NA ZEMI

V tomto svete je život na Zemi pomerne málo optimistický. Najmä, ak prichádzate z Marsu. Prvá poviedka tohto autora na našom serveri.
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Ilustračné obrázky k spacenews - NA ZEMI
Ilustračné obrázky k spacenews - NA ZEMI / Zdroj Disclaimer
Pred pasovou kontrolou stála podozrivá rodinka – muž, žena a sedem detí. Všetci sa potili, všetci vzdychali, to najmenšie aj plakalo.
„Čo ste zač?“ spýtal sa komisár.
Muž si dal dole čierne okuliare.
„My sme z Marsu,“ povedal potichu.
Komisár vybuchol. Zareval do monitora: „Týchto kto mi sem prihral?!“
Odkiaľsi zaznel dupot a splašený úradník doletel.
„Pakuj sa s nimi, a nech sa to už nestane!“ zúril komisár.
Úradník sa poklonkoval, usmieval, bol poondiaty z toho, čo vyviedol. Zabudol na svoj kšeft. Skoro to rachlo, ešte že dnes má službu tento komisár. Ťahal rodinku preč, von na chodbu, zahli za roh do kaviarne. Teraz sa ukázalo, že príchodzí takmer nemôžu chodiť – neklamný znak Marťanov.
„Prepáčte, mám taký frmol, že som na vás zabudol,“ povedal úradník.
Žena vzdychajúc odvrkla: „A nás to mohlo stáť deportáciu späť.“
Nepovedala, že ich to mohlo stáť celoživotné úspory. Úradníkovi by to bolo jedno
Posadili sa s radosťou. Že je na Zemi trikrát vyššia gravitácia, to vedeli. Ale nevedeli, aký je to pocit.
„Dobre, tak už je to v suchu. Ten komisár nikomu nič nepovie. Nie ste prví...“ zarehlil sa ako na dobrom vtipe. Vytiahol akýsi prístroj. Namieril čidlá. „Teraz vás zavediem do databázy. Nehýbte sa, povedzte deťom, nech sa netrepú.“ A po jednom ich odbavil.
Pili kávu. Ozajstnú, pozemskú. Na Marse bola nekonečne drahá. Dal im každému bonbón.
„Vitajte na Zemi!“
Z budovy letiska mali nastúpiť na autobus. Vyšli von a dostali plnú dávku. Toto bola Zem – obrovský jas slnka! A chudobný obsah kyslíka, aký nezažili. Dusili sa, lebo bol iba dvadsať percentný. Drvivá gravitácia a problémy s dýchaním ich tlačili k zemi.
Presunuli sa na sociálny úrad. Predložili vizitku.
„Á, marťankovia!“ vítal ich ďalší úradník. „Posaďte sa.“
Už sedeli – tam, kde boli.
„Poviem vám rovno – nie ste vítaní. Ale už keď ste tu, tak vitajte.“
Sociálka im pridelila grant. Bol to obnos, aký nestačil ani na bývanie.
„Musíte pracovať!“
To sa ich dotklo.
„My chceme pracovať!“ povedala trúfalo pani. „Nie sme leniví.“
Úradník sa zaškľabil. Myslel si svoje.
„Dobre. Pán...“
„Neuman.“
To bolo čudné meno.
„Vy ste z tých...“
„Áno, našich predkov deportovali pre sympatie ku green peace.“
Úradník sa potešil.
„Fajn. Takých berieme s radosťou. I keď... ja neviem, tá populačná politika na Marse je nemúdra.“
Muž sa pozrel na svoje ratolesti. Ešte mu nikdy nepripadali navyše.
„U nás to tak chodí – čím viac detí. Je to normálne.“
„Nie je,“ nesúhlasil úradník. „Ale ako chcete. Bývať budete v utečeneckom tábore. Zatiaľ!“
Žena s obavou pozrela na svojho muža.
„A potom?“
Úradník im to povedal: „Potom dostanete pridelený byt. Tridsať metríkov štvorcových. Keď si naň našetríte.“
To bolo úplne inak. Mali bývať v peknom dome. Za to si zaplatili. S vyhliadkou na more. Ešte nikdy nevideli more.
Úradník sa najprv strašne rozosmial, potom mu ich prišlo ľúto.
