríž a spomínal na svojho chlpatého miláčika. Odrazu sa mu za chrbtom zjavila Beka. Podišla ku krížu a položila k nemu malú vyleštenú kosť, na ktorej bolo vyškrabané meno Kerberos.
„Len som si ťa doberala. Bol to dobrý hafan. Viem, aké to je prísť o niekoho blízkeho.“
Hádes neveril vlastným ušiam. Pravá polovica sánky mu skoro odpadla, mal ju len pridrôtovanú. Pamiatka na deň, keď sa Beky spýtal, koľko má rokov. „Ženy po štyridsiatke sa nikdy nepýtaj na vek,“ poučoval ho vtedy Zeus.
„Tu máš to číslo,“ podávala mu obhorený zdrap papiera. „Poslala by som ti ho v smske, ale zase som stratila simku.“ Beka ich mala dvadsať a podkladala nimi stôl v kuchyni.
„Bekina moja, toto ti nezabudnem.“ Hádes vyčaroval najkrajší úsmev, akého bol schopný, takže Beka musela zhnusene odvrátiť tvár. Potom sa jej hodil okolo krku. Až vtedy mu došlo, že je v ohrození života. Rýchlo sa odtiahol a uvedomil si, že jeho rúcho zo sĺz panenských slobodných vdov sa odparilo a stojí tam nahý.
„Vedel si, do čoho ideš,“ mykla ramenami Beka a pomaličky kráčala preč. Potom sa otočila a dodala: „Ak ma ešte raz nazveš Bekina, tak ťa udusím v spánku.“
Hádes si pomyslel, že ak jeho plán nevyjde, možno ju o to požiada sám.
***
„Haló?“ ozval sa mohutný hlas v smartfóne.
„Čau Týfón, kamoško, ako žiješ? Čo žena? Čo decká?“
„Hádes?“
„Jasné, kto iný? Moc hovorov nemávaš, čo?“
„Vlastne nemávam žiadne. Jediná osoba, ktorá má na mňa číslo je...“
„Beka,“ povedali naraz. „Áno, práve mi ho dala,“ dodal Hádes.
Týfón sa chcel spýtať, či ju zabil, pretože iný spôsob, ako by od nej dostal číslo nepoznal, no potom usúdil, že to nie je možné, takže sa na to rovno vykašľal. „Prečo voláš, Hádes?“
„Nuž, veľký mocný Týfón...“
„Preskoč formality a hovor k veci. Čaká ma ťah v piškvorkách.“
„Pamätáš sa na svojho syna? Kerbera?“ spýtal sa Hádes opatrne.
„Nerob zo mňa hlupáka. Samozrejme, že si ho pamätám. Veď stráži podsvetie, tvoju ríšu, moje utrpenie.“
„Utrpenie? Neznieš zrovna nejak, veď vieš...utrápene.“
„Skús sa na niekoľko tisíc rokov zavrieť do plechovky a hrať piškvorky s jednou zo svojich sto hláv!“
„Veď sa hneď nečerti. Vieš, ak by si mi pomohol s určitou vecou, mohol by som ti utrpenie zmierniť.“
Týfón vydal dlhé zadumané HMMM. „O čo ide?“
Hádes hľadal správne slová, no nakoniec to musel povedať na plnú hubu. „Kerberos zdochol!“ Zrútil sa v nezadržateľnom kvílivom plači.
„Och. Nuž to je škoda.“
Háda, akoby trafil Diov blesk. Hľadel na displej smartfónu a z fotky na neho pokukávalo jedno červené ospalé oko. Viac sa do záberu nevošlo. „To je všetko čo na to povieš?“ ziapal do mikrofónu. „Veď to bol tvoj syn!“
„Prosím ťa, ja mám kopu detí. Jedno hore - dole.“
Hádes neveril vlastným ušiam. Kam ten svet speje? Ak sú všetci bohovia takíto, nečudoval sa smrteľníkom, že v nich prestávajú veriť.
„Si v pohode, Hádes? Chcel si mi niečo navrhnúť,“ pripomenul sa očividne zaujatý Týfón.
