Sila viery

Po piatich rokoch ma kopla múza a tak vznikla táto hororová poviedka o zberateľovi zbierajúcom nevšedné veci a lovcovi s nevšedným poslaním.
Filmová história scifi
„Pán Adams, aké milé prekvapenie. Nečakal som vás. “Lothringen privítal hosťa pred svojim stolom a kým sa ten zmohol aspoň k formálnej odpovedi dodal, „viete že ste prvý komu sa podarilo uloviť druhý kus a prežiť.“
Ben ostal trochu zaskočený, ale snažil sa nedať to na sebe poznať. „Veľa nechýbalo a nebol by som, takéto veci nelovím príliš často.“
„Tak to vám verím,“ ukázal na neho jeho terajší zamestnávateľ s ľahkou iróniou v hlase, „ale aj to viem patrične oceniť, kým vyjdete z tohto domu, bude z vás milionár.“
Takú odmenu za korisť ešte nikdy nedostal a vlastne toľko peňazí po hromade ešte ani nevidel.
„Necíťte sa previnilo, tie peniaze si zaslúžite. Poďte, sadnite si, musíme sa porozprávať. “Lothringen ukázal na stoličku oproti jeho stolu a sám si sadol do svojho čalúneného kresla. Ben sa pomaly posadil.
„Dáte si čaj, kávu, alebo whisky? Šampanské necháme na budúce.“
„Ak nejaké nabudúce vôbec bude.“
Lothringen sa len usmial. „Ja vám verím a musíte si aj vy,“ ukázal na neho prstom ako učiteľ na prváka, aj keď to tak asi nemyslel.
„Dám si čaj, ďakujem.“
Kým Lothringen volal sluhovi aby im doniesol nápoje, pozrel Ben von cez veľké okno za svojim hostiteľom. Husto pršalo a niekde v diaľke na mory sa sem tam objavil blesk.
Lothringen sa ne neho otočil a zhlboka sa nadýchol. „Chcem vám rozpovedať jeden príbeh. Nebojte sa nebude dlhý, ale myslím, že bude o to zaujímavejší. Ako možno viete pochádzam zo starej nemeckej kniežacej rodiny. Naše korene siahajú nikde do obdobia Franskej ríše a možno ešte ďalej. Cez stáročia sme si vydobyli moc, bohatstvo a niekedy aj slávu, často krát cez veľké obete, ale vždy sme boli Bohu vďačný za tento osud a snažili sa mu to aj odplácať. Naša rodina zakladala na území Nemecka prvé sirotince, útulky pre bezdomovcov a vždy sme podporovali charitu ako sa len dalo. Tak to fungovalo generácie a funguje to tak do dnes. Ako asi viete bohatý ľudia často krát dávajú čo to na charitu, niektorý viac, iný menej, pre niektorých sú to len odrobinky zo stola preplneného až po okraj kaviárom, iný to myslia úprimne a robia čo sa dá. A presne túto otázku som si kedysi položil. Robíme naozaj dosť? Stačí, že dáme nocľah sirote či teplú polievku bezdomovcovi, keď ich aj tak nakoniec pošleme do toho skazeného sveta? Videli ste niekedy v poslednej dobe správy, máte len tušenie koľko zla je v tomto svete? Násilie, vojny, vraždy a to je len špička ľadovca. Medziľudské vzťahy sú v troskách, morálka upadá každým dňom a skutočné hodnoty už takmer neexistujú. Až má človek pocit akoby zlo vyhrávalo. “Lothringen zvesil hlavu a po chvíli so zvláštnym zápalom v očiach dodal: „A zlo naozaj vyhráva a ja som sa to rozhodol zmeniť!“ V miestnosti nastalo hrobové ticho, ktoré prerušilo až buchnutie výťahu, z ktorého vystúpil sluha s nápojmi. Pohľad na dvojmetrového černocha ako nesie malú tácku musel byť veľmi zábavný, ale Benovi do smiechu teraz nebolo. Sluha položil na stôl nápoje a keď odišiel, Lothringen pokračoval. „No samozrejme, nemyslím si že sa dá zlo odstrániť úplne. Tak ako aj dobro, existovať vždy bude, ale myslím, že by sme mu mohli dať aspoň poriadnu ranu a obrátiť misky váh na našu stranu. “Lothringen sa opatrne napil z horúceho čaju a Ben ho vzápätí nasledoval.
