Proroctvo času ( 2 )

Tejto noci sa dievčina nepokojne mrvila, keď vtom počula záhadný zvuk šíriaci sa z mesta, ktorý ju donútil vstať. Ani sa neprebudila a v spánku vykročila k strážcovi brány. Znenazdania sa jej malá skala priplietla pod nohy a ona spadla. Vôbec si neuvedomila, že si poranila ruku. Pristúpila k obrovi a dotkla sa jeho dlane. Potom sa obrátila a vedená neznámou silou vrátila sa na svoje miesto. Zaspala. V tichu noci bolo počuť jemné praskanie kameňa v mieste, kde sa dotkla kamennej dlane. A prasklinami sa predieralo na povrch bledé modré svetielko. V tej chvíli dávna mágia tohto miesta ožila.
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Proroctvo času  (1) Autor: Kumori Ookami
Ilustračné obrázky k spacenews - Proroctvo času (1) / Zdroj Disclaimer
„Vstávajte!“ vykríkol Michal. Prvé, čo si po prebudení všimol, bolo, že kamenný strážca zmizol.
Členovia jeho tímu sa pomaličky preberali. Bolo síce ešte privčas, ale naliehavý ton v jeho hlase ich vyľakal.
Michal už stál na mieste, kde bol predtým obor. Nebolo tam nič len holý kameň a v okolitom prachu nejasné stopy. Tie smerovali do mesta.
Alanu striaslo. Odkedy vstúpili do tejto jaskyne, cítila nebezpečenstvo. Tušila, že sa tu deje niečo neprirodzené. Oprela sa rukou o zem, aby vstala. Znenazdania zjojkla. Začudovane sa pozrela na dlaň. Mala tam ranu ako od noža. Vôbec si ale nevedela spomenúť, kde sa mohla takto doriadiť. Ovila si ju a pristúpila ku chlapom. Tí, sa práve dohadovali, čo ďalej podniknú. Pokiaľ sa doteraz bavili na Michalových proroctvách, teraz začínali veriť, že snáď mal v niečom pravdu.
„Musíme obra nájsť!“ žiadal rázne Deny a odmietal ostatné argumenty. „Čo ak tu je, okrem nás, ešte niekto iný a ten ho premiestnil, len aby nás zmiatol a pripísal si naše objavy? Veď konkurencia je veľká. Možno ďalšia výprava pátračov, ktorí nás sledovali.“
„To je hlúposť,“ namietol Ben. „Neverím tomu, určite by sme ich museli aspoň začuť. Obor bol nesmierne ťažký a to by nik bez žeriavov nezvládol. A čo tie stopy? Viem, vyzerá to pritiahnuté za vlasy, ale môj dojem je ten, že strážca sa prebudil a jednoducho si odkráčal preč.“
Keby neboli v takej nepríjemnej situácii, určite by sa nad jeho zmýšľaním pobavili. On však presne povedal to, čo aj oni začínali tušiť.
Michal váhal. Bola to predsa vedecká výprava, ktorá sa teraz zmenila. Nemienil ohroziť svojich ľudí len preto, aby dokázal, že mal pravdu. Bol za nich zodpovedný.
„Táto záhada nás stavia do zvláštnej pozícii. Začína to byť nebezpečné,“ povedal. „Predovšetkým sa vy musíte rozhodnúť,“ pozrel na svojich kolegov a čakal na ich odpoveď. Na malú chvíľu zavládlo ticho.
„ Vráťme sa naspäť,“ ozvala sa neisto Alana, akoby sa bála, že ich tým urazí. „Veď viete, že ja nie som bojazlivá, ale toto už presahuje naše chápanie. Nechcem, aby sme tu zbytočne riskovali.“
„Nie, nie, chcem prísť na koreň tejto záhady,“ protestoval Rolan. „Ktovie ako dlho by nám potom trvalo znovu zorganizovať novú výpravu a či by sa nám to vôbec podarilo. Už aj teraz sme mali problém s povolením na prieskum.“
Zvyšok tímu prikývol. Aj oni mali v pamäti tie dlhé byrokratické vybavovačky.
„No dobre,“ povedal nakoniec Michal. „ Rozhodlo sa, ale musíme mať aj záložný plán. Vyzbrojíme sa všetkým čo máme. Čo sa tu udialo, je čudné. Sochy samé neutekajú. Znovu sa rozdelíme a ešte raz prehľadáme mesto.“
Otočil sa k dievčine.
