John, časť X.

Posádka je na mieste a každý vie, čo má robiť. Hoci je takýto druh letu pre človeka novinkou, všetko šľape ako hodinky. Takže sa vlastne nemôže nič pokaziť. No nie?

Mostík pôsobil prehľadne, vecne a jednoducho, no pri tom veľmi sofistikovane. Medzičasom sa tu zhromaždila takmer celá posádka dôstojníkov. Chýbala už len doktorka. Johnove miesto bolo vedľa kapitánskeho kresla, ktoré patrilo Aidenovi. Z druhej strany sedel inžinier zbraní, Johnatan Black. Pred nimi, pri svojich stoloch preplnených displejmi a kontrolkami, sedeli navigátor Peter Komojev a inžinierka warpového pohonu Cathrin Zinová. Medzi jednotlivými pozíciami sa presúvali technici, ktorí mali na starosti ostatné systémy. John odhadol, že je medzi nimi obsluha zbraní, podpory života a pilot Mavenu. Čo mali na starosti ďalší dvaja, netušil. Všetky stoly smerovali k obrovskému priezoru z tvrdeného skla. Na jeho povrchu sa zobrazovali údaje o lodi ako napríklad aktuálny výkon motorov, rýchlosť či poloha lode vzhľadom na najbližšie okolie.

„John, zoznám sa s poručíkom Xaviérom Deanom, je to pilot Mavenu,“ Aiden ukázal na muža sediaceho pri stole vysunutom najbližšie k priezoru. Mal hnedé vlasy ostrihané na krátko a prívetivý pohľad zelených očí. John si ho ako pilota tipol správne.

„Poručík Dean, toto je kapitán Waterbi, veliteľ našej stíhacej letky.“

„Teší ma kapitán,“ otočil sa k Johnovi a obaja muži si potriasli rukami.

„Nápodobne poručík.“

Pevné dvere z ľahkej zliatiny sa otvorili a na mostík vstúpila doktorka Lakeová.

„Vítam Vás doktorka,“ pozdravil ju Aiden, „ako to vyzerá na ošetrovni?“

„Máme dosť Damarolu proti nevoľnosti pre celú posádku. My sme pripravení.“

„Výborne, dobré správy sa nám hodia. Zvlášť, keď...“

Na skle pred nimi sa zjavil červene blikajúci nápis: „Prichádzajúci hovor“. Spod neho na nich hľadela nervózna tvár plukovníka Dudova. Oči zdanlivo hľadeli na nich, ale kým sa spojenie nepotvrdí, nemohol ich vidieť.

„Komunikačné, prijať hovor!“ vydal Aiden jednoznačný rozkaz.

Nízka útla žena, so šikmými očami a čiernymi vlasmi upnutými do chvosta , okamžite prijala hovor plukovníka. Jeho tvár teraz zaberala väčšinu obrazovky.

„Veliteľ máte zelenú. Musíte vyraziť okamžite!“ Dudov hlas znel naliehavo a keby John nevedel komu patrí, myslel by si, že je tento človek pod silným tlakom. „Práve sme sa dozvedeli, že naša pozemská návšteva je už na ceste k nám. Môžeme ich ešte pár minút zdržať na povrchu, ale až sa ich stroj odlepí od Marsu, bude pri MS 1 do troch minút. Maven v tej chvíli už musí byť preč, je to jasné veliteľ?!“

„Rozumiem plukovník!“ Aiden odpovedal zreteľne a s ľadovým kľudom. „Okamžite zahájime štartovaciu sekvenciu.“

„Získame vám toľko času, koľko to len bude možné. Spravíme vás pre ich prístroje neviditeľnými, kým sa dostatočne nevzdialite.“ Aiden po jeho slovách chápavo pokýval hlavou. „Šťastnú cestu vám všetkým. Vráťte sa v zdraví! Dudov končí.“

Plukovníkova tvár zmizla z obrazovky a sklo pred nimi sa opäť stalo úplne priehľadným. Aiden sa rozhliadol po posádke okolo seba. Hneď na to začal vydávať rozkazy na všetky strany.

