Muž v obleku

Napriek bezmocnosti, napriek bezvýchodiskovej situácii, každý človek v sebe uchováva kúsok nádeje. Krátka a dúfam, že aj trochu strašidelná poviedka. Vrátil som sa k písaniu po dlhom čase a beriem ju trochu ako cvičenie, to znamená, že ocením zvlášť tvrdú kritiku.
Podporte scifi.sk
Klope na okno. Neobťažujem sa pozrieť. Ďalej ležím na posteli, skrútený ako malé dieťa, vydesený rovnako, ako keď som šiel spať. Kedysi som spával so zapnutou lampou. Svetlo mi pomáhalo zaspať a zabudnúť na neho.
Pred týždňom som vybral žiarovku z mojej stolnej lampy. Stále častejšie sa stávalo, že som sa zobudil uprostred noci a videl som ho nad sebou stáť, nehybného a bez tváre, vystretého a odlúčeného od reality.
Kašlem, niekedy krv a niekedy iba hnedé husté hlieny. Bolí ma hlava. Lieky proti bolesti nepomáhajú, ani tie na predpis, ale stále ich beriem. Príliš veľa ale nikdy nie dosť. Z práce mi už prestali volať a živia ma peniaze, ktoré som dostal za šperky a brošne mojej mŕtvej mamy.
Hľadím do steny. V izbe je úplná tma, cez zabednené okná nemôže preniknúť jediný lúč svetla.
Kedysi som si myslel, že poznanie je sila pohŕdal tými, ktorí žili v blaženej nevedomosti, v temnote. Dnes už viem, že neexistuje väčšie požehnanie.
Cez prikrývku cítim tlak na chrbte. Snažím sa nepredstavovať si, ako sa nado mnou skláňa a dotýka sa ma. Možno to ani nie sú jeho ruky.
Prvý krát som ho videl v lese. Keď som sa pozrel bližšie, jeho ruky splývali s konármi stromov. Na človeka príliš vysoký, neprirodzene chudý, v čiernom obleku, bielej košeli a čiernej kravate, jeho prsty, dlhé a pokrivené, splývali sa korunami stromov ako chápadlá z kostí a dreva. Nehýbal sa, nikdy sa nehýbe, napriek tomu ho vidím zakaždým keď odvrátim pohľad na inom mieste.
Dotyky ustávajú a ja sa bojím až sa mi chce vracať. Potláčam kašeľ, dúfam, že si bude myslieť že spím, že som zomrel, že sa ho nebojím a odíde. Viem, že je to smiešne, ale nádej skutočne zomiera posledná. Už sa ma viac nedotýka, počujem len ticho a cítim len chlad a tmu. Viem, že teraz to príde. Bolesť a strach a potom sa zobudím. Na inom mieste, o deň či o týždeň či o mesiac neskôr. Uvedomujem si, že sa trasiem. Raz sa nemusím prebudiť vôbec. Takto ma má najradšej. Miluje strach zo smrti. Cítim ho prichádzať. Strach sa mení na beznádej a beznádej na hnev. Neviem, čo ma to pochytilo. S revom sa otáčam a vkladám všetky váhu a zvyšky sily do prvého a posledného úderu.
Nie je tam. Dýcham zhlboka, trasiem sa, tento krát od úľavy. Som celý premočený od potu, pália ma od neho dokonca aj oči. Vonku je jedna z mnohých neznesiteľne horúcich nocí a ja som sa celý čas skrýval pod hrubou prikrývkou. Kašlem, podľa bolesti cítim, že krv a hľadám v tme vypínač. Po jeho návštevách som vždy dezorientovaný.
Konečne ho nájdem. Krvavou rukou zapínam svetlo. Oslepený sa chvíľu bojím, že ho uvidím, no izba je prázdna. Vďaka bohu. No vypínač, stena aj posteľ sú od krvi. Je to so mnou asi vážnejšie, než som si myslel. Lieky mám vždy po ruke, ale pohár s vodou som rozlial, keď som sa hľadal svetlo. Bojím sa ísť do kuchyne, bojím sa chodby osvetlenej svetlom pouličných lámp. Nakoniec naberiem odvahu. Neverím v osud, ale muž v obleku ním pokojne môže byť, veď pre mňa je rovnako nevyspytateľný a nezastaviteľný. Napriek tomu kľúčom v zámke otáčam pomaly, pretože v kútiku duše predsa len dúfam, že ma možno nezačuje. Váham. Mám dvere tvoriť rýchlo alebo pomaly? Keby som nebol taký unavený, asi by som sa smial sám na sebe. Nikdy nebol každý pohyb taký dôležitý, každý zvuk taký nebezpečný ako v tomto čase úplnej bezmocnosti.
Moja myseľ a pozostatky racionality sa vzpierajú, ale strach vie, čo má rozkázať mojej ruke. Otváram dvere pomaly, nehlučne a s najväčšou opatrnosťou tak, aby som čo najskôr videl akékoľvek nebezpečenstvo za nimi. Chodba je tmavá, strašidelná ale prázdna. Dnes to možno nebude.
V kuchyni zapijem lieky a snažím sa upokojiť. Vonku je jasná noc. Pouličné osvetlenie svieti tak slabo, že svetlo takmer nedočiahne na zem. Husté koruny stromov zakrývajú výhľad na horizont. Jediný výhľad z môjho bytu je parkovisko je plné áut, väčšinou starých, ale slúžiacich. Nebývam v bohatej štvrti. Kedysi medzi nimi stávalo aj moje auto, no musel som ho predať, aby som mal na jedlo. Parkoval som skoro vždy pri kontajneroch. Na tom špinavom smradľavom mieste bolo vždy voľno a nikdy mi ho nevykradli. Kto tam asi býva teraz?
Potom ho uvidím. Stojí pokojne uprostred parkoviska, v tme medzi svetlami pouličných lámp. Pozerá sa pred seba, bez výrazu a bez tváre. Vtedy ho vidím pohnúť sa po prvý krát. Nepatrne a nekonečne pomaly natočí hlavu bez tváre. Môže hľadieť kdekoľvek, ale ja cítim, že sa mi pozerá rovno do očí. Kričím. Chcem utiecť. Preč z tohto bytu, preč z tejto králikárne, kde som stále sám. Chcem objať suseda, chcem sa schovať domovníčke za sukňu, chcem aby ma zatkla polícia. Čokoľvek je lepšie, ako jeho chladný dotyk v osamení.
Bežím preč z kuchyne a no zastavia dvere. Trasú sa mi ruky a nepamätám si, ktorý z kľúčov odomyká môj byt. Nervózne sa obzerám, cítim, že je za mnou, no byt je prázdny. A potom, konečne. Kľuč pasuje a zámok cvaká. Otváram dvere a za nimi stojí on. Pokojne a bez jediného slova, v čiernej kravate a obleku. Teda predsa dnes.