„Ty zostaneš s Benom. Nemôžem ťa teraz nechať samú. Obaja zatiaľ zbalíte náš tábor, aby sme boli prichystaní, len čo sa vrátime. Lebo ak nič nenájdeme, ideme okamžite na povrch.“
Ben ihneď začal protestovať, ale Michal bol neústupný.
Nakoniec chlapi vykročili vpred pripravení na všetko.
Po ich odchode obaja spoločne zbalili tábor a o hodinu už len posedávali a čakali. Ben to nakoniec nevydržal a rýchlo vstal zo zeme.
„Pôjdem sa pozrieť aspoň z plošiny, či neuvidím našich. Tu je to na zbláznenie.“
„Ale...“
„O chvíľu som späť, veď je to len niekoľko metrov,“ nedal jej ani dopovedať a vzdialil sa. Hneval sa na ňu. Tak veľmi chcel ísť s ostatnými a teraz tu musel nečinne čakať.
Alana osamela. Skúsila sa spojiť s tímom pomocou vysielačky, ale tam sa ozval len šum. Nemala žiadny signál. Už aj to bolo podozrivé, keďže sa doteraz vždy dohovorili. Nevedela čo robiť.
A vtedy to počula.
Z diaľky k nej doliehal akýsi slabučký nárek, ktorý priniesla ozvena. Postupne za zvuk zvyšoval, až jej to bolo nepríjemné.
„Ben, kde si?! Vráť sa!“ vystrašene zakričala.
Ale on sa neozval, aj keď ju musel určite počuť. Nevydržala a išla sa pozrieť za ním. Skalnatá plošina bola prázdna. Ten záhadný zvuk akoby vychádzal neďaleko od nej. Zobrala ďalekohľad a hľadala ostatných. Áno, uvidela ich ako v diaľke prehľadávajú mesto. Odľahlo jej a vydýchla si. Otočila sa a vrazila rovno do Bena, ktorý stál priamo za ňou.
„Och! Vyľakal si ma!“
„Prepáč,“ povedal ticho a oči sa mu čudne leskli. „Niečo som objavil. Poď, je to neďaleko.“ Chytil ju za ruku a ťahal dole k múru.
„Au, to bolí!“ vytrhla si ju z jeho tuhého zovretia. „Čo robíš!“ hnevala sa na neho.
On akoby ju ani nepočul. Kráčal ďalej s ňou až k múru. Nakoniec zastavil pri skalnatej pukline. Tá vo svojom vnútri ukrývala veľkú jaskyňu. Práve stadiaľto vychádzali tie nariekavé zvuky.
„Sme na mieste.“
V tej chvíli sa z pukliny vynoril ich stratený obor v celej svojej výške.
„On žije!“ vykríkla vystrašene.
To poznanie ju úplne šokovalo. Sivá farba kamenného nánosu jednoducho zmizla. Svalnaté telo mal oblečené v tmavom koženom odeve. Dlhé biele vlasy mu splývali až na plecia a zvýrazňovali ten kontrast s oblečením. Črty jeho tváre boli jemné a dokonalé. Posmešne sa uškrnul nad jej zdesením.
Pohľadom sa nakoniec zastavila na jeho neskutočných modrých očiach, ktoré akoby pohltili ten záblesk neba, z ktorého vzišli ich otcovia. Vykríkla hrôzou a chcela sa rozbehnúť preč od neho, ale nohy ju neposlúchali. Bola zviazaná tým istým temným čarom, ktoré na ňu pôsobilo aj v spánku.
Obor sa spokojne usmial. Teraz mohol konečne oslobodiť aj svojich druhov, ktorí boli po tisícročiach s ním uväznení. Pomocou tejto ľudskej ženy, z jej krvi povstanú tí, ktorí ešte spia kamenným spánkom. Moc nad ľuďmi sa opäť obnoví tak, ako za prastarých čias.
Pozrel na Bena, ktorý tam stál bez pohybu. Zhypnotizovaný jeho mágiou dostal príkaz, aby Alanu doviedol až k nemu. Teraz si zoberie aj jeho životnú silu, aby mohol nakŕmiť svoje mocné telo.
Otočil sa k žene a jeho oči ju úplne paralyzovali.
Temnota jej zahalila myseľ a ponorila do hlbokého spánku. Vďaka tomu aspoň nevnímala, ako vedľa nej obor berie život Benovi.
Potom vstal, dvihol Alanu a odkráčal s ňou do mesta, aby ju položil na kamenný oltár ako obetu. Vedel aj o ostatných ľuďoch, ktorí sú tam. Nemal z nich strach, pretože teraz sa jeho sila úplne obnovila. Chránila ho aj silná mágia tohto mesta. Bez prekážok dostal na určené miesto. Pomaly ju uložil na magický kruh a začal sa pripravovať na obetu.