„Naša rodina bola vždy silne nábožensky založená. Bola to jedna z prvých kresťanských rodín v Európe a tak som odpovede na svoje otázky začal hľadať práve tam. V svätom písme som našiel veľa odpovedí, ale možno ešte viac otázok a preto som sa rozhodol pokračovať v hľadaní vo všetkých dostupných knihách naprieč celou našou históriou. Keď som začal, mal som tridsaťtri, dnes mám raz toľko. To čo vidíte za sebou je to, čo sa mi za tie roky podarilo zozbierať a zanalyzovať. Celé to bolo ako obrovská mozaika. Začal som spoznávať jednotlivé časti, ale netušil kam patria. Čím viac som ich mal a čím podrobnejšie som ich poznal, tým lepšie som vedel kam ich umiestiť, až sa mi nakoniec z temnoty nevedomosti začal vynárať krištáľovo čistý obrazec. Ten obraz mal tvar kruhu a po jeho obvode bolo dvanásť bodov, v strede bol potom jeden, ktorý ich všetkých zjednocoval.“
„Dvanásť apoštolov.“ Ben to pravdepodobne ani povedať nechcel, ale niekde z jeho podvedomia sa to vydralo na povrch.
„Apoštolov temnoty, dvanásť padlých anjelov a Satanov syn ako ich mesiáš zla. “Lothringen to vyslovil takmer ako naučenú frázu, v tom momente sa v diaľke niekoľko krát zablesklo, akoby nejaká vyššia moc počula jeho slová.
„O Luciferovi sa v Biblii samozrejme píše, ale svojich apoštolov necháva skrytých. Tých sa mi podarilo nájsť až po rokoch bádania. Prešiel som všetky staré povesti, mytológiu, legendy, báje, rozprávky, vážne aj menej vážne literárne a náboženské diela a všetky dostupné encyklopédie. Skutočný úspech som však zaznamenal až v posledných rokoch, kedy sa mi podarilo vyvinúť program, ktorý dokáže všetky tieto zdroje zanalyzovať a vyhodnotiť.“
„No a nakoniec, po všetkých tých rokoch sa dostavil výsledok. Odhalil som synov zla a rozhodol sa ich jedného po druhom vystopovať a pochytať.“
„Koľko ich už-“
„Desať, ten dnešný je jedenásty,“ prerušil ho Lothringen.
„Tak potom už ostáva posledný.“
„Posledný a potom ich pán.“ Po chvíli ticha pokračoval. „Možno už tušíte, že táto zákazka bude tak trochu špeciálna.“
„Nové dáta vám pošlem tak ako vždy, budú tam údaje o oboch cieľoch.“
„Mal by som o tom poslednom vedieť niečo špeciálne?“
„Nebojte sa, všetko bude v súbore.“
Keď Ben odchádzal, videl na tvári svojho hostiteľa zvláštny výraz. Z tváre, ktorá niesla jeho obvyklý úsmev sa na neho pozerali oči, v ktorých videl zmes strachu a obáv.
Objednal si najbližší motel ako vždy a len čo vstúpil do izby zapol počítač. Vedel, že už na neho bude čakať správa o jeho ďalšej zákazke. Keď otvoril prílohu zobrazilo sa mu už známe okno:
Možné názvy: Gargoyle, Gargouille, Goji
Popis: Stvorenie podobné drakovi s netopierími krídlami, vyobrazované v mnohých podobách na priečeliach najčastejšie kostolov a katedrál. Podľa francúzskej legendy príšera bola zabitá svätým Romanom, ktorý sa stal rouenským biskupom a oslobodil krajinu od jej vyčíňania. Niektoré legendy hovoria, že sv. Roman premohol príšeru pomocou krucifixu. Príšera mala byť potom spálená a hlava, ktorá nezhorela teraz trčí z tamojšieho kostola aby zaháňala zlých duchov.
Pravdepodobná lokalita: Tolucké lesy
Posledné správy: Pred troma mesiacmi bola v tamojších lesoch zabitá štvorčlenná rodina. Prežil len najmladší syn, ktorý utrpel ťažkú psychickú traumu. Neschopný vypovedať, reaguje len na symbol kríža. Miestny hovoria o zázraku.
