Vedomie

Keďže som všetky poviedky na počkanie zmeškal, povedal som si, že si dám limit a ničo skúsim sám. Nakoniec to ale trvalo skoro hodinu a trištvrte, a nerátam opravu gramatiky a diskusiu sa betareaderom, či to ľudia pochopia
Podporte scifi.sk
Vracal som sa zo svojej výpravy skratkou, práve cez tú lúku, ktorej som sa ako dieťa vždy bál. Bolo to zvláštne, strach mi nenaháňalo ani to nekonečné more trávy, ani jej jesenná, červeno-žltá farba, ale to, ako sa mi vždy naťahovala za nohami. Akoby ma chcela objať. Ako veľmi som to neznášal. Ale vtedy, keď som vykonal čo som mal a vracal som sa domov, prvý raz po sto rokoch kráčajúc cez tú strašnú lúku, tráva sa odo mňa odkláňala, akoby sa ma bála. Každé jedno zlatisté i krvavo červené steblo, všetky sa ťahali od mojich nôh, akoby sa predo mnou krčili v strachu. Netušil som, čo to znamená, no cítil som akési zvrátené zadosťučinenie, akoby sa vo mne niečo zmenilo. Ale ja – ja som bol vždy rovnaký.
Kráčal som tadiaľ hodiny, stále to bolo lepšie ako ísť po tých hnusných visutých cestách, ktoré stavali všade po meste. Už len pomyslenie na ten umelo čistý vzduch, na sklenené cesty vysoko nad domami a domy nastavané ako hroby tesne vedľa seba hlboko pod cestami, ma bolelo ako guľka v hrudi. Prekladal som nohu cez nohu, poťahoval remeň na ukradnutom detskom batohu a hral sa so zaseknutou poistkou môjho obľúbeného, hoci bradatého automatického samostrelu. A rozmýšľal som. Sú to moje myšlienky a nerád sa ich vzdávam, ale tento príbeh rozprávam pre vás, tak smiete vedieť podrobnosti:
Rozmýšľal som nad svojimi snami. Presnejšie, nad svojimi nočnými morami. Videl som v nich malé dievča, len o pár rokov mladšie odo mňa, ako plače a beží ku mne. Ako hľadá oporu. Ale ja sa otočím a odchádzam a ju, potkýnajúcu sa a padajúcu, nechávam za sebou. Neviem prečo, ale z tých snov mi bolo zle – zobúdzal som sa s pocitom nevoľnosti a znechutenia zo seba samého. A ešte pocitom, že to dievča musím chrániť, pretože je to správne. Všetky tie pocity mi boli cudzie a to ma znechucovalo ešte viac. Ani som nevedel, ako sa to dievča zo sna volá, no hovoril som si, že je len ďalšou na rade, ďalšou, ktorá hľadá oporu v tomto strašnom svete a ďalšou, ktorá ju nenájde. A až bude preč, opäť prídu sny o iných deťoch, pre ktoré tento svet nie je ten správny.
Po pár hodinách cesty cez pole som si všimol oranžovú žiaru predo mnou. Keby som sa vtedy otočil, slnko by mi pravdepodobne vypálilo oči. Videl som nočnú stranu Planéty, a blížil som sa k hranici, cez ktorú sa dalo prejsť len jedným smerom. Ľudia žijúci na dennej strane mohli kedykoľvek odísť na tú druhú, no ľudia z nočnej svoju stranu opustiť nemohli. Slnko by ich okamžite spálilo na prach. Ja som bol z nejakého dôvodu výnimka – jediná na celom svete.
Keď som dorazil k hranici, tvorenej obrovským spadnutým dubom, začal som hľadať najužšiu časť kmeňa. Nebolo to ťažké, bol tam totiž rebrík. Čakalo ma päť metrov výstupu na kmeň, potom klasický výhľad na tú nechutnú lúku, sprevádzaný pálením slnka na tvári a potom ďalších päť metrov zostupu, ale už vo vytúženej tme.