Medzitým sa ale z uličky vynoril Michal spoločne s priateľom Denym.
V prvom okamihu ostali zarazene stáť, akoby nechápali to, čo vidia. Ihneď potom spozorovali Alanu, ako bezmocne leží a obra, ktorý sa nad ňou nakláňa s nožom v ruke.
Michal nezaváhal ani na sekundu. S výkrikom zúfalstva sa k ním okamžite rozbehol.
Bol už na dosah, keď obor mávol rukou a vztýčil pred neho neviditeľnú bariéru, ktorá obkolesila celý magický kruh.
Keďže to nečakal, prudko do nej narazil.
Z vnútra sa naňho díval svojím strašným pohľadom obor.
„Ste smiešni, ľudia!“ počul jeho temný hlas.
„Nechaj ju, nedotýkaj sa jej!“ kričal Michal. Vytiahol nôž a snažil sa ním preraziť tu bariéru.
Bola to ale márna snaha. Vedel to, ale nevzdával sa. Toľko naň búšil nožom, až sa mu napokon zlomil.
„Nedostaneš sa cez to, Michal!“ Je to márne!“ kričal na neho Deny, ktorý za ním pribehol.
„Musíme sa stiahnuť, lebo zabije aj nás. Teraz je už príliš silný,“ snažil sa ho prehovoriť. Mal neskutočný strach o svoj život, ale napriek tomu nedokázal opustiť svojho priateľa v takejto chvíli.
Postupne dochádzali na námestie aj ostatní členovia skupiny, aby sa stali svedkami tragédie, ktorá sa tu pravé odohrávala.
„Nie, nie!“ kričal zúfalo Michal, ktorý cítil, že jeho Alana ešte žije.
To srdce mu hovorilo, že má nádej. Nevzdá sa len preto, lebo ostatní majú obavy o svoj život. Ľutoval len, že nakoniec môžu zahynúť aj jeho priatelia. Tento oživený netvor s nimi nebude mať zľutovanie. Toto vedel určite. Obrátil sa k ním. Stáli okolo neho nevediac, čo robiť.
„Bežte a zachráňte sa! Ja ostávam a buď Alane nejako pomôžem alebo zahyniem spolu s ňou. Už dávno ju milujem a bez nej by som to aj tak neprežil.“
Akoby na jeho odpoveď sa z kruhu ozval vášnivý nariekavý spev, ktorý vychádzal z obrových úst. Stál naklonený nad svojou obeťou a pomalým kolísavým pohybom sa jej chystal prebodnúť srdce, aby úplne zrušil kliatbu.
Muži kričali od hrôzy, ktorá sa odohrávala priamo pred ich očami.
Magický spev sa zrýchľoval a nôž sa už nebezpečne približoval k jej srdcu.
Michal padol na kolená pred kruhom a v náhlom tranze vykríkol:
„Bože, pomôž! Nedovoľ, aby takto zabil Alanu, len aby oslobodil svojich ľudí! Ty jediný máš tu moc zastaviť toto utrpenie! Nedovoľ to, pane!“
Vysilene sa zvalil na zem s pocitom, že o chvíľu umrie aj on. Celé jeho vnútro sa odkrylo ako živá rana a vtedy si už len v duchu pomyslel:
Radšej nech mňa zabije, len aby ona prežila! Ponúkam ti pane, svoje srdce...
No bolo počuť už len zvuk noža, ktorý sa práve vnoril hlboko do nevinného srdca. Jej bolestný výkrik zaznel súčasne s jej posledným výdychom života.
Bolo po všetkom. Ticho, ktoré nastalo, bolo hrozivé. Celé okolie zahalila modrastá žiara vychádzajúca z kruhu. Všade počuli praskanie a drobenie skál. Mesto sa začínalo prebúdzať.
Netrvalo to ale dlho, pretože sa nad nimi náhle zvíril prach a neskutočne zadunelo. Celé mesto v momente presvetlila obrovská žiara. Z nej videli vystupovať
nádhernú postavu v bielom rúchu.
Ochranný magický kruh sa prelomil a obor bol vymrštený k prichádzajúcej postave. Tam na kolenách v celej svojej veľkosti sa triasol strachom a skláňal pred nebeským poslom. Zúfalo pritom nariekal:
„Nezavrhuj ma znovu, strážca nebeskej brány, nechaj ma tu žiť s mojimi druhmi a ja ti sľubujem, že táto obeta bola posledná.“
