Červené Kladivo

Dunvénske lode nadskakujú na spenených vlnách. V diaľke hrmia údery kladiva a krvavé záblesky sa nesú doďaleka.
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Červené Kladivo
Ilustračné obrázky k spacenews - Červené Kladivo / Zdroj Disclaimer
„Hlavy dolu! Dopekla zohnite tie svoje palice, lebo o nich prídete!”
Kapitán ani nedopovedal a vzduchom preletelo mohutné svišťanie sprevádzané srdcervúcim krikom.
„Pozór!“
Balvan dopadol blízko paluby a celú loď takmer prevrátil. Pár chlapov po náraze vymrštilo z lode do spenenej vody. Zbúrené more prehlušilo výkriky kapitána dávajúceho rozkazy.
„Krucinál! Kde trčí cisárska flotila?!“
„ Bacha, letia ďalše!“
Dve balvany zasiahli palubu, loď sa začala lámať. Tretí odtrhol sťažen s pozorovateľnou. Námorník sediaci v koši vyletel do vzduchu a napichol sa na ostré časti polámaného šťažňa. Všade striekala morská voda a lietali kusy dreva.
„Kapitán, musíme na breh, loď už nevydrží! Kapitán!“
Omámený kapitán ho však nedokázal vnímať. Bublajúca voda syčala ako besné ohne a krik umierajúcich námorníkov unášal vietor. Do stehna sa mu zapichol kus dreva a aj keď mu ranu obmývala morská voda, necítil nič, len búšenie tisícich kladív v hlave. Rukou nabral zakrvavenú morskú vodu a pil, z náhleho strachu zo smrti vysmädol. Krvavá slaná voda ho však prinútila vracať. Námorníci čo to videli podľahli panike. Ktosi mu však pomohol vstať a len matne počul silné hlasy.
„Marû! Trúby cisárskej flotily! Už idú!“
„Na brehu!“ hovoril treskúci sa námorník a oči všetkých sa upreli na breh.
Z veľkých puklín v kamennej stene vychádzali obrovské kamenné bytosti obrastené machom.
„To sú kamenní trolovia! Je s nami koniec!“
Bytosti z kamenia sa rozbehli na nešťastníkov, čo sa už stihli vylodiť na strmší breh. Začali po nich hádzať balvany, ktoré ich pučili ako šváby. Trolovia námorníkov dobehli a rukami ich hádzali o stenu či do mora. Iných zas stiskom lámali a mliaždili, bol to nepríejmný pohľad pre preživších. Vzduchom sa niesol horký zápach krvi a vnútorností zmiešaný s beznádejou a chaosom.
Trúbenie sa blížilo. Kapitán Marû zbadal úsmevy hrdosti na tvárach svojich námorníkov. Zdvihli nad hlavy oštepy, meče a štíty a očakávali príchod cisára. Pohľad na mohutnú cisársku flotilu naplnil všetkých novými silami. Už odtiaľ uvideli mohutných rytierov v azúrových brneniach a perleťových plášťoch. Cisár ich prišiel zachrániť.
„Marû, cisár je tu, sme zachránení!“
Marû však nevnímal, akýsi námorník mu zo stehna vytrhol drevo, ktoré našťastie nezasiahlo kosť. Dvaja námorníci ho držiac pod ramenom niesli k cisárovi. Konečne sa mu vyjasnilo pred očami. Začul cisárove trúby a medzi troskami lode v zakrvavenej vode uvidel cisára a jeho rytierov. Zaprášený a zmočený Marû pokľakol, rovnako aj jeho námorníci. Cisar vyzeral rovnako ako jeho rytiery, no prilbu mu skrášloval veľký perleťový chocholec. V rukách zvieral čierne kladivo, ktoré sa na slnku lesklo krvavou farbou.
„Nekľakajte predo mnou, chrabrí bojovníci Dunvénu. O vašej odvahe sa v našich podmorských mestách bude ešte dlho rozprávať. Povstaň, kapitán Marû.“
Marû vstal a zahľadel sa cisárovy do jeho modrých očí.
