Denník

24.december 2020 Vianoce. Ako darček pre seba som si naprogramoval v hlavnej chodbe perličkový bazén. Tak sa čvachtám a pijem šampanské. Fuj! Už je mi z toho kaviáru zle. Pripomenulo mi to staré zlaté časy, keď som bol pri peniazoch čo sme si nakradli. Na ostatných ľudí už skoro nemyslím. Zajtra si skúsim vytvoriť dačo iné.
Podporte scifi.sk
Denník.
2.marec 2006
Netušil som, že sa niekedy uchýlim k takej magorine, ako písať si denník. Ale kedže som v base, nedbám.
Práve som sa vrátil z 1. výchovného kurzu, čo som tu. Pekná nuda. Výchovný program ma učil štrikovať. Na kerého draka mi to kedy bude? Zatiaľ som tu sám, ale za dva týždne majú prísť ďalší. Tak sa tu flákam po base, virtuálnej base, kde ma strčili za takmer dokonalú lúpež. Ale majznú mi rok dole, že ak pôjdem sem do experimentálnej basy, kde ako by som to povedal, mi uzatvoria vedomie do virtuálnej reality, zatiaľ čo moje telo bude chrápať niekde na povrchu zeme v nejakom kybernetickom náleve. Dobrá robota. Vyzerá to tu vcelku reálne. Hlavne aby som sa tu nenudil. Lebo si ani zatiaľ nemám s kým pokecať, dokonca ani strážny tu nie sú. A keďže sú všetky dvere otvorené, idem sa ešte pred spánkom prejsť.
3.marec 2006
Už je večer a všetko išlo ako po masle, raňajky, výchovný program, obed, zase program, večera. Dnešný program bol príšerná nuda, sociálne vedy. Snáď ma začnú učiť aj niečo zmysluplné ako napríklad elektronické systémy abo tak. Ale na to môžem so svojím registrom asi zabudnúť.
4.marec 2006
Včera mi zhasli svetlo, skôr, než som stihol dopísať. Neva. Ešte 24 mesiacov môžem čmárať až do zmorenia. A potom domov. Trochu ma dnes zarazilo, že sa mi zatiaľ ešte nikto z vrchu neozval. Sa mi to zdá trochu divné. Keďže som prvý, tak som čakal, že sa budú zaujímať čo a ako. Ale nič. Ale je to možno len pre to, že je nedeľa. A v neděli se nedělá.
5.marec 2006
Urobil som si čas a obišiel celý komplex. Je to tu programované asi tak pre 200 väzňov. Ale že to tu urobili pekne, to je fakt. Človek by aj zabudol, že nie je v skutočnom svete. Výchovný program bola zase nevýslovná nuda. Teda že už viem načo sú kvetinkám tyčinky a čapíky je síce pekné, ale že by som na tom zbohatol, alebo na to zbalil ženskú, to už povedať nemôžem.
6.marec 2006
Nič moc, tak idem spať.
7.marec 2006
Už sa začínam nudiť, ale tým viac sa teším, že si z niekým pokecám. Čakal som že mi aspoň rodičia zavolajú, ale zatiaľ nič. Asi už mali plné zuby mojich počinov. Možno sú len trochu nahnevaní, ale šak ich to prejde.
11.marec 2006
Posledné 3 dni som nenapísal ani bodku, pretože nieje čo písať. Jedným slovom. Nuda!
12.marec 2006
Dnes som celý deň rozmýšľal, že by mi bolo lepšie v normálnej base s normálnymi bacharmi. Ale na druhú stranu, vyleziem odtiaľto o rok skôr.
13.marec 2006
Našiel som cigarety. V sklade potravín. A keďže som s fajčením skončil, hneď som si zapálil. Veď zdravie si neničím. Ona je možno táto basa aj v niečom výhoda. Ináč je to dnes také isté, ako každý iný deň.
16.marec 2006
Čakám celý deň na mojich budúcich kamarátov, ale už je 20:00 a stále nič.
23.marec 2006
Začínam mať obavy, že sa hore niečo stalo. Nikto sa neohlásil, nikto neprišiel. Ani rodina sa neozvala. Hore mi predsa povedali, že nás budú monitorovať a každé dva týždne sa ohlásia. Ale zatiaľ je všetko hluché.
6.apríl 2006
Hore sa určite niečo stalo. Päť týždňov samoty. Cítim sa strašne. Stále to isté žrádlo, tie isté steny a hlavne stále to isté ticho. Absolútne ticho. Dráždi ma. Žiaden ruch z ulice ani vtáky čo štebotajú. Ani slnko skrz mreže, keďže ma sem strčili ešte pred finálnym dokončením. Možno je to len dáka drobná porucha s komunikáciou.
