Mio a Rio - Kapitola Trinásta

už sa v tomto pridávaní sama nevyznám, no v každom prípade toto je ôsma kapitola zvaná Popol a dym, dúfam, že som ju sem ešte nedávala
Podporte scifi.sk
8. Popol a dym
Vedel, že sa vrátil. Cítil svoje telo, pulzujúcu bolesť v rozožratom chodidle i popadané konáre vŕby, ktoré ho bodali do chrbta, ale akoby nič, žiadnu časť svojej bytosti neovládal. Život mu bolo vidieť len v roztvorených očiach, odrážalo sa v nich svetlo hviezd. Esben si sprvu myslel, že je mŕtvy, potom ho však posadla hrozná myšlienka. Čo ak je práve táto večná nehybnosť, toto väzenie vo vlastnom tele, cenou, ktorú musel zaplatiť za prekročenie hranice dvoch časov? Z očí mu vyrazili slzy sebaľútosti a hrôzy z pomalej neodvratnej smrti hladom a smädom. Predstava, že o desiatky, možno stovky rokov ktosi náhodou natrafí na jeho skrútenú práchnivejúcu kostru sa mu hnusila, no zároveň celé jeho vnútro zahorelo zúfalým protestom proti takému osudu. Nútil sa hýbať, aspoň žmurknúť, zatiaľ čo mu v srdci hlboko horela túžba. Jednoduchý takmer zvierací hlad po živote. Musel sa sústrediť. Sústrediť na niečo silné, čosi tak späté s jeho bytosťou, že to nemožno ignorovať, čosi, čo by na okamih celkom ochromilo jeho myseľ oddelenú od tela len priesvitným závojom. Ten bol však pevnejší než stena z kameňa a stále bránil, aby sa duša a telo znova spojili. Rozhodol sa pre bolesť v nohe. Živo si predstavoval, že ho celého pohlcuje, plazí sa hore po stehne, zahrýza sa do slabín a pomaly, postupne sa rozširuje po hrudi smerom k srdcu. Keď sa ho bolesť prvý raz, akoby váhavo, dotkla, prebehla Esbenom jemná triaška. Pokračoval však ďalej. Musel tou bolesťou horieť celý, musel sa stať jedinou otvorenou ranou. Netušil prečo to robí, nevedel, ako mu to pomôže, ale sústredil sa ako nikdy v živote. A bolesť prešla jeho srdcom, vtiekla do žíl a napokon nesená krvou zamierila k mozgu, kde vybuchla v krvavom ohňostroji. Pred Esbenovými očami sa odohrávalo príšerné divadlo, ktorého strojcom bola jeho vlastná myseľ. Telo sa mu otriasalo v kŕčoch a jediné čo vnímal bola mučivá bolesť. Z očí mu tiekli slzy, cítil ich na perách ako množstvo drobných slaných kvapiek. Keď si myslel, že už viac neznesie celý sa mykol akoby ním prešiel blesk. V tom okamihu zatvoril oči a napriek rozboľavenému telu sa slabo usmial. Zodvihol ruku, dotkol sa ňou ľavého ramena a pevne ho zovrel ako keby mu malo odpadnúť. Bolesť pomaly ustupovala.
Chvíľu ležal s očami pevne zatvorenými a lapal dych. Hviezdy bledli, Mesiac zapadal za hory, ktorých vysoké končiare zahaľovala hmla a ranný opar nasiaknutý rosou a svet navôkol sa zdal svetlejší.
„Ktovie ako dlho som bol preč.“ Povedal si Esben tak hlasno ako sa v Lese odvážil a uľavilo sa mu, že jeho hlas znie ako zvyčajne. Hádam bol len o čosi chrapľavejší a príkrejší. Napriek tomu bol jeho, znel z jeho hrdla a opäť ho na slovo poslúchal.
