Krutá hra svet(l)a

Krátka poviedka ako prequel ku kultovému filmu alebo čo sa dialo pred tým ako vstúpili postavy do čiernočiernej tmy...
Fantastická poviedka 3.
kolo
"Doktor Rollerberg, doktor Rollerberg prosím vezmite ešte tohoto pacienta, prosím." pokrikoval na mňa jeden s dozorcov a tváril sa pri tom ako by mu na tom nesmierne záležalo. Aj keď som vedel, že každý s týchto zakomplexovaných strážnikov má väzňov na háku kým mu nepodsunie aspoň 20 mentoliek, povedal som si, že mám ešte trochu času kým pôjdem domov a navyše v dnešnej dobe je v našom fachu veľká konkurencia takže si človek moc vyberať nemôže. A keďže peňazí nie je nikdy dosť, odpoveď bola jasná "prosím, nech sa páči, štandardná taxa?" odpovedal som s mne príznačným doktorským kľudom.
"Štandardná, aj keď sa jedná o neštandardného väzňa." odvetil strážnik a dal pokyn do vysielačky aby inkriminovanú osobu pripravili.
"Čakám vo svojej ordinácii," prehodil som ešte pomedzi zuby na strážnika a zmizol za pancierovými, desať centimetrov hrubými dverami. No a pritom to boli tie najjednoduchšie dvere v celom tomto zasranom väzení. Nečudo, v tomto komplexe sa nachádzal výkvet tzv. civilizovaného sveta, necelá tristovka tých najväčších kriminálnikov aký sa kedy po tomto mizernom svete prechádzali. Vražda to tu bol ten najľahší zločin. Dokonca sa tu viedol rebríček popularity. Ten kto bol na vrchole sa tešil priazni miestnej televíznej show s názvom "Triple kill alebo kKk" kde prezentovali vždy tie najrafinovanejšie vraždy danej osoby. Pre dotyčného to bola výhra, pretože sa aspoň na pár hodín dostal na aké také svetlo z nekonečných banských štôl, ktorými bol celý tento mesiac prevŕtaný. Preto som sa divil, kto to tak asi môže byť. Žeby Michael "Necron" Romero, ktorý bol známi tým, že svoje obete nielen zabil, rozštvrtil a zakopal, ale vzápätí ich aj vykopal a skonzumoval pretože veril, že by mohli znovu ožiť a pomstiť sa mu. Alebo to mohol byť aj George "Reder" Callahan, ktorý svoje vraždy natáčal na video a potom ich prezentoval na rôznych festivaloch po celej galaxii ako svoje obľúbené hororové pásma. Tretí adept bol potom... Myšlienky mi však prerušil strážnik, ktorý búchal na dvere. "Doktor, doktor už sme tu." Pozrel som sa na monitor, ktorý mi ukazoval kto stojí pri dverách. Po bokoch dvaja strážnici s elektrickými obuškami a medzi nimi titanovými putami zviazaný muž s kuklou na hlave. Otvoril som dvere a predo mnou sa vztýčila mohutná dvojmetrová postava.
"Tak tu ho máme," dvaja strážnici vtlačili väzňa dnu a pevne ho pripútali na kreslo. Vtedy som si všimol jeho menovku. Richard B. Riddick. Bolo mi jasné, že tento chlapík keby nebol teraz pevne pripútaný by tých dvoch uzemnil ľavou zadnou a ani som sa tým dvom nedivil, že aj napriek tomu, že to bol väzeň sa k nemu správali s neobyčajným rešpektom.
"V poriadku, keby ste niečo potrebovali zavolajte," strážnici ešte naposledy skontrolovali Riddickove putá a odišli z miestnosti.
"Tak pán Riddick, pripravený," spýtal som sa veľmi opatrne a ešte opatrnejšie som mu dal dole kuklu.
"Tu musíte byť pripravený vždy," odpovedal Riddick mrazivým hlasom. Tento chlapík so seba vyžaroval obrovskú energiu a silu aj napriek tomu, že mu muselo byť jasné, že odtiaľto sa len tak ľahko nedostane. Začal som si pripravovať nástroje. Túto chvíľu som vždy využil na obligátnu otázku.
"Za čo ste tu?"