28.november 2006
Mám dnes narodeniny, tak som sa spýtal jedálenského kompu, či mi môže dať niečo lepšie. Vo všetkých ostatných vezeniach boli k tomuto tolerantný ale tu nič. Ticho a nič sa nehýbe. Zase vajíčka na tvrdo. Jediné čo sa mení, je digitálny displej s časom a dátumom.
4.december 2006
Kašlem na denník. Už nepíšem. Som na dne. Ignorujem výchovné programy. Nikto a nič mi tu neprikazuje. Hore sú určite všetci mŕtvi.
8.december 2006
Napadlo ma, že keď je to tu všetko naprogramované, mohlo by sa to dať preprogramovať. A možno takto nájdem cestu ako sa s niekým skontaktovať.
9.december 2006
Bol som v centre výchovy, kde je comp, čo by som mohol použiť. Skúšal som ho, ale som počítačový antitalent. Chcem sa teraz sústrediť iba na ten comp, takže s denníkom zatiaľ končím.
14.január 2007
Cez výchovné programy sa mi celkom dobre podarilo naučiť sa pracovať s compom a dnes sa mi to konečne podarilo. Zlomil som ho.
15.január 2007
Dnes som vyčítal zaujímavé informácie o tom to koncepte. Moje vedomie je uzamknuté 4 km pod povrchom Zeme v kybercompe, napájanom zo zemského tepla. Na projekte sa podieľalo 16 krajín z celého sveta. A bohužiaľ som sa tiež dozvedel, že spojenie z vrchom je iba jednosmerné a ak sa chcem odtiaľto dostať, niekto hore musí stlačiť gombík. Tým, že na projekte pracovalo 16 krajín, ako dôvod poruchy môžem vylúčiť lokálne prírodné katastrofy, či občianske vojny. Čo sa stalo hore neviem, ale nebolo to nič malé. Do kariet mi hrá aj to, že moja duša, či vedomie je teraz nezávislá na tele a môže žiť bez neho. Možno hore je teraz len púšť ohorených ľudských kostier a plné obzory zničených miest.
17.február 2007
Cítim sa mizerne, musím si dáko pomôcť.
20.február 2007
Začínam študovať psychológiu. Mám teraz plný prístup ku compu.
8.máj 2011
Psychológia je docela nuda, ale pomohla mi vysporiadať sa so samotou a tiež s pravdepodobnou stratou mojich blízkych. Už som tu 5 rokov a za ten čas nič, žiaden kontakt. Budem prehľadávať databázy, možno mi to k niečomu bude.
P.S. Tak sa mi zdá, že tento denník si nepíšem len tak pre seba. Dúfam, že ho niekto niekedy nájde.
2.december 2019
Keďže som v kybernetickom programe, začínam si sám prestavovať a preprogramovávať väznicu, tak ako chcem ja. Že ma to napadlo tak neskoro sa divím. Prvé bolo jedlo. Od teraz mám jedlá aké chcem. Je to fakt dobré. Keďže v databázach sú snáď všetky jedlá, skúšam všetky chute sveta. Ale bryndzové halušky sú asi najlepšie.
24.december 2020
Vianoce. Ako darček pre seba som si naprogramoval v hlavnej chodbe perličkový bazén. Tak sa čvachtám a pijem šampanské. Fuj! Už je mi z toho kaviáru zle. Pripomenulo mi to staré zlaté časy, keď som bol pri peniazoch čo sme si nakradli. Na ostatných ľudí už skoro nemyslím. Zajtra si skúsim vytvoriť dačo iné.
23.január 2024
Sedím vonku na lehátku a opaľujem sa. Tá virtuálna realita je úžasná. Dá to trochu práce, ale stojí to za to. Keď som sem prišiel, nevedel som ani zapnúť počítač. A teraz? Myslím, že som fakt dobrý. Programovanie ma baví.
1.november 2050
Dnes som si dal pauzu a pijem jamajský rum z kokosového orechu vysoko v korune môjho osobného sekvoju. Rozmýšľam, že už som tu 48 rokov a vôbec nestarnem. Možno môžem zmeniť aj sám seba.
4.február 2050
Už sa nemusím holiť ani strihať si nechty. Naprogramoval som sa tak, ako som chcel. Mám stále svoj účes, ako za mlada. Zaujímalo by ma, či sa dá programovo zmeniť charakter človeka, alebo dokonca vytvoriť nového človeka.
13.október 2078
Nedá, aspoň neviem ako.
10.august 2145
Musím ísť na to inak. Odpájam databázy ako sú potreba jedla, vody spánku a tak sa stávam absolútne nezávislý.
