„Vziať najbližší balíček z pohyblivého pásu, položiť ho na stôl na už pripravenú kôpku baliaceho papiera, pekne vycentrovať, potom obaliť papierom zľava a sprava, okraje zlepiť, podobne zložiť aj predok a zadok, znova zlepiť, odstrihnúť zvyšky a nakoniec položiť obalený balíček späť na pás. To je moja náplň práce a sám najvyšší mi môže byť svedkom, že ju vykonávam svedomite,“ sedel vystretý s pocitom náležitej hrdosti na svoju prácu. Koniec-koncov, pracovné výkazy, ktoré držali v rukách, hovorili to isté vo forme vyfarbičkovaných kriviek.

Všetci traja direktori na neho upierali pátravý zrak. Taký ten investigatívny, čo sa snaží dostať priamo pod kožu a chytá skryté myšlienky. Bolo mu to nepríjemné.

„Je niečo nedokonalé na mojej práci? Nejaký úkon, ktorý nerobím podľa normy?“ odvážil sa ich spýtať jemným nevtieravým hlasom, do ktorého dodal štipku dravej túžby po zvýšení svojho výkonu.

„Ehm,“ odkašľal si ten v tmavomodrej kombinéze, „naopak, tvoje pracovné výsledky sú dokonalé. Učebnicový štandard,“ šúchal si vedúci zmeny rukou krk pod bradou a obočie nad jedným okom mierne pozdvihol.

„Tak v čom je potom problém, vážení?“ pri pomyslení, že mu robota stojí, zjačal o málo viac ako bolo bežné. Stvoriteľ ho obdaril hysterickejšou mierou reakcií na vonkajšie podnety.

Direktori na seba nemo zazreli a akoby čakali, kto to vysloví prvý. Vo vzduchu visela otázka. Kým sa oni odhodlávali, dostal čas si ich lepšie prezrieť. Ich skutočný výzor sa líšil od každodennej reality na obrazovkách dole vo výrobnej hale. Tu boli odlišní. Direktori na obrazovkách, boli vždy presvetlený televíznym jasom, hovorili hromovými hlasmi a v očkách mali vždy tie iskrivé trblietka, ktoré ho dokázali motivovať k najnormovanejšiemu baleniu balíkov v továrni. A možno aj na celom svete, nech mu je najvyšší svedkom.

Naopak, ešte nevidel nikoho tak unaveného ako boli oni traja. Muselo to byť kúzlo, čo ich vlasom menilo terajšiu šeď na zdravé farby a vyhladzovalo im tie ryhy na tvári tak dokonale, ako on zahladzuje papier na balíkoch. Kúzlo. Aspoň v tomto ho nesklamali. Dole v továrni predstavovali direktori bližší stupienok k najvyššiemu. O to sa všetci snažili. K nemu sa všetci raz chceli svojím výkonom dostať. Ešte nikomu sa však k najvyššiemu nepodarilo. Naopak, mnohým kolegom to na svojej ceste k vyšším sféram prepálilo a skončili predčasne.

Napríklad taký Hubert. Tak intenzívne sa snažil splniť normy, až mu to bolo na ceste nahor osudné. V jeden deň sa rozhodol porušiť normu, toľká svätokrádež! Dal sa do prenášania dvojnásobnej hmotnosti balíkov. Váha balíkov ho však neľútostne prelomila na dva polky a viac si už na svojich kolieskach nevrzol.

Myšlienkovú vizualizáciu Hubertovej skazy prerušila direktorka samička oblečená vždy v červenej sukni a bielej blúze.

„Ako povedal pán vedúci zmeny, tvoje výsledky sú naozaj dokonale v norme,“ zaváhala. Popri premýšľaní nad Hubertom zatiaľ otvoriť ďalší myšlienkový kanál v dostačujúcej prenosovej kapacite na jej tempo reči, „Baví ťa však táto práca?“

„Hmm?“ prešla ním triaška absolútneho nepochopenia.

„Vykonávaš svoju prácu svedomito. To vieme. A vidíme to aj v tvojich výkazoch,“ ozvala sa k nemu znova pomaly a s jemným úsmevom, keď jej do reči nečakane skočil tretí direktor alias hlavný mechanik: „Hergot, tak máš svoju prácu rád alebo nie?“

V tom momente by sa mu boli zježili chĺpky na chrbte, ak by tam nejaké mal. Poskočil aj so stoličkou a bez akýchkoľvek náznakov zaváhania musel konštatovať, že túto prácu miluje a má vôľu sa nekonečne zdokonaľovať, aby sa vyrovnal najvyššiemu.