Riddick sa len hlasito zasmial. "Ja? Zabijete vy alebo oni. Vždy je to len otázka prežitia."
"Ja viem, ale ľudia sa predsa môžu zmeniť," pomaly som dokončoval prípravy a tak som sa odvážil na trochu filozofickejšiu otázku.
"Keď žijete medzi vlkmi tak aby ste prežil musíte byť vlk aj vy, tak to bolo so mňou odjakživa až doteraz. Myslíte, že z vlka sa môže stať baránok? Ľudia sa nemenia doktor, ľudia sa nemenia..."
"Asi máte pravdu Riddick," uvoľnite sa. Tak a po krátkom zoznámení som mohol prejsť rovno k veci. Samotný zákrok je v podstate jednoduchý len musíte mať dobré vybavenie. Aj keď som v podstate hajzel, ktorému ide len o prachy, no ale komu dnes nejde, na dokonalom hardwary som si dal veru záležať. Svorkami som Riddickovy roztvoril oči a pripevnil prístroj nad hlavu.
"Teraz bude dôležité aby ste sa nepohli," štandardná doktorská fráza. Ešte posledná kontrola a môžeme začať. Zapol som prístroj a tradičný zvuk mi oznámil, že všetko beží tak ako má. Za 5 minút bude po všetkom a ja si vychutnám môj niekoľko mesačný let späť na stanicu kde utratím poctivo zarobené peniaze. Ale teraz som myslel skôr na to aby všetko dobre dopadlo. Na kvantovom mikroskope som sledoval pohyb laseru, ktorý vytvorí na rohovke milióny mikro-zárezov, ktoré potom znásobujú svetelné lúče takže dotyčná osoba môže vidieť aj takmer v úplnej tme. Samozrejme, že všetko má aj svoje nevýhody a pri normálnom svetle toho veľa neuvidí. Ale nakoľko v tomto väzení veľkú šancu dostať sa na svetlo nemáte bol to klasický väzenský zákrok. Zvuk generátora sa pomaly stišoval a to bol signál, že operácia sa schyľuje ku koncu. Pomaly som odstránil prístroj a svorky a zafixoval Riddickove oči obväzmi.
"Dobre, všetko vyšlo tak ako malo, za dve hodiny si to môžete dať dole, ale pamätajte na to, že sa nikdy nesmiete pozerať za denného svetla bez týchto okuliarov, mohli by ste oslepnúť," to bol bonus, ktorý som dával všetkým svojim pacientom. Väčšina doktorov vám proste povie aby ste sa nepozerali do svetla, ale ja dám každému k zákroku aj túto pozornosť. Jasné že odtiaľto sa človek len tak ľahko nevyhrabe, ale vždy sa môže niečo stať...
Videl som loď plávajúcu v nekonečnom vesmíre, plemene spaľujúce ju na uhol, videl som nekonečné zástupy zvláštnych stvorení vynárajúce sa z čiernočiernej tmy...
"Kryoperióda ukončená," oznamoval mi počítač. Ledva som rozlepil oči a uvedomil si, že mám za sebou ďalší niekoľkomesačný let v mraziacom boxe. O tom čo sa deje v kryospánku bolo už popísaných veľa štúdií a vedeckých prác, ale aj tak to nikto presne nevie. Niektorí si myslia, že vám v kryospánku prestane fungovať väčšina mozgu, okrem vášho primitívneho ja - tých najzákladnejších zvieracích inštinktov, iný si myslia, že mozog získava schopnosť nazrieť do budúcnosti. Ja si myslím, že na každej s týchto teórii niečo bude.
