Tretí Kruh

Namiesto štefanskej bujarej zábavy sme si pre vás dnes pripravili pravý nefalšovaný podzemný thriller, čo vy na to? :-) Ide o prvú poviedka tohto autora na našom serveri, ale myslím, že by ste jej mali dať šancu ;-)
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Tretí Kruh
Ilustračné obrázky k spacenews - Tretí Kruh / Zdroj Disclaimer
Šplhala som sa po gigantickom stalaktite, ktorý pretínal čiernotu Jaskyne ako zub. Strop bol stále tak nesmierne ďaleko, že som naňho nedovidela. Ruky aj nohy som systematicky zapierala do rôznych škár a prasklín, cestovala som po skale s ľahkosťou, s akou viem chodiť po zemi. Bola som celkom hladná, takže som zvedavo nakúkala do každej škáry, ktorými bol stalaktit prešpikovaný a hľadala si niečo pod zub. Moje sústredenie odrazu vyrušilo čosi, čo som nečakala. Nie v týchto končinách, takto ďaleko od Chrámu. Vedomie približujúce sa ku mne s istotou vrhnutej skaly. Jeho vlastník tiež šplhal a šlo mu to rýchlo. O niekoľko úderov srdca som už bola schopná rozoznať, že to nie je žiadny cudzí tvor, ale niekto mne blízky. Do mysle sa mi ale okrem jeho vedomia vkradlo ešte niečo iné. Strach, ktorý ho zahlcoval. Keď sa mi priblížil na dohľad, vedela som, že je to samec, a že je vystrašený až do špiku kostí. Zmocnila sa ma neblahá predtucha. Pohla som sa smerom k nemu.
Krátka výmena dojmov a spomienok mi potvrdila moje obavy. Do Jaskyne zavítal ďalší prieskumný konvoj. Opäť sa snažia dostať za nedotknuteľné steny Chrámu v hlbinách Jaskyne. Tí blázni. Ich neochvejnú vytrvalosť som však aj skryte obdivovala. Boli zapálení pre svoj cieľ, rovnako ako ja, a to mi bolo sympatické. Škoda, že naše ciele vždy boli a vždy budú v konflikte. Cudzinci zvonka budú pre obyvateľov Jaskyne nepriateľmi navždy.
S mojim novým spoločníkom však čosi nebolo v poriadku. Bol iný ako ostatní samci, ktorých som zvykla vídať hlbšie. A dôvodom nebolo ani to, že bol samcom iba krátko. Skutočne, metamorfóza uňho ešte nestihla prebehnúť kompletne, takže na hrudi mu ešte stále ostávali kopčeky po prsiach. Nevoňal mi, v tom bol problém. Samci zvyknú voňať. Prechytila som sa na nižšiu trhlinu, nohy som tiež zasekla nižšie a zhúpla som sa na jeho úroveň. Akoby presne vedel, čo by som rada vedela, otočil sa ku mne a zodvihol hlavu. To, čo som zbadala, mi vyrazilo dych. Surovo vyrezaný otvor, obrovské množstvo chýbajúceho tkaniva. Ani náznak regenerácie, okraje rany boli stále červené a aj keď sa jeho krvný obeh už stihol prispôsobiť tak, aby výdatne nekrvácal, rana bola stále pokrytá čerstvým hnisavým sekrétom. Prisunula som sa bližšie a opatrne som k rane pričuchla, po čo som sa okamžite zháčila. V rane som cítila akúsi chemikáliu, ktorá mala isto na svedomí vyradenie prirodzenej regenerácie. Zmocnil sa ma nepokoj. Všetky okolnosti logicky nasvedčovali jedinému, že votrelci sa pomaly učia s nami vysporiadať. Nevedela som z hlavy pustiť jednu otázku... prečo mu vzali práve feromónovú žľazu?
Opýtať som sa nestihla. S istotou natiahol jednu ruku a pohladil ma po ramene. Dôverné, priam nežné gesto. Očividne dobre vedel, čo by sme v takejto krízovej situácii mali robiť, a ja vlastne tiež, len som dovtedy bola zamestnaná premýšľaním nad inými vecami. Poriadne som si ho premerala pohľadom. Napriek neúplne premeneným prsiam už vyzeral ako samec pri plnej sile. Jeho mocné končatiny mi imponovali. Všimol si, ako sa naňho dívam a zareagoval náhlym pohybom. Na jednej ruke, zakvačenej do škáry stalaktitu, sa zhupol predo mňa a dokonca si ma šikovne otočil bruškom k sebe. Keď sa opäť zachytil všetkými končatinami, bola som bezchybne pritlačená o skalu a nepotrebovala som sa ani držať. Telom mi prebehol záchvev vzrušenia. Zvláštne, pri pomyslení na to, že mi nevoňal.