„Spustite štartovaciu sekvenciu!“

„Rozkaz!“ zvolal Dean a jeho prsty začali rýchlo kmitať po riadiacom paneli.

„Aký je stav impulzov?“

„Nabiehajú plynule. O chvíľu máme plný výkon.“

„Komunikačné, prepojte ma do celej lode aj priestorov hangáru 1!“

„Môžete hovoriť pane.“

„Hovorí veliteľ Mavenu, Aiden Cox. Posádka lode okamžite zaujme svoje miesta a pripraví sa na zrýchlený štart. Čo sme nestihli doteraz, už nestihneme. Pohyb!“ Aiden sa usadil do svojho kresla a pravou rukou ukázal na pilota. „Poručík Dean, počkajte tridsať sekúnd a vyvezte nás von.“

Okolie Mavenu sa bleskurýchlo vyprázdnilo. Všetky hadice a konektory sa automaticky odpojili a teraz sa nedbalo povaľovali po podlahe. Po stranách hermetických vrát hangáru sa rozsvietili oranžové majáky. Evakuačný proces dopĺňal ostrý zvuk sirény. Nákladová rampa Mavenu sa zatvorila s hlasným cvaknutím kotviaceho zámku. Primárne motory s pulzujúcim bzukotom vydávali jasné biele svetlo po celom svojom obvode. Netrvalo viac než niekoľko sekúnd a hluk pulzného pohonu sa stabilizoval vo vysokých otáčkach. Maven sa vzniesol do vzduchu a čakal, kým sa pred ním naplno neotvorí priechod do vesmíru.

„Poručík, myslíte prosím na to, že táto loď je úplne nová. Neoškrite mi ju,“ na oko prosebne požiadal Aiden poručíka Deana.

„Nemusíte mať obavy, pane.“

Maven sa pomaly presúval smerom von. Z obrovského priechodu sa najskôr vynoril nos lode preplnený komunikačnými anténami a najrôznejšími senzormi. Celá predná časť lode bola akýmsi nervovým centrom prešpikovaným najmodernejšou technológiou. Pomalým posunom sa celá loď plížila von. Z každej strany neostával poručíkovi viac ako meter voľného miesta. Zrýchlený štart prebiehajúci v časovej tiesni mu na kľude nepridával. Nad koreňom nosa sa mu perlili malé kvapky potu. Keď hrozilo, že mu začnú stekať do očí, lakťom ruky si ich rýchlo zotrel.

„Vediete si dobre, poručík. Len tak ďalej,“ snažil sa ho povzbudiť Aiden.

Maven opúšťal priestory stanice MS 1 nekonečné sekundy. Až po tom, čo posledný kúsok lode opustil priestor vzduchotesnej prepážky, si všetci vydýchli.

„Výborná práca, máte u mňa pivo!“

„Dám si veľmi rád.“

„Zatiaľ sme ale neskončili. Nastavte kurz k MS 2!“ nový príkaz smeroval k navigačnému stanovisku Komojeva.

„Súradnice nastavené.“

„Plným výkonom vpred!“

Obrazovka pred nimi ukazovala požadovaný výkon pulzného pohonu sto percent. Aktuálny výkon zobrazený vedľa neho, neustále rástol, až sa oba vyrovnali na rovnakej hodnote. Zrýchlenie lode bolo plynulé a dobre vyvážené. Nové motory si priadli ako mačence.

„Odteraz sme tu inkognito a budeme dodržiavať rádiový kľud až do odvolania. Komunikačné potvrďte príkaz!“

„Potvrdzujem! Odteraz nevysielame žiadne signály.“

O niekoľko okamihov zostala zo stanice MS 1 iba má bodka, lesknúca sa v odraze slnečného žiarenia.

