John, časť VI.

John si po dlhých rokoch opäť zalieta. Podarí sa mu však úspešne dokončiť celý výcvik?
Filmová história scifi
Noc sa niesla v záchvevoch očakávania, ktoré vyháňalo spánok z hlavy. A tak John presedel väčšinu noci na posteli a očami hypnotizoval hodiny na náramku, aby sa hýbali rýchlejšie. Stroje sú však neúprosné a pracujú tak, ako boli navrhnuté. Bola ešte hlboká noc, keď vstal z postele a začal sa chystať na tak dlho očakávaný deň. Po krátkej hygienickej rutine si obliekol skafander, prilbu vzal do ruky a predlaktím si ju oprel o bok. Pozrel do zrkadla, zhlboka sa nadýchol, chvíľu vzduch zadržal a vydýchol na zrkadlo. Potom vyšiel z kajuty.
Identifikačný náramok ho hladko púšťal každým oddelením. John prechádzal bielymi chodbami cez logistické, administratívne aj spravodajské oddelenia. Pri kantíne zahol doprava a výťah ho zviezol na prvé poschodie. Vystúpil z neho a stál pred posledným hermetickým zámkom s označením „HANGÁR“. Jasne si spomínal, ako sa sem pokúšal vstúpiť prvýkrát potom, čo na základňu dorazil s Aidenom. Vtedy ostali dvere pred ním pevne zavreté a jasné červené svetlo zo vstupnej konzoly ho stroho informovalo, že nemá povolený vstup. Dnes je to ale iné. Jeho povolenie sa mu aktivovalo pred pár chvíľami a jeho PAD mu to potvrdzoval v rohu displeja. John ho bez ďalšieho otáľania priložil ku konzole. Na tento jednoduchý pohyb mu bolo odpoveďou zelené svetlo a krátky potvrdzujúci tón. Dvere pred ním sa s tichým zašumením zatiahli do steny.
Johnovi nevedomky klesla sánka. Keďže prišiel výrazne v predstihu, myslel si, že tu nájde iba ak nutné minimum obslužného personálu. Miesto toho tu bolo veľa mechanikov, ktorí buď pripravovali stroje na štart alebo ich kontrolovali po pristáti. John vykročil do pracovnej vravy a svoju prilbu zovrel v ruke citeľne silnejšie. Organizované mravenisko okolo neho vytváralo zdanlivý dojem chaosu. Aj keď ľudia pobehovali z jednej strany na druhú, nikto do nikoho nevrážal, ani sa nemusel nikomu uhýbať. John krútil hlavou okolo seba a pripomínal si, aké je toto miesto vlastne veľké. Pravá aj ľavá strana hangáru boli navrhnuté tak, aby mohli poňať dvadsať jednomiestnych stíhačiek. Každá z nich bola uložená vo svojej prepážke šesťuholníkového tvaru. Steny tak pripomínali plásty včelieho úľu. Každá z týchto buniek mala implementovanú výsuvnú podlahu, ktorá v prípade potreby vedela vysunúť na nej položenú stíhačku von a potom ukotvená v reťazovom mechanizme sa zniesla na plochu hangáru, odkiaľ si ju prevzali mechanici. V prípade potreby tak mohli byť všetky stroje k dispozícii pilotom do niekoľkých minút. John si na to pamätal veľmi dobre. Sám takú situáciu neraz zažil. Plocha hangáru bola sama o sebe dosť rozľahlá na to, aby sa na ňu zmestili dve fregaty triedy Calysto uložené vedľa seba.
Teraz tu ale žiadne také lode neboli. Pred bezpečnostnými vrátami boli pristavené len jednomiestne stíhačky. Celkovo ich bolo 6 a každá mala koniec oboch krídiel zafarbený na oranžovo. John podľa toho vedel, že sú to cvičné stroje a vykročil k nim. Bol si istý, že v jednom z nich dnes poletí.
Keď sa preplietol pomedzi obslužný personál až k nim, všimol si, že každá stíhačka je pri kokpite označená číslicou od 1 do 6 a pod každou z nich je magnetický štítok s menom pilota. „kap. Zubek“ prečítal si nápis v hlave a nemo pritom hýbal perami. Prvá asi niesla meno kapitána, s ktorým pravdepodobne poletí v rámci dnešného cvičného letu.
John si chvatne uvedomil, že tu musí byť aj jeho meno. Rýchlo obišiel prvý stroj a zastal pred druhým „por. Rain“. Potom prišiel k tretiemu, ktorý bol priradený poručíkovi Ewansovi a na štvrtý stroj kapitánovi Wellsovi“. Ani jedno z mien mu nebolo známe. Napokon podišiel k piatemu, kde pod číslicou 5 stálo meno „kap. Waterbi“.