Hádes prehltol žlč a vydýchal sa. „Ide o to, že vstup do podsvetia nemá kto strážiť – na tom mu v skutočnosti záležalo najmenej -, a tak ma napadlo, či by ste s tvojou manželkou, Echidnou...ehm, veď vieš...“
„Chceš, aby sme zamiesili?“ Týfón zo seba vydal vysoké Hiiii! „Chcel som povedať splodiť dieťa! Splodiť!“ A tichšie dodal: „Čo myslíš, počula to?“
Hádes nevedel, čo z toho by Echidna počula radšej, tak nepovedal nič.
„Nuž, ja by som rád,“ pokračoval Týfón rovnako potichu, „ale Echidna je v prechode. Chýba jej iskra, vôbec nemá chuť. Moc krásy nepobrala, veď vieš, ženská s telom hada, a furt sa tým stresuje. Našťastie, ani jedno decko sa na ňu nepodobá. Zvláštne.“
Hádes si pomyslel, že zvláštne je skôr to, že to Titanovi ešte stále nedošlo. Došľaka, však je to úplne očividné! Až na niekoľko výnimiek, ako Hydra a morská príšera Skylla, sa ich deti nepodobajú ani na neho. Dvojhlavý pes Orthos a jeho o hlavu obdarenejší brat Kerberos, Sfinga, Chiméra alebo Nemejský lev, ktorého zabil ten prekliaty Herakles – och, ako ho len neznášal – určite nevzišli z ich spoločnej lásky. Echidna zrejme nebola v prechode, len radšej chodila za inými.
„Tak ju nejak presvedči! Ty si tu capo di tutti capi!“ povedal Hádes.
„Čo som?“
„To je jedno. Dôležité je, že si hlava...prepáč, sto hláv rodiny. Tak použi ruky a pohni krkom! Chlap si musí vedieť rozkázať, inak sa mu žena vyserie na hlavu!“ A čoskoro ti zamáva súdnym príkazom pred nosom, dodal už pre seba.
Týfón chvíľu mlčal a potom povedal: „Máš pravdu, Hádesík! Máš pravdu! Toľké tisícročia som robil všetko, čo som jej na očiach videl. A to aj po tom, čo ma Zeus hodil do Tartaru! Varil, pral, žehlil! Koniec, to všetko je predsa jej robota! Ešte dnes ti splodím nového strážcu podsvetia! Koľko chceš, aby mal hláv?“
„A to sa dá nakonfigurovať?“
„Pre teba všetko, priateľu!“
„Vieš čo, vlastne je mi to jedno, len nech má viac ako dve a menej ako štyri.“
„Samozrejme! Ešte nejaké zvláštne prianie?“
„Och, áno. Môžeš to nejak urýchliť? Vieš, deväť mesiacov je predsa len dlhá doba. Nemá to Echidna ako príše..., ako mýtická žena trochu extravagantného vzhľadu, nejako skrátené?“
Týfón bol už ale hlavami inde. Pripravoval sa na konfrontáciu s manželkou a chystal si reč. „Jasné! O dva týždne čakaj zásielku. Pošlem to UPSkom. Zatiaľ!“ A zložil.
Hádes len hlúpo civel na displej, na ktorom sa odrážala jeho sinavá tvár a radostne sa škerila. O pár dní bude mať nového Kerbera! V hlave si pustil najnovší Charónov singel a odtancoval do sprchy.
***
Ubehli dva týždne a po zásielke ani stopy. Hádes mal už skutočné obavy, či sa niečo nestalo a snažil sa Týfónovi dovolať aj trinásťkrát za deň. Neúspešne. UPS nakoniec zásielku doručilo s týždňovým meškaním.
„Viete, sú sviatky, máme fakt kopu objednávok a hrozne málo pracovníkov, autá sú plné a v tejto zime neštartujú. Je to skutočne hrozne náročné, viete, ja mám len dvadsaťdva rokov, celý život je predo mnou a túto prácu vlastne ani nemám rád. Radšej by som bol influencerom, napríklad taký Youtuber, to by ma veľmi bavilo, poznáte to však? Vy ako pán podsvetia máte určite kopu peňazí, hrozne veľa voľného času na nejaké tie zázraky a čáry a máry a škáry, ale my mladí, čo máme inžiniersky titul, na ktorý sme čakali takmer šesť rokov, pretože som skončil v medziročníku, možno keby som pil menej piva...