„Výborne! Prvú časť máme za sebou. Teraz máme hodinu na poslednú kontrolu všetkých systémov. Prioritou je náš warp. Doktorka Zinová, ujmite sa toho prosím.“

„Spúšťam kompletnú diagnostiku a skokovú simuláciu,“ potvrdila Zinová, „Myslím že to do hodiny stihneme.“

John využil zostávajúci čas na návštevu svojej kajuty. O chvíľu ho čaká skok do neznáma a on si chcel skontrolovať, či mu jeho kombinézu doručili v poriadku. Palcom prechádzal po nášivke tajnej služby. Jedinom poznávacom znaku na nej. Pripadalo mu neuveriteľné, že pred niekoľkými týždňami učil na strednej škole a svojim susedom zadarmo opravoval spotrebiče. Bol to pokojný život, ale nebol to jeho život. Aiden mal pravdu, keď mu povedal, že by si v takomto živote prehnal guľku hlavou.

Pozrel na svoje OAZ a otvoril komunikačnú skupinu svojej letky. Vyťukal krátky text a odoslal ho. Každý pilot od neho prijal správu, že sa o päť minút stretnú pri stíhačkách. Bolo to už dávno, čo naposledy hovoril k pilotom a viedol brífing. Je to ale ako jazda na bicykli, také veci sa proste nezabúdajú.

Mao Rain, Wellsová, Ewans aj Zubek stáli pri jeden zo stíhačiek a o niečom vášnivo debatovali. Keď si ho všimli, vyrovnali sa bok po boku, nohy spojili k sebe a ruky dali za chrbát.

„Pohov piloti,“ pozdravil John a jeho letka sa uvoľnila z pozoru. „Všetci ste sa zabývali?“

„Útulné skoro ako doma,“ zazubil sa Mao. Ostatní iba pokývali hlavou na súhlas.

„Veľa času tu tentoraz nestrávime. O tridsaťšesť hodín budeme späť. Sme na výskumnej misii, a naša prítomnosť je oficiálne považovaná ako „Nutná poistka“. John nakreslil prstami vo vzduchu pomyselné úvodzovky. Nikto teda nečaká, že sa do nášho návratu k Marsu vôbec preletíme. To ale neznamená, že sa tu celý čas preflákame. Kým budú prebiehať vedecké pokusy, my budeme tu a cvičiť nástup do stíhačiek. Ak nám to okolnosti dovolia, vypadneme von a preletíme sa po okolí. Zároveň si zopakujeme cvičenie trinásť. To sa k povahe tejto misie hodí asi najviac.“

„Obrana sprievodného plavidla pod útokom,“ vysypal zo seba monotónne Ewans. John mu na to iba prikývol bradou.

„Ešte vám odporučím, aby ste si nechali kombinézy buď na sebe, alebo v kokpitoch. Ja ju budem mať na sebe.“

Wellsová urobila krok k Johnovi a pozrela naňho ponad rámy svojich pilotných okuliarov. „Naozaj očakávate nepríjemnosti, pane?“

„Môj dedo mal také príslovie, ale o tom až niekedy nabudúce.“ John mierne naklonil hlavu na stranu a pozrel na všetkých s potláčanou obavou. „Proste buďte pripravení. Ak nás bude treba, bude nás treba okamžite. Ďalšie pokyny prídu cez OAZ. Nejaké otázky?“

Všetci štyria sa opäť postavili do pozoru a napriamili.

„Výborne, tak si užime let. Rozchod!“

Maven sa podľa plánu priblížil k stanici MS 2. Doktorka Zinová, rovnako ako dôstojníci na ostatných stanoviskách, nahlásila úspešné ukončenie kontroly svojich systémov. Maven bol pripravený na prvý skok. Podľa plánu mal trvať päť minút a ak všetko prebehne v poriadku, bude nasledovať ďalší, oveľa rýchlejší a dlhší skok.

„Stanica MS 2, tu je loď Maven. Očakávame východiskové súradnice nášho skoku.“

Z rádia sa ozval zaskočený hlas veliteľa stanice: „Zdravíme vás Maven. Ehm, očakávali sme vás trochu neskôr. Stalo sa niečo?“

„Menšia zmena plánu, ale nič dramatické. Až do tejto doby sme museli udržiavať rádiový kľud a nemohli sme vás nijak informovať.“

„V poriadku teda. Pošlite nám autorizačné kódy.“

„Komunikačné, môžete.“ Aiden odobril žiadosť.