Keď do mňa prvýkrát prenikol, nevdojak som od slasti napla svaly na rukách, a odštiepila zo stalaktitu niekoľko veľkých skalnatých úlomkov. Milovali sme sa dlho a divoko. V úplnom vytržení som vzdychala slovo, ktoré v mojej mysli predstavovalo najsvätejší pojem... pravé meno Chrámu.
Konvoj sa pomaly, ale s nespochybniteľnou istotou valil po jednom z mnohých obrovských skalných mostov, ktorými je Jaskyňa v tejto úrovni pretkaná. Ich obrysy sa na skalách jasne črtali. Drobné postavičky v diaľke, pochodujúce, striehnuce. Z ich pohybov som tušila strach, ale nie ten, ktorý vás núti stáť ako prikovaných na mieste... skôr ten, ktorý vám naštartuje všetky zmysly, vženie do žíl adrenalín a prinúti vaše svaly pracovať nad rámec svojich bežných schopností. Ďalšia vec, ktorou mi boli tieto potvorky sympatické.
Zadívala som sa do tváre svojho druha. Ešte stále som sa cítila trochu slabá v stehnách a vo vnútri som bola celá rozochvená. Keď som mala pocit, že som si podobu jeho hlavy dostatočne vryla do pamäte, rozovrela som čeľuste a vhodila som si ju do úst. Bola to posledná časť, ktorá z neho zostávala. Bez námahy som ju rozdrvila a prehltla. Výdatná hostina mi dodala dosť sily na to, aby som Jaskyňu sama zbavila jej nežiadaných hostí.
Masívne stalaktity sa v tejto časti jaskyne rozdeľovali na množstvo menších. Boli od seba vzdialené iba niekoľko desiatok metrov, takže som medzi nimi vedela s ľahkosťou preskakovať. Svižným tempom som sa približovala ku Konvoju. Začula som hluk, ktorý vyvolávali pancierové vozidlá. Vzduch Jaskyne sa viditeľne chvel pod vplyvom senzorov, ktoré ho dôkladne rezali na tenké plátky a hľadali v ňom čokoľvek podozrivé. Samozrejme... mňa nevideli. Po niekoľkých ďalších ladných skokoch som sa konečne dostala na miesto, s ktorým som bola spokojná. Konvoj šiel takmer priamo podo mnou, odhadom asi 250 metrov.
Stále som pomaly prežúvala hlavu svojho druha. Okrem zmesi živín sa mi podarilo vstrebať niektoré jeho spomienky a dojmy. Najzaujímavejšie mi prišli tie, čo sa týkali jeho posledného stretnutia s ľuďmi. Nikdy predtým som nepočula o tom, že by sa im podarilo zajať niekoho z môjho druhu. Nikdy som ich nevidela používať nejaký prostriedok na zastavenie našej regenerácie. Stále som neprišla na to, prečo by niekomu vyrezali feromónovú žľazu.
Rozhodla som sa, že nadišiel čas. Obrátila som sa konvoju chrbtom, a pripravila som sa na dlhý, elegantný voľný pád so saltom vzad. Aj k masakru sa dá predsa pristúpiť s istou gráciou. Potom som si svoj spodný pár rúk prekrížila na hrudi, aby mi mohutné pancierové pláty na predlaktiach úplne prekryli citlivé brucho a prsia. Zapadli presne na svoje miesto, tvoriace dokonalú ochranu. Svoje posledné myšlienky, predtým, než som sa pustila, som zasvätila Chrámu.
A potom som chvíľu voľne letela prázdnotou. Vychutnávala som si vánok.
Hluk drvenej ocele a krik z mnohých hrdiel ohlásili môj dopad na Konvoj. Zasiahla som jedno z vozidiel, ktoré sa pod váhou môjho masívneho tela zmenilo na pancierovú placku. Zopár ľudí bleskovo skonalo pod mojimi nohami. Kým zvyšok Konvoja začal vrieskať a oponovať mi, zahnala som sa oboma hornými rukami po ďalšom z pancierových vozidiel. Cítila som, že má obrovskú hmotnosť, ale aj tak vyletelo akoby bolo z papiera a vydalo sa na nekonečný pád do hlbín Jaskyne. Všimla som si, že sa odo mňa pár ľudí snažilo utiecť. Vyzerali takmer smiešne, akí boli maličkí a vystrašení. Švihnutím hornej ruky som ich niekoľko rozpolila ostrými hranami môjho panciera. Pár sa mi ich podarilo zovrieť v dlani. Bez otáľania som si ich celých hodila medzi čeľuste a zahryzla až zaprašťali. Všimla som si však, že jeden človek sa môjmu výpadu obratne vyhol a utekal ďalej. Zaujal ma. Vydala som sa za ním. Akékoľvek pokusy o odpor ktoré ma cestou stretli som nonšalantne ukončila. Pancier na rukách začala pokrývať červená kaša z krvi a vnútorností. Zopár ďalších kričiacich tiel stíchlo medzi mojimi zubami.