Aldeberan

Aldeberan
Filmový a seriálový recenzent. Profesionálny hejter a odkrývač toho najbizarnejšieho v pop-kultúre. Redakčný glos-majster.

Diskusia

Lenona
Napísané je to pekne, ale nie príliš strašidelne. Dal si tam snáď všetko, čoho sa môžu ľudia báť/kašľanie krvi, samota, noc, prenasledovanie, strach z niečoho podivného.../, ale je to namixované bez akejsi gradácie. Hrdina kašle krv - prečo? Zdá sa mi zvláštne, že s tým nejde k lekárovi. Vlastne z neho ani necítim vôľu žiť a bojovať. On nemá dôvod ľpieť na svojom osamotenom živote, len sa bojí niečoho neuchopiteľného. Ten tvor, čo ho prenasleduje, mu nič zlé nerobí, neškodí ani sa nevyhráža, nesľubuje ohne pekelné. Pokojne to môže byť výplod chorej mysle predávkovanej liekmi, ale pointa by potom mala byť trochu prekvapivejšia.
26.05.2012

Lenona
Čo konkrétne mal ten muž predstavovať? Akú hrozbu? Je pravda, že človek sa najviac bojí neznámeho, niečoho, čo nepozná, lebo už vopred si predstavuje to najhoršie, čo mu to urobí. Ale čitateĺ je tvor lenivý, chce sa dozvedieť, čo hrdinovi hrozí a predstaviť si, ako sa mu to deje, aby mu mohol držať palce. Vtedy vzniká napätie - dôjde ku katastrófe/alebo nie? A je na autorovi, aký záver mu dopraje - najlepšie nečakaný a prekvapujúci, ale nie pritiahnutý za vlasy či vôbec žiadny.
Z poviedky mám pocit, že si chcel zachytiť najmä atmosféru iracionálneho strachu, no každý strach má nejaký reálny základ. Niekde hlboko ukrytý, z nejakých príčin vyplývajúci.
26.05.2012

Culter
Lenona sa opýtala to, čo som chcel aj ja, takže už len pár poznámok a názorov.
Kedysi som si myslel, že poznanie je sila pohŕdal (pohŕdať) tými, ktorí žili (žijú) v blaženej nevedomosti, v temnote.
"pália ma od neho dokonca aj oči" a čo ešte by ho od potu malo ešte páliť?
bez výrazu a bez tváre – ako môže mať výraz, keď nemá zvár?
Bežím preč z kuchyne a no zastavia dvere - nerozumiem vete…
Škoda, že to skončilo len pri pokuse o vymodelovanie strašidelnej atmosféry, lebo potenciál na to je. Dávam 5
26.05.2012