„Takže mi naozaj vrátili hodnosť.“ John sa pousmial a odstúpil pár krokov dozadu, aby si stroj mohol lepšie pozrieť. Od adrenalínu sa mu rozšírili zreničky a po zátylku mu prebehlo ľadové zachvenie. V čase svojej aktívnej vojenskej kariéry lietal na strojoch, ktoré sa tomuto podobali len veľmi vzdialene. Tento stroj bol navrhnutý tak, aby mohol lietať aj pod hranicou nízkej orbity. Nebol teda výlučne navrhnutý pre operácie v beztiažovom stave. Nasávanie motorov naznačovalo, že v prípade potreby môžu spracovávať vzduch pre účinnejšie spaľovanie pri lete v atmosfére. Jednalo sa teda o viacúčelový stíhací stroj a o takom niečom ešte nepočul. Pokiaľ bolo Johnovi známe, niečo takéto nemali ani pozemské ozbrojené sily. Otázkou však zostáva, čoho je táto vecička naozaj schopná. To sa dozvie, až si ju sám vyskúša.
Pristúpil späť ku stíhačke a rukou prešiel po hrane krídla. Bolo to ako by celú scénu sledoval ponad svoje rameno. Aj cez rukavicu cítil ostré tvary nábežných hrán, no jeho ruka mu pripadala cudzia. Akoby patrila niekomu inému. Niekomu s kým sa John iba vzdialene poznal. Tu John pravdu mal aj nemal. Ruka síce bezpochyby patrila jemu, no túto stíhačku videl po prvý raz a všetko na nej bolo bezpochyby cudzie. John sa poobzeral okolo seba a uvidel, čo hľadal. Servisné schody boli pristavené neďaleko stíhačiek. Bez zdržovania si ich prisvojil a dotiahol ku stroju tak, aby mohol po nich vystúpať priamo ku kokpitu. Keďže sa jeho tréning mal začať o necelú hodinu, stroje už boli natankované, pripravené na štart a dokonca aj kokpity boli odomknuté.
„Sláva ti veľký zelený Krčopažút!“ John sa nahol dovnútra a jedným odrazom sa odstrčil od schodov a prehupol cez okraj kokpitu. Sadol si do sedadla a prezeral si prístrojový panel. Každý ukazovateľ mu bol veľmi dobre známy. Rozmiestnenie bolo čiastočne pozmenené, ale na to si rýchlo zvykol. „Kto vie, či som nezabudol, ako sa takýto stroj štartuje,“ pohrával sa John s myšlienkou oživiť palubný počítač a zbežne si prezrieť technickú charakteristiku stíhačky. Prstom pomaly krúžil okolo aktivačného tlačidla a v duchu videl, ako sa všetky ukazovatele pred ním rozžiaria. Krytka aktivačného tlačidla už bola aj tak zdvihnutá, veď to je skoro osud. Táto mrška si o to priam koleduje, „že to chceš, že by si si to moc priala?“
„No ja snáď asi snívam Waterbi! Okamžite vylezte von, než vás odtiaľ vytiahnem nasilu, “kričal na Johna nižší dôstojník stojaci pri schodoch. „Kto vám dal povolenie alebo rozkaz tam vyliezť? Čo sa toho vôbec chytáte? A prečo sa so stíhačom typu Siréna rozprávate ako so svojou frajerkou, Waterbi?!“
John si neuvedomil, že hovorí nahlas. Asi sa v kokpite príliš uvoľnil a prestal sa kontrolovať. Bol to preňho asi silnejší moment, než by si bol ešte pred chvíľou pripustil.
„Pane, ja...“
„Ticho Waterbi!“ Je mi jasné že nemáte relevantnú odpoveď ani na jednu z mojich otázok. Jedine JA vás môžem pustiť do stroja a neviem o tom, že by som tak urobil. Navyše keď sa tu a teraz stretávame prvý raz!“
John sa snažil rýchlo vyliezť von, no pri prvom pokuse ho okamžite stiahli späť päťbodové bezpečnostné pásy, ktoré si pred okamihom prehodil cez plecia.