"Prosím, môžete vystúpiť," počítal zadrel ďalšiu tradičnú hlášku a otvoril dvere na boxe. Ledva som sa vytackal von a letmo sa pozrel po okolí. Moji spolucestujúci na tom boli rovnako, tí silnejší už stáli na nohách zatiaľ čo tí slabší sa plazili po štyroch a ledva lapali po dychu. Ja som sa z tohoto zverinca chcel čo najrýchlejšie vypariť a tak som nazbieral všetky sily a zamieril do kajuty. Chvíľu som si ešte posedel, skontroloval bankový účet - moja klasická činnosť - predsa len za tri mesiace sa toho mohlo stať veľa a keďže sily sa mi rýchlo vracali hodil som na seba nejaké handry a za chvíľu som už stál v hlavnej prijímacej hale. Tu ma upútali dve veci. Za prvé to bol nový obrovský holo nápis Vitajte v Raji. Tak sa vlastne volala celá stanica. Musel to vymyslieť nejaký dobrý vtipálek pretože stanica mala stokrát bližšie k peklu a druhou vecou bol oznam, ktorý sa v pravidelných intervaloch premietal na reklamných obrazovkách. "Niekoľkonásobný vrah na úteku!!!" "Richard B. Riddick." "Pozor je ozbrojený a extrémne nebezpečný, v prípade kontaktu nič nepodnikajte. Okamžite upovedomte políciu!" No priznám sa, že tento odkaz ma viac potešil ako vystrašil, pretože Riddick má takú zvláštnu charizmu - aj keď o ňom viete, že je vrah aj tak si ho obľúbite. A navyše on sám je najväčšia obeť. Väčšina ľudí si oznam vôbec nevšímala a reklamné obrazovky už tradične ignorovala. Bol tu však niekto, kto upútal moju pozornosť na prvý pohľad. Pri jednej z obrazoviek stál vysoký modrooký blonďák, ktorý si so zvláštnym, priam zaľúbeným pohľadom prezeral informácie, ktoré naskakovali na obrazovke v pravidelných intervaloch. Prešiel som blízko okolo neho a zamieril do môjho bytu. Tam ma už privítal štandardne zatuchnutý vzduch príznačný pre túto sekciu. Zhodil som si veci na posteľ a zamieril rovno do sprchy. Tam som rozmýšľal ako sa len Riddickovy podarilo utiecť a čo tak asi znamenal môj kryo-sen. Bola to vízia budúcnosti alebo len výplod môjho chorého mozgu? V tomto svete sa dejú naozaj zvláštne veci...
Ležal som na posteli a rozmýšľal ako strávim dnešný večer. Spať sa mi moc nechcelo, veď za tri mesiace cesty som sa už naspal dosť a nakoľko v televízii bežali samé reklamy rozhodol som sa, že sa vyberiem do môjho obľúbeného baru. Ten sa nachádzal v najnižšej sekcii stanice, ale aj tak to bol jeden s tých podnikov, do ktorého chodia rôznorodé spoločenské vrstvy. Od bezdomovcov, ktorý dúfajú, že sa tu nad nimi nejaký dobrák zľutuje a kúpi im pohárik, cez posádky lodí, ktoré tu podnikajú hromadné nájazdy na miestne ľahšie dievčatá až po starých štangastov ako som bol ja, ktorý sem chodia aby aspoň na chvíľu zabudli na odporný svet tam vonku. Búchal som do vypínača na výťahu, ale ten sa nie a nie pohnúť. Asi bol v háji ako tradične a tak som sa vybral tých pár podlaží prejsť po schodoch. Trmácal som sa dole schodmi a sem tam som narazil na nejaké telo bezdomovca. Ťažko povedať či boli ešte živý alebo mŕtvy, to nikoho nesralo, nikto sa o nikoho nestaral, ani ja nie. Posledné podlažie som doslova preskočil a dvere, cez ktoré sa konečne dostanem preč s tohoto panoptika stratených existencií sa začali otvárať. Fuj, vydýchol som si a naposledy sa pozrel na to odporné schodisko. Zvuk mi oznámil, že dvere sa otvorili, ale keď som sa chystal vykročiť narazil som na tvrdú prekážku. Zvalil som sa na zem a pozrel sa, kto my stojí v ceste.
"Riddick," skríkol som.
"Čo vy tu..." snažil som sa niečo povedať, pretože som bol rovnako prekvapený ako vydesený. Riddick mal v ruke podivne zaoblený nôž a z mierne naklonenou hlavou si ma v rýchlosti premeral.
"Nebojte sa doktor, teraz mám menšie problémy," odpovedal Riddick a vyklonil sa pred dvere aby sa presvedčil či niekto nejde. Podľa jeho správania mu šiel niekto po krku, ale na Riddickovy ťažko badať čo si práve myslí alebo čo práve cíti.