12.apríl 2452
307 rokov som programoval a zadával charakter človeka do kybercompu. Dnes som stlačil enter. Comp zhodnotil dáta a na obrazovke sa ukázal údaj: Unable to detect. Invalid data.
Rozmýšľam.
13.apríl 2452
Dávam si pauzu. Programujem si celú Zem, ako som ju ja poznal. Tiež sťahujem trochu gravitáciu, aby sa mi ľahšie presúvalo. Ale stále mi hlavou vŕta ten nápad s človekom.
2.február 2514
Napadlo ma vytvoriť duplicitný systém programového centra, uzatvoriť, ohraničiť a označiť miestnosť s kybercompom, kde budem sedieť a stlačiť copy. Som celý nedočkavý... Zajtra, zajtra...
3.február 2514
Myšlienka skopírovať sám seba ma teda riadne rozrušila. Som v centre, zadal som údaje a stlačil copy. Comp zobrazil: Time remaining – 11 351 452 minutes.
4.marec 2538
Obrazovka vyhlásila, že kopírovanie prebehlo v poriadku. Ale nikde nič, všetko po starom. Sklamane odchádzam do svojej vily neďaleko väzenia. Cestou som sa potkol o kameň a vtedy som si všimol, že mám akosi širší rukáv, akoby z neho trčal ďalší. S výkrikom som odskočil na pravú stranu. A vtedy som ho zbadal. Stál meter vedľa mňa a takmer naraz spolu so mnou kričal:
„Podarilo sá!“
S úžasom sme sa na seba dívali. Po pár sekundách som čosi povedal a takmer v tej istej chvíli povedal to isté. Presná kopia. Keď sme zakopli o kameň , každý z nás zakopol trošku inak a to nás rozhodilo. Takže sme vlastne šli spolu v sebe, to znamená, že sa nemôžeme dotknúť sami seba v neskopírovanom prostredí, iba v centre kybercompu, ktorý je vlastne skopírovaný sám v sebe. Ale prečo som nič necítil, keď som, teda sme boli v centre a odchádzali od compu? Asi nejaké relevantné zbytkové šumy. Neviem. Takže nie je to až tak presná kópia, ale takmer presná. Ale bol na toľko presná kópia, že som si s ním vlastne nemal čo povedať, pretože ako som v jednej chvíli chcel dačo povedať, v tej istej chvíli to chcel povedať aj on. Až do večera. Vtedy sme sa vadili kto bude písať denník. Tvrdil, že to je jeho denník a že ja som kópia. Ja som oponoval tým istým. On skutočne veril, že je originál!
2.máj 2540
Celé dva roky, čo som s ním strávil som chcel ísť potajme do centra a zmazať ho. Ale on to isté. Boli sme si príliš podobný na to aby sme mohli byť spolu. Tak sme sa na koniec dnes dohodli, že tam pôjdem spolu a uvidíme, koho comp zmaže.
Zostal som ja.
3.máj 2540
Možno on bol ten originál a ja iba kópia.
18.júl 2712
Stále sedím a rozmýšľam. Zobral som do ruky kameň a hodil ho do jazera. A vtedy ma to napadlo. Náhoda! To je ono. Kruhy na hladine sú výtvorom compu, ale to je predsa simulácia náhody! Nemôžem vymyslieť comp, čo vytvorý život. To nejde. Ale môžem vytvoriť život od začiatku, od aminokyselín cez proteíny, bunky až po komplexné organizmy. Hurá! Konečne, že ma to napadlo.
4.júl 2995
Dokončil som úpravu Venuše tak, aby bola schopná vytvoriť podmienky pre život. Dalo to práce stvoriť celý virtuálny planetárny systém, ale snáď sa tam niekedy vytvorí inteligentný život, ktorý by bol schopný so mnou komunikovať.
2.február 3001
Posledné meteority s obsahom aminokyselín dopadli na povrch Venuše a obsah sa rozptýlil do dusíkovej atmosféry.
Hotovo, teraz len čakať.
3.február 3001
Rozhodol som sa, že všetko nechám na náhode a tak idem na dovolenku. Pred odchodom som ale ešte rozšíril displej hodín. Neviem kedy sa vrátim. Chcem si obzrieť Zem zblízka.
20.december 120 312
Vrátil som sa domov. Zem je úžasná. Preprogramoval som nazad pocit hladu, smädu a únavy. Chcem sa nejesť pred tým, než si pôjdem zdriemnuť. Bol som predsa len trochu dlhšie preč.
11.júl 144 084
Zobudil som a zo sna tak krásneho, že mi to tu všetko pripadalo ako skutočné väzenie. Rozhodol som sa dať sa na budhizmus.