„Toto do vás hustia na Marse? No páni! U nás len najväčší pracháči majú svoj dom. A more... tak to zabudnite! Ja bývam v garsónke, napríklad. Aj so ženou. Deti si zatiaľ dovoliť nemôžme. Pekný deň!“
Išli na pracovný úrad. Dusili sa. Deti nariekali. Vzduch bol strašný, ešte aj páchol. Vraj exhaláty. Nechápali z čoho.
Dotrepali sa tam a mali toho dosť. Prvá otázka bola napodiv o vzduchu.
„Prečo u vás tak páchne vzduch?“ spýtal sa Neuman.
Pani pracovno-úradová to takmer vzala ako osobnú narážku.
„Ja nič necítim. Vlastne, aha: Vy z Marsu máte filtrovaný vzduch. To u nás nie je. Vraj máme priveľa toxínov z tých skládok odpadu, ale to sa len šušká. Oficiálne sme ekologickí, hoci tomu už asi nikto neverí. Dobre, tak čo viete robiť?“
Neuman začal od seba.
„Ťažil som železo. Ťažba plus spracovanie na granulát. Viem obsluhovať všetky možné stroje.“
Úradníčka hľadela ako do duba.
„To vám je na figu. Tento primitívny okruh prác u nás robia automaty. Ako ste na tom so znalosťou kvantovej elektroniky?“
Muž sa hneď obrátil nie na ženu, ale na deti.
„Dve najstaršie dcéry to mali v škole. My starší už akosi...“
„Nie sú plnoleté,“ namietala úradníčka.
„Sú. Na Marse sa to tak neberie, už sa môžu vydávať.“
Úradníčku to rozčúlilo.
„Ak ste prišli ponúkať deti na prostitúciu, tak veľmi rýchlo skončíte!“
Neuman lapal po vzduchu, Neumanová div neomdlela.
„Tak som to nemyslel.“
„Ale naznačili ste. Na Zemi je i náznak na túto tému trestný.“
„Dobre, tak beriem späť,“ pregĺgal otec a dcéry sa k nemu pritúlili.
„Viete čo?“ povedala úradníčka. „Chcem vás mať z krku. Vyberte jedného z vás, kto ovláda počítač.“
Neuman sa bezradne pozrel na svoju ženu. Tá tiež nie.
„Nechápem,“ povedal bezradne.
„Jednej z vašich dcér pridám pár rokov veku – ešte to ide, revízia databázy sa robí až ráno. Potom bude môcť pracovať. Tak chytro, ktorá?“
Dievčatá neveriacky hľadeli, čo sa to deje. Neuman musel konať.
„Obidve.“
Úradníčka tresla do čohosi.
„Máte trúfalosť! Dobre, od zajtra nástup tu. O desiatej, ani o sekundu neskôr.“
„Čo budú robiť?“ spýtal sa tatko rodiny, ale už ich vyprevádzali.
Viedli ich dlhou chodbou. Nemali najmenšiu chuť vyjsť von. Na chodbe bolo aspoň prítmie ako na Marse. Vonku jedine s poriadne tmavými okuliarmi.
Sprevádzal ich robot. Videli, že je to robot, nemal kožu, skôr akýsi plastový povrch. Na Marse je ich málo, a ešte staré typy.
„Prosím, taxík vás zavezie do tábora. Šťastnú cestu!“ povedal robot.
Taxík bola automatická búdka bez šoféra. Jazdilo to samo, ako aj iné podobné vozidlá. Všade bolo rušno, kde sa pozreli, samí roboti.
V taxíku sa usalašili, kde im napadlo. Mysleli si, že môžu robiť, čo chcú.
„Okamžite si posadajte na sedadlá!“ vyzvalo ich prísne čosi. „Inak vozidlo zastaví.“
Premávka bola hustá a veľmi pomalá. Viac-menej automatická a pasažieri boli väčšinou roboti. Ľudia boli takmer vždy do niečoho zahľadení, duchom neprítomní – podľa toho ich poznali. Roboti naopak skúmali okolie.
Taxík zastavil. Baraky boli prízemné a postriekané nápismi. Robot ich sprevádzal dnu. Ukázal im, kde budú bývať, kde je záchod, spoločná sprcha, jedáleň. A povedal im: šťastnú cestu. To bolo zle, mal povedať: pekný deň!
„Je asi pokazený,“ povedal Neuman.