„V poriadku Maven. Zasielame vám požadované súradnice. Veľa šťastia!“

„Navigátor?“

„Prijaté. Prepočítavam trasu prvého skoku.“

„Dobre. Presunieme sa na štartovací bod.“

Xaviér prebehol prstami po displeji a zadal prijaté súradnice. Autopilot viezol loď na určené miesto.

„Komunikačné, prepojte ma opäť do celej lode.“

Žena po pár dotykoch s jej displejom prikývla a Aiden začal hovoriť:

„Prosím všetkých o pozornosť, hovorí k vám veliteľ Mavenu. Všetci sa nachádzame na palube lode, ktorá nemá v histórii ľudstva obdoby. O niekoľko okamžikov, prvý krát takto veľké plavidlo, poletí rýchlosťou svetla. Na začiatok len pár minút. Ak ale všetko prebehne v poriadku, poletíme znova. Tentoraz ale poletíme tam, kam sa ešte žiadny človek nedostal. Budeme vzdialení od domova a pomoci nedosiahnuteľne ďaleko. Na všetko ostaneme sami. Spolieham preto na každého z vás, ktorí sa tejto misie účastníte, že budete plniť svoje úlohy svedomito a za každých okolností. K tomu nám všetkým dopomáhaj Boh. Ďakujem vám všetkým a...“ Aiden sa rozhliadol po tvárach okolo seba a odhodlane dodal: „Poďme sa zapísať do histórie!“ Vodorovne zamával dlaňou v geste ukončenia spojenia. Jeho hlas sa už ozýval iba na mostíku.

„Pekná reč,“ pochválil ho John a tľapol po chrbte. Nato sa usadil na svoje miesto.

„Ďakujem John,“ pozrel mu do očí a zhlboka sa nadýchol, „Ideme na to!“

„Navigátor?“

„Súradnice prepočítané a nastavené,“ odpovedal Komojev.

„Ako ste na tom Vy doktorka?“

„Warpové pole je stabilné a pripravené pre warp jedna.“

„Výborne! Pilot, warpom jeden vpred!“

Johnovi sa zdalo, že čas sa na okamih spomalil, ba skoro úplne zastal. Svetelné body okolo neho sa rozmazali do rovných čiar, ktoré ho nebezpečne blízko míňali. Vesmírna čiernota pred nimi ho pohltila ako pažravý had, pre ktorého boli iba malým sústom. V tom istom zlomku sekundy Maven aj s celou svojou posádkou zmizol stanici MS 2 zo všetkých detekčných prístrojov.

*

Oči chvíľu nevedeli na nič zaostriť. Celé telo pokrývala husia koža a žalúdok sa len veľmi pomaly vyslobodzoval zo zovretia neviditeľného chápadla. Prvotný nával žalúdočných kyselín John udržal v ústach a horkastú nálož opäť rýchlo prehltol.

„Nabudúce raňajky vynechať!“ John si pridal do svojho nového predskokového zoznamu prvý bod.

Hneď ako opäť mohol jasne vidieť, poobzeral sa po zvyšku posádky. Niektorí svoj prvý warpový skok zvládali lepšie, iní toľko šťastia nemali. Takmer všetci mali ale popolavú farbu pleti a trápila ich nevoľnosť. Trochu ho ukľudnilo, že netrpí týmto neduhom len on sám. Nikto však na tom nebol až tak zle, aby potreboval návštevu nemocničného zariadenia. Tí čo boli postihnutí syndrómom warpovej nevoľnosti najviac (tak tento stav nazvala doktorka Lakeová), ostali chvíľu sedieť. Inak to ale vyzeralo, že budú o chvíľu v poriadku.