Aldeberan
Lenona: nefunguje gradácia, moja najväčšia chyba. CO sa tyka ostatného: V prvom rade som chcel napísať niečo krátke, nie kvoli obmedzeniu v súťaži, ale pretože som ma chyť na short. Využil som ako inšpiráciu jedno relatívne známe "internetové" monštrum (Slender Man) a fakty, čo ti tam chýbali, sú časť mytologie. Ked som to písal, uvedomoval som si, že to asi nikto na tento stranke nebude poznat, ale vysvetlovať som to nechce:l a) kvoli dlzke, b) nadbytočné - rovnako ako vysvetlovať prečo sa upíri boja slnka, c) dodať textu intertextualitu. Čo sa týka realneho zakladu strachu, podľa mna je to uplne desivé. Chlapik, ktory sa teba iba pozerá. Nehovorí, nehýbe sa, ale vzdy je niekde nablízku. Asi máš nervy z ocele :)
Jano: jj, zlyhal editor (ja:)
26.05.2012

soyka
Chcela som povedať: "Hlúposť!", ale potom som si uvedomila, že je to vážne desivé. Vyjadruje to môj strach. Abstraktný a bez deja. Ale presne taký je strach na rozhraní sna a polobdenia. Asi sa mi to páči. Ale možno nie. Je blbé, že nehodnotím, necítim sa na to kompetentná. Ale tentokrát by som ani nevedela ako.
26.05.2012

Lenona
Aldeberan: nervy z ocele nemám, som len extrémne nevšímavá optimistka, čo v ostatných nepredpokladá zlé úmysli, kým ich nedajú niečím najavo. Inštinkt ma včas varuje pratať sa z cesty a nahodiť "nenápadnosť".
Svet, odkiaľ si prevzal svoje zlo naozaj nepoznám, hádam si ho mohol aspoň zhruba načrtnúť, keď si ho už v poviedke bližšie nevysvetlil alebo si na krátky text vybrať známejší svet.
Prenasledovanie je nepríjemné a v dnešnej spoločnosti až príliš časté, dokáže priviesť človeka na pokraj šialenstva a strachu, no asi by to chcelo viac strán, a hlavne, vnútorných úvah a pocitov, špekulácií a temných znamení.
Vtip či anekdota môžu byť krátke, smiech sa dá vyvolať aj jedinou vetou, ale strach?
26.05.2012

jurinko
Suhlasim s Lenonou. Hlavnym minusom bolo asi to, ze nepozname toho typka - Slender Mana, ci ako si ho to nazval (mal si to vysvetlit), ani jeho "mytologiu". Je to ako citat si, ze Samara vyliezla zo zapnutej telky, a niekoho zabila - kto je Samara? Preco lozi z telky? Preco zabija? Co sa deje? (Kruh ;-) ) To iste chyba v tvojej poviedke - kto to je? Je realny (tiez mi to prislo ako halucinacia)? Ak je realny, preco ma z neho chory taky strach (preco ho napr. nekonfrontuje)? A tak... Inak ako iracionalny strach to u mna aj malo tendenciu fungovat, obtrelo sa o mna kridlo povedla letiacej atmosfery, co je podla mna na takom kratkom useku viac, nez si mozes zelat. Nabuduce ser na chute a napis nieco poriadne, dlhe, a hutne, co ma priklincuje do stolicky. Nemam rad horory, ale tebe dam sancu ;-) ...
28.05.2012

jurinko
[pokr.] Len to prosim ta nabuduce dobre logicky premakaj, pretoze silna stranka tejto poviedky je zaroven jej slabinou: Ze o Slender Manovi nevieme vobec nic. Tak ked nabuduce odstranis slabiny, nech zaroven s tym neodstranis aj silne stranky diela ;-) Dal som 7
28.05.2012

jurinko
A uz len detail: Vykasliavanie krvi nespoznas podla bolesti, ale podla chuti v ustach. Niekedy ta moze aj rozdrapit, a kasles len hlieny, a inokedy si zas jemne odkasles, a na perach mas zrazu kvapky krvi. To mi tam celkom vadilo. A uz som ticho :-)
28.05.2012

Peter (Anonym)
Celkom dobrý štýl. Dobre sa to číta aj keď námet nie je moja šálka kávy. Súhlasím s námietkami nadomnou. Pre mňa to nemá pointu. Ale napadlo mi, či by sa z toho nedala urobiť komédia. Chlapíka najprv totálne desí tento slenderman. Zakrýva sa perinou, bojí sa zhasnúť. Slender man ho stále všade stalkuje, načo sa ho snaží chlapík konfrontovať ale nejde mu to. Až to skončí tak, že je z toho znechutený, že ani na záchod nemôže ísť aby ho slenderman nesledoval. Aspoň, že nemá oči.
04.06.2012
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.