Letuška

Ako dopadne kombinácia ľahkej ženskej literatúry a hororu? Dúfame, že dobre a že sa Vám nasledujúca poviedka zapáči.
Podporte scifi.sk
Ilustračné obrázky k spacenews - Letuška
Ilustračné obrázky k spacenews - Letuška / Zdroj Disclaimer
Mám tridsať tri, ale vyzerám tak na dvadsať sedem. Dbám o seba, lebo musím v práci vyzerať dobre, fakt dobre.
Pekná tvárička a milý úsmev, to je základ. Usmejem sa na seba do obrovského zrkadla. Usmievam sa aj napriek tomu, že s hŕbou staniolových pásikov na hlave vyzerám ako medúza.
"Ešte to necháme chvíločku pôsobiť, aby nám melírik pekne chytil." Usmieva sa aj môj kaderník. Je sexy, pekne vonia, a prvé tri rozopnuté gombíky na košeli mu odhaľujú opálený vyholený hrudník. Je to gay, jednoznačne gay.
Zatrasiem novou lesklou hrivou, a vytiahnem kreditku, aby som zaplatila osemdesiattri eur za strihanie, farbenie a fúkanie. Za krásu sa platí.
Dnes ešte musím stihnúť úpravu gélových nechtov a večer posedenie s priateľkami. Zajtra popoludní odlietam, nastupujem na dvojtýždňovú službu, preto si vychutnávam posledný deň oddychu.
Vychutnávala som si ho a netušila, že je to posledný spokojný deň môjho života.
Pred rokom som si kúpila v Bratislave vlastný byt. Realitná maklérka ho prezentovala ako moderné prestížne bývanie na skok od centra mesta, s krásnym výhľadom na jazero. Je to dvojizbák v paneláku, medzi železnicou a štvorprúdovkou. Ale čosi ma tam bytostne ťahalo. Keď pozriem z okna vidím jazero. Najkrajšie vyzerá v noci, keď sa na hladine odrážajú svetlá pouličných lámp. Z vody sa týči futurická socha umiestnená na malom ostrove, i tá je v noci pôsobivo nasvietená. Azda je to gýč, ale zakaždým ma dokáže ten výhľad očariť.
Stretnutie bolo v reštaurácii na brehu jazera. Mala som to rozhodne najbližšie zo všetkých, ani nie desať minút pešo, no i tak som dorazila posledná. Vždy chodím posledná, aby som nemusela otrávene postávať pred vchodom do podniku, alebo posedávať sama pri drinku, ako úplná troska, kým sa objaví niekto ďalší.
Dorazilo ich päť, päť tridsiatničiek pokope, každá so svojím životným údelom. Kritickým okom som si premerala každú z nich a vydýchla som si,
'Nemám tu konkurenciu, vyzerám z nich stále najlepšie.'
Okázalo som sa zvítala s každou zvlášť dvomi vzdušnými bozkami, žiadna z nás si predsa nechcela rozmazať mejkup, a objednala som si tequilu.
Slovo mala práve Jana, vylievala si srdce, že ten jej chlap sa načisto zbláznil, posadli ho vesmírni ľudia, či čosi také. Všade vidí votrelcov, ktorí si zo Zeme spravili vraj inkubátor. Jasné, že toho magora poslala k vode, ale on ju prenasleduje, ustavične jej vypisuje smsky, aby si dala pozor na nebezpečných ufóncov.
Pristihla som sa ako sa smejem a smejem a Jana na mňa dotknuto zazerá. Ale môj smiech bol nákazlivý a ostatné baby sa pridali, a tak sa začala nasilu usmievať i ona, aby nevyzerala ako urazená sliepka.
Lízla som si soli, hodila do seba tequilu, dorazila to citrónom a vybrala
som sa na vecko skontrolovať, či sa mi pri tom záchvate smiechu neroztiekla maskara.
Keď som sa vrátila, už bolo po zábave a témou najbližších dvoch hodín sa stali
plienky, cumlíky, chodítka, popôrodná inkontinencia, klobúčiky na dojčenie a odber plodovej vody.
A potom sa stalo to, čo od základov zmenilo môj život.
