Smrť, beznádej a čakanie na posledný výdych

Niet šance na únik. Niet pomoci. Na konci si len sám a byť človekom je slabosťou, ktorá ťa môže stáť život... - Malá cyberpunková poviedka.
Filmová história sci-fi časť 9. (2010-2020)
Našiel ju. Bola ukrytá hlboko. Stratená v chaose, ktorý vládol tomuto systému. Jeho úloha bola jasná. Mal ju nájsť, preskúmať a napokon zničiť. Nič iné ho nezaujímalo. (Nič iné ho ani zaujímať nemohlo.) Selektoval ju od rušivých momentov a vydal pokyn na zistenie jej celistvosti. Zvolil rovnaký postup ako u stoviek objektov predtým.
Pacientovým telom, ktoré doteraz pokojne ležalo na operačnom stole, prebehol záchvat triašky a posledné zvyšky jeho mysle začali rozoberať situáciu osudných chvíľ...
Rýchly dych. Pot stekajúci po tvári. Pot stekajúci dolu chrbtom. Napätie v skupine. Ruky pevne držia zabijácky prístroj. Zbraň dodáva istotu. Nie takú, akoby si prial, no je to jediná istota, ktorá mu zostala. Priatelia sú mŕtvi. Keď všetci tvoji priatelia umrú, ostane v tebe iba egoista. Bol ním. Pretože v takýchto momentoch prežíva iba zdravá sebeckosť.
Výbuchy, výstrely, výkriky v diaľke ich tlačia ďalej do pasce. Ženú do záhuby.
"Ale nesmeruje tam celý život?" pomyslí si, ako sleduje bezútešnosť šedého okolia.
Sú šiesti. Možno poslední v tomto sektore centra Manily. Mesto okolo nich stoná. Biobetón versus energetické lúče. Je jasné, kto vyhráva.
Špinavá ranná hmla sa motá pod ich nohami, ako skupina prebehne okolo pozostatkov obytného bloku. Zosypaná, miestami roztečená hmota vytvorila masový hrob. Jeden z nekonečna. Majú to už za sebou, koľké šťastie.
"Objekt 24. Tretí dom vľavo," preruší drsný ženský hlas ticho v ušnom mikroreproduktore. Skupina akoby chytila druhý dych nádejou na čiastočný úkryt. Skenery premeriavajú okolie, vyhľadávajú prienik nepriateľa. Nič. Sliediči sa do tejto zbombardovanej oblasti ešte nedostali. Iba predlžujú neoddialiteľné.
"Čistá zóna," ozýva sa napokon Sonia.
#302241058.5180
Serano-Cordoba, Sonia Mercedes
* 28.02.2127 + 13.04.2161
- bez genetickej rekonfigurácie
"Pamätám si, keď som bola malá, moja mama pracovala v jednej z korporácií. Vtedy ešte nik nevedel, čo nás čaká. Za domom sme mali záhradu. Rástol tam pomarančovník. Milovala som tú divokú vôňu jeho kvetov. Chuť pomarančov bola chuťou môjho detstva. A potom ho napadla nejaká choroba. Odrazu. Ani sme sa nestačili spamätať a zasiahnuť. Bolo to veľmi zlé. Nechali sme ho zrúbať a spáliť ešte ten deň."
Okolie sme zaistili ako sa dalo. No dve úbohé monitorovacie ‒ dokonca statické ‒ sondy toho veľa nezmôžu. Aspoň budeme vedieť, že nestihneme ani odverklíkovať naše posledné modlitby, keď sa nám poplach rozškrečí v ušiach. Čudné, že náboženstvá prežili. Po tých nekonečných hrôzach by už človek mal pochopiť. No práve v tom je náš problém. Nikdy sme nechápali. Celý ten čas sme boli slepou hydinou sediacou na pekáči.
Dom, v ktorom sme na malú chvíľu mali nájsť odpočinok, bol postavený asi pred desiatimi rokmi. Strohosť toho obdobia a miešanie rôznych druhov biolátok na zabezpečenie rozličných funkcií týchto priestorov sa v ňom zrkadlili priam ukážkovo. Nám to ale vyhovovalo. Miešané stavebniny slúžili aspoň čiastočne ako rušivá clona pre skenery. O pár minút mal už každý z nás v pamäti mapu zóny so strategicky dôležitými úsekmi chodby a predných miestností. Zadná časť bola zničená výbuchom vedľajšej budovy. Otrasy spôsobili, že miestnosti usporiadané paralelne vedľa seba boli čiastočne poprepájané medzi sebou dierami v stenách.
"Je šesť hodín..." ozvalo sa zamyslene od Manola.
#234520485.3244
Darbo Rodrigéz, Imanuel
* 22.06.2143 + 13.04.2161
- genetická rekonfigurácia očného segmentu a kostry