„Čo presne sa stalo?“
„ Pane...boli sme na obhliadke, ako každý mesiac, kvôli Siemovým pirátom. Znenazdania sa z hmly vynorilo toto obrovské bralo, vrchol sme ani nevideli. Chceli sme preplávať okolo neho, no z vrcholu začali padať skaly, a ničili naše malé lode jednu za druhou. A keď ostala už len moja loď, z mora vyšli na loď Siemovi žraločí bojovníci. A potom títo kamenní trolovia, tí našťastie nemôžu do vody.“
„Pozór!“
Ďalšia skala letela priamo na nich. Cisár hodil kladivo a to roztrieštilo skalu na malé kúsky. Akýsi rytier mu poňho zbehol.
„Dnes tu vyhrá chrabrosť Dunvénskych mužov!“
Cisár zodvihol kladivo nad hlavu a spolu s rytiermi sa rozbehol oproti kamenným trolom. Zovšadial sa ozývali hrdé výkriky.
„Dunvén!“
„Dunvén!“
Tí čo ostali na Marûovej rozbitej lodi sa s krikom rozbehli na breh. Prvý trol sa zahnal na cisára, no ten vyskočil a kladivom mu rozbil hlavu. Pevné meče Dunvénskych rytierov tvoril lagún, hlbokomorská ruda tvrdšia než železo sfarbená do zelena. Ľahko presekli telá trolov, no tí stále vybiehali z puklín v stene. K brehu stále prichádzali cisárske lode, stále z vrcholu padali skaly a pochovávali Dunvénov, stále vzduchom letel krvavý záblesk kladiva a mohutné dunenie ako zemetrasenie
„Pane, tie obludy čosi vytvára, musíme postupovať!“
„Počuli ste kapitána, vpred!“
Krytí mohutnými štítmi od ktorých sa kamene odrážali ako od steny postupovali. Od lodí k nim prichádzali výkriky.
„Siemova armáda, pripravte dračí oheň!“
Marû sa na chvíľu obrátil, no cez vysoké koralové štíty len matne uvidel hnedé plachty Siemových lodí. Prešli vchodom do brala, zahalila ich hustá tma. Okolie stíchlo, vzdialené výkriky ustáli.
„Niečo nie je v poriadku, ticho nikdy neveští nič dobré.“
„Pane, tam! Svetlo!“
V strede čiernej miestnosti stál malý balvan svietiaci mnohými farbami, no neosvetľoval okolie, akoby svetlo v ňom nemohlo vyjsť von.
„To je koniec. Rýchlo, von, von!“
Nikto nečakal takúto cisárovu reakcu, no zvrtli sa a utekali za ním. Len čo posledný vyšiel z čierňavy balvan vybuchol a z pukliny vyšľahli zelené plamene. Horel vzduch, i kamene.
„Pri Thorise, to je pekelný oheň! Človek by horel tri dni v bolestiach, až potom by zomrel! Príšerná, nezhasiteľná vec.“
„Odkiaľ ste vedeli, že ten farebný balvan obsahuje zelený oheň?“
„Už dlhé roky vedieme vojnu s kráľom Siemom, aj toto bralo je jeho výtvor, je živé!“
„Čiže ten balvan bolo srdce brala?“
Cisár už otváral ústa, no letiaci balvan mu odtrhol hlavu. Okolie sa roztriaslo, bojovníci padali na zem a do mora, bralo sa pohlo. Z vrcholu padal dážď skál, balvany ničili cisárove aj Siemove lode ako konáre a všetko to sprevádzal strašný vzdialený hrmot.
Marû sa vyhrabal spod kopy kamenia. Našťastie ho ochránil koralový štít. Okolie sa hemžilo kamením a mŕtvymi, ranení stonali a plazili sa preč. Otrasený kapitán urobil krok, no padol na kolená. Pred očami mal čierne kladivo pofŕkané krvou. Zodvihol ho, pozrel sa na runy vyryté na rúčke – Dunvénsky ľud.
„Pomstím cisára. Dnes sa aj tak všetci stretneme so smrťou, všetci padneme za náš ľud, no s hrdosťou v srdciach!“
Zodvihol skrvavené kladivo na ktoré zasvietilo slnko. Krvavé lúče preťali hmlu.
„Cisár sa vrátil!“
Málo tých čo prežili uvideli siluetu muža držiaceho kladivo, no uverili. Uverili vo víťazstvo.