„Znova patrím sám sebe.“ Pomyslel si a s pôžitkom si ponaťahoval údy. Rana na nohe zabolela, on si to však nevšímal, dokonca ju uvítal a odrazu sa mu na pozadí radu spomienok ozvali matkine slová vyrieknuté krátko pred smrťou.: „Bolesť je život sám. Nemôžeš žiť bez nej. Ona ťa ženie dopredu, mení osudy, bojujeme s ňou i proti nej. Bolesť je naším učiteľom, môže nás učiť i pomôcť, ale aj zradiť, ublížiť. Nikdy jej však nesmieme dovoliť, aby sa stala naším pánom, aby nás ovládla, pretože v tej chvíli sme sa vzdali života a prijali otroctvo.“
S myšlienkami na Lorelei a na bytosť z jeho vidiny (ak to vôbec bola vidina), ktorá prijala jej podobu, sa opatrne vyštveral na nohy a chvíľu sa iba tak bez cieľa potuloval okolo rozložitej vŕby, kým sa mu nevrátil do celého tela cit. Potom si kľakol k jednému z jazierok a odviazal si z chodidla zakrvavený zdrap látky. Sykol, keď si spolu s ňou odtrhol aj chrastu a kúsok kože. Rana nevyzerala pekne. Dostali sa do nej kúsky hliny a kamenia a on, aby si ju aspoň trocha očistil, vložil nohu do chladnej osviežujúcej vody. Až keď sa chladivá tekutina dotkla jeho pokožky si uvedomil aký je smädný, aké má vyprahnuté ústa, akoby nepil celé horúce letné dni. Naklonil sa, aby nabral do dlaní vodu a osviežil sa, ale len čo sa nahol k rozčerenej hladine, zdesene zhíkol. Hľadela naňho úplne iná tvár akú si pamätal. Oči už nemal modré, ale čierne, tmavé ako bezodné studne bez zreníc, lícne kosti mu vystúpili a jasne sa črtali pod bledou pokožkou, spod ktorej mu na pravom líci drobné tmavofialové žilky vykresľovali podivnú špirálovitú kresbu. Ponášala sa hrubému náčrtu kvetu ruže nakresleného tenkým zamatovo-jemným prstom a keď sa jej dotkol, chladila. Preč boli aj jeho zlaté vlasy, ktoré celkom obeleli. Zrazu vyzeral ako starec. Zvláštny starec s tvárou mladého človeka. Bytosť vytrhnutá mimo čas.
Esben sa hnusil sa sám sebe: „Tak toto je tá cena.“ Pomyslel si trpko a bezmocne udrel päsťou do vody. Rozbehli sa po nej vlnky, nehybná hladina odrazu ožila akoby sama prijala jeho hnev a správu o ňom chcel oznámiť celému svetu. Esben na ňu zlostne zazeral. Kdesi čítal čo všetko voda dokáže a jazero, pri ktorom sa odohrala magická vojna, nebude len tak obyčajnou mlákou. Najradšej by bol keby sa o jeho malom výlete nikto nedozvedel.
„Toto je súkromné.“ Vyštekol príkro, ale keď voda neodpovedala, s povzdychom si z nej nabral trocha do spojených dlaní a vlial si pár kvapiek do rozpáleného hrdla. Zrazu ho vyrušil náhly zvuk ako šuchot krídel a inštinktívne sa obrátil, trocha komicky krivkajúc na jednej nohe. Na konári neďalekého gaštana sedela sova žmúriaca vo vychádzajúcom slnku. Perie mala medovo-zlaté, hlavu spýtavo naklonenú a z jantárových očiek jej vyžarovala mĺkva inteligencia. Esben sa zamračil, zohol sa po hrubší konár a z celej sily ho šmaril po vtákovi. Ešte bol však slabý a konár nezaletel ďaleko, spadol len pár stôp od neho, no sova napriek tomu nahnevane našuchorila perie, roztiahla krídla a zlietla na zem. Tam sa premenila na vysokú ženu.
„Odkedy do mňa hádžeš papeky?“ vyprskla.
„ Odkedy ma ty špehuješ, drahá Flo?“ spýtal sa odmeraným hlasom a premeral si ju pohľadom plným znechutenia. Žena sa začervenala a pozrela do zeme.
„Nešpehujem.“ pípla krotko, takmer ako sova, keď ju ulovia a držia v klietke.
„Tak prečo si tu?“
„Ide o Davetha. Zaľahol! Už sa ani nepohne! Iba čosi mrmle! Leží v posteli a blúzni. Hovorí, hovorí hrozné veci. Nezmyselné, bláznivé. Prosím, musíš mu pomôcť ...“ padla pred ním na kolená a zúfalo mu chytila ruky do dlaní akoby ho zaprisahávala.
„Ako si ma našla?“ nedal sa Esben.