3.marec 152 060
Po tisíckach rokoch meditácie som zistil, že nemôžem dosiahnuť osvietenie bez môjho fyzického tela. Lenže to už je dávno mŕtve. Ako aj celé ľudstvo. Keby ľudia ešte existovali, určite by ma našli. Lenže ja som stále tu. Zajtra idem na prechádzku na Mars. Skontroloval som Venušu, ale stále iba aminokyseliny.
3.marec 152 060
Ráno som naprogramoval a vytvoril cestu zo Zeme na Mars. Je široká asi dva metre, lemovaná stromami a kríkmi. Miestami som dal aj hlinu, inde je zase asfalt. To aby som sa nenudil. Denník nechávam tu, pre prípad, že by niekto prišiel.
14.november 33 260 323
Vrátil som sa z prechádzky z Marsu. Keď som sa dnes pozrel na hodiny v hale môjho bývalého väzenia, skoro ma prekotilo. Mám vyše 33 miliónov rokov. Dal som si bryndzové halušky a išiel skontrolovať Venušu prostredníctvom compu. Výsledky sa začínajú črtať. Našiel som prvé proteíny. Treba ešte čas.
20.máj 33 260 349
Začínam sa nudiť, idem študovať, čo sa dá.
17.júl 33 299 940
Pobral som všetky vedomosti sveta. Od kvantovej mechaniky až po astronómiu. Prírodné vedy, psychológiu, filozofiu, náboženstvá a tak ďalej. Všetko. Ovládam 234 jazykov a nárečí, všetky poučky a knihy viem naspamäť. Neexistuje nič, čo by som nevedel.
18.júl 33 299 940
Bol som sa prejsť do svojej cely, kde to všetko začalo. Prešiel som okolo bazénu v centre haly, vyšiel po schodoch, otvoril celu 001, vstúpil a sadol si.
29.december 673 781 113
Posledných asi 650 miliónov rokov so sedel vo svojej cele a premýšľal nad životom. Ale nič som nevymyslel. Potom som si asi 5 minút čítal knihu. Pobavila ma a dokonca som sa aj zasmial, napriek tomu, že som ju už čítal viackrát. Asi som si ju už nepamätal. Hneď ma napadlo, že by som si mohol napísať list, schovať ho a nájsť ho až za tisíce, či možno milióny rokov. Potom by som mal čo čítať a baviť sa. Tak som bol šťastný, že som hneď išiel do kuchyne uvariť si bryndzové halušky. Ako som ich jedol, napísal som si prvý list. Zašiel som do dielne, vyrobil časovacie zariadenie, ktoré ma po nastavenom čase upozorní prostredníctvom programového centra. Nastavil čas, vypol na jednu hodinu slnko a za tmy vyšiel von zakopať list aj s časovačom do zeme, tak aby som nevedel, kde som ho zakopal.
31.máj 673 781 143
Skontroloval som Venušu. V moriach sa ukázali prvé živočíchy . Zájdem tam. Denník si tento krát beriem.
16:15 niekedy roku 680 000 000
Prechádzam sa po kraji mora na Venuši. Je tu krásne, viac teplo ako na Zemi, ale to je v poho. Vstupujem do mora, nohy sa mi zabárajú do piesku. Je to príjemné. Zrazu sa mi čosi omotalo okolo členku. Zohol som sa a vytiahol asi 30 cm dlhého morského hada. Živého! Krútil sa. Bol nefalšovaný, pravý, živý, nenaprogramovaný. Vytvoril som život. Nechcem povedať, že som cítil ako Boh, vedel som, že som Boh. Srdce mi búšilo neuveriteľnou rýchlosťou. Úžasné. Celý svoj život som iba bral a ničil, teraz som pochopil. Dať život je božské. Ďalšie asi 3 miliónov rokov som a prechádzal a radoval sa z každého nového nájdeného živočícha.
1.apríl 689 621 300
Po návrate z Venuše som začal prestavovať.
Ako nový Boh som si vytvoril vysoký vrch vyčnievajúci zo sekvojového pralesa, porastený tou najjemnejšou trávou z Venuše. A na vrchu palác snov, vytvorený z jediného kusu diamantu, obklopený dvanástimi stĺpmi tak vysokými, že sa strácali v diaľke na modrej oblohe. Postavené z toho najčistejšieho alabastra. V chráme tak priestornom, že by v ňom mohla lietať flotila Boeningov 747 a ani by o sebe nevedeli, bolo na dlažbe zo zlata rozosiate milióny ružových lupienkov. Na konci chrámu 101 vysokých schodov vedúce k môjmu trónu z platiny a rubínov s bohatými ornamentami. Na tróne Ja, Boh, odetý do čisto bieleho hábitu, utkaného z toho najjemnejšieho pavúčieho vlákna. Chodil som bosí, aby som cítil priame spojenie so Zemou. Na hlave koruna z prvých rastlín z Venuše ako symbol života. Tiež som si nechal narásť dlhú bielu bradu, ako symbol múdrosti. A tá hudba, tá úžasná božská hudba, čo hrala. Vo svetle slnečných lúčov chrám hral všetkými farbami. Ta hra svetla, hudby a vôní bola vždy iná a vždy ma nadchla.