Údaje boli strohé, ale určite pravdivé, na tom si dal Lothringen záležať. Program vyhodnocoval nielen historické dáta a vlastnosti subjektu z už zozbieraných údajov, ale napájal sa na internet a prechádzal všetky dostupné zdroje informácií zo spravodajských serverov, viac či menej pochybných časopisov o paranormálnych javoch, novinových článkov, ale aj policajných databáz. Tieto údaje potom spracoval a vyhodnotil pravdepodobnú lokalitu subjektu spolu s poslednými správami o jeho výskyte.
Ben si pozorne preštudoval všetky informácie, otvoril notes a začal si zapisovať čo musí spraviť pred tým ako sa vydá na ďalší lov. Nasledoval podrobný zoznam všetkých vecí, ktoré bude potrebovať. Bolo ich dosť, ale s neobmedzeným rozpočtom sa nakupuje ľahko.
Keď skončil vonku už bola tma. Už chcel isť spať, keď si spomenul, že správy sú dve. Najprv si chcel údaje o druhej zákazke prečítať až keď dokončí tú prvú, ale zvedavosť bola silnejšia. Cítil, že tep sa mu o zrýchlil viac ako zvyčajne. Otvoril prílohu.
Na jeho prekvapenie sa neobjavilo tradičné okno s informáciami, len rôznorodá spleť skratiek a čísel, rozdelených do troch odsekov.
Gen 2:9
Gen 18:2
Mk 16:17
Lk 22:3
Jn 7:20
Jn 10:22
Sk 5:16
Sk 10:38
Sk 19:13-16
Mt 7:22
Mt 8:16,28
Mk 1:21-28
Iz 14:3:20
Žiadne bližšie informácie ani popis. Zobral si prvý riadok a dal ho do vyhľadávača.
Gen 2:9
A veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet, bol zvrhnutý; zvrhnutý bol na zem a s ním boli zvrhnutí jeho anjeli.
Zobral druhý a spravil to isté.
Gen 18:2
Zvolal mohutným hlasom: "Padol, padol veľký Babylon a stal sa príbytkom démonov, skrýšou všetkých nečistých duchov a skrýšou nečistej a odpornej zveri.
Pokračoval ďalej a s každý ďalším citátom sa mu začal pomaly vynárať celý obraz.
Mk 16:17
A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi.
Lk 22:3
Tu vošiel satan do Judáša, ktorý sa volal Iškariotský a bol jedným z Dvanástich.
Jn 7:20
Zástup odpovedal: "Si posadnutý zlým duchom! Kto ťa chce zabiť?!"
Našiel si postupne všetky citáty a skopíroval do svojho dokumentu. Prečítal ho celý a potom znova. Neblahé tušenie, spočiatku len veľmi hmlisté, sa začalo napĺňať. Lothringen mal pravdu, posledná zákazka bude veľmi špeciálna.
Keď si všetko ešte raz premyslel začal pracovať na pláne, ako dotiahnuť aj poslednú akciu do zdarného konca. Trvalo celú noc kým prišiel na niečo, čo by mohlo aspoň trochu fungovať. Prešiel niekoľko encyklopédií a materiálov, ale ani tak si nebol istý či to dokáže. Niekedy nad ránom, keď ho schopnosť myslieť už pomaly opúšťala otvoril si zoznam vecí a dopísal tam: strieborná dýka.
***
„Ách Bože, už zase.“ Eva, mala útla čiernovláska vedela čo bude nasledovať a dnes večer sa chcela baviť o niečom inom ako hororových historkách jej priateľa.
„Neber Božie meno nadarmo.“ Neodpustil si posmešnú odpoveď Peter.
Eva len pokrútila hlavou, ale akoby podvedome sa chytila krížika ktorý jej visel na krku.
„No takže, možno to bude vyzerať ako ďalšia tuctová strašidelná historka, ale toto sa naozaj stalo.“ Peter sa snažil pokračovať s vážnym tónom, aj keď hladina alkoholu v jeho krvi bola proti.
„Úúúúúúú.“ Davida, ich kamaráta a organizátora výletu tieto slová očividne nepresvedčili. Len sa schuti zasmial a otvoril si ďalšie pivo.