„Zanechávaš stopy. Ako každý človek. Pachové značky vysoko, vysoko v povetrí. Letela som po nich. Prosím, vráť sa a zachráň život svojmu otcovi. Ak zomrie ja ja ...“
Esben si vytrhol ruky z jej zovretia a odvrátil sa. Flo za jeho chrbtom nešťastne vzlykala, kolená zaborené v bahne jazerného brehu, po kedysi krásnych bezchybných šatách liezol hmyz a vkrádal sa do ich brokátových záhybov. Esben k nej zrazu pocítil štipku ľútosti. A nenávidel sa za to.
„S touto nohou aj tak ďaleko nezájdem. Okrem toho ... pozri sa na mňa!“ hodil sa na kolená, až boli zarovno v úrovni očí a ukázal prstom na svoju zmenenú tvár. „Za informáciu pre drahého otca som zaplatil. Pozri čo sa zo mňa stalo!“ a vytrhol si z hlavy prameň vlasov bielych ako slonovina, ktorý jej šmaril k nohám. Flo to ignorovala, no pri zmienke o Esbenových zisteniach jej zaihrali v očiach plamienky nádeje.
„Takže už vieš ...“
„ Možno. Ale s touto nohou aj tak ďaleko nezájdem, tak si nerob priveľké nádeje.“
Flo sa postavila, po šatách jej stiekli pramienky špinavej vody a obozretne, nedôverčivo podišla k mladíkovi, ktorý si znova sadol na breh jazera, namáčal doň kúsok čistej látky a jemne si ho prikladal na ranu.
„Vyliečim ti to.“ ponúkla sa mu odovzdane.
„ Si nevýslovne milá“ poznamenal ironicky. „Už som to skúšal, ale tie čierne pijavice mali v zuboch čosi, čo zabraňuje hojeniu.“
Žena si bez slov prezrela jeho dohryzené chodidlo, potom si vnorila ruku do záhrenia odkiaľ vytiahla maličkú okrúhlu nádobu s matným bielym obsahom, ktorý odrážal lúče vychádzajúceho slnka v mnohých trblietavých odleskoch. Keď však zložila veko ovanul ich príšerný zápach, čosi ako skazené vajcia a naftalín.
„Odkedy je Daveth chorý nosím neustále so sebou ixorový olej. Našla som ho ešte medzi starými zásobami. Netuším však kto ho vyrobil ani kedy.“
„A ty mi ho chceš dať na nohu. Výborne. Ak je starý dobre vieš, čo sa môže stať.“
Flo bez slova nabrala na prsty trocha mazľavej hmoty a privoňala si k nej. Striaslo ju, ale povzbudzujúco sa usmiala.
„Keď takto páchne znamená to, že je ešte použiteľný. Ak sa dobre skladuje vydrží aj tisíc rokov. Rozhodne ti neuškodí.“
Esben si však nebol taký istý. O zázračných účinkoch ixorového oleja vedel iba toľko, že vylieči každú ranu nech by bola akákoľvek hlboká a akokoľvek otrávená. Zachránil by človeka aj na prahu smrti, avšak vyrobiť ho stojí mnoho času, peňazí a treba naň vynaložiť obrovské množstvo energie, ktoré ani jeho otec nikdy nemal. Olej musel byť teda dedičstvom dávno zabudnutých pololegendárnych čias. A ako taký je určite príšerne starý. Navyše ten smrad ... predstava, že by čosi také prišlo do styku s jeho uboleným chodidlom sa Esbenovi vonkoncom nepáčila.
Na námietky mu ale nezvýšil čas, keďže mu Flo bez varovania potrela ranu hrubou vrstvou bieleho lieku a rýchlymi zručnými pohybmi ju obviazala, aby sa jej nedotklo slnečné svetlo, ktoré by zázračný olej roztopilo v obyčajnú zapáchajúcu tekutinu. Mladík stuhol očakávajúc ďalšiu vlnu bolesti, tá však neprišla. Namiesto nej pocítil hrejivé teplo, akoby mu po doráňanej pokožke prechádzala jemná ženská ruka a myseľ mal celkom otupenú, preto sa vôbec nebránil, keď ho Flo vytiahla na nohy, chytila za ruku a ako slepého starca viedla pomedzi temné stromy smerom k mestu.
„No to sa ti podarilo.“ hromžil Gery a v temnote zazeral na Arctura, ktorý si nervózne uhládzal neposlušné vlasy a neustále si prechádzal jazykom po vysušených perách.
„Teraz nič neuvidíme. Nedostaneme sa odtiaľto!“ dodal Geryon a hlas mu preskočil. Keby bol mladší určite by sa práve v tejto chvíli rozplakal.