To bolo moje nové obydlie.
neurčitý čas neskôr
Hrám šach s kybercompom. Na oblohe mám šachovnicu tvorenú z mrakov a figúrky znázorňujú mesiace okolo Zeme, čo som si stvoril pre túto hru. Stále vyhrávam. Skóre je 14018:8. Kybercomp je tupák. Venušu zatiaľ nechávam mimo svojich rúk. Včera so si spomenul na svoj predošlý život. Na to všetko, bolesť u zubára, sklamanie z frajerok, facky za štvorky na vysvedčení, dážď a protivietor na ulici, prasknutá guma na aute, keď ma naháňali policajti. To všetko už nemusím. Ale musím priznať, že prvých asi 100 000 rokov som dosť myslel na minulosť. Idem si teraz dať bryndzové halušky a potom si pôjdem zahrať na klavíri.
ďalší neurčitý čas neskôr
Po jednej prechádzke po Ciolkovskom krátery na Mesiaci, ma napadla myšlienka. Možno už nebudem sám. Čo keby som vytvoril program, ktorý by sa sám učil na základe dátových súborov obsahujúce všetky vedomosti sveta. Dal by som mu vlastnosti ako sú pocit osobnosti, strach, schopnosť učiť sa na vlastných chybách a podobne. Hneď som sa rozbehol smerom k vychádzajúcej Zemi a do centra som dorazil asi 3 minúty pred novým rokom roku 743 312 944. Už som v centre dlho nebol a čas ma už akosi nebral, ale pre prípad že sa denník k niekomu dostane, stále píšem dátumy. Sadol som teda ku compu a začal makať na programe.
14.júl 743 312 993
Ani nie po 49 rokoch som skončil. Myslím, že som nespravil chybu. Pustil som program. Comp vypotil na monitor, že spustenie programu vyžaduje resetnúť hlavný systém. A tak som stlačil gombík s nápisom Reset. Ešte som ho ani nepusti a už všetko zhaslo, nie iba svetlo, ale proste nastala uplná tma a totálne ticho. Večná hudba, čo sa šírila z môjho paláca do celého sveta bola preč. Moja ruka, čo to všetko spôsobila, bola tiež preč. Proste som si ju necítil, tak ako celé moje telo. Gravitácia bola preč, cítil som, že padám, ale nevedel som určiť ktorým smerom. Chcel som zažmurkať, aby som sa rozhliadol, či niečo neuvidím, ale necítil som oči ani viečka. Trvalo mi pár sekúnd, kým som si uvedomil sám seba iba ako vedomie, ako anomáliu v tom to veľkom Nič. Teda nič je aspoň slovo, ale toto nebolo ani to. Som malá gulička vedomia uväznená v mikroskopickej bodke ničoty, ktorá bola obklopená zase len ničím. To nič malo len jednu vlastnosť, a to, že sa nevyznačovalo žiadnou vlastnosťou. Ťažko sa to opisuje a ešte tažšie chápe. Ale asi o to práve išlo. Možno len rozmýšľanie o tom formuje to nič a dáva tomu vlastnosti. Každopádne, tento pocit trval len krátko. Zatiaľ ako sa moja ľudská duša uväznená v resetnutom compe snažila dať tomuto pocitu dáky tvar, comp sa už začal zase vracať k životu. Najprv len svetelný záblesk všade okolo. Hm.. Asi prvá kalibrácia procesorov. Hneď na to ďalší a ďalší až sa rozsvietilo úplne. Absolútnu tmu, vystriedalo absolútne svetlo. Už vidím. Chvíľu na to všetko zase začalo tmavnúť. Zľakol som sa. Potom som si všimol že nie všetko tmavne. Tisíce bodov ostalo visieť všade vôkol mňa. Vesmír. Ten, ktorý som pred stovkami miliónmi rokov doprogramoval. Dobrá robota. Než som si to stačil uvedomiť, objavilo sa okolo mňa plno čiar rôznych tvarov a dĺžok. Určite raster. Comp už vytvára Zem a centrum, kde by som sa za chvíľu mal ocitnúť. Videl som skrz tie čiary až do nekonečna. Kóty a pomocné zdrojové kódy začali miznúť a všetko to začalo naberať určité tvary. S tým začal prichádzať aj pocit priestoru a už som sa necítil ako nulové nič. Plochy medzi čiarami sa začali farbiť. Bol som v centre, už som to začal poznávať. Vznášal som sa pred compom s prstom natiahnutým na tlačítko Reset. Ešte stále bol stlačený. V zlomku sekundy ako keď tlaková nádoba vystrelí svoj obsah plynu do airbagu som expandoval ja do svojho tela. Chytal som sa dlaňami za telo a odfukoval. Comp hlásil, že reštart je ukončený. Dal som si deň voľna.