„Tak to by sme mali,“ oznámil všetkým Aiden s hrčou v krku. „Má niekto vážnejšie problémy?“

Všetci na veliteľskej palube porútili hlavami. Každý sa cítil schopný v napĺňaní svojich povinností, no do reči mu ešte nebolo.

„Doktorka Zinová, ako je na tom náš motor?“

„Všetko pracuje ako má. Pre istotu nechám zbehnúť kompletnú diagnostiku.“

„To rád počujem. Pán Komojev, sme tam kde máme byť?“

„Úplne presne. Všetky mapy hlásia správnu polohu.“

„Výborne! Misaki, odošlite prosím po bezpečnom kanáli správu do MS-1, že sme na zadaných súradniciach a zatiaľ všetko prebieha podľa plánu. Použite pri tom kryptovanie siedmeho stupňa.“

„Rozkaz veliteľ!,“ zašveholila drobná žena za komunikačným pultom. Prsty jej pri tom rýchlo behali po panel. „Správa odoslaná.“

„Na odpoveď si počkáme najmenej desať minút. To nie je také hrozné. Teraz máte všetci na opätovnú kontrolu svojich systémov jednu hodinu. Ak počas nej zistíte hocijaké problémy alebo odchýlky v správnom fungovaní, okamžite mi ich nahláste. Inak pokračujeme podľa plánu.“ Aiden pozvoľna uvoľnil zovretie lakťových opierok na svojom kresle. Až teraz si naozaj vydýchol úľavou, že pre zmenu ide všetko ako má.

„Misaki, otvorte mi ešte kanál pre Maven.“

Pár krátkych príkazov na panely a jeden zo symbolov zažiaril na červeno. Misaki na veliteľa kývla bradou.

„Dovoľte mi, aby som vám všetkým pogratuloval k v vášmu prvému letu rýchlosťou svetla. Nie je veľa ľudí ktorí, by sa mohli takouto skúsenosťou pochváliť.“ Aidenov hlas znel vecne, no aj s malou dávkou hrdosti. „Ak je niekomu veľmi nevoľno alebo zažíva iné ťažkosti, ktoré mu znemožňujú návrat do služby, nech sa okamžite hlási svojmu nadriadenému dôstojníkovi. O hodinu totiž vyrážame ďalej. Tentoraz warpom štyri. To je ekvivalent stodva násobku rýchlosti svetla podľa Okudovej tabuľky. Do ďalšieho skoku vám odporúčam nič nejesť. Cox koniec.“

„Takže čo môžeme očakávať pri skoku rýchlosťou warp štyri, doktorka?“ John sa už cítil dobre, no pri slove warp sa mimovoľne chytil rukou najbližšieho pultu.

„Nič hrozné už očakávať nemusíte. Všetky príznaky sú takmer rovnaké a nie sú umocnené vyššou rýchlosťou. Také sú aspoň naše pozorovania na testovacích pilotoch. Pravdou však je, že takúto veľkú a nesúrodú skupinu sme ešte neskúmali.“ Doktora recitovala svoje závery a popri tom pracovala na svojom stanovisku. Oči jej behali z jedného miesta displeja na druhé a občas si niečo poznačila k jednej z položiek.

„No výborne, tak aspoň niečo,“ povedal John a všimol si ako z okolitých tvári spadol kameň neistoty.

„A byť vami,“ pozrela naňho so škodoradostným úsmevom, „počúvnem radu veliteľa a nič do ďalšieho skoku nejem. Mohlo by sa totiž stať, že by ste už novú zásielku v ústach neudržal.“ Pobavene naňho žmurkla a odvrátila svoj pohľad späť k displeju.