Peter sa nenechal vyviesť z miery a pokračoval. „Počul som to od jedného môjho kamaráta, syna miestneho horára. Začalo to asi pred pol rokom keď sa v okolitých lesoch stratil pár s dvoma deťmi. Boli tu na víkendovom výlete, ale keď sa v pondelok nikto z nich neukázal v meste, príbuzný zalarmovali políciu. Hneď na to sa rozprúdila záchranná akcia; rodina, lesná správa, polícia, hľadali ich niekoľko dní a nocí, ale úplne bezvýsledne. Akoby sa pod nimi zľahla zem. Nebola to obyčajná rodina, na ktorú sa rýchlo zabudne. Príbuzný majú známych na patričných miestach a tak si môžete byť istý, že sa hľadalo naozaj poriadne. Na ničom sa nešetrilo a na nič sa nezabudlo.“ Peter si dal na chvíľu pauzu aby sa napil a trochu vygradoval napätie.
„Pokračuj, no tak.“ Netrpezlivá Jana sa dožadovala odpovede, pritískajúc sa k Dávidovi, ktorému to očividne nebolo nepríjemné.
„No dosť na tom, že sa nič nenašlo. Uplynul týždeň, druhý a vôbec nič. Nenašlo sa telo nikoho z rodiny, žiadne veci, ktoré by im patrili, proste sa po nich zľahla zem. Rodina to už vzdala, rovnako ako aj policajti, ktorý prípad uzavreli ako nevyriešený. Pár ľudí to tipovalo na vlkov, niektorý na medveďa, ale akosi zabudli, že zvieratá si zo sebou neberú ani stany, ani veci. Ozvali sa aj hlasy, ktoré hovorili, že rodina ušla niekde na druhý koniec sveta aby sa vyhla dlhom, nepohodlným známym, bohviečomu inému, ale to bol podľa mňa rovnaký nezmysel. Boli to dosť vplyvný a bohatý ľudia, aby museli robiť niečo takéto.“
„Hmm, myslím, že podobné veci sa už niekedy stali skoro v každom parku kam chodia ľudia na výlety. Vždy sa to dá nejako logicky vysvetliť.“ David, vzhľadom na množstvo vypitého alkoholu uvažoval až prekvapivo logicky.
„Počkaj ešte som neskončil.“ Peter sa znovu sa posilnil pár dúškami svojho obľúbeného nápoja a pokračoval.
„Už vtedy som hovoril, že tieto úvahy sú blbosti a ľudia si proste nechcú priznať skutočnú pravdu, že nikto nevie čo sa s rodinou vlastne stalo. Prebehli dva mesiace a po pár článkoch v miestnych novinách a niekoľkých reportážach v lokálnych správach sa na prípad zabudlo. No a na tretí mesiac, kedy by si už na prípad nikto nespomenul, sa to stalo. Po jednej nedeľnej omši, veriacich vychádzajúcich z kostola čakalo niečo, čo sa rozhodlo vyskúšať silu ich viery. Pred kostolom sa nachádzalo krvavé, nahé a vychudnuté decko, trasúce sa a pozerajúce s otvorenými ústami na kríž na kostole. Farár aj s pár veriacimi ho ledva dostali dovnútra, aby ho tam dali aspoň trochu dokopy, kým príde sanitka. Decko na nič neodpovedalo, bolo evidentne v ťažkom šoku a farár neskôr vypovedal, že sa po celý čas ako bolo dnu neprestalo pozerať na kríž, ktorý mal na krku. Ani keď prišla záchranka sa toho pohľadu na kríž nechcelo vzdať. Keď sa ho snažili odviesť zúril tak, že mu farár musel dať ten svoj a to decko ho neprestalo zvierať v ruke možno doteraz. Keď mu ho dával do ruky všimol si zvláštnu vec a síce, že ten chlapec má v dlani jazvu práve v tvare kríža. Tá jazva bola pomerne čerstvá, stará tak nanajvýš pár mesiacov. Ako ste sa už asi dovtípili, bol to chlapec patriaci manželskému páru, ktorý bol v tej dobe tri mesiace nezvestný. Okrem toho, že nikto nevedel ako dokázal prežiť tak dlho sám v lesoch, bola zaujímavá ešte jedna vec. Tá rodina nebola veriaca, nikdy nebola v kostole a ich deti neboli dokonca ani pokrstené. Našlo sa pár ľudí, tvrdiacich že ho uniesla nejaká sekta a on im utiekol, ale to bola len ďalšia absurdná teória, pretože tunajšia dedina je jediné miestne osídlenie a v okruhu sto kilometrov nie je nič len lesy a pustatina.“
„A to dieťa, prežilo?“ Jana sa teraz už takmer nachádzala v Davidovom objatí.