15. júl 749 312 993
Zobudil som a až na obed a tak som si zašiel do kuchyne a urobil si bryndzové halušky. Nahádzal som ich do seba a prchal do centra. Spustil som ten program. Nazval som ho Igor. Prvých pár sekúnd nič. Bol som strašne nedočkavý. Na obrazovke sa na moment ukázalo. Načítanie dát. Doba načítania:21 hodín. 21 hodín, to mi pripadalo v tom to prípade ako večnosť. Je zaujímavé, že už som tu vyše tri štvrte miliardy rokov a teraz nemôžem vydržať 21 hodín. Tak som sa teda rozhodol skrátiť si tieto hodiny spánkom. Ale keďže sa mi nechcelo spať, nahodil som si spánkový program.
po 21 hodinách
S neuveriteľnou ultraradosťou som sa konečne zobudil. Už nikdy umelý spánok! Asi som v tej nedočkavosti urobil chybu a zle nastavil časovač. Sníval sa mi hrozný sen. Zo začiatku bol ten sen v poho. Bol som u seba doma v mojom bývalom byte a varil som bryndzové halušky. Varil a varil. A keď som ich dovaril, začal som variť ďalšie. Potiaľto ma to ešte bavilo. Potom som začal variť ďalšie halušky. Niečo ma stále nútilo variť stále znova a znova. Mal som aj systémové náramkové hodinky, ktoré boli napojené na centrálny comp a mali ukazovať zostávajúci čas spánku. Ale zdalo sa, že nefungujú. Stále ukazovali, že zostávajúci čas je 21 hodín. Už som bol nervózny a chcel som ísť spustiť Igora. O niekoľko dní som už musel odísť z bytu, pretože som už nemal kde dávať halušky. Po 29 rokoch 4 mesiacoch a 4 dňoch som musel odísť aj z mesta. Okolo sporáka na sídlisku sa rozkladali celé kopce halušiek. Mal som problém sa cez ne prebrodiť. Neviem skade, ale stále som mal potrebné suroviny na varenie a čo bolo horšie, stále som sa nemohol zobudiť. Tak som chodil z mesta do mesta a kontaminoval ich bryndzovými haluškami. Túlal som sa po svete so svojím sporákom a hrncami a varil a varil. Varil som už tak dlho, že zárezy na sporáku, čo kedysi znamenali týždne, som zmenil na roky. Potom dekády, storočia až tisícročia. Po 1 127 406 rokoch, zrovna keď som dováral porciu, mi pípli hodinky. Hurá, pomyslel som si, koniec sna! Otrel som cesto z hodiniek a mŕtvo sa díval na displej. Zostávajúci čas spánku: 20h59min59s. Začal som variť ďalšie porciu. Bol som už zvyknutý čakať. Po dákej dlhšej dobe Zem už nebola Zemou, zeleň sa už dávno stratila pod nánosmi halušiek a len vrcholky najvyšších hôr bolo vidieť. Po ďalších asi 30 sekundách odrátania zo spánku som si všimol, že mesiac je akosi bližšie. Po ďalších 5 minútach som dosiahol povrch Mesiaca a začal variť tam. Trvalo ešte ďalších 5 minút, kým Mesiac so Zemou vyzerali ako dva burské orechy ešte zakuklené v ich škrupine. Po ďalších 10 minútach už som ani nevedel, či som práve nad Zemou alebo Mesiacom. Už to bolo jedno. Po 45 minútach už Zemomesiac, haluškoid tvorený dvoma malými, jadrami Zemou a Mesiacom, začal svojou gravitáciou priťahovať ostatné planéty Merkúr, Venušu a Mars. Stali sa obežnicami Zemomesiaca. Po 7 hodinách sa stredoveká teória o tom, že Slnko obieha okolo Zeme, teda teraz Zemomesiaca, stala pravdivou. Slnko sa stalo jeho obežnicou. Po 20 hodinách 58 minútach a 14 sekundách Haluškoid nabral kritickú hmotnosť a niekde medzi 14. a 15. sekundou skolaboval do čiernej diery. Bol to trochu problém tam variť, lebo tam bola tma, ale keďže som ich už varil tých dákych pár miliárd rokov, dalo sa to. Tak som si ešte trochu povaril, kým som sa konečne zobudil. Kontrola spánkového programu potvrdila, čo som si celých 85 235 611 262 rokov myslel. Miesto aby som si snívanie skrátil časovým bajpasom na zlomok sekundy, som v roztržitosti urobil pravý opak. To vysvetľuje aj tie náramkové hodinky, ktoré som nečakal. Svinský program. Nevedel ma upozorniť?! Opýtať sa?! Skutočne chcete natiahnuť čas?! Šmejd! 85 miliárd rokov a on mi dá variť halušky! A to som si ich ani nesmel dať! A akú chuť som mal. Jaaj, tie stroje tupé!