"Kurva," potichu zanadával, rukou my naznačil aby som sa vyparil a on sám sa utiahol do temného kútu pod schodiskom. Vtedy som začul kroky aj ja, niekto sa blížil z hora. Utiahol som sa medzi staré krabice a čakal čo sa bude diať. Kroky sa približovali a tlmené svetlo začalo na protiľahlej stene zobrazovať matnú siluetu. Pozral som sa na miesto kde bol Riddick, ale nič som nevidel. Keď som sa však pozrel späť na schody zbadal som ruky držiace vojenskú brokovnicu a hneď za nimi sa vynoril veľký policajný odznak. Vtedy som si spomenul na toho chlapíka v hale. Teraz stál pod schodmi a pozorne si premeriaval každý kút. Ten jeho zaľúbený pohľad na hlásenie o Riddickovy mi hneď pripadal podozrivý. Svetlo osvetľovalo jeho tvár a ja som zbadal modré oči pozerajúce sa do tmy. Tých pár sekúnd mi pripadalo ako večnosť a vzhľadom na chlapíkove ostražité pohyby a brokovnicu v ruke by som teraz na Riddicka veru nevsadil. Snažil som sa pozrieť aj na Riddicka, ale videl som len tmavý kút. Keď to vyzeralo, že chlapík sa už pohľadu do tmy nabažil zľahka som si vydýchol. Vtedy ma ale napadla ďalšia dosť podstatná vec. Čo sa stane ak chlapík odíde a mňa tu nechá na pospas Riddickovy. Predsa len je to sociopat, vrah a neviem čo ešte. A ku všetkému som si nebol istý či som mu zrovna padol do oka. Moje možnosti sa tak zredukovali na dve. Buď riskovať, že keď sa teraz ozvem môj mozog skončí na stene za mnou alebo o chvíľu budem mať s Riddickom veľmi zaujímavý rozhovor, po ktorom však môžem skončiť rovnako. No každopádne čas na rozhodnutie rýchlo plynul. Rozmýšľal som aj o tej prvej možnosti, ale v danej situácii by som zo seba vydal možno pár nesúvislých slov nehovoriac o mojich aktuálnych pohybových schopnostiach. A tak som ostal ležať schovaný za krabicami. Opäť som sa pozrel do tmavého kúta vedľa mňa či náhodou nezbadám Riddicka. Nič. Nasledoval opäť pohľad na osvetlenú časť schodišťa a na moje veľké prekvapenie som sa odrazu pozeral do hlavne brokovnice.
"Čo tu robíte, mohol som vás zastreliť," zavrčal na mňa ten chlapík, ale vysloviť nejakú rozumnú odpoveď bolo nad moje sily. To asi zbadal aj on a tak sa ma snažil trochu ukľudniť.
"Volám sa Johns, nevideli ste tu náhodou nieko..." to bola jeho osudová chyba, pretože viesť zdvorilostné rozhovory v takejto situácií sa nemusí vždy vyplatiť. Ani som si neuvedomil a Riddick stál hneď vedľa mňa a vyrazil Johnsovy z rúk zbraň. To bol signál aj pre mňa a tak kým sa ten spamätával po útoku a Riddick sa pripravoval na ďalší výpad jedným veľkým skokom som sa premiestnil k východu. Nohy ma však akosi neposlúchli a tak som sa ocitol opäť na zemi. Avšak z nejakej neznámej príčiny som zostal ležať a už som sa ani nepokúšal vstať. Súboj Riddick vs. Johns som si tak mohol vychutnať z relatívne bezpečnej vzdialenosti. To som už videl ako Riddick zasaďuje Johnsovy už aspoň tretiu ranu a ten vráža chrbtom do steny. Ako som však neskôr zistil ani Johns nebol žiaden amatér a po vykrytí ďalšej rany smerujúcej na jeho hlavu nasledovala tá jeho rovno do Riddickovho brucha. Vzápätí ďalšia do hlavy a kombo zavŕšil odkopnutím Riddicka na druhú stranu schodiska. To už obaja tasili svoje zbrane. Johns svoj obušok a Riddick svoj zahnutí nôž. Johns sa zahnal pár krát na prázdno a Riddick stále vyčkával. Potom sa mi pred očami mihal lesk noža a čierna čmuha po obušku. Vyzeralo to, že to Riddick schytal, rana do boku ho zvalila skoro na kolená, ale vtedy urobil John svoju osudovú chybu. Zaútočil na Riddicka z hora a nechal si tak odkrytú spodnú časť tela. Ponúknutú šancu Riddick nepremárnil a rýchlim švahom urobil Johnsovy naozaj pekný zárez to brucha. Ten to aj ocenil revom, ktorý muselo byť počuť po celej stanici, ale tento pán mal oveľa tuhší koreň ako sa mohlo zdať. Z posledných síl zastavil Riddickov ďaľší útok, napriahol obušok a niekoľkými ranami poslal Riddicka k zemi. To už bola podlaha celá od krvi a Johns sa s jednou rukou na rane dotackal k brokovnici. Posledné čo som počul bolo obtiahnutie podľa čoho som usúdil, že je najvyšší čas odísť. Môj posledný pohľad smeroval na Riddicka, ktorý sa márne snažil zodvihnúť zo zeme, ale niečo mi hovorilo, že účet medzi týmito dvomi ostane ešte nejakú dobu otvorený...