Keď Arctur v záchvate strachu sfúkol onú sviecu, ktorá trčala z roztvorených úst mŕtveho pána Harpera, prišli síce o ten príšerný pohľad, ale zároveň s ním aj o jediný zdroj svetla v temnom podzemí.
„Musíme ... musíme von! Gery! Čo ak to čo zabilo pána Harpera neodišlo a je stále niekde tu?“ zafňukal Arctur a Geryon naprázdno prehltol.
„Nedes ma!“ oboril sa na spolužiaka, ale pritom musel uznať, že je to celkom dobre možné. Zrazu v každom šuchnutí počul krok neviditeľného vraha a každý ich nádych znel ako tichý šepot odrážajúci sa od drapľavých kamenných stien. Nemohli však stáť na jednom mieste a nerobiť nič, preto sa Gery po krátkom váhaní dotackal k múru a pokračoval v jeho prehľadávaní. Arcutrovi, ktorého trasľavý dych vnímal takmer tesne pri svojom uchu prikázal, aby sa vybral opačným smerom a neustále mu pripomínal, aby bol dôsledný a kamene poriadne ohmatal. Po chvíli ticho prehlušil Arcturov vydesený krik.
„Tu čosi je! Nejaká diera! Takmer som sa prepadol.“
„Čože?“
„Diera v stene! Možno vedie von! Idem. Ty ma dobehni.“
„Ani nápad! Stavím celú svoju zbierku zápalkových škatuliek, že tadiaľ prišiel Harperov vrah. Chceš vpadnúť rovno do jeho brlohu?“
Arctur sa už-už chcel vybrať bočnou chodbou, ktorú našiel na pravej strane múru, ale Geryonove slová ho primäli zastať, hoci ho ten záhadný vchod stále trocha lákal.
„Ktovie kam vlastne vedie.“ Premýšľal, zatiaľ čo Gery citlivými prstami prechádzal po kamenných blokoch miestami pokrytých lepkavou plesňou a postupoval čoraz bližšie k stredu miestnosti, kde obklopená tmou ležala Harperova mŕtvola. „Určite ju tu nepostavili len tak.“ Podišiel trocha bližšie, dotkol sa okraja diery a v tej chvíli ho ovanul príšerný zápach čohosi starého, zhnitého a páchlo to ako podobne stoka len mnohokrát horšie. Zamotala sa mu z neho hlava a takmer omdlel, napriek tomu sa mu podarilo pozviechať, priložil si k tvári vreckovku a urobil ešte jeden či dva kroky napred. Zrazu ho akýsi šramot prinútil prudko zastať. Kroky. Zo záhadnej diery, ktorej nerovné okraje sa cerili do tmy ako rozďavené ústa zaznela séria kradmých krokov. Arctur si sprvu spomenul na myši. Stovky malých špinavých potvor. To by vysvetľovalo aj ten hrozný smrad. Po chvíli však pocítil panický strach. Na myš to bolo priveľké. Dokonca sa mu zazdalo, že na jeden krátky okamih, na jedno žmurknutie vyľakaného oka uzrel dva žiarivé body ako pár bledých očí, iba pár stôp pred sebou. Srdce sa mu rozbúšilo a rýchlo cúvol. Oči tam stále boli, ostávali v tej istej polohe, nepribližovali sa ani nežmurkali, len ho ticho pozorovali a chlapec mal pocit, že sa mu vysmievajú. Z diaľky k nemu doľahli tlmené slová, no možno to bol iba zvuk kvapiek, padajúcich zo stropu prevlhnutej pivnice.
„Mám to!“
„ Č .. Čo?“ zakoktal Arctur a len s nevôľou odvrátil pohľad od záhadnej diery, vedúcej do neznámych hĺbok.
Gery mu neodpovedal. Rýchlo prešiel miestnosťou, po pamäti našiel mŕtve telo a hoci sa od hnusu skrúcali vnútornosti nahmatal roztvorené ústa a pevne zovrel sviečku, ktorú medzi sebou zvierali mŕtve zuby. Ešte bola teplá a vosk mu nepríjemne popálil prsty.
„Čo robíš?“ pýtal sa Arctur nervózne.