Ten jeden človek medzi ostatnými vynikal. Nemal žiadne ťažké zbrane ani brnenie. Nemal ochranné štíty ako ostatní. Nie že by to tým ostatným pomáhalo, štíty totiž chránia proti strelám z laserových zbraní a nie proti ježiacim sa chitínovým čepeliam. Už som sa po ňom opäť chystala zahnať, keď som odrazu zacítila bolesť v ústach. Nejaký výmyselník sa mi pokúšal prevŕtať cez horné podnebie baníckym laserom. Vynaliezavé. Mierne som pohla jazykom a rozpučila som ho. Diera v podnebí bola trochu nepríjemná a prinútila ma znechutene zamľaskať, ale moja regenerácia sa do toho obula veľmi rýchlo. Obrátila som pozornosť späť na zaujímavého chlapíka a uvedomila som si, že na mňa zo strechy jedného z vozidiel mieri hlaveň veľko-rážneho kanónu. A pri ovládacom paneli stál On.
Ohlušujúci výbuch otriasol kamenným mostom na ktorom som stála a, pravdaže, aj mnou, keďže som schytala plný zásah do hlavy. Logické miesto na zamierenie, pre ľudí, ktorí majú hlavičky plné štrukturálnych slabostí. Mne stačilo zavrieť ústa. Oči nemám. O väčšinu výbuchu sa postarala moja lebka, ale aj tak bol dosť silný na to, aby mi zlomil krk a vrhol hlavu dozadu. Temenom som si tresla do chrbta. Nervy sa mi ale nepotrhali, takže som ani nemusela dočasne presunúť vedomie do jedného zo záložných nervových centier v iných častiach tela. Moje horné ruky opäť preťali temnotu Jaskyne a poslali do hlbín ďalšie vozidlo.
Jeho nie. Žil, utekal ďalej. Rozzúril ma. Rázne som sa rozbehla a skočila vpred. Náhle podo mnou vybuchlo jedno z vozidiel a vychýlilo ma z dráhy. Ten špinavý krpec v ňom musel odpáliť nejaké pripravené nálože. Odrazu som padala z mosta, predo mnou sa rozprestrela nekonečná ničota Jaskyne. Kdesi tam, veľmi veľmi hlboko a ďaleko leží Chrám.
Mosta som sa zachytila bez akýchkoľvek problémov. Zhúpla som sa tak, že som pod ním preletela a následne som sa vymrštila z opačnej strany, než som padla. Keď som pristála na pevný kamenný podklad, musela som niekoľko úderov srdca venovať pozornosť narýchlo zorganizovanej jednotke, ktorá na mňa sústredila paľbu z laserových pušiek a granátometov. Keď som konečne obrátila pozornosť na toho dotieravca, stuhla som.
V rukách držal feromónovú žľazu môjho bývalého druha.
Dvíhal si ju nad hlavu, ako nejakú trofej. Dokázal ju uniesť, aj napriek tomu, že bola asi tak isto veľký zhluk mäsa ako on sám. A potom ju na mňa hodil. Ľudia nezvyknú mať dosť sily na to, aby hodili stovku kíl ťažký kusisko mäsa desať metrov vysoko. Z ľudských mozgov ktoré som dodnes strávila som sa už dozvedela o ľuďoch, ktorí si nechali do tela implantovať priveľa technológie a získali tým nadľudské telesné vlastnosti, ale toto bol prvý taký s ktorým som sa stretla. Moje inštinkty sa nezapreli, proti letiacemu kusu mäsa som obratne švihla pravou hornou rukou. Chitínové čepele ju rozrezali na viacero kusov. Šťavy, ktorými bola žľaza preplnená, sa zmiesili so vzduchom a leteli ďalej smerom ku mne. Zavalila ma opojná vôňa. Zahltila všetky moje zmysly. Nohy sa mi rozochveli, až som si musela kľaknúť.
Keď som sa pozviechala a vrátila sa mi príčetnosť, obzrela som sa poriadne okolo, hľadajúc Jeho. V krku som cítila tupú bolesť, pretože moja regenerácia sa snažila sceliť mi opäť krk, ale bol ohnutý v uhle, v ktorom som s ním nemohla nič robiť. Jednou rukou som si hlavu zodvihla a na pár úderov srdca som ju podržala vztýčene. Potom som ju pustila. Štvalo ma, že som nevedela, kam zmizol. Akoby sa zapečatil do nejakej špeciálnej schránky, aby by som ho nedokázala vidieť svojím sonarovým zrakom, ani telepatickým čuchom. Nezdalo sa mi to.