„Pane je to nedorozumenie, myslel som, že mám ešte čas a len som chcel zistiť, či..“
„Je to snáď váš dar alebo nejaká biologická anomália vo vašej zadubenej hlave, že už pri prvom stretnutí do nepríčetnosti naseriete každého dôstojníka, ktorému ste počas výcviku podriadený?” Mával dôstojník Johnovi pred tvárou skleneným panelom s elektronickou zložkou. Zlostne ju potom hodil na stôl s náradím, ktorý tam mali pritiahnutý dvaja uškŕňajúci sa mechanici. Na takéto výjavy boli zrejme zvyknutí a Johnovo ponižovanie si s chuťou užívali. Občas jeden do druhého šťuchli lakťom alebo len prevrátili očami a odvrátili tváre, aby nebolo vidno, ako sa zadúšajú od smiechu.
John na chvíľu zauvažoval, že niekde v podvedomí chce možno naozaj všetkých dôstojníkov nasrať tak, aby ich od zlosti roztrhlo. „Asi stále pozostatok averzie tak dokonale vypestovanej a utuženej poslednými mesiacmi v armáde,“ pomyslel si John. Vďaka jeho chovaniu musel znášať ich rev, ktorý sa neustále rinul z ich nikdy sa nezatvárajúcich úst. Očividne jeho taktika nefungovala, inak by predsa nemusel toľko behať s vakom naloženým železom, nemusel by toľko klikovať, vždy keď sa ho na niečo opýtal a už vôbec by nemusel teraz počúvať majora, ktorý mu pri svojom kriku nepľuje do tváre len preto, že je o dobrých dvadsať čísel menší. Myslel si, že sa po ňom vozil iba poručík Hasan, ale teraz vidí, že je to asi naozaj nejaký „dar“, ktorý mu tu výrazne sťažuje život. Popri tom všetkom kriku, si John letmo všimol svoju zložku hodenú na stole. Pri náraze sa v nej zjasnel displej a na poslednej strane svietilo Johnovo hodnotenie z ukončených tréningov. Na začiatku strany stálo krátke zhrnutie poručíka Hasana, ktorý jeho celkové hodnotenie fyzickej zdatnosti ohodnotil známkou 4,1. Asi to je nejaké previazanie s vesmírom a všehomírom, že si na poručíka John spomenul pred chvíľou. Poručík Hasan bol asi celkom spokojný s tým, ako si John viedol, keďže jeho konečné hodnotenie bolo viac ako povzbudivé. Maximálna známka má totiž hodnotu 5, a tak sa John dostal do veľmi pekného a dokonca mierneho nadpriemeru. „Nakoniec som možno aspoň tak dobrý ako Hasanova retardovaná sestra,“ blesklo Johnovi hlavou, keď odvrátil zrak od svojej zložky.
„Vy ma snáď ani nepočúvate Waterbi! Na vás si dám poriadneho majzla, to mi verte! A vy by ste si mali dať poriadneho majzla na mňa! Ak nebudete tam vonku plniť moje príkazy do bodky, osobne vás nadosmrti vykopem z kokpitu a je mi jedno , kto vás doňho posadil. Na to sa môžete spoľahnúť tak, ako že zajtra bude planéta pod nami stále červená! Je vám to úplne jasné Waterbi?!“ hromžiace oči sa prepaľovali Johnovi hlavou až niekam do lebky.
„Úplne jasné pane!“ John prirazil ruky k telu a vystrel sa tak, že už viac nevidel majorovu tvár, ktorá mu teraz hľadela na bradu. John počul pochybovačné zabručanie. Nato sa major otočil a odkráčal na predletovú kontrolu prvej stíhačky. John si konečne mohol utrieť pot z čela.
*
Aiden stál neďaleko zoradených cvičných strojov a pozorovoval ako major Kasimov vrieska na Johna. Nemohol sa ubrániť úsmevu, keď videl ako John strnulo stojí a pozerá pred seba. Asi práve ďakuje Bohu, že meria o dobrých pätnásť čísel viac ako major a nemusí si zotierať z tváre jeho sliny. Aiden vedel, že sa John nevie dočkať cvičných letov a príde sem medzi prvými. Aj tak ale nečakal, že tu bude až s takým predstihom. Major, na začiatku úplne brunátny, sa pomaly upokojoval a červeň z jeho tváre pozvoľna mizla. Napokon jednou rukou mávol po Johnovi, akoby nad ním lámal palicu a odchádzal k svojmu stroju.
„Už má asi dosť,“ pomyslel si Aiden a šiel pozdraviť Johna.
„Vidím, že začínaš dobre. Major Kasimov bude asi ďalší dôstojník, ktorý si ťa obľúbil,“ tľapol Johna po chrbte a uznanlivo pokýval bradou. Po celej tvári sa mu pritom tiahol široký úsmev.