Karolína, ktorá bola v šiestom mesiaci s akýmsi mafiánom, sa začala sťažovať,
"Nechcel ma vziať ani na Maledivy, vraj má veľa roboty a potom sa len tak zbalí a ide si s kumpánmi na mesiac do Vietnamu. Chápete? Na ktorého čerta do Vietnamu? Veď Vietnamcov má plnú Miletičku.
Si myslí, že som úplne blbá, že si myslím, že tam nemal dáku vietnamskú larvu, jasné že mal, debil."
Táto veta mi ostala znieť v ušiach. Ani nie veta, ale slovo. Larva. Larva. Larva.
Stále dokola. Nemohla použiť iný výraz? Milenka, kurva, štetka, šlapka ...? Dala som si dve strieborné tequilly a potom ešte jednu zlatú a stále som počula v hlave "larva, larva, larva".
Hodila som do seba ešte jednu tequillu, ako poslednú pomoc, a to som naozaj nemala robiť. Pred očami sa mi začali zjavovať larvy, niektoré zakuklené, niektoré ako hnusné plaziace sa húsenice. Začalo sa vo mne dvíhať čosi, čo nemalo ďaleko k panike. V pude sebazáchovy, som pochopila, že musím odtiaľto vypadnúť.
Z peňaženky som vylovila dvacku a neisto som sa postavila. Tie strieborné sandálky s osemcentimetrovým opätkom som si dnes fakt mohla odpustiť.
"Už ideš?"
"Tak skoro?"
"Veď sme ešte nepokecali..."
Toto mi povedia, po dvoch hodinách žvatlania, larvy!
"Viete baby, ešte dnes niečo mám." Stupídne som sa zahihňala, aby výhovorka znela veľavýznamne.
Ony sa zahihňali tiež, akože chápu, a že im o Ňom nabudúce musím určite porozprávať. Ešte rozlúčkový ceremoniál, opäť každej z piatich vtisnúť dve vzdušné pusy, kamsi dva centimetre nad líce na pol ceste k uchu a konečne môžem ísť.
Vykročila som do tmy a z tmy ku mne vykročil húf lariev.
Bielych, slizkých červíkov, zvíjali sa, krútili, plávali priestorom a čosi neviditeľné hlasno chrúmali.
Chcelo sa mi jačať, kričať na plné hrdlo.
Ak som si myslela, že samota a čerstvý vzduch mi pomôžu, bol to krutý omyl, jediným prínosom bolo, že svedkom môjho rodiaceho sa šialenstva sa nemalo stať tridsať snobských hostí bratislavského podniku, ale len párik tínidžerov na lavičke a bezdomovec s fľašou čuča.
Zažmurkala som a zúfalo sa snažila odohnať halucináciu. Zvyšky zdravého rozumu skandovali 'pokoj, pokoj, to nie je realita', všetko ostatné vo mne fascinovane nasávalo bláznivé obrazy a zvuky.
Keď som docupitala na koniec chodníka k vstupnej bráne do areálu jazera, už som bola rozhodnutá a v rukách som držala mobil.
Juraj bol psychiater a zároveň človek, čo mal pre mňa slabosť. Dúfam, že ešte stále.
Pozerala som na mobil a chvíľu zvažovala, či použiť naliehavý hysterický tón, alebo tichý zlomený hlas, aby to na neho zabralo.
No keď zdvihol, tak som len bezhlavo a úprimne vysypala.
"Potrebujem tvoju pomoc, je so mnou zle."
"O čo ide ?"
"Prídeš?"
"Ešte si to rozmyslím." Juraj má zvláštny syndróm, nevie povedať áno. Povedať "áno" je pre neho osobná prehra. Povedal "áno" pred oltárom a úplne ho to poznačilo, inak si to neviem vysvetliť.
Ale ja ho už poznám nejaký čas a jeho 'ešte si to rozmyslím' znamená, že už vyráža na cestu.
Povie manželke, že musí odísť k súrnemu prípadu a tentokrát ani nebude klamať.
Medzitým som vykročila cez hlavnú cestu a ocitla sa v strede križovatky pod blikajúcim oranžovým svetlom nočných semaforov.
A zastala som. Nedošlo mi to hneď, až po chvíli. Larvy boli preč. Počula som len slabnúci zvuk, chrum chrum chrum chrum. S úľavou som vykročila domov.
Juraj bol rýchly, netrvalo mu to ani dvadsať minút.