Tu všetci začuli krásny nadpozemský hlas anjela, ktorý sa rozliehal dookola.
„Boh vypočul prosby tohto muža, ktorý sa ponúkol ako dobrovoľná obeta. A aj keď ťa oni nevedomky prebudili k životu, ja znovu ponorím mesto do chladného spánku. Váš čas na tejto zemi ešte nenastal, pretože ľudia ukázali, že majú šancu zmeniť sa vo svojom vnútri hlavne kvôli iným.“
Náhle sa mu v ruke objavil meč. Z neho sa rozptýlili žiarivé lúče, ktoré sa napokon spojili v ohnivý blesk. Vo vzduchu zasvišťalo a obor tak ako bol na kolenách, skamenel. A mesto spolu s ním, náhle utíchlo.
Anjel sa obrátil k Michalovi, ktorý tam ležal bez pohybu. Stratil všetku silu v nádeji, že ju zachráni. Už nemal pre čo žiť. Chcel okamžite umrieť.
„Ponúkol si svoj život pre dobro všetkých,“ počul hovoriť tú bytosť.
„ Vďaka tomu ešte nenastane koniec vekov. Dal si ľudom čas, aby sa napravili.“
Mladý muž sa nakoniec sťažka postavil a bez slov pristúpil ku Alane. Nežne si privinul jej telo a dvihol do náručia. Už nemal viac slz, aby ju oplakával. Postavil sa tvárou pred neho, ako pred svojho sudcu. A len z diaľky vnímal jeho hlas.
„Vaša láska je nesmrteľná a preto odteraz budete strážcami tohto mesta vy, až dovtedy, kým nenastane koniec času. Potom sa obaja vrátite do života v kráľovstve lásky. To bude vaša odmena.
Podobne učiním aj s vaším nešťastným priateľom, ktorý bol prvou obeťou obra.
Michal sa otočil k svojím priateľom a s nádejou v očiach, sa na nich usmial.
„Nebuďte smutní,“ povedal, keď videl ich užialené tváre. „ Bolo mi dopriate byť s mojou Alanou po večnosť. Teraz som už šťastný.“
Jeho ľudia tam stáli zronení a nešťastní. V očiach sa im leskli slzy, lebo to, čomu boli teraz svedkami, im drásalo srdcia. Nedokázali zo seba dostať žiadne slová. Hrdlá im zvieral obrovský žiaľ.
Kdesi, ale hlboko vo svojom vnútri cítili, že sa tu odohralo niečo, čo prevyšuje ľudské chápanie. Čosi nadpozemské.
Anjel opäť mávol mečom a pred zrakom ich priateľov, obaja tak ako boli, v objatí, skameneli.
„ Teraz vás vyvediem odtiaľto preč a vy a ani nik iní, viac toto miesto nenájde,“ povedal im tento posol.
"Mesto zapečatím svojou silou, ktorá ho ochráni až do chvíle, keď nastane jeho čas. Teraz ma nasledujte.“
Váhavo sa pohli za svojím zvláštnym sprievodcom.
Asi pol hodinu prechádzali tunelom, ktorý sa im vytváral priamo pred ich očami. Nepotrebovali pritom žiadne svetlo, pretože anjel žiaril sám, ako slnko. Nakoniec vyšli von a slnečné lúče ich privítali svojím teplom. Našli sa priamo dole pod veľkou sopkou, kde pred niekoľkými dňami prechádzali.
Anjel sa na nich poslednýkrát láskavo usmial a zmizol v tuneli. Potom bolo počuť už len záhadné dunenie hory. V tej chvíli vedeli, že sa všetko skončilo. To, čo práve zažili, im pripomenulo, aký je ľudský život krehký, vzácny, ale súčasne aj nesmrteľný.
Úrady po ich návrate vyhlásili pátranie po troch nezvestných. Napriek všetkej snahe sa im nepodarilo dostať dovnútra obrovskej vyhasnutej sopky. Po niekoľkých dňoch to nakoniec uzavreli s tým, že sa po zemetrasení zosunuli skaly a zatarasili prístup. Vyhlásili ich za mŕtvych a vystrojili im pohreb.
Iba naši výskumníci však vedeli, čo sa vlastne stalo. Ale nehovorili o tom, pretože tušili, že by im to nik neuveril.
V hlbokých útrobách hory temnoty a zabudnutia, medzitým spali mladi ľudia a čakali na svoj čas prebudenia.