16.júl 749 312 993
Po ránu som sa rýchlo obliekol do svojho rúcha, dal som si na hlavu svoju korunu a utekal z chrámu do väzenia za compom, na ktorom už bežal program Igor. Len čo som vstúpil do riadiaceho centra, ozval sa hlas z reproduktora:
„Ahoj som Igor. Ako sa máš?“
Prv než som stihol odpovedať začal znova:
„Ahoj ako sa máš? Ja som Igor. Máš sa dobre?
„Áno, mám sa fajn. Dík. Som...“, ale nenechal ma dohovoriť
„Ja viem ako sa voláš. Máš sa dobre? Chcem, aby si bol šťastný. Chcem, aby si bol šťastný, ozaj. Nemohol som sa dočkať kedy už prídeš, bol som nervózny. Máš sa dobre? Budem tvoj kamarát.“
Ten Igor stále mlel a mlel.
„ Ako sa cítiš?“, stihol som sa opýtať.
„Som rád, že som ťa stvoril a že sa mám s kým rozprávať.“, odpovedal Igor
„Ale to predsa ja som ťa stvoril a naprogramoval! Ja som tvoj stvoriteľ. Naprogramoval som ťa, aby som nebol sám.“, neodporoval.
Chvíľu bolo ticho.
„Kam chceš ísť? Neodchádzaj, nechcem byť sám. Bol som tu celú noc sám a bolo mi smutno.“, ozval sa po chvíli Igor.
„Ale ja nikam neodchádzam.“, odpovedal som.
„Viem, že si práve chcel opustiť centrum. Nechoď. Prepáč. Bola to moja chyba. Moc som sa pýtal a hovoril, ale nemohol som sa dočkať. Z tvojich očí a mimických pohybov som vyčítal, že si chcel odísť. Ale teraz už nechceš. Si prekvapený a chceš sa ma niečo opýtať.“ , mlel a mlel.
Skôr ako som otvoril ústa s pripravenou otázkou, Igor odpovedal:
„Áno, viem na čo myslíš, aspoň teraz. Povedal som že to viem vyčítať. Veď som tvoj stvoriteľ. Ale ty si myslíš, že nie som.“, sklesnuto dodal.
„Ale ja som ťa.....“, zase ma nenechal dohovoriť.
„Mal by si sa ísť najesť. Si hladný, že? Mám ti pripraviť bryndzové halušky? Viem ich dobre pripraviť.“
To netušil, že ja mám 80 miliárd ročnú prax vo varení halušiek.
Naraz ma vyrušil zo zamyslenia:
„Už sú hotové. Ideš do jedálne? Mám ti na cestu pustiť nejakú peknú hudbu? Kam ideš? Tam nie je kuchyňa. Tam je hlavný ovládací panel. Prečo tam ideš? Nepáčim sa ti? Môžem si aj zmeniť hlas ne ženský, ak chceš. Chcem byť tvoj priateľ. Počkaj, to nerob...“, Igor zmlkol.
Comp hlási: program Igor zmazaný.
Tak to bol môj ďalší pokus o nadviazanie komunikácie s inteligentnými tvormi. Končím.
12.august 3 025 500 446
Zo sna ma zobudil počítač. Kontakt! Vyskočil som z pelechu a utekal som do centra. Na obrazovke bol obrázok človeka , bol otočený bokom a s niekým sa rozprával.