Niečo vybuchlo a kúsok predo mnou sa objavila vystrelená raketa. Akoby vyletela z čistého vzduchu. Necítila som tam nič. Zdroj, z ktorého pochádzala, pre mňa bol akýmsi spôsobom neviditeľný. Mnoho z ochrancov Jaskyne a Chrámu je nejakým spôsobom neviditeľných, vrátane mňa a môjho druhu, ale pri troche sústredenia sa všetci dajú zachytiť. Tento druh neviditeľnosti som ešte nezažila, akoby tam naozaj nestál nikto. Raketa mierila nižšie, nie na hlavu. To, čo som si uvedomila potom, ma úplne zmrazilo.
Moje prsia a brucho boli odkryté. Jemná, popolavá koža a štyri prsia, ničím nechránené. Dolné ruky som musela spustiť keď som nad sebou stratila kontrolu vo feromónovom opojení. Nestihla som ich dať späť.
Explózia do môjho tela vypálila vlnu nekonečnej agónie. Zaklonila som sa a pokúsila som sa o bolestný vreskot, ale márne. To, čo mi zostalo z pľúc, práve horelo. Zatackala som sa vzad. Prepadla som cez okraj mostu. Už druhýkrát som dnes letela do otvorenej náruče temnoty v podobe hlbín Jaskyne.
Vychutnávala som si vánok.
Kým sa najvitálnejšie orgány scelili, alebo ich funkcia prešla na ich záložné kópie v mojom tele, pretieklo veľa času. Precitla som do stavu akéhosi polovičného vedomia, príliš slabá na plnú kontrolu nad svojím telom. Pozrela som sa na to, čo zostalo z mojej hrude. Veľká diera vyzerala ako ďalšia tlama, lemovaná rebrami namiesto zubov. Dúfam, že keď sa úplne obnovia, budú aspoň také krásne ako tie predošlé.
Porážka mi nevadila. Bola aj tak iba krátkodobá. Vadilo mi, že dnešný stret znamenal víťazstvo pre ľudí, aj keď Konvoj bol rozprášený. Začali sa učiť bojovať s novým nepriateľom, tak ako už veľakrát, odkedy začali dobíjať Jaskyňu pred stovkami rokov. Raz nastane chvíľa, kedy zabúchajú na brány Chrámu, prelomia ich a obohatia sa vedomosťami, ktoré skrýva. Možno im to bude trvať ešte tisíce rokov, ale bola som si istá, že sa nevzdajú. A potom beda celému vesmíru.
Zacítila som blížiaci sa stalagmit. Zvrtla som sa, aby som sa naň nenabodla a rýchlym, dobre známym pohybom rúk a nôh som sa na ňom pevne uchytila. Sila voľného pádu sa mi pokúsila vyrvať končatiny z kĺbov, ale nestačila na to. Preskočila som na ďalší z mnohých zubov jaskyne neďaleko. Čakal ma dlhý výstup.

Michal

Michal

Diskusia

Milan Smolka
Poviedka sa mi velmi pacila. Z pociatku som si myslel, ze pise o ludoch s nadludskymi schopnostami. Takze som bol prekvapeny, ked sa stretli so skutocnymi ludmi :-)
Nemam co vytknut, jedine co mi neda, chcel by som sa dozvediet cosi viac o chrame. Dal som osem
27.12.2015
jurinko
Bolo tam niekolko drobnych chyb (dobijat namiesto spravneho dobyjat, a tak), ale nic zasadne, plynulo to svizne a vtipne, napriek totalnemu masakru a ne-ludskosti je hlavna postava sympaticka a daju sa jej drzat palce. A pritom sa daju drzat aj napumpovanemu manikovi, co je vzacne, a velmi dobre :-) Mne sa to pacilo, myslim, ze by bolo fajn tento svet postupne rozsirit na cele univerzum, z takehoto prostredia si viem predstavit celu space-operovu sagu (na zaciatok kludne roman, kde cast knihy bude z pohladu ludi a cast z pohladu bytosti v podzemi :-) ). Vyborne, dal som 9
05.01.2016
jurinko
Len taka mala poznamka: Aj ked sa tam dejovo v podstate nic moc nestalo, bolo to napisane tak dobre, putavo a s takou hlbkou "pozadia" (prepracovanosti toho sveta), ze to vlastne obsahovalo omnoho viac, nez by sa na prvy pohlad zdalo. Vsetko malo svoje miesto, boli to akesi odkazy, ktore podla mna uplne spravnym sposobom davkovali informacie a famozne doplnali ten takmer chybajuci dej.. Proste to bolo podla mna super :-)
05.01.2016
Aleš Horváth
jurinko to napisal za mna. originalne to bolo v tom, že to bolo z pohľadu príšery. nieco ako votrelec avatar spolu ale pritom nieco ine.
01.05.2016
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.