Už sme sa niekoľko týždňov nevideli. Naposledy v júni, keď mala jeho manželka narodeniny. Juraj si vypol mobil a v ten deň sme nevytiahli päty z postele. Asi mu to doma riadne natrela, lebo odvtedy sa neozval.
“Čo sa stalo, vieš koľko je hodín?”
Zrazu sa mi nechcelo rozprávať o tom čo sa mi zdalo, akoby to ostalo tam kdesi vonku a slová by to dokázali privolať späť.
“Len som trochu spanikárila, však som tvoja hysterka-cholerička, čo ma nepoznáš? Ale fajn, že si tu.”
Privinula som sa k nemu a začala mu rozopínať gombíky na prúžkovanej košeli (jeho obľúbená zelená, krásne sa mu hodí k očiam). Nezdráhal sa, začal mi pomáhať, stále náhlivejšie sme odhadzovali kusy šatstva. Už sme boli nahí a ja som sa skláňala k jeho slabinám, keď som na okamih zaváhala. Opäť ma prepadol pocit ako tam vonku, v ušiach mi na okamih zahučal nepríjemný zvuk a pred očami preblesklo čosi biele a slizké.
“Čo je?”
“To nič, len ...”, snažila som sa rýchlo vynájsť, keď mi zrak padol na hornú vnútornú časť jeho stehna, “pozerám, že máš nové tetovanie.”
“Jasné, páči sa ti ?”
Prikývla som. Potom sme sa už venovali len jeden druhému.
Keď som sa ráno zobudila, Juraj tam nebol. No a čo, aspoň sa nemám pred kým cítiť nesvoja bez mejkapu a so strapatou hlavou.
Vyskočila som z postele a šla si uvariť kávu. Kým som ju sŕkala, pochopila som, že musím ísť na to dnes akčne, žiadne povaľovanie sa v posteli. Naordinovala som si terapiu.
Pol hodinu mi trvalo kým som ich našla, ale boli tam, úplne naspodku skrine. Hnusné oranžové gumenné rukavice.
Počas nasledovných šiestich hodín som do sterilna vyčistila byt, prezliekla posteľné prádlo a vyžehlila všetko čo mi padlo pod ruku, vrátane ponožiek a handier na utieranie prachu.
Keď som skončila bola som úplne vyšťavená, ale psychicky fit.
Pobalila som si kufre, dala sprchu a zavolala taxík, smer letisko. Letím do Johannesburgu, pozajtra do New Yorku, späť do Viedne, potom Peking. Nemusíte mi veriť, no byť letuškou ma jednoducho baví.
===
"Ladies and Gentlemen, welcome aboard Southnorth Airlines Flight 4039, a Boeing 737-200, bound for Beijing. The flying time is approximately 14 hours and 40 minutes.
Please take some time to read the safety instructions on the pamphlet in your tray compartment.
In the event of sudden loss of cabin pressure, oxygen masks will automatically fall from the cabin ceiling. Pull firmly ..."
Opakujem bezmyšlienkovite, miliónty krát, tie isté slová, pohyby, úsmevy.
"In the event of an emergency landing, kindly proceed ..."
Keď si prezerám tváre pasažierov v mojom sektore, tvárim sa milo a prívetivo. Každý jeden z nich sa musí cítiť, ako keby som sa narodila len a len preto, aby som mu vysvetlila, kde sa nachádza najbližší únikový východ.
Ale v ten deň som sa nemohla poriadne sústrediť. Predošlú noc som strávila v hotelovej izbe hlavného pilota.
To samé o sebe nebolo nič mimoriadne, náš otvorený občasný vzťah začal už pred pár týždňami, ale až v tú noc som si všimla jeho tetovanie na ľavej strane slabín. Navlas rovnaké, aké mal Juraj. Ako je možné, že mi to dovtedy uniklo? Navyše ma v jeho prítomnosti prepadla opäť tá istá vízia. Boli sme práve v najlepšom, keď sa mi priamo pred očami zmenil na hnusnú larvu. Vykríkla som, a zavrela oči. Našťastie, to nebolo v tej chvíli nemiestne. Keď som opäť oči otvorila, prízrak bol preč.