Žena ho objala a rozplakala sa. Tuho zaryla do neho nechty. Vzlyky lomcovali jej telom.
„Preboha, kde to sme?“
Deti mlčali a sedeli na zemi. Cestou si užili svoje, teraz sa im zdalo, že je lepšie.
„Vztyk!“ zakričal chlap vo dverách. Žiadny robot, bol to človek. „Čo ste zač?“
„My sme z Marsu.“
Chlap si ich obzeral, odpoveď nevnímal. Stáli pred ním v pozore, i deti.
„Viete, kto som ja?“
Nikto ani nemukol.
„Ja som Lupo. Teda vlk. A mám to tu na starosti.“
Po chodbe šiel robot, Neuman k nemu s nádejou vzhliadol.
„Budete sa mi hlásiť. Ráno i večer, žiadne úteky a zlodejiny, jasné?!“
Neuman vybehol.
„Prosím vás!“ oslovil robota.
Lupo pokojne vyšiel za ním. Chytil Neumana pod krk a prirazil ho ku stene. Stlačil mu prstami líca, takmer mu vylomil zuby.
„To už nerob.“
Pustil ho a Neuman sa zosypal. Lupo si pred ním odpľul.
„Vy, Marťania, ste slabí ako lúčne koníky. Je mi z vás na vracanie.“
Luskol na robota.
„Zanes ho. A nech sa osprchujú, smrdia ako psy.“
Ráno všetci komplet stáli nastúpení na pracovnom úrade. Bola tam iná úradníčka, museli jej zase všetko vysvetliť.
„Vy ale nič neviete. A máte problémy s motorikou.“
Neuman sa obhajoval.
„Cvičili sme. Celé roky! Pripravovali sme sa na zemskú gravitáciu.“
„To je mi jedno,“ odvrkla úradníčka. „Neviete normálne chodiť.“
Potriasla bezradne hlavou, akoby mala v tanieri muchu.
„Čo s vami?“
Neuman postrčil najstaršie dcéry.
„Ovládajú počítače. Vaša kolegyňa sľúbila, že sa pre nich nájde práca.“
„Áno? Tak nech im ju nájde, ja žiadnu nemám.“
Neuman sa nevzdával.
„A mohli by ste nám povedať, ako sa volá?“
„Tá zo včera? Asi Grindlová, ale tá nastúpi do práce až o mesiac.“
„Má dovolenku?“
„Nie,“ povedala úradníčka. „U nás sa tak pracuje – tri dni tu, potom mesiac doma. Nezdržujte, prosím vás. A nabudúce nechoďte všetci, stačí jeden.“
S odporom sa pozrela na ich deti, vôbec neskrývala zhnusenie.
Neuman ešte zabojoval.
„Manželka pracovala v jedálni. Vie obsluhovať všetky zariadenia a ovláda prípravy jedál...“
„Prestaňte, prosím vás!“ zazrela nenávistne. „Ste ako zo stredoveku. U nás všetko robia automaty a roboti. Nepotrebujeme vás.“
Myslela tým: vás Marťanov. Bolo to viac než zjavné. Neuman rezignoval – aspoň pre ten deň. Iba sa ešte spýtal:
„A čo vlastne robíte?“
„Ako to myslíte?“
„No v robote. Aké druhy prác u vás existujú?“
„Pán Neuman!“ zvýšila hlas. „To ste sa mali informovať na Marse, nie tu. Načo ste sa sem dotrepali?!“
Neuman to nevypustil.
„Odpovedzte mi, buďte taká láskavá.“
Odpovedala. Zdalo sa, že nad touto témou rozmýšľa prvý raz v živote.
„Pracujeme na úradoch. Fyzická práca ako taká neexistuje. Vy, tam na Marse, asi musíte pracovať, u nás to skončilo. Jediní v teréne sú inžinieri, aby zaviedli organizáciu. Potom to prevezmú roboti a prácu vykonávajú automaty. Už dávno to tak je, od konca 20. storočia. Je mi ľúto, že vás neinformovali, mali ste byť opatrnejší.“
Neuman si uvedomil, že praskla obrovská bublina. Fámy o živote na Zemi sú skreslené. Áno, všetko majú, ľudia žijú ako v bavlnke, ibaže až príliš mäkkej. Prácu pre nich zastali stroje a ich život sa tak vyprázdnil. Majú takmer stále voľno, takmer stále sú bez práce. A bez peňazí.