Na nočnej strane nič nerástlo. Ľudia všetko vyrúbali a vyrovnali zem, aby sa noví hostia nemali na čom potknúť. A keď si potom ich oči zvykli na temnotu druhej polky Planéty, uvideli kôl na rázcestí, označujúci milióny rôznych, navzájom sa prepletajúcich chodníkov. Keď som prešiel popri kole, nemusel som sa naň ani dívať. Vedel som, že je jedno, ktorú cestu si vyberiem, pretože všetky končia na rovnakom mieste. Na najlepšom a zároveň najhoršom mieste, aké som poznal – nebo, môj domov, mesto zvané Nový Raj. Pýtate sa, kde je teda Starý Raj? Nie je a nikdy nebol. To je na tom novom to najlepšie, aj keď až taký nový nie je, stojí tam už od nepamäti. No nikoho to nikdy netrápilo, a ja som nikdy nemal potrebu v tomto smere vyčnievať z radu.
Išiel som si tak po ceste, keď som si odrazu všimol schúlené dieťa na chodníku. Dievča. Dievča z môjho sna! Nakoniec prišla, tak ako všetky.
Mohla mať jedenásť, možno dvanásť. Úplne obyčajné, bezstarostné dieťa, teda až dokiaľ sem nevkročila. Teraz vedela, že sa nemôže vrátiť a predstierať, že sa nič nestalo. Slnko by ju oslepilo a následky toho malého výletu by ju sprevádzali po celý život. Ale nechcela ani ísť ďalej, nechcela vidieť nebo a smiať sa, nechcela zahodiť starosti a začať žiť. Bála sa, že je to len ilúzia – a bála sa oprávnene. Ale ja... Cítil som, že jej musím pomôcť. Možno už ma moje poslanie začalo zdolávať, ale cítil som, že je správne zachrániť ju. Naučiť ju, ako sa vrátiť na dennú stranu. Rozhodol som sa, že ju odtiaľ dostanem, že ju postrčím a nechám ju vybrať si samú. Ale musel som jej ukázať, medzi čím si má vybrať. Podišiel som k nej, chytil ju okolo ramien a šepol jej do ucha, že všetko bude v poriadku. Jej ramená boli napäté ako struna. Povedal som jej, nech ide ďalej po ceste, pripomenul jej, že sa už nemôže vrátiť. Ponúkol sa, že ju budem sprevádzať. A ona išla.
Prišli sme k mestskej bráne, ktorú strážil chlap ako medveď s ľadovým pohľadom a silou zlomiť vás ako zápalku medzi dvomi prstami. Mňa poznal, ale dievča nie, tomu okolo zápästia stiahol náramok s číslom. Potom nás pustil dnu. Mesto bolo také, aké som si ho pamätal – špinavé, škaredé a skazené. Čistý vzduch? Nie, voňavý. Tak sladko voňal. A visuté chodníky? Krása na ne pozrieť. A čo domy, jeden vedľa druhého? Účelové a zriadené prakticky, a aj tak vyzerali úžasne. Videl som v úžase rozšírené oči dievčaťa. A vedel som, ktorú cestu si vyberie. A trpel som, tak strašne som trpel za to, že som ju sem vôbec vzal. Že som ju nevaroval len o trochu skôr a že som jej nepovedal, čo ju tu čaká. Videl som jej v očiach, ako ju to tu očarilo. Ale ešte nie je neskoro, ešte ju odtiaľ môžem dostať. Predsa je to zlé miesto. Spomenul som si, ako veľmi ho neznášam. Chytil som ju za ruku. Otočila sa na mňa a pozrela mi do očí, ja som hľadel do jej. Už som otváral ústa a vôbec som si nevšimol medvediu labu, blížiacu sa zboku priamo k mojej tvári. Bolo neskoro.