Hádes prevzal pomerne veľkú krabicu a mladíkovi, ako odmenu za meškanie roztavil šiltovku na hlave. Potom si povedal, že už keď mu trčí lebka, roztaví ho celého. Mladé telo sa behom chvíle premenilo na popol.
V tom pánovi podsvetia odzadu niekto poklopal po ramene. „Hej šéfko! Toto je fakt mega! A takmer to ani nebolelo, len možno prvých päť sekúnd a to som sa bál smrti uhorením asi najviac zo všetkých. Ešte som zvažoval utopenie, ale z toho som mal tiež strach, na nete sa písalo, že je to bolestivé, potom podrezanie žíl, udusenie...“ a takto pokračovalo až pokiaľ ho Hádes neodviedol k Charónovi.
„Zavez tohto hlupáka niekam ďaleko, čo najďalej odo mňa,“ povedal prievozníkovi, hodil mu zlatú mincu a presunul svoju prítomnosť späť do Erebu. Zhodou okolností mal Cháron na plťke práve pustenú svoju platňu.
„Dobré texty šéfko, ako keby to napísal sám život. Kto to rapuje?“
Prievozníkovi sa šťastím rozklepali holé kosti. „Ja...“ povedal omámene a odpadla mu sánka.
„Ste v poriadku, šéfko?“
Charón si kýpťom ruky utrel lebku na mieste, kde mal kedysi oči a nasadil si sánku. „Už ani neviem kedy som naposledy plakal.“ A potom potichu pre seba dodal: „Daj sa dokopy! Máš tu fanúšika! Kostlivci neronia slzy!“
„Viete, myslím si, že by ste tam u nás, teda tam v svete živých, lebo teraz je zrejme u nás toto tu, že by ste tam boli hviezda.“
„Kamoš, my dvaja si budeme rozumieť,“ povedal Charón a začal veslovať.
***
Hádes sa medzitým chystal v Erebe rozpárať krabicu nechtom, keď v tom sa mu do oka zapichla obrovská obálka. Kričala, aby si ju najprv prečítal, lebo sa zabije. Vytiahol ju z buľvy, nechal si zregenerovať zrenicu a vybral z obálky poskladaný pergamen.
Nahlas čítal: „Ahoj Hádes, prepáč, že to tak trvalo, ale vyskytli sa menšie problémy. Naša taktika na Echidnu nezabrala. Teraz okrem umývania, prania a žehlenia, ešte varím, oblizujem poštové známky a piškvorky hrávam už len s fazuľou a hrachom, keď zrovna robím hrstkovú polievku. Ešte aj mobil mi vzala. Ale ako dobrý kamoš som ťa v tom nechcel nechať, predsa len sme si niečo sľúbili, však?“
Hádes pozrel na krabicu. Mal z toho čoraz horší pocit, ale čítal ďalej: „Poznáš to, niekedy výrobca fakt nie je na vine. Proste to nevypálilo, tak ako som si predstavoval. Tak som začal pracovať na pláne B...“
„Plán B?“ zreval Hádes, odhodil obálku – tá začala vykrikovať, že ak ju nedočíta, určite rozhádže svoje vnútornosti po celom podsvetí – a otvoril krabicu. Vnútri ležalo drobné sivé šteniatko. Chvost malo obtočený okolo seba a zdalo sa, že tuho spí.
„Čože? Iba jedna?“ zreval Hádes. „Iba jedna hlava?!“ Obálka zatiaľ vyvreskovala, že mu pretne tepnu papierovým rohom a udusí ho poštovou známkou.
„Drž hubu, lebo ťa spálim!“ Obálke sa od ľaku začalo štikútať.
Obyčajné šteňa! To je snáď zlý sen! Že sa on hlupák spoliehal na Titana pod papučou. Už sa nečudoval, že ho Zeus porazil.
Vzal šteňa do kostnatých rúk. Zdalo sa mu, že ťažko dýcha. Šteňa zakňučalo a pootvorilo jedno oko. Oblizlo si ňufák, skrútilo sa do ešte pevnejšieho klbka a potom sa rozkašľalo a začalo sa triasť.