Keď zbadal John starého priateľa, trochu sa uvoľnil. „Povedz mi Aiden, ako to, že ma tu všetci neznášajú? Je to týmto miestom alebo priamo týmito ľuďmi? Veď dole na povrchu ma všetci milovali. Bol som ozdobou každej spoločenskej udalosti.“
„Mňa sa nepýtaj, ja to tiež nechápem. Veď predsa plníš svoje povinnosti do bodky a rovnako aj všetky príkazy vyšších hodností. Presne tak, ako to dôstojníci majú radi.“ Sarkastický tón len podtrhol Aidenov vyčítavý pohľad.
„Chcel som si tam iba sadnúť a zistiť, či sa mi tam zmestia kolená, nechcel som hneď odletieť. Ani odpáliť polovicu základne.“
„No vyzeralo to tak, že tam chceš ostať žiť a pokiaľ všetko pôjde dobre, o rok alebo dva sa so stíhačkou oženíš.“ Aiden sa už neovládal a ramená mu smiechom poskakovali hore a dolu. „Ja ti to nemám za zlé, nová siréna je unikátna, neexistuje nič, čo by sa jej vyrovnalo. Aspoň nič o čom by sme vedeli.“
Johnovi sa opäť rozžiarili oči a otočil sa späť ku stíhačke. „Dobre, že si o tom začal. Mám na teba pár otázok. Napríklad, aký ťah vyvinie impulzný pohon? Ako dopadli záťažové testy v atmosfére? Myslím tým, aká je konštrukčná rýchlosť v atmosfére Marsu? Používa jeden druh paliva, alebo...“
„Počkaj, počkaj,“ zastavil Aiden prúd Johnových otázok zdvihnutou rukou. „Teraz začnete krátkou teóriou, tam sa všetko dozvieš. Potom si môžeš vyskúšať prvý let mimo stanice. Keďže ide o tvoj prvý let po rokoch, hmm... nazvime to oddychovej prestávky, pôjde len o jednoduché manévre. Je to záležitosť postupov. Ide o to, aby si si na stroj postupne zvykol. Odporúčam ti, nepredvádzať sa a plniť príkazy majora. Kasimov bude letieť vo svojom stroji vedľa teba a bude sledovať každý tvoj krok. Keďže máš bohaté skúsenosti ako vesmírny bojový pilot, mohol som presvedčiť Dudova, aby ťa vyškrtli zo zdĺhavých teoretických prednášok a rovno posadili do kokpitu. Musíš však absolvovať povinné letecké kurzy tak ako ostatní začínajúci piloti.“
John vytušil, že to Aiden myslí dobre. Nechcel, aby mal kvôli jeho prešľapom problémy. Bolo mu jasné, že zaňho nasadzuje krk len tým, že ho do programu dosadil.
„Rozkaz pane!“ zasalutoval John a prirazil päty k sebe. „Budete na mňa pyšný pane!“
„Myslím to vážne John. Ak to poserieš tu, už ti nepomôžem a vrátiš sa najbližším transportom do Mawnu. A rovno do basy.“ Aiden trochu stíšil hlas a pristúpil bližšie k Johnovi. „Si tu, pretože si bol výborný pilot a ja viem, že ním stále si. Tiež viem, že sa tam vonku na teba môžem spoľahnúť. Ak si ale nevyriešiš svoje problémy s vnímaním autorít, nebudeš tu môcť s nami pracovať.“
John čítal v kamarátovej tvári smrteľnú vážnosť. Aiden nežartoval a jeho spustené plecia naznačovali, ako ťažko naňho dopadala dôležitosť utajenej misie.
„Ja spolu s ďalšími členmi komisie budem sedieť hore v stredisku a sledovať ťa na monitoroch. Odteraz budeš bodovaný za každé pritiahnutie kniplu, tak ma nesklam.“
John sa nakrátko pozrel na špičky svojich nôh, len aby sa vzápätí pozrel Aidenovi uprene do očí.
„Dobre Aiden. Koniec srandičiek, ...poďme na to.“
Aiden mu položil ruku na rameno a trochu ho stisol.
„Konečne John, ktorého si pamätám a ktorého tu chcem mať.“
„Keď sa Vám to bude hodiť Waterbi, pridajte sa k nám na stručnú teóriu!“
Major Kasimov kričal niekde spoza krídla posledného stroja.
John sa uškrnul na Aidena a v rýchlosti mu zasalutoval. Nato vykročil smerom, odkiaľ sa pred chvíľou ozýval hlas majora.
„John!“ zvolal Aiden na jeho vzďaľujúci sa chrbát.