V nasledujúce dni som zažila podobný pocit ešte niekoľkokrát, odrazu sa stalo, že tvár ktoréhosi pasažiera zmizla a pokryla ju biela hmla. Zakaždým som odvrátila pohľad a snažila sa halucináciu ignorovať, ale vedela som, že je so mnou zle.
Bola som rozhodnutá, keď sa vrátim do Bratislavy, vyhľadám Juraja a tentokrát sa mu so všetkým zdôverím, prerástlo mi to cez hlavu, potrebujem odbornú pomoc.
Ale keď som pricestovala po dvoch týždňoch domov, všetko bolo inak. Svoj byt som našla hore nohami. Nebol tu kameň na kameni, ponožka na ponožke.
Zložila som sa v predsieni na zem, a v naivnej domnienke odpozorovanej z detektívnych seriálov, že sa nemám ničoho dotýkať, aby som nezničila stopy po vlamačoch, som čakala dlhých šesťdesiat minút, kým nedorazila policajná hliadka.
Od troch uniformovaných fešákov, ktorí sa napokon ukázali, by som čakala všeličo: spísanie protokolu, obhliadku miesta činu, odobratie odtlačkov prstov, zavolanie špeciálnej kriminalistickej jednotky. Nič z toho sa neudialo.
"Toto je váš byt?"
"Koho by preboha tak mohol byť?"
"Poprosím váš občiansky preukaz."
"Koho to vlastne vyšetrujete?"
"Váš byt bol podrobený domovej prehliadke podľa § 101 trestného zákona 301/2005 v súvislosti s pátraním po nezvestnom Mudr. Jurajovi Z.
Boli ste riadne predvolaná na výsluch, na ktorý ste sa bez dostatočného ospravedlnenia nedostavili; § 128 nás oprávňuje predviesť vás k výsluchu. Pôjdete s nami."
Čo? Ja mám byť predvedená na políciu, ako nejaký zločinec? Do očí mi vyhŕkli slzy. Ničomu som nerozumela.
Sedela som v policajnom Volkswagene Polo namačkaná na zadnom sedadle a premietala som si posledný večer s Jurajom. Prechádzala som každý detail, na ktorý som si dokázala spomenúť, a keď sme zastali pred policajnou stanicou bola som rozhodnutá.
Fešáci ma nechali čakať samú v prázdnej studenej miestnosti so zamrežovanými oknami.
Po vyše hodine dorazil vyšetrovateľ. Vysoký, štíhly a vôbec nie nesympatický.
Mohol mať nanajvýš štyridsať. Strapatá štica chlapčensky neposlušných vlasov mu rozhodne uberala roky.
Venovala som mu jeden zo svojich profesionálnych úsmevov. Ostal trochu v pomykove, ale hneď sa spamätal, zapol diktafón, predstavil sa ako poručík Ivan Adamec, zamrmlal pár paragrafov, na základe ktorých som podrobená výsluchu a spustil:
"Poznáte tohto muža?", strčil predo mňa fotku, pravdepodobne z občianskeho preukazu.
"Áno, je to Juraj Zima."
"Aký je váš vzťah k tomuto mužovi?"
"Občas komplikovaný."
"No tak ... ." Zamračil sa..
"Istý čas sme sa stýkali. Intímne."
"Kedy ste s ním boli naposledy."
"Nespomínam si presne."
"Tak si presne spomeňte." Začal hrať na mňa drsňáka.
"Neviem vám povedať presný dátum, zhruba pred tromi mesiacmi. Jeho manželka mala v ten
deň narodeniny. Podľa toho si to môžete zistiť. Pred asi dvomi týždňami som s ním hovorila telefonicky", odhalila som karty, aby nemal pocit, že chcem niečo zamlčať.
"O čom ste s ním telefonovala?"
"Prosila som ho, aby prišiel za mnou."
"Kvôli čomu?" Zazdalo sa mi, že som zachytila v jeho hlase tieň neprofesionálnej zvedavosti.
"Necítila som sa dobre. Bola som na stretnutí s kamarátkami a vypila som trochu viac ako som mala. Viete, samé tie reči o bábätkách a tehotenstve, akosi to na mňa nepríjemne doľahlo. Teraz mi to príde smiešne, ale skĺzla som kvôli tomu do depresie a rozhodla som sa, že zavolám Jurajovi, pretože je psychiater. Zatelefonovala som mu, aby prišiel za mnou, pretože potrebujem jeho pomoc."