Neuman teda chcel vedieť, na akom úrade sa dá pracovať. Kde by umiestnil aspoň dve najstaršie dcéry.
„No na pracovnom, ako ja,“ povedala úradníčka.
„Áno, ešte je sociálny a prisťahovalecký,“ doplnil Neuman, aby sa nemusela namáhať. „To už sme videli. Aké ešte, prosím vás?“
„Ešte je mestský úrad, ale tam nemáte šancu.“
„A ešte?“ nedal sa Neuman.
Úradníčka sa zamyslela. Zjavne tápala.
„Veď sú ešte nejaké. Zistite si. Ale to vám hovorím – na viac než tri dni v mesiaci si nerobte nádeje.“
„Koľko je za to?“
Nechápala.
„Koľko peňazí?“
Usmiala sa, neveriacky zavrtela hlavou.
„Nemáme peniaze. Za štátnu službu sú body. Za dosť bodov je potom pridelený byt. Vlastne – sú aj peniaze, za služby, no ale to je bieda. Komu sa chce, viete, na prilepšenie, byt si za ne nekúpite. Jedine...“
Neuman vycítil príležitosť. Práca je jeho parketa, nech je akákoľvek.
„Jedine že by ste makali tak päťdesiat rokov.“
Neuman už mal päťdesiat rokov.
„Takže do stovky to zvládnete. Prajem veľa šťastia.“ A zmizla. Jej miestnosť za sklenou prepážkou bola náhle temná.
Zem je vlastne veľmi chudobná planéta. Len o tom nevie. Neuman nad tým rozmýšľal v taxíku. A rozmýšľal, akéže služby by mohol vykonávať.
Na poliach pracovali automaty. V jedálňach obsluhovali roboti. V továrňach bola plná automatizácia. Ľudia, ak sa aj mihli niekde v práci, iba kontrolovali a organizovali. Aj to len na tom najvyššom stupni. Inak nebolo čo robiť.
Čo, do pekla, robiť? Ako našetriť na byt? Na Marse mali malý dom. Predali ho, aby podplatili všetky prekážky na ceste na Zem. Najviac sa tešili, že už nemusia byť pod kopulou, že sa dá voľne chodiť bez skafandra a že uvidia more – voľnú vodnú hladinu len tak, pod holým nebom. To všetko sú len vízie z oblasti snov. Áno, existujú také veci, ale iba pre elitu. Zem je preľudnená. Nepomohlo ani nútené vysťahovalectvo na Mars. Rast sa zastavil na privysokom čísle. Na Marse sa hovorilo, že ľudí na Zemi je vyše 20 miliárd. Nedalo sa veriť už ničomu, obe planéty sa potácali v dezinformáciách.
Neuman sa rozzúril na všetkých idiotov, ktorým naletel. Na tie hlúpe reči o krásach Zeme. Je hnusná! Je byrokratická, je prázdna a nudná. Nikto nič nerobí! Ale načo potom žijú?
Ulice sú zväčša prázdne, ak nepočíta robotov. Ľudia sú stále doma. Čo robia? Musia mať úplne vymyté mozgy, ak dokážu byť apatickí. Marťania boli iní. Mali priveľa starostí s prežitím. Ako si zvyknúť na Zem, keď tu niet starostí?
Neumanovou starosťou bolo nájsť prácu aspoň pre dve dcéry. Musel veľa cestovať, mal dosť času na rozmýšľanie. Cestovanie bolo našťastie zadarmo. To na Marse by za jedinú cestu zaplatil mesačnou mzdou.
Raz sledoval, ako stroje stavajú dom. Bolo to vo vyhlásenej štvrti, dostal sa tam náhodou, zrejme taxík zablúdil. Fyzickej práce tam skutočne nebolo treba. Ale tie mašiny boli úchvatné! So všetkým si poradili. Bolo ich veľa a ich práca musela byť šialene drahá. Čo keby sa ponúkol, že... Nie, ručne nič nepostaví, veď ide o montované diely. Ale niečo iné má na mysli.