John sa otočil, ale nezastal. Hľadel na Aidena a cúval chrbtom k hlúčiku pilotov zoradených pred majorom.
„Zlom väz!“
*
Všetci školiaci sa piloti sedeli na svojich stoličkách v prezentačnej miestnosti len niekoľko metrov od hangáru.
Pred sebou mali na výklopných stolíkoch položené elektronické čítačky. Tie im slúžili ako študijné materiály. Každá z nich obsahovala úplnú špecifikáciu stíhačky SF 700 typ Siréna. Vydanie nutné pre pilota malo iba pár stoviek strán. John bol rád, že sa nemusia oboznámiť aj s manuálom servisných technikov, ktorý bol niekoľko krát rozsiahlejší. Hoci bol plne oboznámený so stíhačkou predchádzajúcej generácie a mal v nej nalietaných slušné množstvo hodín, bolo mu jasné, že stroj do ktorého sa dnes posadí, bude výrazne odlišný výkonom aj manévrovacími schopnosťami.
Major Kasimov chodil pred nimi sem a tam. Mával rukami a niečo im kládol na srdce. Každá veta z jeho úst znela akoby oznamovala informáciu, na ktorej závisia ich holé životy. Nikto z poslucháčov mu už ale nevenoval prílišnú pozornosť. Možno to bolo tým, že za posledné týždne sa takýchto „nevyhnutností“ John napočúval až príliš a ďalšie už nevedel vstrebať. Možno už bol presýtený radami a pokynmi z každej strany natoľko, že už ho žiadne ďalšie nezaujímali. Letmý pohľad po miestnosti mu dal jasne za pravdu. Všetci ostatní na tom boli rovnako. Zasnívané a unavené hlavy boli mysľami úplne niekde inde. Napätie v miestnosti rástlo a každý to cítil. Dlane mužov naokolo boli spotené a pohľady rozutekané. Čo chvíľa niekomu z prísediacich pilotov zabehol zrak ku dverám, cez ktoré sem pred niekoľkými hodinami prišli. Dvere boli perfektne odhlučnené, a tak sa každý mohol iba domnievať o aktivitách, ktoré prebiehajú za nimi. Celé toto čakanie bolo ako za trest. Najskôr si mohol každý z nich svoj stroj obzrieť a ohmatať. Všetky stíhačky boli natankované a pripravené na vzlet. Nikomu to ale nebolo dovolené, každý musel najskôr absolvovať toto mučenie plné tabuliek, grafov a schém.
Počas prednášky si John všimol, že ostatní štyria piloti sa už medzi sebou poznajú a vzájomne sa oslovujú prezývkami.
„Pravdepodobne sú to ich volacie znaky,“ pomyslel si John. Medzi pilotmi bolo normálne, že mená, ktoré používali v kokpitoch im boli bližšie ako tie, ktoré mali napísané v dokladoch. Zvyčajne sú im prideľované pred ich prvým letom. Hoci bude dnešný let pre nich v nových stíhačkách taktiež prvý, sú oveľa sebaistejší. Zrejme boli vybraní spomedzi aktívnych pilotov a zaradení do nového programu. John rozmýšľal, ktorí z nich sa pridajú k nemu a Aidenovi. Je zrejmé, že stíhači vybratí na nadchádzajúcu misiu sedia práve v tejto miestnosti.
Počas krátkej prestávky si stihol zbežne prelistovať ich zložky. Teda aspoň tie časti, ktoré boli dostupné jeho stupňu bezpečnostnej previerky. Určite urobili ostatní to isté o ňom. Nebolo v tom nič zákerné, každý chce proste vedieť, s kým bude lietať a aké má dotyčný výsledky v kokpite.
„Dobre páni, máte dvadsať minút na vyčúranie a osvieženie. Presne 12:30 sa stretneme v hangári pri stroji číslo šesť. Tam sa dozviete posledné podrobnosti o prvom teste. Rozchod!“
Štyria piloti sa zhlukli do skupinky a začali o niečom debatovať. John ich chvíľu pozoroval, potom vstal a vybral sa k nim. Rozhodol sa s nimi zoznámiť hneď a viac nečakať. Je dôležité začleniť sa čím skôr. Dobre si uvedomoval, aké silné väzby medzi týmito mužmi vznikajú a tiež aká je dôležitá súdržnosť v takomto špecifickom kolektíve.
„Ahoj, som John Waterbi,“ pristúpil k dôstojníkovi, ktorý stál pri ňom najbližšie a podal mu ruku. „Ty musíš byť kapitán Zubek.“
Muž naňho sprvu len nechápavo hľadel.