„Len som si spomenul na jedno staré porekadlo. Zvykla ho opakovať moja teta než ju strčili do chládku, v tých zriedkavých chvíľach, keď bola triezva. Bolo to niečo takéto: Svetlo ti ukáže cestu aj na miestach, kde ťa oslepí temnota. Tak mi napadlo ... že ak znova zapálime tu sviečku ...“
„Dostaneme sa von.“ Dokončil Arctur zaňho.
„Možno.“ Zamumlal Gery, vytiahol z vrecka nohavíc škatuľku zápaliek, škrtol, pričom sa mu prsty trocha zatriasli a zapálil dve zápalky naraz. Na stenách sa roztancovali krivé tiene podobné rozlámaným pavúčím nohám a bizarne zakriveným zobákom. Vo chvíli keď podzemie naplnilo neveselé svetlo zápalky, vrhol Arctur pohľad naspäť k zubatému vchodu. Stále tam bol, hoci dva lampáše, dve zazerajúce oči, zmizli a nahradila ich dokonalá temnota, v ktorej sa nebolo o čo oprieť, a do ktorej neprenikla ani strašidelná žiara znova zapálenej sviece. Gery odskočil od mŕtvoly znova desivo skutočnej v pohyblivom svetle a pozrel sa hore odkiaľ sa ozýval šramot a praskot. Jednoliata kamenná platňa nad ich hlavami sa pohybovala akoby do nej búšili stovky krompáčov. Čosi zadunelo a zo stropu sa zrútil kus kameňa. Za ním ďalší trocha väčší a ešte jeden. Arctur pred ním uskočil, zakopol a tvrdo dopadol na dlaň a pravé koleno. Geryonovi sa podarilo udržať rovnováhu, rýchlo sa rozbehol k Arcturovi, schmatol ho za rameno a rýchlo ťahal z dosahu schodiska, ktoré sa v sprievode padajúcich kusov kamenia hrmotne znášalo nadol.
Už im nezáležalo na tom, či ich v dome niekto uvidí, vyleteli hore schodmi ako okrídlené tiene (Arcturovi robili trocha problémy dobité kolená) do izby, ktorú našli prázdnu a oknom vyliezli von na ulicu. Po strážnikoch či členoch rodiny Harperovcov nebolo nikde ani stopy. Ulica bola prázdna, zalievalo ju vychádzajúce slnko a mesto vyzeralo pokojne, ako vždy skoro ráno a iba vo vzduchu sa niesol zvláštny pach spáleniny.
Rio driemala, ruky mala položené pozdĺž tela a mesačné tiene jej kreslili na tvári tmavé a bledé fliačiky. Jej brat ju bez slova pozoroval a hrýzol si spodnú peru až pocítil na jazyku sladkastú pachuť krvi. Nazlostene si odpľul a utrel si ústa pohúžvanou vreckovkou. Kým Rio spala a do líc sa jej postupne vracala farba a s ňou aj život, prezrel si izbu, v ktorej ich Rapunzelle uväznila. Nezabralo mu to veľa času, lebo miestnosť mohla mať na dĺžku hádam štyri metre a približne rovnako merala aj na šírku, zároveň bola aj dosť nízka, keď sa postavil mal kladami prekladaný strop takmer na dosah vystretých prstov. Steny sa zdali hrubé a nepreniknuteľné, rad na prvý pohľad pevných tehál prerušovalo len jedno zamrežované okno nad posteľou a jednoduchý portrét fúzatého starca naľavo od dverí rozpitých v tmavohnedom múre. Ešte tam bol stolík s podnosom, na ktorom stál krčah s čistou vodou a nedotknutými taniermi po okraj naplnenými slanými i sladkými koláčmi, ovocím a chlebom, a v kúte miestnosti sa krčilo čalúnené kreslo trochu páchnuce zatuchlinou. Občas sa doň Mio usadil pričom vždy zvíril oblaky prachu a zápach starej látky, bezradne zvieral päste a spoza mreží obloka pozoroval plynulý pohyb Mesiaca po oblohe. Hoci si neželal nič iné než ostať hore, chvíľami predsa len zaspával a v týchto krátkych okamihoch na hraniciach medzi spánkom a bdením sa mu zdalo, že obraz na stene sa hýbe, starec v ňom ožíva, preťahuje sa slastne ako starý kocúr, hladí si zvrchník a s ironickým úsmevom na zošúverených perách si napcháva dlhú na konci zahnutú fajku priehrštiami tabakových lístkov.