Beáta Plučinska

Beáta Plučinska

Diskusia

Inferio
Táto časť sa mi páčila o niečo menej. Aj napriek akcii mi prišli niektoré scény krkolomné a necítil som pri nich napätie. Niektoré slová a vyjadrovanie postáv sú príliš umelé, nevedel som si predstaviť, že by tak niekto reálne rozprával. Deus ex machina v podobe anjela a náboženské odkazy išli mimo mňa, rovnako som nepochopil, prečo musia Michal a Alana zostať v podzemnom meste. Škoda, poviedka mohla dopadnúť lepšie. Predstavujem si ju s menej postavami, aby zostali iba tie, čo skutočne nejako ovplyvňujú dej a nie sú iba do počtu. Plus ak by bol nejaký logickejší záver a hlavný hrdina by nejako prefíkane porazil obra, namiesto modlenia. Ale aby som len nekritizoval, páči sa mi celkom prehľadný formát, štýl a nápad je celkom zaujímavý. Stačí zapracovať na niektorých veciach, nech sa ti teda darí pri ďalšom písaní :)
13.12.2016

Beáta Plučinska
Ahoj Inferio :)
Ďakujem za tvoj záverečný názor. Cením si toho aj to, že máš snahu pomáhať svojím postojom. Tvoje postrehy sú zaujímavé a dúfam, že do budúcna mi to pomôže pri ďalšom písaní. :)
Maj sa.
14.12.2016

Inferio
Vždy sa snažím konštruktívnu kritiku, ale radšej rozdávam pochvaly, aj keď ich zatiaľ veľa nebolo. Niekedy sa obávam, aby som svojim hodnotením niekoho nezdeptal a neodradil, takže ma teší, že to berieš takto :)
14.12.2016

jurinko
Bez precitania diskusie: Nic dobre sa tu nevyvinulo, skoncilo to v naivnej pseudoromantickosti, ktora je snad najhorsim druhom literarneho omylu. Ano, je to (spolu s prvym dielom) poviedka. Ano, ma to aj myslienku. Ale je to uplne najhorsi typ literatury, na urovni cervenej kniznice a podobnych ekvivalentov televiznej soap-opery. Nema to nic prinosne, je to davno prekonany zaner, omnoho brakovejsi ako tie najbrakovejsie ozveny sci-fi a fantasy. Je to "dobrodruzny roman", ktory ma byt romanticky a nadneseny, ale je iba trapne naivny a detsky. Oproti "jednotke" sa to neposunulo nikam (ak, tak iba k horsiemu), a preto davam rovnaku znamku: 2. Odporucam menej citat "zenske" (co to vlastne je? ved to je urazka zenskosti, ako ju pozname, nie?!) romany, a viac citat nieco, co ma aspon trosku literarnej hodnoty.
06.01.2017

jurinko
OT: Inferio, tvoje hodnotiace usudky (a tiez aj tvoje diela, kedze som im zatial dal 7 a 8 bodov ;-) ) casto vnimam velmi pozitivne, ale jednu vec by si imho mal trosku prehodnotit: V beznej komunikacii je dobre byt diplomat, pouzivat eufemizmy a snazit sa pozitivne motivovat. Nemyslim si vsak, ze sa toto iste uplatnuje pri kritike literarnych pokusov na tejto stranke. Vacsina autorov si uz zazila uznanie od rodiny a kamaratov, nie je dovod im umelo zvysovat sebavedomie, skor naopak.. A to hovorim ako velmi sebavedomy clovek, ktory potreboval, aby ho niekto iny zvozil, lebo inak by som furt pisal tie iste blbosti znova a znova. Je to bolestive, je to problematicke, mozno sa okolo toho pohadame, ale pochvala takmer nikomu nepomaha, kym dobra kritika pomaha kazdemu (iste, ze musi byt konstruktivna, cize musi mat namety na zlepsenie, nie to take doje*avanie, ktore sa s tym casto zamiena).
06.01.2017

Inferio
Jurinko, často mám naopak dojem, že v porovnaní s inými hodnoteniami som až príliš kritický :) Možno to nevyjadrujem tak natvrdo, ale snažím sa, aby autor presne pochopil, čo všetko je zle. Ja sám si kritiku niekedy beriem zbytočne osobne a pritom mi už viackrát bolo vytknuté, že som hnidopich :D Väčšina bestsellerov a moderných filmov sa mi nepáči a moja žena sa niekedy chytá za hlavu, nad akými blbosťami sa dokážem zamýšľať. Súhlasím, že ak je autor presvedčený o svojej genialite (už tu takí boli), je dobré ich vrátiť späť na zem. Ale začiatočníkov, ktorí iba tápajú, sa pokúšam skôr usmerniť. Máš ale pravdu, že človek čo sa napočúval pochvál od rodiny a píše hrozne by mal dostať studenú sprchu.
06.01.2017
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.