"Boli sme generáciou budúcnosti, tak o nás hovorili. Tiež hovorili, že biolátky budú výstupom človeka a ľudstva na najvyšší stupienok. Mysleli si, že z nás tento objav urobí bohov. Ak to mali byť bohovia boja, ničenia a smrti, tak mali pravdu. Svinskú pravdu..."
"Šesť hodín," odvrkol Simon, ktorý bol už chvíľu zabratý do kontroly svojej L12. "Čo to kecáš Manolo?" Pohľad 18-ročného sa neúspečne pokúšal ukryť pred útokom vojenského veterána.
"Daj pokoj Sim," upokojovala situácia Sonia, "na hádky nie je čas."
"Na hádky nie, ale na melancholické žvásty asi áno! Môžu tu byť každú sekundu, vaša premúdra jasnosť. Čo myslíš Sonia, koľko bude trvať, než Vyčistení prečešú tie posledné metre? Koľko ich bude? Sto? Pravdepodobne, možno viac. Ako budú vyzbrojení?"
"To stačí."
"L24? Ha-ha! Určite na nás polezú s tou zastaralou karabizňou."
"To stačí, Sim!"
"Už viem, čoby L24, pôjdu na nás holými rukami, aj tak predsa nemáme šanc..."
To už ale bola Sonia pri Simonovi, Sonina päsť pri Simonovej brade, Simonovo telo na zaprášenej podlahe, Sonia nad ním s jeho L12 v svojich rukách. Hlaveň Simonovej L12-tky sa pomaly približovala k jeho srdcu.
"Vidím, že rád kecáš, Sim. A chápem, že by si bol teraz pod velením niekoho iného ‒ možno pod svojím vlastným ‒ no veci sa majú inak. A ja ti predtým, než čo sa len pokúsiš otvoriť tú tvoju spráchnivetú papuľu ešte raz, odstrelím gule, aby si pochopil, čo je to byť obeťou testosterónu. Vyjadrila som sa jasne?"
Sim si sfúkol z čela prameň vlasov. "Sonia, si úžasne sexi, keď hum-nha..." No to už mu ústa vyplnila hlaveň jeho vlastnej zbrane.
"Pravdepodobne by som asi mala začať s tvojou hlavou a nechať tie gule na neskôr, čo myslíš?" Pribila ho k zemi Sonia s chladným úsmevom.
"Sonia, nechaj ho," zasiahol napokon do prekáračky Kimov hlas. Znel unaveno aj napriek skutočnosti, že bol umelo generovaný hlasivkovým implantátom. V pozadí bolo počuť prelet lietadla v našej blízkosti.
Veliteľka ešte chvíľu premýšľala, či predsa len neodstrániť demoralizujúci subjekt v skupine, nakoniec ale vytiahla hlaveň lasera zo Simonových úst a pohodila ho k jeho nohám.
#283004956.3822
Kenneth, Simon
* 21.03.2130 + 13.04.2161
- bez genetickej rekonfigurácie
- implantáty v pohybovom ústrojenstve dolných a horných končatín s AI druhej generácie pre zrýchlenú reflexnú činnosť
"Nebojoval som preto, lebo som myslel či dúfal, že máme šancu na víťazstvo. Bola to čistá nenávisť. Voči nim, voči nám. Ku koncu, keď sa ti Zubatá smeje do tváre, je už človeku jedno, či ostane človekom."
Ja som sa radšej z podobných hádok držal bokom. Prinášali možno uvoľnenie a zabudnutie, ale ak, tak iba na pár sekúnd. Pre tie sa neoplatilo byť neostražitým. Práve v tom okamžiku totiž mohli zaútočiť...
"Poplach!" ozval sa zrazu Manolov výkrik na našej frekvencii. Zóna znehybnela, naše pohyby, skoro dokonale koordinované pokynmi taktickej Kimovej AI, sa neviditeľne mihali v tieňoch miestností. Na monitoroch skenerov sa objavil objekt a pomaly postupoval smerom od nás.
"Chce nepozorovane uniknúť, ešte nezistil, že sme ho zbadali. Peter, Sim, zoberte to z druhej strany. Thy, odrežeš mu únikovú cestu," prichádzali rozkazy od Sone.
Každý sme obozretne zaujali pozície a pripravení zaútočiť sme sledovali, ako objekt naďalej uteká do Thyninho náručia.
"Pripraviť sa." Kimov umelý hlas vo mne vedel vyvolať stále nepríjemný pocit očakávania niečoho zlého.
"Thy, teraz!"
#543936402.4866
Tran-Hung, Thy
* 31.09.2138 + 13.04.2161
- genetická rekonfigurácia kostry a rozmiestnenia svalovej hmoty
- implantáty v mozgovej kôre a zmyslových orgánov hmatového ústrojenstva
"Zaslúžili sme si to za to, čo sme urobili s našou mysľou. Zaslúžili sme si to za to, čo sme urobili s prírodou. A za to, čo sme urobili s Bohom. Som rada, že to končí."