„Všimol som si, ako si prezeráš stíhačku so svojím menom,“ dodal John a pozrel na svoju napriahnutú ruku, aby na ňu upozornil.
Zubek si nedôverčivo premeral Johna a nakoniec zrakom spočinul na podávanej ruke.
„Viem veľmi dobre, kto si.“ Otočil sa tvárou k Johnovi tak, aby sa mu mohol pozerať priamo do očí. Ruky si skrížil cez hruď a bradu zdvihol opovrhnutím nahor. „A zároveň o tebe neviem vôbec nič. Viem to, že si sa tu zjavil pred pár týždňami, ako nejaký protekčný zázrak. Bez záznamov alebo hocijakej bojovej histórie.“ Zubek začal hovoriť hlasnejšie, aby upútal pozornosť zvyšných troch pilotov, ktorí sa v hlúčiku rozprávali neďaleko nich. „Takže čo o tebe nevieme, ale určite by sme chceli vedieť je, kto naozaj si a prečo ťa k nám priradili.“ Zubek jednou rukou mávol k ostatným. Krúživým gestom obsiahol zvyšok skupiny, čím na seba zobral rolu kolektívneho hovorcu. „Lietal si už vôbec na niečom mimo atmosféry? Nasadili ťa sem, aby si nás špehoval? Si iba cudzí človek a pokiaľ ide o mňa, chcem, aby to tak aj ostalo. Neviem, čo od teba môžem čakať a ani to nechcem zisťovať. Takže ti radím dobre, nestaraj sa do mňa a všetci budeme spokojní.“
„Vidím, že sme nezačali najlepšie,“ John mierne stiahol ponúkanú ruku, ale nechal ju visieť vo vzduchu. „Chcel som ťa len pozdraviť, vyzerá to, že budeme spolu v skupine tráviť dosť času.“
Zubek sa bez slova otočil a poodišiel niekoľko krokov, akoby jeho slová ani nepočul.
„Nič si z neho nerob, je to náš miestny mrzút a konšpirátor.“ Z hlúčiku sa vynoril najmenší pilot a vzhľadom aj najmladší. „Ja som Mao. Mao Rain. A áno som Číňan rovnako ako obaja moji rodičia. Toto sa ma pýtajú ľudia najčastejšie hneď po predstavení, tak som nás chcel tejto konverzácie ušetriť.“ Mao s úsmevom chytil Johnovi ruku a srdečne ňou zatriasol. S Knihovníkom si sa už zoznámil, ako sme pred chvíľou videli. Aspoň to už máš za sebou. Nemusíš sa ničoho báť, s ním to bude už len horšie. Svojho času som zbieral podpisy a spisoval petície na zmenu jeho volacieho znaku. Ale „Smejko“ mi neprešiel, a tak nám ostal Knihovník. Nemám tu žiadnu protekciu a ani strýka na veliteľstve. Škoda no. „Toto je poručík Ewans,“ ukázal na muža, ktorý bol k nemu najbližšie. Ewans, stále hlboko ponorený do technických špecifikácií, uprene hľadel na displej. Potom čo započul svoje meno, sa obzrel za seba. Johnovi pokýval bradou. Cez rameno mu podal ruku a stroho sa predstavil, „poručík Peter Ewans.“
Ewans bol černoch vysoký takmer dva metre. Hlavu mal oholenú do hladka a za uchom mal tetovanie. To bolo rovnaké ako symbol na nášivkách vojakov, ktorí ho prevzali z väzenského transportu. Malé okrídlené oko bolo na tmavej pleti sotva viditeľné, ale Johnovi aj tak neuniklo.
„John Waterbi,“ odvetil John a stihol Ewansovi potriasť rukou, než sa ten opäť vrátil k študovaniu technickej dokumentácie. Ewans niečo zabručal a opäť sa vrátil ku svojim skriptám. Stretnutie s novým kolegom ho nijak extra nezaujímalo. Vyzeralo to, ako by mu niekto oznámil, čo bude na večeru, a on s tým aj tak nemohol nič urobiť. Nemal nič proti Johnovi, ale pokiaľ nemal odpovede na všetky jeho otázky o stíhačke, v ktorej o chvíľu poletí, nemalo význam s ním teraz strácať čas.
V kokpite je známy ako „Chodec“. „Budete si rozumieť, je to super chlap,“ dodal Mao a pristúpil k poslednému pilotovi.