Odmlčala som sa. Táto moja báchorka bola ozaj dobrá, dávala zmysel.
"Čo bolo ďalej?"
"Bol odmeraný. Povedal, že si ešte premyslí, či príde. Juraj je človek, ktorý nemá vo zvyku otvorene vravieť "nie", pochopila som to tak, že s ním nemám rátať a skutočne sa neukázal."
"Čo ste urobili potom?"
"Išla som domov a vyspala sa z tých pár pohárikov, na druhý deň som nastúpila na dvojtýždňovú službu. Som letuška."
Poručík Adamec sa oprel a dlho pozorne sa na mňa zahľadel. Ticho medzi nami hustlo, bolo neznesiteľné, ešte sekundu a už by som mu všetko popravde vysypala.
"Ste posledná osoba, o ktorej vieme, že s ňou Juraj Zima hovoril v ten večer, keď zmizol. Podozrenie, že to má súvis s vami preto bolo pochopiteľné.
Vypočul som si váš telefonický rozhovor a prešiel výsledky expertízy z domovej prehliadky. Nenašli sme tam nič, čo by odporovalo vašej verzii."
"Ešte vám položím jednu otázku. Nespomínate si, či mal Juraj nejakých nepriateľov? Nespomínal, že zvažuje útek od rodiny?"
"Od rodiny rozhodne odísť nechcel, to bol dôvod, prečo náš vzťah nemal perspektívu. O nepriateľoch neviem."
"Ďakujem, ak by ste si na niečo spomenuli, tu je moja vizitka."
Vzala som si z jeho rúk - mal upravené, na krátko zastrihnuté nechty - vizitku a nasledovala ho ku dverám.
"Nech sa páči", otvoril mi dvere a podržal ich.
Prechádzala som okolo neho k otvoreným dverám a v tom sa to stalo. Trvalo to pol sekundy, možno ani to nie.
Bol to len akýsi záblesk, ale keď som neskôr dokola a dokola analyzovala tú situáciu, bola som si istá, že sa nemýlim.
Hlava Ivana Adamca sa na kratučký okamih zmenila na bielu kuklu s polopriesvtným obalom, v ktorej sa čosi veľmi živo hmýrilo.
Domov som sa dovliekla úplne vyčerpaná a premknutá beznádejou.
Komu teraz zavolám? Komu sa ozvem a kto mi pomôže, keď ma ustavične prenasleduje šialenstvo?
Uvarila som si horúci čaj, zvalila sa do postele a na kolená položila notebook. Ani neviem ako, ale zrazu som browsila po wikipedii a študovala fakty o larválnom štádiu hmyzu. Už mi načisto preskakovalo. Načiahla som sa po kabelku pohodenú na zemi a vylovila z nej mobil a vizitku.
Chvíľu som obe veci prevaľovala v dlaniach a váhavo na ne pozerala. Potom som napísala smsku, rýchlo, len nech ju stihnem poslať, skôr než si to rozmyslím. Správa odoslaná.
Musím sa dozvedieť, či i Ivan má tetovane.
Chvíľu som čakala, či odpíše a keď sa neozýval zavrela som oči a bezvýsledne sa snažila zaspať.
Najstrašnejšie bolo poznanie, aká som osamelá. Sama proti šialenstvu. Niet človeka, ktorému by som sa mohla zdôveriť, ktorý by ma vypočul a uveril tomu, čo zažívam.
Alebo predsa?
Prihlásila som sa na facebook a zrazu som vedela, čo hľadať. Jana mala v sociálnej sieti asi sedemdesiat priateľov, hľadala som medzi ich fotkami niekoho kto vyzerá dostatočne bláznivo, aby mohol byť jej frajerom. Zdalo sa mi, že tento prístup nemá veľkú šancu na úspech, ale len do chvíle, kým som ho neuvidela. Toto bol on, alebo nič také, ako ženská intuícia neexistuje.
Chvíľa googlenia ukázala, že ma šiesty zmysel nesklamal. Jakub V. - Predseda Slovenskej asociáce UFO bádateľov.
===
"Che Thai Nguyen, prosím."
Znelo mi to ako meno čínskeho diktátora a už vôbec som nebola schopná ten názov zopakovať,
"Mne to isté, ďakujem".