Lupo mu dovolil trénovať na trenažéri. Vybral si za to odmenu – jednu z dcér. Marťanky neboli pre Pozemšťanov príťažlivé, mali chudé končatiny a veľké bruchá. Ale Lupo bol zver. Ohava! Bol surovec a primitív. Užíval si slasti, aké by mu pozemská žena isto odoprela.
Neuman nadobúdal kondičku. Riskol to aj s anabolikami, len aby sa postavil na nohy. A medzitým vybavoval. Nie stavebné povolenie, to by ako Marťan v živote nedostal. Celý projekt zastrešil pod visačkou atrakcie: Predvádzanie starodávnych umení.
Mesto mu prenajalo plochu na parkovisku pri výpadovke. Tam robil z blata tehly. Keď ich nasušil, predvádzal, ako sa z tehál kedysi staval dom. Ľudia sa zastavovali, robotom to bolo ľahostajné. Zo smetiska, ktorých bolo dosť po okolí, doviezol hliníkové trámy. Zviazal ich drôtom a postavil strechu. Pokryl ju slamou z polí. O rok stál na okraji mesta šiator podobný tomu, v čom ľudia bývali za Márie Terézie. A oblepený bol reklamami, ako inak. Mal sponzorov. A o to išlo.
Že častejšie rodinka bývala v chatrči než v ubytovni, to si nikto príliš nevšímal. Iba Lupo, ale veľa s tým robiť nemohol. Bol to odroň, úrady ho nebrali vážne. A raz mu Neuman vrátil požičané – rozbil mu hubu.
Nasťahovali sa do domčeka, obe dcéry získali zamestnanie na úrade. Slnko už tak nepálilo, oči si zvykli. A slzy uschli.

Ján Banar

Ján Banar

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Na prvotinu to vôbec nebolo zlé. :-) Páčil sa mi nápad, rovnako aj pointa bola milá a zlatá. Lenže, pripadá mi to, ako keby autor po sebe poviedku neprečítal. Štylistické chyby, v niektorých rozhovoroch navyše nebolo jasné, kto kedy a čo hovorí. Plus, všetci chcú zatajiť, že sú z Marsu a zrazu to každý vie a, kupodivu, s tým dokáže žiť. Pekná metafora na utečeneckú problematiku. Chcelo by to preškrtať, doplniť logické medzery (Mars mi z toho vyšiel celkom fajn, iste by som sa nedžgal na preľudnenú Zem), a môže z toho byť niečo super. :-) Za šesť.
11.02.2017
YaYa
Námet môže byť, na pozadí politickej situácie by sa z neho dalo riadne vytĺcť. Predstavivosť bohatá, aj čiarky sú tam, kde majú, aspoň čo som si všimla. Ale pokrivkáva spracovanie.
1. V úvode sa dej odohráva po minútach, záver sa neúmerne zrýchli a dej odsýpa po mesiacoch rokoch. Netreba ku koncu pri písaní lenivieť ani strácať trpezlivosť. Napríklad: "A raz mu Neuman vrátil požičané – rozbil mu hubu. " Z tejto vety by som si vedela predstaviť takú silnú scénu, úplnú katarziu hrdinu po všetkých nešťastiach. Čo k tomu viedlo, ako sa pri tom cítil... Ale tu je len informácia. Možno by pomohlo pracovať so staromódnou osnovou napríklad – čo i len pomyslenou. Keď autor vie, kam sa uberá, ľahšie sa vyhne takýmto skratkovitým záverom.
12.02.2017
YaYa
2. Poviedka skôr opisuje ako ukazuje. Nevedela som sa preniesť do deja. Vo všeobecnosti lepšie, keď faktografické pozadie vyplynie zo scén. Tu to bolo naopak. Väčší dôraz je na porovnávaní Zeme a Marsu a dej je len taký obsah. Možno by stačilo menej informácií, ale údernejšou formou. Až by ťa mohli podozrievať z moralizovania a to nikto nemá rád. Také veci treba ľuďom obaliť, nastaviť tak, aby na to prišli sami od seba. 3. Aj postavy sú skôr nástroje deja ako jeho nositelia. A to sú tam veci s potenciálom, že by čitateľské oko nemuselo ostať suché, keby sa dalo poriadne vžiť do tej či onej postavy. Mne sa to nepodarilo.
Takže ja by som odporučila spraviť si z tohto osnovu, úvod do sveta a dať si druhý pokus.
12.02.2017
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.