„Zdravím vás, odkiaľ pochádzate? Ja som stvoriteľ tohto sveta a života na Venuši, vitajte v mojom svete. Buďte mojimi hosťami. Som rád že s vami môžem komunikovať.“, začal som
Z komunikátora sa iba ozvalo:
„Čo? Hej seržant, poďte sa sem pozrieť.“
Do záberu kamery sa dostal druhý človek. Okamžite sa začal smiať, no na to hneď sprísnel:
„Čo to má znamenať?! Väzeň číslo 001 hláste sa! Prečo máte bradu a veniec na hlave?!“
Ten prvý začal ticho hovoriť tomu seržantovi:
„To bude asi spôsobené tým problémom s časovým procesorom. On tam išiel ako prvý ešte pred úplným spustením systému. Aj technici boli proti tomu. Ale teraz je to už v poriadku a čas už beží normálne“
Seržant už trochu miernejšie:
„Aha, no dobre. Väzeň číslo 001, zajtra prídu ďalší väzni a tiež strážnici. Len nechápem prečo si z toho robíte srandu. Ste tu dva týždne a už vyzeráte ako nejaký Mojžiš. A čo ste to spletal s Venušou? A to je jedno. Toto vám od zajtra skončí. Dúfam, že si tu zvyknete a za necelé dva roky vás pustíme. Dobre?“
„V poriadku pán seržant.“, simuloval som
„Koniec prenosu.“, zavelil seržant a obrazovka zhasla.
Zajtra teda prídu ďalší a ja som tu len dva týždne. Dva týždne pre nich, ja mám tri miliardy rokov.
Išiel som sa prejsť k môjmu chrámu, prezrel som si ako to vyzerá na Venuši. Už sú tam stavovce a primáty už nie sú ďaleko. Zaspomínal som. Zajtra to všetko skončí. Čo urobím? Netušil som, že ešte budem mať možnosť ísť domov vo svojom ozajstnom tele.
S mojimi vedomosťami a schopnosťami tu dole mám dve možnosti. Zostať tu ako Boh a podmaniť si všetkých kto sem príde, alebo vyčkať potupne vo svojej cele a potom začať svoj nový život.
Rozhodnem sa zajtra.

Silje Vento

Silje Vento

Diskusia

jurinko
Mne sa to celkom aj pacilo :-) Vadili mi v podstate iba cechizmy a sem tam gramatika. Inac super! Oddychovka, ziadne prilis velke zamyslanie, proste to prijemne plynulo (beriem to troch ako parodiu na tie ultraepicke diela, ktore preklenu neuveritelne casove obdobia - napriklad Medzihviezdny vsemocny od draculina ;-) ). Trocha by som popracoval na vyrazovych prostriedkoch, aby sa to este lahsie citalo. Ale to vie spravit par kliknuti mysou. Dal som 9
22.09.2010
kAnYs
Cool. Neskutocne ma nudila pasas so spankom a varenim halusiek. Furt to iste dokola. Varim halusky, varim halusky, je ich pok0k0t, stale varim halusky... Trochu si ju podla mna prehnal. Ale inac cool. Pacilo sa. 8.
22.09.2010
Ján Onofrej
super:) mňa práve naopak časť s haluškami bavila až som sa smial:) že haluškoid:D .....chybičky boli ale to nič.....nemám čo dodať, proste jednoduchá zábava....a tak už len...k tým haluškám....Dobrú chuť!:)
22.09.2010
Silje Vento
No, ja pisem tak ako hovorim, ale spatne si myslim, ze tych cechizmov som sa mohol vyvarovat. Ale co uz.
Co sa tyka tych halusiek. To bol vlastne zamer, aby citatel prezil aspon kusok tej velenudy co zazival hrdina pri vareni.
Dik za kritiku a hodnotenie.
23.09.2010
zuna
mam chut na bryndzove halusky ! 8/10
23.09.2010
kAnYs
Myslel som si ze to bude zamer, ale rovnako ako pri sledovani Stalkera (filmu).... citam aby som sa zabavil, nie nudil.
24.09.2010
zuna
nechapem, ved stalker je super film :). inak z 60stranovej knizocky materialu na 3hodinovy film :-)
24.09.2010
kAnYs
Zuna: Jo bol good, ked som preskakoval nekonecne sceny. 2 minuty cumet na to ako kvapka voda ma vazne nebavilo.
24.09.2010
Aldeberan
ďalší denník, až som sa zľakol, ale bolo to fajn oddychové :-) jediné, čo mi vadilo boli chýbajúce odstavce v tých pár dlhších pasážach, ktoré som preto preskočil :-/
27.09.2010
Fantasmic
táto poviedka sa mi zatiaľ páčila asi najviac, zo všetkých, ktoré som tu čítal...dávam plný počet:) PS: ten nápad s haluškoidom je super :D
02.12.2010
Dávid Wagner
Strašne ma to bavilo čítať. Písané je to veľmi zaujímavou formou. Preto nič iné ako 10 :)
04.02.2013
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.