Bar bol ako vždy natrieskaný. Atmosféru každého správneho baru dotvárajú už niekoľko storočí tri ingredencie: chlast, cigarety a kurvy. A buďte si istý, že dnes to tu bolo všetko. Všetko tak ako má byť. Moje miesto pri bare som mal po mojej zdvorilej požiadavke a barmanovom nezdvorilom pohľade na dotyčného voľné a tak som si mohol v pokoji vychutnať pivo, samozrejme s cigaretou. Na tú tretiu vec som teraz moc nemyslel pretože mi v hlave ešte stále pulzovala spomienka na to, čo som pred chvíľou videl. Riddick, Riddick, Riddick... Bolo naše stretnutie len náhoda? Ako často sa takéto náhody stávajú? Možno sú naše osudy nejako zvláštne späté. Kde asi tak teraz skončí? Pokiaľ bol Johns žoldnier potom ho vráti naspäť do toho všivavého väzenia. Tie si totiž na návrat svojich zverencov veľmi potrpia a dokážu ho aj náležite oceniť. Samozrejme ak Johns nevykrvácal niekde na tom zapľuvanom schodisku. Ale srať na to, prečo si neužiť dovolenku.
"Barman," zakričal som a zdvihol ruku so vztýčeným prstom. Za malý moment som mal pred sebou ďalšie pivo a začal som sa nenápadne rozhliadať po bare. V cigaretovom dyme som videl matné postavy. Väčšina osadenstva podniku bola už poriadne sťatá. Pri jednom zo stolov vyhukovali štyria pripitý policajti. Pri ďalšom si členovia miestnej mafie vymieňali skúsenosti z vymáhaním dlhov. Potom tu bol kartový krúžok v zadnom rohu miestnosti. Všade pobehovali slečny v podväzkoch a vešali sa na cudzincov v snahe zarobiť si na štúdium. Väčšinou však študovali iba dva vedné odbory: cudzie jazyky a mužskú anatómiu. No potom tu bolo pár ľudí vybočujúcich z klasickej demografickej schémy baru podobného typu. Nejaký francúzsky obchodník, na prvý pohľad intelektuál so smiešnymi okuliarami tu trepal niečo o ťažkostiach podnikania v tomto sektore. Ale to čo ma najviac zaujalo bola blondína sediaca pri stole s obstarožným týpkom, ktorý sa ohaňal nejakými papiermi. Možnosť, že je to jedna z tunajších dievčat som okamžite vzhľadom na jej oblečenie a správanie vylúčil a nakoľko sa vám podobný pohľad nenaskytne každý deň zavolal som si barmana.
"Tá čo sedí tam s tým starým chrenom, to je jedna s tvojich?" spýtal som sa nenápadne.