Umiera, prebehlo mysľou Hádovi. Čierne trúchliace srdce pána podsvetia sa behom krátkeho okamihu roztopilo. Ani so všetkou tou zadržiavanou zlosťou, nedokázal zniesť pohľad na klbko nevinnosti a bolesti. Privinul si ho bližšie a do očí sa mu natlačili slzy. „Skoro ako malý Kerby,“ zašepkal. Keby tak vedel jeho meno. A záležalo na tom? Aj tak je neskoro. Pôjde do psieho podsvetia, rovnako ako Kerberos. Pohladkal malé klbko a vnímal jeho jemnú srsť. Ďalšia smrť. Už mal toho dosť. Mal dosť tohto krutého sveta.
„Vydrž maličký, už sa nebudeme dlho trápiť.“ Nadýchol sa a z celého hrdla zreval: „BEKINAAA!“
V zlomku milióntiny stotiny sa pri ňom zjavila zhrbená starenka opretá o paličku. V tvári výraz bezbožnej zúrivosti. Presne, ako si predstavoval.
„Tuším som ti zle rozumela. Máš asi pol sekundy, aby si to zopakoval.“
Hádes zatvoril oči, privinul si šteniatko a nepovedal nič.
„Ako myslíš,“ mykla ramenami Beka a zahnala sa, že mu strelí také tylo, až jeho božskú hlavu nenájde ani Sherlock Holmes. Vtom sa šteniatko v Hádových rukách znovu rozkašľalo. Hádes sa schúlil v očakávaní smrteľného úderu a v duchu sa prihováral šteniatku. Asi mu rozumelo, lebo mu oblizlo ruku. Pánovi podsvetia prešli zimomriavky po celom tele. Aspoň umrie s vedomím, že toto malé čudo si ho možno aspoň trochu obľúbilo.
„Čo to tam máš?“ spýtala sa Beka so stále napriahnutou rukou.
Hádes jej šteniatko opatrne ukázal. „Umiera. Ako všetko v mojej prítomnosti.“
Beka pregúľala očami. Nie je nič horšie ako boh, čo sa začne ľutovať. A to si myslela, že tento z puberty už dávno vyrástol.
„Jasné, že umiera, ty hlupák! Veď je to živý tvor a ty ho privedieš do podsvetia! Si až tak pripečený?!“ rozčuľovala sa a búchala ho palicou po hlave. Nie príliš silno, aby mu nespôsobila nič horšie, ako slabý otras mozgu.
„To...to...,“ koktal Hádes, ktorému po úderoch palicou trochu vynechával mozog, „mi vôbec nedošlo.“ Bez ďalších zbytočných slov presunul svoju prítomnosť aj so šteniatkom pred brány podsvetia.
Beka vzdychla a šla po ihlice na štrikovanie. Po ceste nadávala na túto debilnú generáciu bohov.
***
O chvíľu ho našla zhrbeného pri šteniatku. Práve mu dával mu masáž srdca.
„Nepomáha to! A to som mu ešte ani nedal meno!“ vykrikoval Hádes so zúfalstvom v tvári. „Prečo mu nie je lepšie? Prečo?“ Zosypal sa vedľa chlpatého klbka, ktoré už prestalo dýchať a vzlykal. Prstom mu prechádzal po brušku a do zeme vyplakával malé otrávené jazierko, ktoré okamžite zabilo okolitú trávu.
„Prečo, Beka? Ja som si nevybral kým som. Bratia ma od mala šikanovali. Tatko ich mal vždy radšej, veď preto ma aj zožral. Čo na tom, že ma zachránili, keď mi dali na starosť podsvetie. Ako keby bol nejaký rozdiel medzi ríšou mŕtvych a otcovým žalúdkom. Ešte aj vo filmoch som vždy stelesnením zla. Čo som smrteľníkom kedy urobil? Veď sa starám o ich duše! A maličký Kerberos ich len strážil. Nezaslúžia si našu pomoc, Beka, nezaslúžia.“
Starenka ku nemu podišla, sklonila sa nad ním ako odkvitnutá púpava, no nič nehovorila.