„Prežilo, ale ostalo v katatonické. Nepomohli lieky ani psychiatri. Jediné na čo reagovalo bol kríž, ktorý mu musel byť stále na očiach, pokiaľ ho chceli udržať v kľude. No a keď tento stav pretrvával týždne a mesiace, rozhodol sa miestny doktor s príbuznými, ktorých stále zožierala otázka čo sa vlastne stalo s celou rodinou, podstúpiť to riziko a vykonať s chlapcom regresnú hypnózu. Z počiatku chlapec nereagoval, ale o pár minút neskôr keď sa doktor začal pýtať na konkrétne udalosti, vystrelili všetky hodnoty na maximum a hrozila okamžitá zástava srdca. Hypnóza sa musela prerušiť a už sa o ňu odvtedy nepokúsili.“
„Zaujímavé...“ David pozeral zasnene do ohňa.
„A čo si myslíš ty, že sa vlastne stalo?“ Spýtala sa Jana.
„Keď počas hypnózy všetky chlapcove ukazovatele dosiahli kritických hodnôt a akoby na pár sekúnd sa mu vrátili zmysli, dokázal vydať niekoľko zvukov. Boli to skôr desivé výkriky, ale doktor tvrdil, že v nich dokázal identifikovať dve slová: jaskyňa a krv. Takže neviem... Pokiaľ viem, v tomto parku žiadna jaskyňa nie je.“
„Možno ju len ešte nikto nenašiel. Teda okrem toho chlapca.“ Eva sa opäť pristihla ako zviera v rukách svoj krížik, tento krát už podstatne pevnejšie.
„Hm mm, bohvie.“ Peter si po svojom rečníckom výkone otvoril ďalšiu fľašku.
To isté urobil aj David, vstal a zdvihol fľašu do vzduchu: „Tak na historky.“
„A na lesy,“ doplnil ho Peter a vstal aby si štrngol aj on.
„Na vieru,“ pridala sa Eva a ostaný dvaja sa na ňu pozreli so zvláštnym výrazom prekvapenia, ktoré nasledovalo len tiché zvesenie hlavy.
Všetci čakali, že si pripije aj Jana, ale tá sa na svojom mieste nebola.
„Asi si odskočila.“ David len kývol plecom a napil sa.
Všetci traja sa posadili a chvíľu mlčania prerušil David. „No, nebolo to najhoršie, ale aj tak tomu moc neverím. Ja neverím veciam, ktoré nevidím na vlas-„
V polke vety sa zasekol a Peter s Evou, ktorý ho sprvu ani nevnímali, na neho upriamili svoj pohľad. V tvári, ktorú mu osvetľovali plamene, sa objavil zvláštny výraz, ktorý tam predtým nevideli, minimálne nie dnes večer. Výraz vystriedal prúd krvi, ktorý vytryskol s davidovej hrude a temný objekt, ktorý urobil rýchli pohyb za jeho chrbtom. Kým sa obaja stihli spamätať, už pred nimi ležalo rozpolené telo ich kamaráta a v temnom svetle ohňa priduseného krvou zbadali tvora, ktorý zo všetkého čo poznali pripomínal akúsi temnú verziu anjela v nadľudskej veľkosti. Peter prekonal prvotný šok a snažil sa zahnať po netvorovi kládou z ohniska, ale tá sa od neho odrazila akoby bola z gumy. Jedným mocným šmahom ruky mu svojimi pazúrmi oddelil hlavu od tela. Eva ostala sama, tvárou v tvár démonovi a keď sa ten na ňu pozrel, zbadal dievča modliace sa s krížom v ruke. Oči z ktorých tryskali slzy mala zatvorené a kývajúc hlavou odriekala: „Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v neb-„
Prehlušil ju obrovský vreskot príšery, ktorý ju takmer zvalil na zem. Cítila jeho odporný dych a otvorila oči. V nich sa zračila tvár démona, ktorá bola akoby na zlomok sekundu omámená silou jej viery. Tá sekunda stačila na to aby sa kríž, ktorý pevne zvierala v rukách, ocitol na jeho hrudníku a démon sa za zasyčania a ďalšieho vreskotu, teraz možno ešte silnejšieho, vzoprel a odletel pár metrov dozadu.