„Máš vôľu?“ zhrozila sa žena direktorka a hlavný vedúci zmeny sťažka vyfúkol sťa by mu vyrazilo dych.

„Ďakujeme, môžeš ísť,“ ukázal mu rukou na dvere mechanik a nečakane celý rozhovor definitívne ukončil.

Vstal, rozlúčil sa úsečným pozdravom a nechápavo odpochodoval späť do haly k milovanej práci. O čom to celé bolo? V kancelárii direktorov za jeho chrbtom ostalo ťaživé dusno. Spravil snáď niečo zlé, že miloval svoju prácu?

---

„Čo s ním spravíme?“ spýtala sa žena oboch mužov po jej stranách.

„Vôľa, milovať, chcieť, “ neveriacky krútil hlavou vedúci zmeny, “On má chuť vyrovnať sa najvyššiemu. Je to tak neuveriteľné.“

„Nebezpečné je to, nebezpečné!“ skočil mu do reči skákavý mechanik.

„Nepoznám podobný prípad. Ešte som sa s takým niečím jakživ nestretla. Musíme informovať vedenie,“ natiahla sa žena k telefónu, ktorý mala položený na stole.

„Nie! To nesmieme,“ vytrhol jej hlavný mechanik telefón z ruky.

„Upokoj sa, niečo spraviť musíme,“ zamračila sa žena a dlaňou si hladila budúcu modrinu na zápästí.

„Navrhujem termináciu,“ zavelil odhodlaný mechanik.

„Terminácia? Uvažujte, vo svojej podstate je to unikát. Fungujúci nonsens. Mal by sa o tom dozvedieť svet,“ zapojil sa do debaty vedúci zmeny.

„Preskočilo Vám? Keď sa to rozšíri, že niečo tak absurdné je možné, hneď ho odvezú, budú ho skúmať a ani sa nenazdáme a máme tu milióny rovnakých. Možno im dajú práva a to je už len krôčik ku koncu civilizácie!“ šmátral rukami vo vzduchu po imaginárnych nepriateľoch.

„Navrhujem hlasovať čo ďalej. Kompetencie na rozhodnutie máme,“ navrhol potemnelý vedúci zmeny.

„Terminácia, absolútna terminácia! A tlačím na Vaše racionálno, aby ste učinili podobne,“ rozohňoval sa mechanik, „Je to monštrum, prorok konca!“

„Je mi to ľúto,“ pozrela žena na vedúceho zmeny, „ Hlasujem za termináciu.“

„Dobre, nemá význam sa k tomu vyjadrovať. Nedali ste mi šancu ovplyvniť svojim hlasom rozhodnutie. Je to tak neuveriteľné. Vôľa. Viera v najvyššieho,“ vedúceho hlava spadla a zastavila sa na rukách, ktoré sa opierali o stôl. Všetko sa zomlelo tak rýchle. Nestihol to ani pochopiť, tobôž spracovať. Na duši ho bolel pocit. Akoby zabil nenarodené dieťa. Ťaživý pocit svedomia.

---

O niekoľko minút sa na pohyblivom páse zjavil zvláštny balíček. Neforemný. Musel ho vyrobiť nejaký zmätok. Nespĺňal žiadnu normu. Namiesto šiestich plôch ich mal nezrátateľné množstvo. Plochy netvorili len kocky, ale všetky všemožné tvary od výmyslu geometrického sveta – kosoštvorce, trojuholníky, lichobežníky, kruhy. Navyše plochy neboli hladké, ale vyduté, či s preliačinami.

„To je konečne balíček, na ktorom môžem dokázať, ako veľmi milujem svoju prácu!“ potešil sa.

Jeho ruky zdvihli balíček, položili ho na baliaci papier a začali baliť. Plochu po ploche obaľovala jeho dokonalosť. Musel zvýšiť svoje tempo. Uvedomoval si, že časová norma sa nebezpečne blíži k limitu a na páse sa sústavne posúvajú ďalšie balíky. Nestihne to. Na páse sa kopili nevyzdvihnuté balíky a spravili zápchu. Zvýšil tempo svojich rúk ešte viac. Nedokáže to a pritom tak chce. Pozrel nahor k zatemnenému oknu kancelárie direktorov. Tak veľmi im chcel dokázať, čo v ňom je.

Možno to oľutovali. Bolo však neskoro. Tmavé sklo zjemnilo explóziu na ploche továrne. Jediný robot, ktorý to dotiahol priamo k najvyššiemu.