„Chcel som len priateľa, s ktorým by som sa mohol zahrať. Zveriť mu svoje tajomstvá.“ Vzal šteniatko do náručia. „Prepáč mi,“ povedal telíčku, no patrilo to zároveň aj Beke. „Chcel som, aby si ma zabila. Sám to nedokážem. Nieže by som nechcel, ale jednoducho to nedokážem. Minule som si chcel podrezať žily a zlomil som dvanásť nožov od Tescomy. Fakt šmejdy. Potom som teda skúsil...“
„Buď ticho a vystri ruku,“ skočila mu do reči Beka. Hádes prekvapene zažmurkal. Teraz to príde. Podreže mu žily protézou. Že ho to nenapadlo skôr. Nemusel zničiť toľko nožov. Zavrel oči, rozlúčil sa so svetom a urobil, čo od neho chcela. Trochu mu odľahlo. Aj keď sa nestretne s Kerberom, aspoň už nebude viac trpieť. Namiesto podrezania žíl mu však Beka strčila do ruky niečo mäkké a ľahké.
„Drž to.“
Hádes otvoril oči. Prekvapene hľadel na koniec červenej bavlnky vo svojej dlani. Potom pozrel na Beku, akože čo to od neho vlastne chce.
„Teraz prerež tomu chlpáčovi brucho a zastrč mu koniec k srdcu.“
Hádes na ňu stále nechápavo hľadel, neschopný dať dokopy dva a dva. „Ale prečo?“ dostal zo seba po chvíli.
„Nevypytuj sa furt a rob čo ti vravím,“ odbila ho Beka a pričarovala si hojdacie kreslo. Pohodlne sa doň usadila a vybrala ihlice. „Tak čo? Bude to, alebo budeš len rumázgať?“ Prisámvačku sa s uplakanejším bohom ešte nestretla. Však si za to môžeš sama, pomyslela si. Keby to nebol jej vnuk...ale čo, dlží to Benovi.
Hádes urobil čo mu nakázala. Potom na ňu v tichosti hľadel, ani necekol. Beka napľula na červené klbko a začala štrikovať. Popri tom si hmkala nejakú pesničku. Hádovi pripomínala Thriller od Michaela Jacksona, ale možno sa mu to len zdalo.
Niekoľko hodín sa nič nedialo a vo svete živých pomaličky zapadalo slnko. Háda už bolela riť z tvrdej hliny a rovnakej polohy, no aj tak sa neodvážil prehovoriť. Beka bola očividne rada. Klbko bavlny sa zmenšovalo, no nič z nej nevznikalo. Mizlo niekde v Bekinom lone, a aj keď to pána podsvetia ohromne znepokojovalo, radšej mlčal.
„Už to skoro bude,“ povedala Beka a Hádes vyskočil na nohy, ako keby ho do zadku poštípala osa.
„Bude žiť?“
„Ak pre neho niečo urobíš.“
„Čokoľvek.“
„Uhm. Tak nebuď taký debil, dobre?“ Šľahla po ňom pohľadom a posmešne sa uškrnula.
Hádes už chcel niečo povedať, ale šteniatko mu na to nedalo čas. Otvorilo najprv jedno očko, potom druhé, trochu sa pomrvilo a zívlo si. Len tak, ako keby sa prebralo z neskutočne dlhého spánku. Hádes sa k nemu rozbehol a potom sa stalo ešte niečo. Šteniatko sa rozbrechalo, no znelo to, ako keby sa stretol malý orchester. Chlpatá acapella. Tri tóny. Odrazu šteniatko vzbĺklo ako Fénix a z krku mu vyrástli ďalšie dve hlavy. Hádes neveril vlastným očiam. „Kerby?“
Šteniatko zaštekalo v troch tóninách a rozbehlo sa k svojmu pánovi. Drobným chvostíkom, na ktorom horel plamienok, mu podpálilo nové rúcho, no Hádovi to bolo jedno. Kúpi si nové na trhoch pri Elyzejských poliach.
„Kerby, si to ty!“ zvískol ako pubertiačka na koncerte Justina Biebra a roztočil sa s ním v zbesilom ohnivom kruhu. Beka ich musela uhasiť, lebo by na svet živých zoslali ohnivé tornádo.
Hádes sa v eufórii hodil Beke okolo krku a teraz ho ani nenapadlo odtiahnuť sa. Nečakala to a chvíľu zvažovala, že mu okrem rúcha odparí aj kožu, ale celkom ju tešilo, že sa jej vnúča raduje. Nakoniec to fakt nebude taký šinter, ako sa bál Ben. Dobre, že jej ho dali na prevýchovu.