Zobudil ma tvrdý pád na zem. Keď som otvoril oči, nado mnou sa týčil krásne tepaný vrch mestskej brány, no výhľad mi vzápätí nahradila chladná tvár strážnika Nového Raja. Vedel som, čo ten jeho pohŕdavý pohľad znamená – prekročil som pravidlá. Žil som len preto, že ma mesto potrebovalo. Keď som sa pozviechal, strážnik mi vtisol do rúk moju kušu . Všimol som si, že už nemám ten detský batoh, no odmietol mi ho dať. Už patril mestu. A keď ho dajú dievčaťu, bude mestu patriť aj ona. So sileným úsmevom som poťažkal kušu a potom ju rýchlo ako blesk zaprel do ramena v streleckom postoji. Strážnik-medveď sa ani nestihol pohnúť, šípka mu vošla do hrude a vzápätí cinkla do mestskej brány. Než si vôbec stihol uvedomiť čo sa stalo, kolečko na mojej zbrani preskočilo, natiahlo lanko a do strelného žliabku naskočila ďalšia šípka, ktorá si takmer okamžite našla svoj kúsok strážnikovho tela. Šípky lietali, cinkali na bráne, alebo sa borili do zeme a strážnik padal. Keď dopadol a posledný raz sa mykol, kuša mi s melodickým cinknutím vyhodila prázdny zásobník. Odhodil som ju a rozbehol sa smerom k padnutému dubu, za ktorým ma čakalo svetlo. Strach ma hnal a ja som videl iba rebrík cez strom, svoje zbožné, jediné želanie. Nezbadal som medvediu labu, ktorá sa na mňa rútila z boku. Obraz rebríka zmizol, ostala mi len temnota. Z tej som sa už nemal prebrať.
*
„Spíš?“
Martin sa strhol, čím dal jasne najavo, že uhádla.
„Prepáč, že som ťa nechala čakať. Mama ma nechcela pustiť von, musela som jej sľúbiť, že sa nič zlé nestane. Že sa nič zlé nestane?“ usmialo sa dievča. Bolo o pár rokov staršie, ako v Martinovom sne. Pomaly si uvedomil, že aj on sám je starší. Sediaci na zastávke s tou hlúpou detskou taškou musel vyzerať smiešne. Rozladene si prešiel rukou po vlasoch.
„Tak čo si mi to chcel ponúknuť?“ žmurkla naňho. Martin odsunul tašku s drogami, akoby nebola jeho. Vedel čo by sa stalo, sen mu to prezradil. Tento krát musel svoje plány zahodiť, ako pre svoje, tak pre jej dobro.
„Chcel som ťa iba vidieť,“ opätoval jej úsmev. „Nemáš hlad? Poznám tu skvelú reštauráciu...“
„Radšej by som sa prešla,“ odvetila. Nechal sa viesť za ruku, kamkoľvek chcela ísť. A ona chcela ísť na lúku, veľmi, veľmi ďaleko odtiaľ.
*
„Otec tú trávu chvíľu študoval... No, vlastne s ňou strávil pol života. Vedel si, že sa k nej kedysi ľudia modlili?“
„Naozaj? A prečo?“
„Pretože o ľuďoch odhaľuje pravdu. Otec mi hovoril, že ak je človek dobrý, dalo by sa povedať nepoškvrnený, tak sa k nemu ťahá, akoby ho chcela objať. No ak je zlý, tráva sa ho bude báť. Podľa mňa je to obyčajná životráva. A nemám rada, keď mi šteklí členky.“
„Nie?“ pozrel Martin na trávu pod nohami. Topánky nechal niekde na kraji parku a stál v nej bosí. Tráva ho jemne hladila až po lýtko. Otočil sa k nej. „Podľa mňa je ten pocit skvelý,“ povedal s úsmevom. Už skoro zabudol na tašku na autobusovej zastávke, ktorá vlastne ani nie je jeho.