Marû sa rozbehol k lodiam. Po tom čo uvidel toľko trosák a mŕtvych tiel v ňom vzplanul hnev. Uhýbal sa letiacim kameňom, rozbíjal ich kladivom, záutočil na pár žraločích bojovníkov lezúcich z vody. Konečne sa dostal na nepoškodenú cisársku loď. Rytieri a bojovníci čakali cisára, no uvideli obyčajného špinavého kapitána s rozbitým čelom a krvácajúcou nohou.
„Rýchlo, pripravte mi dva oštepy, pevné lano a katapult!“
„Pane, zbláznil...“
„Ja velím! Splňte rozkaz, ihneď!“
Zdesení námorníci pripravili veľký lodný katapult. Rytier mu podal dva oštepy a lano. Kladivo si priviazal na chrbát, oštepy držal pevne v rukách a postavil sa do lyžice katapultu.
„Až zavelím, zatiahnete za páku.“
„Kapitán sa zbláznil!“
„Mlčte! Zatiahnite za páku, teraz!“
Zatiahli. Katapult vystrelil. Marû s rozpaženými rukami a s krikom zmizol v hmle. Na chvíľu zavládlo ticho, vojaci nechápali čo sa práve teraz vstalo. Začuli buchot, ako keď železo udrie o kameň. Ďalší a ďalší.
„Marû to dokázal a lezie na vrchol brala! Za Dunvén!“
Kapitánov úspech ich povzbudil a tí čo ostali sa rozbehli do rozďavených úst smrti. Pred sebou mali mnoho Siemových vojakov a stále sa vynárali ďalší a ďalší.
Marû oštepy do medzier v skalách a liezol vyššie a vyššie. Kladivo ha ťahalo k zemi, no nevzdával sa a pomaly stúpal. Povzbudzoval ho vzdialený krik jeho umierajúcich bojovníkov. Vedel, že dnes nikto neumrie nadarmo, že každá smrť dnes zachráni mnoho ďalších životov. Cítil, že aj tá jeho sa blíži. Konečne pocítil nad sebou akúsi rovinu a vyšplhal sa na ňu. No nebol tam sám.
„Ach, a ja som čakal cisára.“
Marû bol zaskočený, pevne zovrel oštepy. No viac ako pohľad na cudzinca ho šokoval pohľad na to čo bolo nad ním. Postava muža stála v tieni, pod obrovskou hlavou vytvorenou z kamenia. To na čom stál, bolo rameno obra. Gigantického obra. Okolie mal ako na dlani, odtiaľ dokonca uvidel pobrežie Severného Orgonnosu, aj vzdialenú flotilu, čo im išla na pomoc.
„Zaskočený? Ja ho volám Kameňožrút. Akiste si si cestou sem všimol pár hôr, ktoré boli zo strán akoby obhryzené. To je jeho práca. Je to môj najdokonalejší výtvor! A neskryje sa pred ním ani vaše podmorské cisárstvo!“
Marû až teraz pochopil koho má pred sebou. Tvár sa skrivila od hrôzy, zacúval. Muž vyšiel z tieňa. No vyzeral ako obyčajný človek v sivom brnení a s čiernymi očami. Marû ničomu nechápal.
„Opäť som ťa zaskočil? Heh! Akiste si už prišiel na to čo som zač! Tak do toho, povedz to.“
„Si Siem! Ale zobral si na seba podobu niekoho iného! Všetci vedia, že vyzeráš ako obluda!“
„Máš pravdu. Toto je podoba jedného z vašich rytierov, nanešťastie na sebe nemal to vaše bájne brnenie z lagúnu. Tak hovor, kde je Therak? Prečo tu nestojí on ale taký úbožiak ako ty?“
„Cisár je mŕtvy! Zabijem ťa ja!“
„Vieš, niečo si nepochopil. Mňa nezabiješ, zabiješ len toho rytiera v ktorého tele som. Takže on je už mŕtvy. Škoda, veľká škoda. Chcel som mu hľadieť do očí keď sa bude zadúšať krvou!“
Obor pohol hlavou, obaja spadli. Siem sa pozviechal a skočil na Marûho so sekerou. Ten jeho útok odrazil úderom kladiva a to tak mohutne až to Siema vymrštilo do vzduchu a zmizol v hmle. Začul len ukrutný smiech. Obor sa opäť pohol, Marû zapichol oštep do jeho ramena a pevne sa ho držal. Obor otáčal obrovskou hlavou a z úst mu vychádzal hlboký hrmot, horší než hromy a rúcanie hôr. Na jeho temene sa čosi lesklo, akiste ďalšie srdce.