"Čo, hentá? Keby som mal také kurvy tak to si za pár týždňov kúpim celú túto zasratú stanicu. To je pilotka a ten starý je kapitán. Zajtra odlietajú a tak si tu dávajú posledný krát do nosa, ale keby si mal záujem pre teba tu mám vždy tú najlepšiu sortu." odpovedal v rýchlosti barman a odišiel. Priznám sa, že jeho odpoveď ma vcelku potešila a začal som rozmýšľať ako sa zbaviť toho starého. Skôr ako ma však niečo zmysluplné napadlo starý sa zdvihol a odišiel aj sám. Takáto šanca sa ti naskytne raz za rok tak ju využi, povedal som si obrátil do seba ostatok obsahu pohára a vyrazil za ňou.
"Ahoj, môžem," nič lepšie ma nenapadlo a tak ani neviem ako a už som sedel oproti nej. Čakal som ako zareaguje, ale kupodivu mi nepovedala štandardnú výhovorku, že na niekoho čaká, ani sa nezdvihla a neodišla, ale ostala sedieť a zvláštne sa na mňa usmiala.
"Kde?" spýtala sa.
No nechcel som hrať blbého, ale priznám sa, že takáto odpoveď ma dosť zaskočila. Aj keď teda pilotom zmrazených niekoľko mesiacov sa v hlave môže odohrávať všeličo...
"Poď," zdvihol som sa, kývol som na ňu, zaplatil a po našej rýchlej konverzácii nasledoval odchod do môjho bytu. Tam nasledoval rovnako stručný rozhovor, po ktorom som sa dozvedel, že sa volá Carolyn, je pilotkou na jednej z obchodných prepravných lodí a že zajtra odlieta. Po tom sme toho už moc nenahovorili a Carolyn mi sladko zaspala v náručí. Opäť na mňa zaútočil príval myšlienok a ja som sa ich ako vždy snažil nejako pospájať a dať im zmysel. Bol môj kryo-sen varovanie, bolo varovaním stretnutie s Riddickom alebo to bola proste len obyčajná zhoda náhod? Tak či tak, nemal som s toho celého dobrý pocit. Jedinou útechou bola pre mňa teraz ona. Možno vďaka nej som teraz mohol kľudne zaspäť a odstaviť nepokoj na vedľajšiu koľaj. Zrazu mi na nej záležalo a tak som zaspal s presvedčením, že sa jej ráno so všetkým zdôverím...
Keď som jej ráno hovoril o mojej predtuche a presviedčal ju aby neletela, Carolyn sa na mňa usmiala tým svojím typickým polo-veselím polo-smutným úsmevom a spolu s tichým zvukom zatvárajúcich sa dverí a vzďaľujúcich sa krokov som dúfal, že sa možno ešte niekedy stretneme...

Roland Axenberg

Roland Axenberg
"Sci-fi je existenčná metafora, ktorá nám dovoľuje rozprávať príbehy o stave ľudí. Isaac Asimov raz povedal: Jednotlivé sci-fi príbehy môžu vyzerať neustále triviálne zaslepeným kritikom a filozofom dneška, ale jadro sci-fi, jeho podstata, sa stalo veľmi dôležitým pre našu spásu, ak máme byť vôbec spasení." — SG-1 (200)

Diskusia

Alexander Schneider
Zdravím, Roland!
Pekná poviedka, je potrebné ju iba trošku viac vybrúsiť a odstrániť nedostatky ako gramatického charakteru (chýbajúce čiarky, mix predložky s a z, skloňovanie životných podstatných mien mužského rodu, zámena my/mi, atď.) tak štylistického.
Obsahovo sa mi pozdáva. Príjemný stret fan-fiction k Čiernočiernej tme s niekoľkými narážkami na slovenský sf&f&h-scénu sa nevidí často. Dej plynie príjemnou rýchlosťou, má spád. Opis boja medzi Johnsnom a Riddickom mi skôr pripomína komentár šporotvého zápasu ako krvavého boja. Taktiež vývoj vzťahu zo strany rozprávača ku Carolyn (zmena z neutrálneho k vrúcnemu) bol trochu prekvapivý až nereálny.
Celkovo hodnotím ale poviedku kladne. ;)
11.01.2003

kanys (Anonym)
Osobne by som poznamenal jednu vec. Mam taky pocit zi Riddick si nechal vyoperovat iba duhovku a preto mal oci take citlive na svetlo. Ale to je detail :)
08.07.2005
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.