Thy sa pohla, bleskovo vstúpila do blízkosti objektu, no výstrel nezaznel. Sekundové ticho sa zdalo byť nekonečným.
Každý z nás sa odpojil z pevnej komunikačnej linky a nechal rotovať frekvenciu podľa vopred dohodnutého modelu na zaručenie aspoň čiastočnej ochrany pred únikom dát. Thy bola mimo. Bola zlým výberom, Simon by to, čokoľvek by to bolo, rozstrieľal na molekuly. Thy bola iná, citlivá. Mladá. Nechápala, že ak ide o krk jednému, je ohrozená celá skupina.
AI okamžite nahradila množstvo konštánt premennými, vypracovala profil neznámeho, pravdepodonosti úspechu variantov útoku a úniku. Všetky sa pohybovali pod 20 precentami.
"Peter, preberáš prvý kontakt," rozhodla Sonia po obdržaní nových taktík od Kima. "Simon a ja ťa kryjeme po bokoch. Manolo ostáva vzadu. Akcia na tvoj povel, Peter."
"Potvrdzujem."
Nebol čas na premýšľanie o nebezpečenstve, riziku. Nie v tejto situácii. Thy ja mŕtva ‒ pravdepodobne. Osobne vsádzam na ozbrojenú sondu. Osamelá a tichá, neviditeľná pre skenery práve pre túto vlastnosť. Zďaleka nie dokonalá. Dôvod - slabá AI. Je ale dosť nebezpečná, aby som vypustil dušu.
Bol som pripravený na všeličo, keď som udal signál, no to, čo sa napokon udialo, ma prekvapilo.
Po rýchlom vstupe do miestnosti som niečo zbadal v jej rohu. Snažilo sa to ukryť v tieňoch. Zahromžil som. Nedostatok svetla mi bránil v rozoznaní obrysov. A tiež Thy. Stála mi v ceste. Prudko sa otočila, keď ma zaregistrovala.
"Nestrieľaj! Je naša..."
Skoro v tom istom momente z priechodu po mojej ľavici do miestnosti vrazil Simon, spoza mňa Sonia. Obaja v postavení so založenými a namierenými zbraňami.
"Thy, z cesty!" zavelila Sonia.
Mohla neposlúchnuť, no neurobila to. Pomaly sa odsunula pár krokov bokom a až vtedy nám pohľad na to stvorenie prikázal zložiť zbrane. Mala možno päť rokov. Strapaté blonďavé vlásky špinavé od prachu a blata. Sedela v rohu kolenami pritisnutými k brade. Triasla sa. Kombinéza, ktorú mala na sebe, zývala na mnohých miestach. Okoby chcela naschvál ukázať jej modriny a opuchliny.
"Má strach. A myslím, že je v šoku," prerušila Thy moment ticha. "Kde je Kim?"
#246685130.1549
Kimla, Kartikeya Wahíd
* 11.12.2107 + 13.04.2161
- bez genetickej rekonfigurácie
- implantát hlasiviek, implantát v mozgovej kôre na zabezpečenie viacnásobného spracovania informácií paralelnými kanálmi
"Je lepšie zapáliť sviecu ako preklínať temnotu, hovorí jedno čínske príslovie. No v týchto chvíľach, tak zdá sa mi, by nám nepomohlo ani sto sviec, pretože temnota sa prebudila v ich plameni. Keď korporácie dostali do rúk plány inteligentných biolátok s možnosťou zakódovania ľudskej mysle do ich štruktúry, začali meniť svet a ľudí na obraz svoj. Keď sa Slobodní vzbúrili proti odcudzeniu, začali túto vojnu. Poslednú, v ktorej žije slobodná ľudská myseľ."
Trvalo to asi pol hodiny. Mozgová AI nášho kybernetického taktika preskúmala spomienky dieťaťa. Nezasahovala do nich, ale jazvy vytvorené šokom z posledného útoku spred troch dní sa pokúsila zjemniť ich potlačením do úzadia. Prevrstenie posledných udalostí spomienkami na niečo iné malo svoj účinok. Zaspala.
Vyčerpaný Kim do seba nasúkal dve tobolky energónu.
"Odstrániť tie hrôzy nie je v mojich silách, no ich usporiadanie a zatienenie jej pomôže udržať si aspoň čiastočný pokoj. Čo sa týka užitočných informácií o ďalších prežitých alebo prieniku nepriateľa ‒ bohužiaľ ‒ nič nové."
Simon zaškrípal zubami. Zazdalo sa mi, že nie je ani tak znechutený skutočnosťou, že sme nič nezistili, ako tým, že jeho rotačná L12 bude ešte chvíľu bez terča.
"Ako je na tom Thy?" mala iné starosti Sonia, keď s Kimom osameli.