„A táto opicou zmietaná kapitánka je Sarah Wellsová,“ ukázal na chrbát ženy v uniforme, ktorá mala doteraz cez hlavu kapucňu a tmavé okuliare. „Jej volací znak je „zlodejka“ a myslí si, že sme tak blbí, že nás jej kecami o citlivých zreničkách opije ako malé deti.“ Mao si zakryl chrbtom dlane jednu stranu úst akoby šiel hovoriť niečo tajné, ale hlas mu ešte zosilnel. „Včera slečna nasávala a nerátala s tým, že ju sem dnes ráno narýchlo presunú ako náhradníčku. Chalan, čo tu mal byť miesto nej, si včera zlomil nohu. Jednoducho smoliar. Ešteže s ním nemusím letieť. No a Zlodejka tu teraz sedí s boľavou hlavou miesto neho.“ Mao sa škodoradostne rozosmial.
„Moc kecáš Potkan, nezdá sa ti?“ Kapitánka Wellsová si dala dolu kapucňu a vykročila ku Maovi. „Hlava ma bolí jedine z tvojich rozdrapených úst, čo sa nikdy nezavrú. Na rozdiel od teba mi pár večerných pohárikov nerobí problém.“
Wellsová si zložila okuliare a podala Johnovi ruku.
„Sarah alebo Zlodejka. Môžeš si vybrať, počujem na obe mená.“
Potriasli si rukami a Wellsová si opäť nasadila okuliare.
„Počkaj, tvoj volací znak je potkan?“ Johnovi sa takémuto klišé nechcelo veriť.
„Presne tak! Je to urážlivé? Možno. Je to rasistické? Takmer určite áno. Ale vadí mi to? Vôbec nie. V čínskej kultúre je potkan vznešené, múdre a prešibané zviera. Lepšie meno by som si sám nevybral. A to sme my. Nesúrodá skupinka lietajúcich zabijakov. Teraz nám prezraď, čo si zač ty.“ Mao sa oprel zadkom o stoličku a čakal Johnove rozprávanie. Wellsová a Zubek zbystrili a v očakávaní hľadeli na Johna. Dokonca aj Ewans odtrhol oči od čítačky a položil ju na stôl.
John nevedel ako presne začať. Aj keď vedel, že táto situácia nastane, nikdy si úplne nepremyslel, čo povie. Pomaly nadýchol a na chvíľu zadržal dych, aby získal čas na rozmyslenie. Nebol si istý, čo všetko môže prezradiť. Jeho zložka predsa nebola utajená bezdôvodne. V tom sa ale rozleteli dvere a do miestnosti rýchlo napochodoval major Kasimov.
„Koniec tlachania, hrdličky! Idete sa preletieť,“ oznámil im vecne a ukázal smerom k hangáru. „Pohyb! Makám, makám, za desať sekúnd nech ste všetci pri stroji číslo jeden.“
„Konečne! Vyzeralo to, že sa dnes ani nedočkáme,“ vyletelo z Maa a plesol Johna po ramene. „Nestrať niť, vypočujeme si to radi neskôr.“ Schytil svoju prilbu položenú pri stoličke a vybehol von. Za ním sa v chvate presúvali ostatní.
O pár okamihov neskôr stáli všetci pri Zubekovom stroji a Kasimov k nim otočil mobilný displej upevnený na malej plošine s kolieskami.
„Dnes vás nečaká nič svetoborné. Pôjde o krátky let, ktorého úlohou je, aby ste si stroj prvýkrát ohmatali a trochu sa s ním oťukali. Keďže ste poväčšine všetci aktívni piloti, nečakám žiadne komplikácie.“ Major sa pri poslednej vete pousmial a pozrel úkosom na Johna. „Aspoň poväčšine.“ Dodal po tichu.