Dievčina s tromi piercingami v nose si čosi poznačila, zapálila nám na stole vonnú sviečku a odcupitala vybaviť objednávku.
Bola som v čajovni a oproti mne sedel medzi kopou vankúšov v tureckom sede muž v šedom vyťahanom svetri, s dredmi po ramená.
Čo len tá Jana na tomto chlapovi videla ?
"Jasné, že existujú dôkazy, ale vláda sa ich snaží ututlať. Lebo aj vo vláde majú svojich, všade majú svojich. Spravili si inkubátory po celej galaxii a zasiali nám sem svojich potomkov, chápeš? Zem je veľké kukučie hniezdo. Sú všade medzi nami. Nedospelé jedince nie je možné napohľad odlíšiť od normálnych ľudí, oni sami zrejme netušia, že sú iní, keď sa ich vývoj ukončí zmenia sa do svojej prirodzenej podoby."
Poobzerala som sa okolo seba. Čajovňa bola umiestnená v podzemí, schádzalo sa sem dlhým úzkym schodiskom a dnu sa šlo cez hrubé oceľové dvere. Cítila som sa ako v protiatómovom kryte. Hneď pri vstupe mi udrel do nosa zvláštny pach, zmes potuchliny a vonných tyčiniek.
Jakub sa odmlčal, pretože nám dievčina práve prišla naservírovať čaj. Odchlipla som si z hnedastozelenej tekutiny a potlačila nutkanie doobjednať citrón a cukor.
A potom som sa rozrozprávala ja. Povedala som mu všetko o večeri, keď to začalo, o tej strašnej halucinácii, o tom, ako prízraky zmizli vtedy, keď som sa vzdialila od jazera. O ľuďoch, ktorých tváre sa v okamihu menia na zakuklené larvy. A prvý krát po toľkých dňoch som pocítila obrovskú úľavu, lebo Jakub hltal každé moje slovo, a ... on mi veril.
Nadýchla som sa, aby som pokračovala o zvláštnom tetovaní na slabinách, keď sa odrazu stali dve veci. Črty Jakubovej tváre na okamih zmizli, jeho hlava bola v tej chvíli pokrytá bielym polopriesvitným tkanivom a pípla mi SMS od detektíva Ivana Adamca (áno, veľmi rád by sa so mnou stretol u mňa doma a neformálne).
===
Jeden kilometer a štyristodvadsať metrov. Toľko meria bežecký okruh okolo jazera. Bez problémov zvládnem tri kolá rytmického behu - dve doby nádych - dve doby výdych. Po stretnutí s Jakubom som sa potrebovala upokojiť, a tak som sa vybrala zabehať si. Dostať ho do postele bolo nakoniec ťažšie, ako by som čakala. Bol ešte zbláznený do tej svojej Jany, ale nakoniec neodolal. Naopak s detektívom to bola hračka, pochopil, že ide na hotové a vôbec sa nezdráhal.
Tetovanie majú obaja. Na ľavej strane slabín.
Len bežať bežať stále dokola, až kým nebudem paňou svojej mysle a jej šialených vízií.
Nádych, nádych, výdych, výdych. Bežať a nemyslieť, to bolo mojím cieľom. Jazero je bývalé štrkovisko, odkedy je vstupné zdarma, chodieva sa sem kúpať pol Bratislavy. Poslední vytrvalci si o takomto čase zvyknú zbierať deky a uteráky a zberajú sa do svojich panelákových hniezd.
Predseda UFO klubu i detektív mi prestali dvíhať telefón. Niekam sa predsa museli podieť. Niekam sa tie všetky larvy musia uchýliť, keď sa majú zakukliť.
Asi dvadsať metrov od brehu sa nachádza malý umelý ostrov.
Skulptúra, čo stojí na ostrovčeku, tá čo vyzerá ako kopa farebného šrotu predstavuje ľudskú postavu.
Pri druhom okruhu som si bola istá, že je to postava ženy, a keď som finišovala posledné kolo už mi bolo jasné, že na mňa hľadí monumentálna ikona matky.