"Tá je v poriadku. Opätovne som prešiel jej model v mojej taktike a opravil niekoľko hodnôt. Napriek tomu sa stále javí ako ideálny prvý kontakt."
"Dobre. Kedy zostúpime do Podzemia?"
"Možno už večer. V noci by sme to mali mať určite za sebou." Kimove oči sa uprene zahľadeli na Soniu. "Chceš to dievča brať so sebou?"
"Áno."
"Bude nás zdržiavať! Ledva sa vieme postarať sami o seba. Keď na nás zaútočia..."
"Práve preto, ak zaútočia, nemáme ‒ jedno či s ňou alebo bez nej ‒ žiadnu šancu na prežitie." Kim prikývol. Vedel, že okrem neho s rozhodnutím nebude súhlasiť Simon, no skupina by nikoho nenechala pozadu.
Sonia sa zahľadela na dievča oddychujúce v Manolovom spacáku a po chvíli sa pridala k ostatným, ktorým práve začala Thy rozdeľovať potravinové dávky.
#374439029.1760
Tartan, Peter
* 15.02.2132 + 13.04.2161
- genetická rekonfigurácia očného segmentu
"Metro Manila, moje mesto, sa už počas dvoch týždňov otriasala výbuchmi. Presne tak, ako ďalšie na okraji Spojenej pacifickej platformy. Obri chceli udupať vzburu v začiatkoch. Vedeli, že Slobodní sa presunú do odboja čo najskôr, pretože nebudú môcť držať krok s technikou megakorporácií. Snažili sa tomu zabrániť. Na to už ale bolo neskoro."
Zbalili sme naše veci a vyrazili zároveň so zotmením. Ulice a uličky sa krútili a ohýbali v uhloch smerovania k predmestiam. Museli sme opustiť centrálne zóny, ktoré boli aj tak úplne zničené. Bombardéry za sebou zanechali kvalitnú prácu.
Premiestňovali sme sa tak rýchlo, ako to len išlo. Skupinu otvárala Thy. Bola obozretnejšia ako inokedy. Nevedel som odhadnúť, či to spôsobovala prítomnosť malej, približujúce sa Podzemie alebo oboje. Všetci sme boli ako na ihlách pri každej ozvene výbuchu v ďiaľke. Manolo, ktorý kráčal ako posledný si do ticha v mikroreproduktore pobrumkával nejakú bezduchú melódiu. Zbraň som mal zavesenú na pleci, dievčatko objímalo spredu môj krk.
Thy nestihla ani vykríknuť, keď ju odrazu explózia roztrhala na oškvarené franforce. Výbuch nás ohlušil, nedal nám veľa času sa spamätať. Ďalšie dve nasledovali v našej blízkosti. Manolovi prvá z nich odkusla časť nohy. Druhá ho pohltila takto znetvoreného úplne. Sonia a Simon sa okamžite rozbehli smerom k najbližšiemu úkrytu pred útokom zo vzduchu. Nasledoval som ich. Kimov dych som cítil na svojom chrbte.
Chýbalo nám niekoľko metrov, keď sa na nás zosypali ako muchy. Ľudia ako my, no s prázdnotou v mozgu. Vyčistení. Simon a Sonia ich začali kosiť svojimi laserami, no tam, kde predtým stál jeden sa objavili ďalší dvaja. Za nami pristával ďalší transportér. Kim vykríkol a zrútil sa s prepáleným chrbátom k zemi. Ja som sa s malou v náručí dal na útek. Podarilo sa mi vrútiť sa do jedného z domov a prebehnúť cez niekoľko izieb a otvorov v zničených stenách do ďalšej a ďalšej budovy. Až tu v relatívnom bezpečí som si uvedomil, že dievčatko v mojom náručí je akési pokojné. Oddialil som ho od mojej hrude a zahľadel sa naň. Pozeralo na mňa, akoby sa vôbec nič neudialo. Jej oči akoby jej nepatrili. Boli bez jediného náznaku pocitu. Také čisté.
Nestihol som ju zo seba striasť, keď mi odrazu zaborila nechtíky do odhaleného krku. Prekvapený poznaním som ju od seba odtrhol a vrhol smerom preč odo mňa. Krk mi ztuhol. Miesta, kde ma poranila som sa dotkol prstami. Nič. Žiaden pocit na buškách prstov. Nervy mi ohluchli. Necítil som už ani, že stojím. Pomaly sa svet pred mojimi očami posunul vyššie a vyššie. Zaprášená zem sa približovala a nakoniec udrela o moju hlavu. Tma.
Robot ukončil analýzu spektra poškodení mozgových partií a vydal príkaz na sanáciu systému. Pacientovo telo sa ani nepohlo, keď sa kyberpole naplo a potom vrhlo do jeho mysle s jediným cieľom: čistiť, čistiť, čistiť...