„Všetci pozrite sem!“ Major sa dotkol displeja a ten okamžite vykreslil mapu oblasti okolo základne. „Hangár budete opúšťať jeden po druhom. Až prvý stroj opustí hangár a vzdiali sa do bezpečnej vzdialenosti“, ukáže prstom na bod na obrazovke označený ako D1, „dostane ďalší stroj povolenie na vzlet a môže opustiť hangár. Pokročilý navigačný systém vás vyvedie z doku sám, nikto nebude manuálne zasahovať do jeho chodu! Stroje sa sami zoradia v priradených rozostupoch na hranici D1. Po tom, čo budete všetci vonku, dostanete pokyn na vypnutie autopilota. Od vtedy ste každý zodpovedný za svoju 600 miliónovú stíhačku“. Prst presunul na sériu menších svetelných bodov zobrazených ďalej od základne. Dvakrát poklepal po jednom z nich a celá oblasť sa zväčšila a vycentrovala na strede displeja. „Bude nasledovať jednoduchý slalom. Dnes vám ešte nebudeme merať čas, dajte si skôr záležať na precíznosti. Chcem vidieť čistý prelet. Žiadne poskakovanie alebo natriasanie! Ak sa niekto nedajbože príliš priblíži k jednej z bóji, osobne ho nakopem do zadku!“
Z Johna náhle opadlo nadšenie a cítil ako mu zovrelo žalúdok. Tentoraz to Kasimov vravel všetkým, nebolo v tom nič osobné, ale John mal aj tak pocit, že jeho slová patrili najmä jemu. Pocit neistoty v ňom silil. Nasledoval neodbytný pocit paniky. Urobil naozaj dobre, že je tu? Pozrel na pilotov okolo seba. Pôsobili sebaisto a nabudene. Presne tak sa ešte pred pár dňami cítil aj on. Aj on sa videl, ako nepostrádateľná súčiastka v správne pracujúcom mechanizme. Ale bolo to naozaj tak? Nenechal sa iba zmanipulovať rečami Aidena? Rečami ktoré chcel v kútiku duše tak moc počuť? Slová o tom, že nie je na odpis a že sa bez neho kamarát nezaobíde, pretože v tom čo robil, bol najlepší pôsobili ako med na jazyku. Bola to rajská hudba pre uši. Čo ak ho tu chcel kamarát iba pre to, aby tu mal niekoho známeho komu môže veriť? Možno mu vôbec nešlo o jeho nalietané hodiny, skúsenosti a zručnosti. Čo ak...
John sa zhlboka nadýchol a na chvíľu dych zadržal v pľúcach. Cítil ako mu zvoľňuje tep a čierna machuľa pred očami ustupuje. Pozrel sa na ruky a videl ako mu zbledli kĺby na prstoch. Päste mal silno zaťaté, ale vôbec si to neuvedomoval. Až teraz sa prinútil prsty uvoľniť. Trochu s nimi hýbal sem a tam, aby sa im vrátila farba. „Ak budeš takto o sebe pochybovať, rovno sa na to vyser. Všetkým ušetríš kopu starostí. Ale keď si už ale tu, vysrať sa na takúto šancu by bolo kolosálne sprosté. Si pilot. A nezmenil na tom nič ani odchod z armády a ani to čo si myslia ostatní.“
Major Kazimov popisoval jednoduchý manéver, ktorým sa budú stíhačky vyhýbať pätnástim bójam. Nasledovať bude niekoľko desiatok kilometrový okruh okolo základne s postupnou akceleráciou na polovičný výkon.
„Po dokončení obletov sa opäť všetci zoradíte. Tentoraz v mieste ukončenia preletu v bode H. Ďalšou úlohou bude šprint. Prelet maximálnou rýchlosťou do vzdialenosti 300 kilometrov od základne. Priletíte do bodu I, kde si aj zastrieľate. Páliť budete na statické ciele zo vzdialenosti 500 metrov. Sú vysvietené ako bordely v Kondahu a dostatočne veľké na to, aby ste ich trafili snáď aspoň na druhý pokus. Automatické zameriavanie máte deaktivované, tak sa trošku potrápite. Po deaktivácii cieľov zaistíte zbrane a polovičným výkonom sa vrátite k základni do bodu D1. Nejaké otázky?“ Kazimov preletel pohľadom pilotov. „Nie? Výborne! Tak nasadať! Prvý štartuje Zubek, za ním Rain, Ewans, Wellsová a Waterbi. V poslednom stroji budem sedieť ja a dozerať na vás. Pohyb!“

dakinee

dakinee
Ja len mám rád scifi...

Diskusia

Marek Papcun
Mam len jednu dost velku vyhradu. Nedalo by sa pridavat dalsie casti trochu castejsie ?:D mozno trochu klise pribeh ale je to napisane stylom aky sa mi paci a pristihil som sa s pocitom ako ked pozeras dobry film a on z nicoho nic po troch hodinach skoncis a ty sa citis zufalo ze chces dalsiu cast :D
11.03.2019
dakinee
Ahoj, velmi ma tesi tvoja vyhrada, dnes nahram novy diel :)
Na scifi.sk sa schvaluju poviedky cca kazdy tyzden a s rovnakou frekvnciou su aj uverejnovane. Ludia za touto strankou robia skvelu pracu a som vdacny, ze mam kde svoje veci publikovat. S tymto sa musime zmierit a na nove veci chvilu pockat :)
14.03.2019
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.