„Dnes umriem. Ale zachránim tým tisíce životov. Za cisára!“
Marû sa s výkrikom rozbehol a vyskočil na hlavu obra. Opäť liezol až na vrchol jeho hlavy. Pre obra bol iba prachom, nevšímal si ho. Konečne sa dostal na temeno. Privítal ho mučivý pohľad. Síce úplne nadol nedovidel, no už aj v diaľke videl obrovské vlny, ktoré vytváral obor nohami. Zmietali Dunvénskymi loďami a ťahali ich ku dnu. Záchrana tak skoro nepríde. Uvidel svietiaci balvan, to je jeho príležitosť. Posledný krát pozrel na vzdialenú pevninu.
„To všetko bude žiť, ak umriem ja. Moji ľudia budú žiť, ak umriem ja. More bude pokojné, ak umriem ja!“
Rozohnal sa kladivom a rozbil balvan, ktorý následne vybuchol. Obor sa začal rozpadať, tí čo stáli na pevnine uvideli mohutný záblesk a zelené plamene. Siemovi bojovníci zdesene poskákali do mora, preživší Dunvéni hrdo stáli a čakali na svoj osud. Netrvalo dlho a už ich pochovala hora kamenia. Obor sa rozpadol a vysoké vlny pozrážali všetky lode čo im stáli v ceste.
Marû nič necítil a nepočul. Videl silné biele svetlo. Bolo mu príjemne teplo. Cítil, že nemá telo, necítil ruky, nohy ani tlkot vlastného srdca, len vzdialený šum hlasov. Počul ako ho volá cisár:
„Marû, povstaň, zvíťazil si, tvoj ľud ťa potrebuje!“
Svetlo mizlo, obkolesila ho čierňava. Opäť cítil bolesť i telo, počul náreky a vŕzganie kolies.
„Dýcha, on dýcha!“
Veľmi ťažko otvoril zlepené, zakrvavené oči. Uvidel okolo seba veľa postáv, mužov, ženy, starcov, deti a hýbal sa. Bol na voze. Ľudia naňho hľadeli s úsmevom a slzami v očiach. Ničomu nechápal. Voz zastal, pomohli mu posadiť sa. Za sebou uvidel mnoho takých vozov s ležiacimi bojovníkmi, no žiaden z nich nevstal.
„K...de...s..so...m...?“
„Doma môj pane. V Dunvéne.“
„J...e....to...se...n?“
„Nie pane, je to skutočnosť, šťastná skutočnosť! Ľudia Dunvénu! Tento muž, on je vašim zachráncom, on sa za nás všetkých obetoval a pozrite, je živý! Má mocné červené kladivo, ktoré ho začalo poslúchať a ktorým zničil obludného Goliatha! Je to náš cisár!“
Celý zástup ľudí naraz zvrieskol a radostne kričali. Marû sa triasol. Zasypávali ho kvetmi, chytali ho za ruku a plakali. Nevedel kto je Goliath ani prečo sa práve stal cisárom. Vedel však čo má urobiť. Slabou rukou chytil kladivo a podopierajúc sa o dvoch rytierov ho zodvihol nad hlavu.
Tak sa stalo, že sa Marû stal cisárom. Vládol dlhé roky a viedol nespočetné boje proti Siemovi. Z Kameňožrúta, ktorého Dunvéni volali Goliath vznikol rovnomenný ostrov, na ktorý už nikto nikdy nevstúpil.