„Ďakujem ti Beka, ďakujem! Ako si to urobila?“
„Čo ťa do toho?“ Už zase bola v svojej koži.
Háda to neprekvapilo. Jej schopnostiam nikdy nerozumel a vlastne bol aj rád. Sladká nevedomosť, všakže?
„Ak budeš niečo potrebovať, som tu pre teba,“ povedal a po prvýkrát za dlhú dobu sa úprimne usmial. Potom sa šiel venovať svojmu štvornohému priateľovi.
Beka nechala zmiznúť kreslo a presunula svoju prítomnosť na cintorín. Pod Kerberovím krížom bola vykopaná jama, no kosti v nej chýbali. Namiesto nich tam ležala upletená postava človeka z červenej bavlny. Beka myšlienkou zahrnula hlinu a vyzula si topánky. Bosá prešla po hline, a aj keď bola v podsvetí, stále v nej cítila trochu života. Usmiala sa a došla až ku krížu. Prešla prstom po dreve, meno „Kerberos“ z neho zmizlo a nahradilo ho meno „Ben.“
„Mal si pravdu, láska,“ povedala so slzami v očiach. „Pes nie je najlepším priateľom len človeka, ale aj boha. Pes nerobí žiadne rozdiely.“
Ľuboslav Priesečan
Diskusia
Oliver Dučák
Podarené :D...dlho som sa tak dobre nesmial na niektorých hláškach. Miestami bol človek aj dojatý :)...
23.10.2019
Podarené :D...dlho som sa tak dobre nesmial na niektorých hláškach. Miestami bol človek aj dojatý :)...
23.10.2019
Ľuboslav Priesečan
Ďakujem za milé slová, človeka to hneď nakopne písať :) Dnes som to veru aj potreboval :D
24.10.2019
Ďakujem za milé slová, človeka to hneď nakopne písať :) Dnes som to veru aj potreboval :D
24.10.2019
jurinko
Ako prvotina dobre, ale je to tazko hodnotit, lebo nevieme urcit, kam sa tvoja tvorba bude vyvijat a samo osebe je to napisane prilis haluzne na to, aby sa to dalo brat vazne. To nemusi byt nutne zle, ja sam pisem podobne a zacinal som tiez tak, ze mi ludia vycitali nedostatok seriozneho pristupu. Tym nechcem povedat, ze by som ho uz mal, ale uz uplne chapem, co tym mysleli. Chcelo by to menej "hura akcie" a viac fortiela a snahy o ozajstne literarno. Ono to totiz moze byt stale dost vtipne, ba dokonca mozno aj viac. Nie nadarmo sa hovori, ze robit humor je jedna z najvaznejsich robot ;-)
Drzim palce, potencial to podla mna ma, len to treba pilovat az do aleluja, nech je z toho cosi poriadne. Myslim, ze to urcite nebude na skodu, prave naopak. Dal som 5.
26.10.2019
Ako prvotina dobre, ale je to tazko hodnotit, lebo nevieme urcit, kam sa tvoja tvorba bude vyvijat a samo osebe je to napisane prilis haluzne na to, aby sa to dalo brat vazne. To nemusi byt nutne zle, ja sam pisem podobne a zacinal som tiez tak, ze mi ludia vycitali nedostatok seriozneho pristupu. Tym nechcem povedat, ze by som ho uz mal, ale uz uplne chapem, co tym mysleli. Chcelo by to menej "hura akcie" a viac fortiela a snahy o ozajstne literarno. Ono to totiz moze byt stale dost vtipne, ba dokonca mozno aj viac. Nie nadarmo sa hovori, ze robit humor je jedna z najvaznejsich robot ;-)
Drzim palce, potencial to podla mna ma, len to treba pilovat az do aleluja, nech je z toho cosi poriadne. Myslim, ze to urcite nebude na skodu, prave naopak. Dal som 5.
26.10.2019
Ľuboslav Priesečan
Ďakujem za tvoj komentár jurinko, presne takto si predstavujem konštruktívnu kritiku a presne tú potrebujem. Budem sa snažiť ďalej :)
10.11.2019
Ďakujem za tvoj komentár jurinko, presne takto si predstavujem konštruktívnu kritiku a presne tú potrebujem. Budem sa snažiť ďalej :)
10.11.2019