Slnko pomaly klesalo k horizontu, nastala zlatá hodina, keď sa hladina žiarivo ligoce. Nechcelo sa mi ešte domov. Zišla som k vode po jednom z mól a sadla si na okraj betónového chodníka. Vyzula som si tenisky a nohy omočila vo vode. Po behu som bola spotená a dostala som nápad, že sa okúpem, len tak v spodnom prádle veď až na pár rybárov tu už takmer nikto nie je. Ten nápad nemohol byť z mojej hlavy. Plávať viem obstojne, no neznášam verejné kúpaliská, kde sa ľudia máčajú natlačení hlava na hlave, a už vôbec neviem vystáť jazerá s kalnou zelenou vodou páchnucou po rybacine.
Spamätala som sa, až keď som bola pár metrov od brehu, ponorená až po krk. Voda bola po horúcom dni príjemne rozohriata, výborne sa v nej plávalo. Zastavila som, že sa rozhliadnem, keď v tom som ucítila, ako sa mi čosi obtrelo o nohu. Kopla som tou nohou a pocítila protitlak, niečo ma zachytilo. To čosi škrtilo a nechcelo pustiť. Srdce mi búšilo ako pomätené, chytila ma panika a nemohla som sa poriadne nadýchnuť. Rozhliadla som sa. Bola som len pár metrov od ostrovčeka, možno dva-tri. Teraz alebo nikdy ! Vykopla som nohou a prudkým záberom som sa snažila dočiahnuť ozdobné oplotenie osadené na ostrove. ‘Mám ho’.
“Hééj, vy tam ! Prestaňte, potrháte mi nylon.”
Došlo mi až po chvíli, že ten človek kričal celý čas na mňa. Vyliezla som na ostrovček, sedela som na piedestáli sochy, po tvári mi stekali slzy a hystericky som sa smiala. Preboha, ja sliepka, veď to bol len rybársky špagát, o ktorý som zavadila.
Zavrela som oči, oprela som sa chrbtom o sochu a stratila vedomie.
Precitla som v rozľahlej sále a predsa sa mi zdalo, že som - sotva sa to odvažujem vysloviť, tak nezmyselne to znie, že som vo vnútri sochy.
Je to hlúposť. Akoby vnútri bol priestor akýsi iný, pokrivený oproti tomu vonku, alebo azda ja som sa zmenšila ? Nevdojak mi prišla na um Alica v ríši divov. Knihy mi vždy pripadali ako strata času, ale túto mi Juraj podstrčil, aby som si prečítala čosi kultové a zároveň mnou stráviteľné.
Alica sa zmenšila a nasledovala králika do jeho nory, potom sa zobudila a celé to bol sen. Ale ja som, žiaľ, nesnívala.
Sála bola tmavá s približne kruhovým pôdorysom a vysoká tak, že som nedovidela na strop, ktorý som len tušila kdesi v tme nad sebou. Poriadnu chvíľu som ostala hľadieť hore s
vyvrátenou hlavou, pretože to, čo som uvidela bola moja nočná mora. Zhmotnená nočná mora tu a teraz a všade dokola.
Na stenách, od podlahy až do nedohľadna boli prisaté obrovské zakuklené larvy. Biela kukla za kuklou, každá obsahovala čosi vnútri, zámotok.
Ako prívalová vlna vo mne rástlo zhnusenie, na šiji mi nabehla husia koža. No pohľad som nedokázala odtiaľ odtrhnúť. V mojom zornom uhle sa čosi pohlo a zaostrila som na jednu z najspodnejších kukiel. Hýbala sa. Podišla som bližšie.
Za polopriesvitným obalom kukly sa črtali obrysy akéhosi tvora. Mrvil sa, zvýjal sa, čím ďalej tým badateľnejšie.
Ako keby som ochrnula, nedokázala som sa pohnúť z miesta, rozum na plné decibely kričal "vypadni, preč, preč", ale ja som len pozerala a pozerala ako lesklý obal praská a vylieza z neho tvor nepodobný nikomu a ničomu, čo som doteraz videla.
Bol vysoký a číry, akoby utkaný zo svetla a vody. Pristúpil ku mne a načiahol sa. "Uteč, uteč!", hučalo mi v hlave. A ja som len nehybne stála, až kým sa ma nedotkol.