Eric Pedaja

Eric Pedaja

Diskusia

Kr4b
Má to slušnú atmosféru, ktorá sa nedá uprieť. Na druhú stranu to má aj veľa chýb. Skloňovanie a gramatika pôsobia trochu rušivo, aj keď to kompenzuje tá atmosféra. Dosť ma tešilo aj odrádzalo zároveň, že som si musel veľa vecí domýšľať alebo predstavovať inak, ako bolo napísané. Nepáčila sa mi predstava, že niekto kapitánovy vytrhne z nohy kus dreva a ten sa tváry, akoby to bola trieska (po kuse dreva by ich tam určite ostalo dosť a krv by ich zrejme nevyplavila). Nepáčila sa mi predstava, že sa loď začne lámať až po druhom balvane. Nepáčilo sa mi toho celkom dosť. Často som sa strácal. Chcel som dať 4 alebo 5, ale cez to všetko tomu neupriem slušnú atmosféru a to obdivujem. 6
16.11.2013
Eric Pedaja
Ako každá z mojich "poviedok" aj táto je stále nedopečená. A musím už konečne uvažovať aj nad tým ako to vezme čitateľ, ktorý o mojom Svete nevie nič a týmpádom veciam, ktoré ja beriem ako podstatné nerozumie ;) za to sa ospravedlňujem a hneď sa púšťam do úprav, každopádne vrelá vďaka za 6, oproti minulu je to zatiaľ celkom príjemná zmena, a hlavne som rád, že je to za atmosféru (nie zemskú :D ) ;)
16.11.2013
jurinko
Budem to pisat tak, ako to chronologicky islo, a na zaver sem supnem zhrnutie. Cize: "lebo o nich pridete" – ma byt "o ne". Hned druha veta a takato chyba. Zle. Zaciatok ma navnadit, nie odradit.; “muz cez palubu” nic?; dve balvany; “treskuci sa” je aky namornik?; zapach krvi a vnutornosti (– dobre), zmiesany s beznadejou a chaosom (– zle, pachy sa s pocitmi nemiesaju); rytierY (ma byt rytierI); ako sa cierne kladivo moze lesknut krvavou farbou?; cisarovY (opat ma byt s I); ciarky!!!; chybajuce vetne cleny!!!; ako moze niekto nad sebou pocitit rovinu, ked sa splha po stene?; rozumiet niecomu, chapat nieco; No. ...
18.11.2013
jurinko
[pokr.] Zhrnutie: Maru je akysi nezabitelny. Najprv mu vobec nevadi, ze ho do nohy zasiahne nejake drevo (Kr4b ma v tomto pravdu, ak je to take drevo, ze uz riesime, ci zasiahlo kost, tak by bol rad, keby aspon krivajuc kracal, nie, ze by este skakal a vsetko...), potom sa splha po skale ako nejaky nadclovek iba zapichavanim ostepov rukami, nasledne porazi maga a nakoniec aj prezije vybuch toho kamena ci coho to? Inak, ked mal obor dva tie kamene, ako to, ze mu nevadilo, ked mu jeden znicili? Ako to, ze nevnimal cloveka a povazoval ho za prach, ked je ho ten clovek schopny zabit? No nic, klise, patos, slabe a neprepracovane. Svet, v ktorom sa vyskytuju lagun a zveravci by si zasluzili viac, nez len akciu bez zmyslu a s plochymi postavami, horsiu nez intro do pocitacovej hry ;-) Dal som 2
18.11.2013
William Cody
Tak na rovinu.. Fakt tie chyby, na ktoré upozornil Jurinko klali oči. Supermanovský príbeh postavený na boji a porazení kamenného obra, kde je odmenou absolútne víťazstvo a povýšenie. Točí sa to iba okolo toho. Nič nové, okrem zopár vymyslených kulís. Ešte aj spôsob víťazstva je taký.. hmm..detský... Ale sú tam aj pozitíva. Napríklad počiatočná atmosféra rozbúreného mora, búrky, hluku a dostávania "nakladačky".. Aspoň trochu som bol pri čítaní mokrý, uzimený, v ústach som cítil slanú morskú vodu a šmýkal som sa po krvavej rozbitej palube :D. Snáď to nie je mojou domýšľavosťou a aspoň toto Ti vyšlo :). Skús o trocha viac "omáčiek normálnosti" medzi akcie a bude to zase o kus lepšie (môj subjektívny názor). Ja dávam 3
19.11.2013
Kr4b
Je tam veľa chýb, čo kolú oči, ale tyvole... Kritika je na tomto cvičisku holt trošku tvrdšia :D Tak ma napadá, že komentáre dosť svedčia o rozhodnosti človeka... Každopádne, na moju chválu sa nedá príliš spoliehať, pretože som tiež len zelenáč a zásadne nekritizujem ľudí, čo sú na tom rovnako (ale zas odtiaľ potiaľ). Tak fajn, zhrniem to: Hodne chýb, z ktorých by sa polovica odstránila, keby si si nad to po dopísaní sadol. Hovoria to všetci a všade, hovorili to mne, a ak to nehovorili tebe, tak to práve robím ja. Je to všeobecne známy postup, ako keď koláč upečieš, skôr než ho naservíruješ. Ku gramatike... Prinajmenšom píš vo worde a nezabudni pustiť kontrolu pravopisu. Na a potom je tu ešte vec obsahu. Nie je odveci, keď si nápad zaradíš hneď ako ho dostaneš. Automaticky by si mal vedieť, čo z toho môže byť. Ak zakopneš, aspoň neprestrelíš, len treba rátať s nejakou rezervou. pokr.