Kr4b

Kr4b
That guy

Diskusia

jurinko
To posolstvo bolo podane tak ukecane, ze az. Aka to bola tema? Ci nijaka, len si si povedal, ze skusis nieco napisat za hodinu? Hm, ta nocna mora z uvodu bola celkom zaujimavym svetom a hoci bol trosku nelogicky (vratit sa spat by sa dalo pomerne dlho, az po velmi dlhej dobe by si ludske oci od svetla odvykli uplne, kym o spaleni na prach sa hovorit neda, ak to slnko nie je omnoho silnejsie, nez nase, co by ale zas znamenalo, ze by tam neprezil vobec nikto, nie iba ti, ktori prisli z tmavej strany), kedze to bol snovy svet, v podstate to bolo jedno. Realita bola vlastne tiez nie realita, pretoze zivotravu som v Baumaxe nevidel, ale tu uz sme o svete okrem travy akosi nevedeli nic. Sablonovite podanie dobra a zla posobilo neuveritelne (diler drog a trava ho hladka? preco? len preto, lebo novej zakaznicke nedal uvodnu davku zadarmo?) a uvodny monolog bol priam nudny. "Suboj" so strazou ...
04.11.2013

jurinko
[pokr.] bol pre zmenu uplne zbytocny, akurat vyrusil od tej snovej atmosfery (ako sa neskor ukazalo, aj svet bol snovy, takze ta lahko znudena zastretost bola vlastne akoze fajn, hoci neviem, ci si ju chcel dosiahnut ;-) ) a posobil priam smiesne (cez chlapa ako medveda sipky z kuse durch nepreniknu podla mna nikdy, ani keby to bola moderna sportova kusa, nie to este nejaky steampunkovy samostriel a''la Jackmanov Hellsing). Tu chybu, co si si tam opravil, to bolo co? Pretoze mi tam chybalo zopar ciarok, v slove bosy bola hrubica a predtym isli na luku, lenze on nechal topanky na kraji parku. Inak som si nic zasadne nevsimol :-) Dal som 4
04.11.2013

Kr4b
Téma: Vedomie :D Hej, to Lúka- park som si všimol, ale nechal som to tak, veď sa to nevylučuje, či? Že by šípky cez medveďa nepreleteli som nevedel a ani ma to nenapadlo, a medzi gramatickými chybami a čiarkami tá moja opravená chyba nie je :D Tá opravená je vlastne rovnako diskutabilná ako Park- lúka, ale predsa len by som sa naklonil viac ku chybe: Hore som totiž napísal, že sa Martin hral s poistkou zaseknutého samostrelu a s takým by strieľať asi nemohol.
06.11.2013

Kr4b
Čo sa reality týka, bohužiaľ sa životráva na našej planéte nepredáva :/ ale to nič neznamená. V snovej časti som použil sen vo sne a prečo by ich nemohlo byť viac? :D A také navodenie snova som dosiahnuť samozrejme chcel, ale znudenosť bol nečakaný vedľajší účinok.
06.11.2013

mayo
az po vetu "Prišli sme k mestskej bráne" to bolo skvele. vysvetloval som si to ako metaforu, denna strana je zivot a nocna je smrt. samozrejme, ze sa uz nemozno vratit, leda tak nachvilu, ako duch. a hlavny hrdina je iny, prechadza tam i nazad a pomaha zabludenym dusiam dostat sa do raja, ci tak nejak. bolo tam viacero momentov ktore sa dali pekne pochopit ak v ramci tejto metafory. asi preto mi to uz od polovice nedavalo ziaden zmysel. ale plus za to ze to nie je taka typicka poviedka ktora je zalozena na tom, ze citatel sa namota na pekny, fantasticky pribeh a nakoniec sa s prekvapenim dozvie, ze vsetko je sen a nic sa vlastne nestalo.
06.11.2013

Kr4b
Tvoja verzia je dobrá, škoda, že mi nenapadla. Bolo by to niečo celkom iné. Moja metafora je ale myslená inak: Keď je človek dobrý, môže sa pokaziť, ale zo zlého už dobráka nespravíš, o tom hovorí ten sen. A zvyšok mu oponuje. Ide o dílera, ktorý chcel kamarátku zatiahnuť do drog, ale sen mu v tom zabránil a zmenil ho. Reálne samozrejme neverím, že sa hriechy dajú len tak odpustiť, ale že sa ľudia môžu zmeniť verím.
06.11.2013

William Cody
Aj toto som si prečítal, lebo som to považoval za niečo, čo zrejme nie je otvorený "úvod do akéhosi väčšieho diela". Typický prípad, kedy ma čiastočne rušilo v úvode chýbajúce členenie textu(to je zároveň impulz k "správcom" stránky k vkladaniu textov s viac možnosťami,kurzíva a pod..). K samotnému dielku : Pridlhý opisný úvod(1/5 celého textu), následne akési zoznamovanie s krajinou. Takéto "snovo" domýšľacie pointy ma trochu "unavujú", ja tu hľadám ako čitateľ čosi "strávitelnejšie", menej "imaginárne". Kuša, ktorá prestrelí medveďa mi nevadila, takéto veci (pri neznalosti mechanizmu a sile kuše) tolerujem. Ale nečítalo sa mi to tak ľahko, ako niektoré z tvojich predchádzajúcich textov, takže akosi som sa "prekúsaval", ani neviem tak presne zhodnotiť, čím konkrétne to bolo. Možno to bolo len mimo môjho "vkusu".
07.11.2013
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.