Zalieva ma pocit tepla, šíri sa od miesta dotyku do celého tela, a mne sa zrazu zdá, že sa vznášam. Ešte nie úplne, čosi ma brzdí. Pomaly si vyzliekam šaty, jeden kus oblečenia za druhým a ako ich púšťam na zem všimnem si, že podlaha už je pokrytá množstvom cudzieho šatstva. Vo vrchnej vrstve medzi zvrškami, čo tu boli odhodené celkom nedávno, zahliadnem šedý vyťahaný sveter i zelenú prúžkovanú košelu.
Ani nemusím skloniť zrak na svoje telo, tuším, čo uvidím.
Na pokožke slabín, na ľavej strane mám vytetovaný dobre známy znak. Zavriem oči a odovzdane vykročím k uvoľnenej kukle.

zuna

zuna

Diskusia

Culter
Ale Zuna...´namačkaná?´... :) však tam žiadne mačky neboli... :) Pre mňa príjemný, oddychový text, okamžite ma bez zbytočných a nudných ´uvádzačiek´zaujal a až do konca nepustil. Trošku málo som dúfal, že bude opísané a vysvetlené to tetovanie, koľko ešte ´čistých´ ľudí existuje a hlavne, ako emzákov nakopať... ale tá trochu tajomna mi nevadí, rád si tieto veci domýšľam a prispôsobujem podľa seba. Spokojnosť. 9.
06.09.2014

Nadalan
Bolo to dobré, no niečo tomu chýbalo. Nejaké vysvetlenia. Napríklad, prečo sa to dialo práve tým postavám, ktoré dostali v príbehu priestor. Možno sa to dialo všetkým na svete, ale to mi z poviedky nevyplynulo. Ako sa šírila "nákaza"? Len tak? Počas čítania som si 1x pomyslela, že sa všetci "nakazil"i v jazere pri plávaní a 1x ma napadlo, že by za tým mohol byť sex/promiskuitný život. Ale tým to nebolo. Ako vyzeralo to tetovanie? Mali ho všetci rovnaké, alebo iné a len na tom istom mieste? Koniec bol prirýchly. Ale inak popis uvažovania hlavnej hrdinky ma bavil. Nasmiala som sa. Malo to dej a celý čas som bola zvedavá, čo bude ďalej.
08.09.2014

zuna
Ďakujem za hodnotenia, napísala som to tuším v roku 2010, keby som to písala dnes, asi by to vyzeralo inak :-)
11.09.2014

Kr4b
Páčil sa mi štýl, reálie a celkovo poňatie a uveriteľnosť, ktorú vo vlastnej tvorbe zrejme neuvidím. Text ma bavil a napäto som čakal, čo sa stane. A potom som čakal, prečo a ako sa to stalo. Ale to už som sa nedočkal. škoda, ale nevadí, ako oddychovka účel pní a hodnotenie 8 si to myslím zaslúži, byť tam viac vysvetlení (alebo som ich len prehliadol?) dám viac. V každom prípade, text sa dobre čítal a napriek tomu, že vo mne akosi nič nezanechal, je to dosť slušná práca.
11.09.2014

Kr4b
*plní :D
11.09.2014

Kr4b
Čaká nás ďalšia poviedka s podobnou tematikou 13.9.? :D
11.09.2014

jurinko
Toto uz som cital, nie? Prijemne aj vsetko, len ma dnes vyrusili styri veci - zvYjat sa, mejkup, ze citujes Trestny poriadok, ale napisala si Trestny zakon a fakt, ze fizli mali zaznam ich telefonatu (odkial?). Vsetko zasadne veci, vsak? :-D Okrem toho iba par slovosledov, ciarok, a podobne. A trosku nechapem, preco ona po "inseminacii" (alebo ako to nazvat, proste moment, od ktoreho mala na sebe znacku) vykrocila priamo do kukly, ked ostatni medzicasom este behali medzi ludmi. Ten vyvojovy cyklus, zda sa, nie je uplne premysleny. Kazdopadne sa to citalo prijemne, trosku banalitka, ale zlata a dobre napisana. Dal som 7
12.09.2014

zuna
Jasné,že si čital! :)To je neúspešný kandidát do zborníka: ďalší už bol úspešný,ale pre zmenu sa zborník neudial:) tak ked bude prázdno vytiahnem zo suflikua aj to:)
12.09.2014

zuna
Sama som zvedavá, kto nás prepadne 13.9.:-)
12.09.2014
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.