John k nej pristúpil ešte o krok bližšie a tak aby to ostatní nepočuli dodal: „Takže vy ma potajme špehujete. Váš záujem ma zo srdca teší.“

„Nemusí,“ odvetila bez toho, aby mu venovala ďalší pohľad. „Dosť ma pri tom naplo.“

„Au,“ John sa opäť o krok vzdialil a narovnal sa. „Bod pre teba,“ pomyslel si a v tom si uvedomil, že má pocit, akoby práve hovoril s Natašou. „Tie dve spolu trávia až moc veľa času.“ Pozrel na svoje OAZ, kde videl zostávajúci čas do nového skoku. Ten sa teraz odrátaval na všetkých osobných zariadeniach každého z posádky. V strede videl prijaté štyri správy. Od každého z pilotov jednu. Nikto nepotreboval zvláštny čas na zotavenie. Pri tomto povolaní sa takýto problém takmer nevyskytuje. Počas svojich manévroch dávajú piloti žalúdkom zabrať bežne. Rozhodoval sa, ako naloží so zvyšným časom. Asi sa len prejde po lodi a ešte raz si ju lepšie obzrie.

Znovu si v hlave prehral poslednú vetu doktorky.

„Asi si najskôr umyjem zuby.“

Krátko pred ďalším skokom, sa Johnovi na ruke rozvibrovalo jeho OAZ. Aiden sa už posádke neprihováral. Nebolo prečo. Každý vedel, čo má očakávať. Keď tento raz zmizla loď v spleti časopriestoru a ponorila sa do svojho warpového poľa, bol už John oveľa kľudnejší. Keď hľadel cez obrovské okno na veliteľskom mostíku, uchvátilo ho svetlo hviezd, ktoré okolo nich prúdilo ako farebný vodopád. Nemalo totiž iba žltú farbu. Warp menil jeho vlastnosti tak, že pozorovateľ mohol v krátkosti zahliadnuť celé jeho spektrum. Doktorka Zinová ďalej vysvetlila, že rôzna postupnosť farieb u každého z jasných bodov je spôsobená aj tým, ako sa hviezdy pohybujú v reálnom priestore vesmírneho vákua. Ak sa vzhľadom na pozorovateľa vzďaľujú, bude sa ich farba pohybovať v nižšom spektre vlny a jej farba bude mať červený odtieň. Ak sa bude približovať, frekvencia vlny bude vyššia a farba bude skôr do modra. John stál pred týmto divadlom farieb a nevedel sa vynadívať. Pripadal si, že má opäť šesť rokov a pozerá do bratovho kaleidoskopu namierenému proti svetlu.

Posádka sa počas letu venovala svojím bežným záležitostiam. Najväčší rozruch panoval v laboratóriách pod nimi, kde si vedci chystali svoje pokusy.

„Tentoraz to žalúdok zvláda oveľa lepšie,“ pomyslel si John a mimovoľne sa chytil za brucho. „Aj keď najhoršie to býva pri ukončení warpového skoku,“ pripomenul sám sebe trpkú pravdu a nálada sa mu opäť pokazila.

Celkovo let prebiehal podľa plánu. Cathrin Zinová neustále kontrolovala jednotlivé parametre motorov a zatiaľ sa tvárila spokojne. To všetkých na mostíku upokojovalo. Aiden každému umožnil niekoľko zostávajúcich hodín využiť podľa vlastného uváženia. Podmienkou bolo, aby boli všetci opäť na svojich miestach aspoň desať minút pred koncom skoku. John to uvítal s radosťou a s pocitom únavy z nevyspatia zamieril do svojej kajuty. Podľa času na OAZ mu zostávali ešte dobré dve hodiny letu. V momente, keď pozeral na dvere od svojej kajuty, priletela k nemu obria, neviditeľná dlaň a neľútostne ho odhodila do strany. Odletel niekoľko metrov a rozrazil si čelo o podlahu. Tvár mu sfarbili pramienky krvi. Pokrútil hlavou na všetky strany a keď mu v krku nič neprasklo, vyskočil na nohy. Osvetlenie lode bolo stlmené a červene pulzujúce pásy svetla na podlahách neveštili nič dobré.

„Posádka mostíka okamžite na svoje stanoviská!“ Aidenov hlas znel vážne, ale inak pokojne.

Keď John vtrhol do riadiacej miestnosti, doktorka Zinová sa práve snažila vysvetliť situáciu.