Odrazu ho z jedného takého snivého polobdenia prebudili hlasy za oknom. Ticho sa postavil a pozrel na Rio, tá však stále spala a zo spánku sa zľahka usmievala. Po špičkách prešiel miestnosťou a čím bol bližšie k obloku s kovaným mrežovaním tým lepšie neznáme hlasy rozoznával. Boli tri alebo štyri a všetky napospol mužské. Chlapec položil pravú ruku opatrne na podokenicu, pričom takmer zhodil vázu s vädnúcimi ružami, zatajil dych a druhou dlaňou sa oprel o mreže. Jedným okom vyzrel do malej záhrady ukrytej vo dvore za domom. V jej najvzdialenejšom kúte, v tieni okrasných kríkov ruží a vavrínovca, sa chúlil hlúčik štyroch vysokých mužov, ktorí sa medzi sebou dohovárali stlmenými hlasmi. Najlepšie bolo počuť tieň ramenatého chlapa stojaceho priamo pod prevísajúcimi listami, Mio nemusel ani veľmi natŕčať uši, aby takmer dokonale rozoznal jeho slová.
„Šeci prichystaní?“ zaznal jeho hrdelný hlas tuhého fajčiara.
„Hej, no furt sa mi na tom dačo nelúbi.“ Ozval sa druhý, trocha nižší a rozložitejší podozrievavým tónom. V tme, ktorú postupne rozptyľovali začínajúce ranné zore zažiarilo drobné svetielko od zapálenej cigarety, ktoré osvetlilo mužove kiahňami poďobané líca a zahnutý nos “Kedy nám stará Harperová zaplatí?“
„Keď dokončíme prácičku.“ odvrkol ten najvyšší, zjavne ich vodca. „ Sú v tom pekné prachy, tak sa snažte to nezmršiť, jasné? Dal som Harperovej slovo, že táto barabizňa do rána ľahne popolom. “
„A čo ak niekto umrie?“ poznamenal najmenší a zároveň aj najmladší z mužov trocha ustráchane.
„Tým lepšie.“ usmial sa vodca. „Žádní svedkovia, žádné problémy. Hádam len nechceš teraz vycúvať, Billy, čo?“
„Si sráč, Billy.“ uchechtol sa ten s cigaretou a mľaskavo si odpľul.
„ N.. nie som.“ Obhajoval sa Billy jachtavo.
„S ... som sa vami, Fred.“ precedil napokon pomedzi drkotajúce zuby a hrdo vypol slabú hruď. Nato ho tretí zo skupiny priateľsky bachol po chrbte a vrazil mu do trasúcich sa rúk zapálené pochodne. Na všetky strany z nich odlietali spŕšky iskier a v ohnivých chvostoch dopadali na listy rôznych rastlín, byliniek a pýru, z ktorých postupne vyšľahávali plamenné jazyky. Sprvu to boli len drobné skupinky, iba tleli a vychádzali z nich obláčiky sivého dymu. Po chvíli sa však spojili v jednoliaty ohnivý koberec živený popadaným lístím a suchými konárikmi, rozširujúci sa do všetkých strán. Zo spletitých konárov viniča pri múre znelo zúfalé pípanie vydesených drozdích mláďat uväznených vo vlastnom hniezde. Po chvíli ich umlčala papuľa ohnivého hada, ktorý sa už stihol rozšíriť po celej záhrade a začal oblizovať múry domu.
Mio vyľakane odskočil od obloka vydesený rýchlosťou požiaru, prebehol miestnosťou k baldachýnovej posteli a trasúce sa prsty zakvačil sestre do ramien. Dievča sa pod jeho dotykom pomrvilo a zavzdychalo ako ranené zviera. Skôr než ju stihol pomykať, ako na rozkaz otvorila oči.
„Čo sa deje?“ spýtala sa omámene a posadila sa na posteli. Hľadela na brata akoby ho nespoznávala, zreničky mala zväčšené a pohľad rozostretý.
„Čo sa robí?“ zopakovala.
„Musíme odtiaľto!“ skríkol Mio, strhol z nej prešívanú prikrývku a chmatol ju za ruku, aby ju hoci aj násilím vytiahol z postele. Rio sa však bránila a prudkosťou akú u nej nečakal sa mu vyšklbla.