19.11.2013
Kr4b
pokr.: zaraď nápad tak, aby si vedel vystavať minimum, ak ťa napadne niečo nové, napoj. Môžeš tak vystavať dobrú poviedku, ale treba dať pozor - treba dobrý základ a prehľad v tom čo píšeš, aby si nezabudol na drevo v niečej nohe. Rozmysli si, či chceš poviedku stavať pre dej, príbeh alebo pointu. Nie je to to isté. Až budeš mať všetky tri v jednej poviedke a budú na slušnej úrovni, hodnotenia určite stúpnu. Najdôležitejšie je vybrať si silnú motiváciu, potom to ide viac-menej samo (stále sa ti do cesty môže postaviť nejaká kríza a podobné pi******, ale mne pomohlo zmeniť motiváciu a myslím, že to platí všeobecne).
19.11.2013
jurinko
Kr4b, si si isty, ze si jeden clovek? :-D
19.11.2013
Kr4b
To ten druhý Kr4b :D
20.11.2013
Eric Pedaja
Úplne chápem váš postoj k tomuto nepodarku a očakával som negativizmus (preto ma Kr4b zo začiatku šokoval). Odstraňovať chyby, no raz aj k tomu dôjde, len proste táto "poviedka" bola zbúchaná len tak, bez príčiny, bol to experiment, či zvládnem niečo zbúchať v buse ráno o siedmej za 45 minút, niečo, čo nebude totálna sračka ;) Až teraz si všímam všetky tie hlúposti, nezmyselnosti (na gramatiku zatiaľ nehľadím, dôležitá je reálnosť). Len jedno ti vytknem jurinko: myslíš, že na mieste stojí otázka pre človeka čo sa snaží písať utópiu, že ako je možné, že čierne kladivo sa na slnku ligoce na červeno? :D To máš presne ako s Frodovým žihadlom. Je kovové a len čo sa priblíži nejaký ohyzd svieti na modro. Ale so zvyškom plne súhlasím a vďaka za navedenie dobrým smerom (i keď k tejto poviedke sa už zrejme vracať nebudem) ;)
21.11.2013
William Cody
"V rukách zvieral čierne kladivo, ktoré sa na slnku lesklo krvavou farbou." Nečítam, že by svietilo na červeno :D. Keď už máme ísť do podrobností.... K 45 minútovej práci z autobusu.. Uff.... Nerobme z tohoto "skúšobný" server. Aby mala táto stránka trochu vážnosti (najmä ak tu máme takých šikovných "domácich odchovancov", ktorí nám robia super reklamu a vyhrávajú tie najcennejšie súťaže), treba aj trochu rešpektu k ochotným si to prečítať aj z hodnotiť.. Či nabudúce sa máme pozrieť najprv na autora?, Že aha.. to je ten, čo tu iba skúša nápady na počkanie spracované za chvíľu? Potom sa Ti môže stať, že sa do toho čítania a hodnotenia Tvojej veci málokto ochotne pustí.. Môj názor a snaha o drobnú radu.