„Veľmi rada by som Vám povedala viac, no žiaľ zatiaľ sama neviem čo sa stalo,“ nervózne rozhadzovala rukami a očami behala po displejoch sem a tam. „Všetko prebiehalo v poriadku, až do momentu...“

„Až do momentu, keď sme ostali visieť na pól ceste a bez energie. Však nám váš motor nerozbil novučičkú loď?“ Aiden bol v tvári červený, no hlas mal stále pokojný. Až moc pokojný. Znel ako učiteľ, čo sa snaží zo žiaka vypáčiť odpoveď na svoju jednoduchú otázku.

„Veliteľ, toto nie je chyba motora. Warpové pole bolo stabilné až do poslednej milisekundy záznamu. Došlo k narušeniu warpovej polarity, ale nie zo samotného zdroja,“ obhajovala Cathrin výsledok svojej dlhoročnej práce. Teraz to naopak vyzeralo, že sa snaží vysvetliť ona jemu tú najbanálnejšiu vec vo vesmíre.

„Čo nás to teda vykoplo z warpu?! Aiden začínal kričať, no v snahe vyhnúť sa priamemu útoku na doktorku, smeroval svoju otázku na komunikačnú inžinierku.“

„Stále nemáme obraz, všetky systémy opätovne nabiehajú, veliteľ.“

„Funguje nám zatiaľ aspoň niečo?“

„Len základné systémy.“

„Oznámte posádke, že máme neznámy technický problém a pracujeme na jeho odstránení.“

„Tu doktorka Lakeová, prečo sa mi ošetrovňa plní ľuďmi, veliteľ?“

Sarkastický tón otázky sa Aiden rozhodol ignorovať. „Nečakané komplikácie, pracujeme na tom doktorka. Podávajte mi hlásenia o stave posádky.“

„Rozumiem. Budem vás priebežne informovať.“

„Jadro je opäť stabilné a dodáva energiu do celej lode,“ oznámila doktorka Zinová, keď zhasli výstražné svetlá poplachu.

„Aspoň niečo. Teraz pekne krok po kroku. Pán Komojev, viete určiť našu polohu?“

„S úplnosťou ešte nie. Odhadom sme asi v dvoch tretinách našej cesty. Potrebujem ešte chvíľu.“

„Zatiaľ máme času dosť. Zistite, kde presne sme a čo máme okolo seba. Keď to budete mať, začnite prepočítavať návratový kurz. Týmto sa naša misia končí. Kým sa tento incident poriadne nevyšetrí, nebudeme skákať warpom ani o kilometer ďalej.“ John s jeho slovami musel plne súhlasiť.

„Máme obraz aj dáta z ostatných senzorov. Lodné systémy sú opäť aktívne.“

„Na obrazovku!“

Na veľkom tmavom skle sa zjavili zábery vonkajších kamier. John pristúpil o niekoľko krokov bližšie a spolu s ostatnými skúmali obrazy pred nimi.

„Nič, nie je tu vôbec nič. Deteguje tu niečo niektorý zo senzorov?

„Zatiaľ nič, pane.“

„Tam!“ John ukázal prstom na jeden z obrazov. „Tam je niečo!“

Aiden sa postavil vedľa neho a skúmal obdĺžnik záznamu kamery číslo jedenásť. Nech žmúril ako chcel, nič si nevšimol.

„Niečo sa ti zdalo.“

„Misaki, dajte jedenástku na celú obrazovku,“ požiadal John ženu za ním.

Obraz z kamery jedenásť pokryl celú plochu obrazovky. Nikto však na nej okrem niekoľkých vzdialených hviezd, prachu z kométy alebo podobného telesa a čierno čiernej tmy, nič nevidel.

„Pomýlil si sa, nič tam nie je,“ potľapkal ho Aiden rukou po ramene a pomaly začal chrbtom kráčať späť k svojmu kreslu. Oči však stále upieral na obraz pred sebou. Keď už bol takmer pri svojom kresle, niečo zbadal. Na okamih sa na obrazovke vedľa seba zablyslo niekoľko pixelov. Len pár zábleskov, ktoré sa hneď na to utopili v tme.