„S tebou nikam nejdem! Musíme pred Koncil. Dozvieme sa tam všetko! Všetko. Ty snáď nechceš, aby sme sa konečne dozvedeli pravdu?“
„Ty to nechápeš.“ Zastonal Mio zúfalo a ruky mu bezradne ovisli pozdĺž tela. „Vonku horí. Za chvíľu začne horieť aj tu. Obchod je z dreva a tehál. Chápeš? Musíme sa odtiaľto nejako dostať, inak zomrieme.“
„Mne je to jedno. Ja musím čakať.“ Vyhlásila Rio vyrovnane, posadila sa na posteli do tureckého sedu a zložila dlane do lona. Neprítomný pohľad uprela kamsi nad bratovu hlavu a zasnene kývala hlavou sem a tam akoby pozorovala poletujúcu bublinu, s ktorou si pohráva neviditeľné dieťa. Mio ju neveriacky pozoroval. Potom schytil krčah s vodou a opatrne k nemu privoňal. Vývar z ananásovej vňate voňal podobne ako vždy, čerstvými bylinkami a ovocím, ale chlapec v ňom cítil aj čosi neznáme, akýsi horký, praženým mandliam podobný zápach. Znechutene ho vylial pomedzi mreže do záhrady, v ktorej zúrilo ohnivé peklo. Tam kam dopadli kvapky z krčaha, tráva spaľovaná neuveriteľnou horúčavou zavzdychala, zvinula sa do klbka a vyšiel z nej fialkastý dym.
„Tá striga ti omámila hlavu!“ zahučal Mio a mrštil krčahom o stenu, kde sa rozbil na tisíce drobných syčiacich kúskov.
„Som v poriadku.“ zaštebotala Rio a objala si plecia. Hlava jej kľucla na prsia a znova upadla do spánku, pravidelne dýchala a len občas z nej vyšlo slabé zavzdychanie. Akoby sa nič nedialo, akoby všade okolo nej vládol pokoj a do snov jej klávesy, ktoré počula len ona vyklepávali rytmické tóny čarovných uspávaniek. Mio sa beznádejne presunul naspäť k zamrežovanému oknu. Záhrada sa pod plameňmi nedala vôbec rozoznať, rastliny sa zmenili na kôpky popola a občas zo zúriaceho ohňa zaznelo zúfalé volanie umierajúcej zvery, ktorá sa nestihla dostať do bezpečia. Chlapec sa jemne dotkol steny a nemusel si ani veľmi predstavovať teplo sálajúce z tehál prekladaných bukovým drevom. Rýchlo odtiahol ruku. Horúčava bola až príliš skutočná.
„Zhoríme tu.“ Uvedomil si Mio a stiahlo mu hrdlo akoby sa mu v ňom už teraz usádzali sivé sadze, dusili ho a nedovoľovali mu dýchať.
Zrazu sa na stene oproti posteli objavil rozmazaný obrys, ktorý pozvoľna získal tvar dverí vsadených v železných verajach, kľučka sa pohla nadol a so škripotom hrdzavých pántov vbehla do izby Rapunzelle s výrazom uštvaného zvieraťa. Okolo širokého pása mala uviazanú tmavočervenú zásteru, v ruke držala varechu polepenú čiernou, lepkavou hmotou a rýchlo si premerala obe deti, Mia stojaceho nad črepmi krčaha i jeho sestru pohrúženú v kúzelnom spánku. Chvíľu sa zatvárila previnilo, no možno sa to Miovi len marilo, pretože v tom istom okamihu ho bez obalu schytila za lakeť a ťahala smerom k dverám.
„Počkať, počkať!“ bránil sa chlapec a vytrhol sa jej. Prekvapene naňho pozrela. „Čo bude s Rio? Musíme ju vziať prvú. Ja ju sám neunesiem. “
„Vrátime sa po ňu.“ Sľúbila mu Rapunzelle, ale Mio len záporne krútil hlavou a cúval k stene postriekanej zvyškami ananásovej šťavy, ktorá bola v skutočnosti výborne zamaskovaným utlmujúcim elixírom s očami neustále upretými na ženu pred sebou. Nervózne jej mykalo obočím a kútikom zvráskavených úst.
„Ak neurobíš čo ti vravím, budem na teba musieť použiť svoju moc. A to by som nerada. My sme vždy uprednostňovali mierumilovné využitie mágie, ale ak ma prinútiš budem musieť toto pravidlo porušiť. Nenúť ma k tomu, Montgomery.“
„Neverím vám ani slovo. A nebojím sa vašich vyhrážok.“ Mlel Mio stále dookola a neustále ustupoval až opätkom topánky došliapol na rozbité črepy krčaha. Zrazu mu čosi zišlo na um. Odhodlane vzhliadol zrak a pevne pozrel Rapunzelle do očí, zúžených od hnevu i ťažko potláčanej hrôzy z ohňa zúriaceho okolo domu. Kdesi sa zrútil kus muriva a žena sťažka prehltla.