Alexander Schneider

Alexander Schneider
Knižný a filmový recenzent, bývalý porotca súťaže Martinus Cena Fantázie, propagátor a predseda Združenia fanúšikov Babylonu 5 na Slovensku. Scifi, fantasy, horor: Herbert, Holdstock a Lumley.

Diskusia

miqell.junior (Anonym)
dobreeee,peknaa postapokalyptyka
thanx
03.06.2003

xatra (Anonym)
dosť chaoticke...ani som to nedocitala, clovek by potreboval aspon nejaky uvod, no nie? sorry,ale dost otras
05.06.2003

Alexander Schneider
Ked som si to precital teraz este raz, naozaj je to dost chaoticke. Je potrebne vysekat asi niekolko odsekov a doplnit info na niekolkych miestach... ak bude cas, dam sa do toho. Dik za info, xatra.
24.07.2003

kAnYs (Anonym)
Podla mna sa to cita velmi dobre. Je tam sice chaos v pojmoch zo zaciatku ale postupne to zacina davat zmysel. Ja by som to na tvojom mieste nechal tak ako to je, alebo sa to pokusil rozvinut. Velmi dobry namet, mohlo by to byt aj dlhsie.
12.01.2005

xius
yooo, toto je to, co mam rad :) jasny, nezadrhavajuci sa styl, cyberpunk a postupne odhalovanie skotocnosti! ...profily jednotlivych akterov su dobry napad ;) a ma to imo zakladnu na cely roman... alebo aspon par dalsich poviedok z tohto sveta
16.02.2005

Alexander Schneider
Xius: vdaka za pozitivnu odozvu, na paralelnom pribehu z tohto univerza sa uz pracuje! :)
05.04.2005

brano (Anonym)
Nenapadlo ta ze ti slobodni vlastne bojuju proti novemu zivotu, nieco podobne ako ked zena ide na potrat, jedine ak budu lepsi mozu vyhrat, ak nie tak pre nich zostane len nejaka inteligentna ZOO ak v nej uz nie su - nie sme :-) ako dalsi vyvojovy stupen cloveka. Neobmedzuj sa v pisani tym ze si clovek.
20.01.2006

SARS
Super, konečne niečo na úrovni (áno viem, nevyšla včera). Trochu mi to pripomenulo Ghost in the Shell. No, moc cyberpunku som nečítal (žiadny). Najviac sa mi páčili tie dátumy úmrtia, originálne, ale človek vie ako to dopadne. Jednoducho márny boj ;).
06.05.2006

jurinko
pohodicka poviedka.. neviem, ci to bol az tak uplne cyberpunk (viac detailov o tych implantatoch by som tam dal, prip. ukazat, ako funguju v akcii), ale super atmoska! *THUMBS UP*
09.02.2007
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.