„Tam!“ skríkol John a ruka mu vyletela k oným pár pixelom. „Niečo tam naozaj je!“

Aiden vyletel späť k obrazovke. „Otočte nás k tomu miestu pán Dean!“ jeho ukazovák nekompromisne mieril na ono miesto.

Motory Mavenu začali okamžite pracovať. O niekoľko sekúnd čelo lode smerovalo k sektoru, ktorý doteraz snímala kamera číslo jedenásť.

„Pani Saltová, čo tam vidí vedecké?“

„Zaznamenávame slabé impulzy výbojov energie. Sú to výboje elektromagnetického žiarenia v rôznych intenzitách. Ťažko povedať čo by to mohlo byť.“

„Ako ďaleko od nás?“

„Takmer osemsto kilometrov.“

„Pán Dean, nastavte kurz ku zdroju a impulzy udržujte na dvadsiatich percentách!“ prikázal Aiden pilotovi. Ďalší príkaz zadal Minarte Saltovej. „Hneď ako budeme schopní rozoznať čo tam je, chcem to vidieť na obrazovke!“

Loď sa blížila ku zdroju občasných výbojov svetla veľmi opatrne. Ako balón prelietajúci hustým oblakom, vstupovala do mračna prachu pred sebou. Drobné čiastočky vesmírneho materiálu ju pozvoľna objímali, až ju celú zahalili. Signál žiarenia, ktorý bol už doteraz aj tak veľmi slabý, sa stratil úplne. Nervozita na mostíku stúpala každou sekundou. John cítil, ako mu po zátylku prebehol mráz. Bol to jeho akýsi šiesty zmysel. Tieto pocity sa prejavili vždy pred tým, než sa niečo zomlelo. Na svojom OAZ zavolal skupinu svojich pilotov.

„Všetci sa pripravte a čakajte v hangári.“

„Sme tu odvtedy, odkedy nás to tak necitlivo vyklopilo z warpu,“ oznámila Wellsová a John bol rád, že velí práve tejto skupine. „Deje sa niečo?“

„Zatiaľ nič určité, ale buďte pripravení. Snáď o nič nejde,“ zaúfal John, ale nepresvedčil o tom ani seba a ani Wellsovú.

Pomalý posun vpred drásal nervy všetkým naokolo. Aiden sa rozhodol akciu popohnať.

„Pán Dean, impulzy na plný výkon.“ Motory po tomto rozkaze zahučali a posádka náhle pocítila odstredivú silu, ktorá ich tlačila k stene za nimi. Odrazu prach na skle vytváral stále sa zrýchľujúce sneženie. Trblietavé čiastočky pred nimi sa sprvu iba leskly, ale po chvíli roztancovali pred očami posádky malé iskry. Bol to prejav statického náboja, ktorý sa vybíjal o povrch lode.

Maven sa po nekonečných sekundách vymanil zo zovretia prachu a čiernota pred očami posádky sa zrazu vyjasnila.


dakinee

Diskusia

Marek Papcun
Do prdele :D pekny zvrat musim povedat. Som cakal ze to skonci len tak oddychovo ale teraz ma stve ze je to kratke :D super ako vzdy akurat musim prvykrat povedat ze slovo "pól" bolo ako skripanie nozom a vydlickou naraz :D
16.05.2019

dakinee
Oko mi vypadlo z takejto chyby :D Ospravedlňujem sa. Ale určite tam je podobných chýb a preklepov viac. Od istého momentu, už ich ani sám nevnímam. Samozrejme, že takýto kiks by tam byť nemal a dám si na to nabudúce pozor :)
Ako vždy, som veľmi rád, že sa ti pokračovanie páčilo a už sa chystá ďalší diel :)
16.05.2019

Marek Papcun
Tie chyby nejako nevadia mne osobne skor to ako to je napisane+pribeh je dolezite. Takze paradicka. Inak celkomma to hecuje pisat ked citam tvoje veci :D takze dvojita paradicka :D
17.05.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.