„Musíš ísť so mnou.“ vyštekla a pološialeným výrazom k nemu natiahla ruku, na ktorej jej vyskočili tmavofialové žily pulzujúce krvou. Mio sa však vyhol jej naťahujúcej sa dlani, takže len hmatla do prázdna a rozčerila vzduch plniaci sa dymom a sadzami a rýchlo sa zohol k čoraz horúcejšej podlahe. Ruku si ukryl v rukáve a trocha nešikovne schytil jednu z väčších črepín. Poťažkal ju medzi prstami a v okamihu keď ho Rapunzelle schmatla za golier vrazil jej črep z krčaha do odokrytého predlaktia. Z rany vytryskla modrá krv a ostriekala chlapca, podlahu i stenu s obrazom za ním. Žena zavyla od bolesti, odskočila od Mia a v panickej hrôze sa snažila zastaviť neutíchajúci prúd krvi. Dotackala sa k vzdialenejšiemu rohu izby, zosunula sa pozdĺž steny na zem, a s výrazom dokonalej hrôzy si prikladala na prebodnutú tepnu zhúžvaný cíp zástery, ale rana neustále krvácala až celá miestnosť vyzerala akoby ju ktosi postriekal atramentom.
Mio chvíľu stál ako omráčený, ale rýchlo sa spamätal, zhnusene si zotrel z tváre Rapunzellinu krv a priskočil k sestrinej posteli. Pozbieral všetky sily a zodvihol ju. Ani sa nepohla, iba vzdychla a zľahka zaklipkala viečkami. Chlapec sa šuchtavo vybral k otvoreným dverám, svaly na rukách ho pálili a nohy mu špeli protestujúc proti váhe Riinho ochabnutého tela, ktoré ho pribíjalo k podlahe. Keď stál na prahu, obzrel sa. Slečna Cavendishová ležala na boku v mláčke modrej krvi a na tvári sa jej zračil rovnaký pokojný mier aký mala Rio mierumilovne odfukujúca v jeho náručí.

damian ondrejkovičová

damian ondrejkovičová

Diskusia

jurinko
Dam tomu 8, ale musim ti nieco povedat, co sa netyka iba tohto diela: Tvoris priserne dlhe a zlozite vety. Skoro kazde slovo je opisane nejakym pridavnym menom, co je niekedy dobre, lebo pridavne mena v citatelovi evokuju pocity, ale casto je to aj zle, lebo tie slova (a pocity, ktore vyvolavaju), citatela rusia. Nepouzivas dobre ciarky, ale zaroven pouzivas extremne dlhe suvetia, co sposobuje, ze sa v tom citatel straca. Je fajn, pisat atmosfericku rozpravku tym citlivym zenskym stylom, ktory je nenapodobitelny muzmi, pretoze obsahuje kuzlo nadprirodzeneho v kazdom slove, ale musi to byt s citom aj napisane. Ked je vsetko carovne a kuzelne, a zaroven prilis dlhe vety a privela slov citatela rusia, casom sa to stane otravne, unavne a nudne..
30.12.2010
jurinko
[pokr.] Priklad takej vety (na 3 alebo 4 riadky, zle ciarky, zbytocne informacie v nevhodnu dobu, navyse este aj dvojzmyselny vyklad [kto upieral oci na zenu pred sebou? elixir to asi nebol, ale z tej vety to nie je jasne, citatel musi zacat rozmyslat o tom, ako to autor myslel] = rusivy element, ktory je pomerne zly: " „Vrátime sa po ňu.“ Sľúbila mu Rapunzelle, ale Mio len záporne krútil hlavou a cúval k stene postriekanej zvyškami ananásovej šťavy, ktorá bola v skutočnosti výborne zamaskovaným utlmujúcim elixírom s očami neustále upretými na ženu pred sebou. " - takychto viet je tam viac a mas ich aj v inych dielach. Je to neucesanost, ktora mi tam vadi. Ale ako hovorim, dal som 8, Mio a Rio je tvoje najlepsie dielo, rozpravky ti idu ;-)
30.12.2010
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.