21.11.2013
jurinko
Buffalo Bill, zerem ta :-) Osobne inac povazujem aj Poviedky na pockanie za vec, ktora (zatial) sposobuje inflaciu kvality poviedok (nic proti autorom ako tejto aktivity, tak zucastnenych poviedok), ale celkom by som bol rad, keby sa z toho casom vyvinul format presne na taketo pokusy a regulerna poviedkova sekcia by bola venovana skor dlhsim a perspektivnejsim dielam. Ale to je moj vnutorny pocit, uvidime, co na to ponuka a dopyt ;-) A inac, Pedaja, ja som si hned predstavil, ako sa od lestenej dosky z cierneho mramoru, ktora funguje skoro ako zrkadlo, odraza (cerveny) zapad slnka, ale potom ma napadlo, ze to by si predsa opisal inac, nie ako nieco, co sa za dna leskne na slnku. Cierna je cierna, nech sa od nej odraza cokolvek. A kedze tam nebolo nic o ziareni, ani o zapade slnka (to o dennom slnku je inak tiez diskutabilne, kedze bola hmla...), tak to bolo proste divne ;-)
21.11.2013
jurinko
A inac, pisat fikciu neznamena, ze v tom svete automaticky neplati ziadna fyzika ani ine zakonitosti. Ak su ine, ako v nasom svete, treba to vysvetlit, ak nie, tak maju byt realisticke. Ale nech su akekolvek, v prvom rade musia byt konzistentne a prinosne pre ten svet a pribeh. Ak si si to kladivo predstavoval ako ziariace magiou, mal si ho tak opisat, ak ako vylesteny kvader cierneho kamena, ktory hadze odlesky a (cojaviem, trebars) mineraly v nom ho sfarbuju do karminova, mal si to tak napisat. Ale ak je cierny, ale leskne sa na cerveno, tak to proste bez blizsieho vysvetlenia nesedi. A "ved je to fikcia, tak co" nie je vysvetlenie ;-)
21.11.2013
William Cody
Jurinko : Súhlasím s Tebou, že Poviedky na počkanie by mali mať vic samostatný "formát" a priestor, jasne odlíšený od "bežných" poviedok na hodnotenie. Chvalabohu aspoň čiastočne to tak je(komentár ku každému kolu), každý eventuálny návštevník stránky a čitateľ si to tam snáď nájde a vie "rozdeľovať" pohľad a hodnotenie. (Ja napríklad tie hodnotím/bodovo/ úplne iným spôsobom ako bežné, pričom v celkovom hodnotení poviedok "najlepšie" sa objavujú spoločne, čo nie je "kóšer"). Ja už napríklad ani nečítam a nehodnotím tzv. "úvody" do akýchsi dlhších diel, tam čítam najprv komentáre a akonáhle zistím, že nejde o "epizódny" príbeh, ani nečítam. Tiež mi tu chýba akýsi "všeobecný diskusný priestor" práve k takýmto témam, respektíve k návrhom. Diskusie sa odohrávajú pod "súkromnými" príspevkami, ktoré taktiež nemusia iní z podobných dôvodov čítať a je tu potom "informačný zádrheľ".
21.11.2013
Kr4b
Nemuseli by byť poviedky rolíšené na Na počkanie a Klasicky pridané, ale na krátke a dlhé s hranicou okolo 10-15 000 znakov. Ale je jedno, ako sa to rozdelí, hlavné je, že by to celkovej navigácií na stránke prospelo.
21.11.2013
Eric Pedaja
Okej no uznávam, nestáva sa mi často, že až tak krásne do*eriem nejaké dielo, nuž stalo sa ;) Ale je pravda, že až kým ste sa ozvali vy tak som si všimol tie chyby takže každopádne vďaka :D a túto stránku jednoznačne neberiem ako stránku pre experimenty, to som si dovolil len raz, ináč (keď niekedy) keď tu dačo dám tak s tým, že som do toho dal maximum ;) ešte som len totálny amatér a potrebujem sa vypracovať na vyšší level a bez kritiky, ostrej, pálivej, hnusnej, mučivej to nikdy nedosiahnem ;) takže ešte raz vďaka, otvorili ste mi oči. (a to kladivo, či sa lesklo alebo svietilo, myslím, že pre priemerného čitateľa to nie je podstatné. a ak je, tak to proste prepíšem)
27.11.2013
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.