Petra neváhala už ani sekundu, zobrala z ruksaku baterku, otočila sa a utekala ako len vládala. Nebol čas hľadať cestu, ktorou sem došli. Bežala cez les, tade kadiaľ vedie najrýchlejšia cesta preč. Možno sa jej predsa len podarí utiecť, teraz sa musela sústrediť na beh a nepozerať sa späť.
Démon však prežil a už zakrátko svišťali vzduchom jeho obrovské krídla. Akoby cítil tu mladú, nevinnú krv, akoby ho priťahovala čistota jej srdca, ktorú jeho temná duša nemôže nechať ďalej existovať. Musel ju dostať. Z diaľky počula mávanie obrovských krídiel, ktorým neľudská sila dodáva schopnosť neprirodzene rýchleho letu. Približoval sa, každou sekundou bol čoraz bližšie, jej kroky začali oťažievať a začala ju sprevádzať beznádej. Odhodlala sa na posledný zúfalí krok, otočila sa a napriahla ruku s krížom na démona. Ten ale už bol tento krát pripravený a vyrazil jej poslednú zúfalú zbraň z rúk. Videla len jeho matné čeľuste ako sa pripravujú vraziť do jej nevinného tela.
Prišlo však niečo iné. Vzduch sa zavlnil a netvora niečo odhodilo smerom na bok. V zápätí počula výstrel a potom ďalší. Nasledovalo pár sekúnd v šoku, ktorý vystriedal ten predošlí. Eva sa len rezignovane zviezla dolu po kmeni blízkeho stromu a sadla si na zem. Hlavu mala sklonenú a po tichu vzlykala.
„Vidím, že som prišiel v pravý čas.“ Sklonil sa nad ňou akýsi muž s puškou v ruke.
„Dosť zle sa stopujú. Chcel som zachrániť aj vašich kamarátov, ale nakoniec som bol rád, že som to stihol aspoň takto.“
Jej doširoka otvorené oči pokryté slzami na neho len nechápavo hľadeli.
„Á, ja som sa ešte vlastne nepredstavil, volám sa Ben Adams a som lovec. No ... ale väčšinou lovím zvieratá.“
Pozeral sa do tých veľkých modrých očí, ktoré na neho vystrašene hľadeli. Svetlo z jeho baterky a jej slzy im dávali až magický lesk. Musel však skontrolovať to, po čo sem došiel. Keď sa uistil, že je dievča v poriadku, zamieril baterkou do miest, kde pred chvíľou videl odletieť svoju korisť. V lúči svetla sa objavil stúpajúci dym a keď prišiel bližšie zbadal na zemi ležiace telo. Nebolo ľudské, ale ani zvieracie. Vlastne to nebolo ani mŕtve, pretože to nikdy nebolo živé. Podstatné ale bolo, že sa to nehýbalo a pokiaľ bude postupovať správne už sa viac ani nepohne. Nahol sa nad telo a potešil sa. Trafil presne. Ako správny lovec, pod ľavé rameno, síce zboku, ale inak sa nedalo. Z diery po guľke sa stále dymilo. Tá sa nachádzala stále v tele a aj keď nebola najlacnejšia musela tam ostať. Z ruksaku vytiahol veľkú plachtu, rozprestrel ju na zem a odkotúľal tú vec do jej prostriedku. Pritom si všimol na jej hrudi niečo zvláštne. Akoby vypálená jazva po kríži a nad ním ďalšia. Z tej hornej sa ešte trochu dymilo. Zabalil telo do plachty a dotiahol ku dievčaťu, ktoré sa teraz len s prázdnym výrazom v tvári pozeralo do tmy. Sklonil sa k nej a položil jej ruky na ramená. „Poďte so mnou, nejakých sto metrov odtiaľto mám auto, odveziem vás do nemocnice.“ Bez slova vstala a začala pomaly kráčať po jeho boku.
Lesom sa predierala postava ťahajúca za sebou zvláštny veľký balík a pri nej dievčina kráčajúca ako námesačná. Pre niekoho kto by ich videl by to bol naozaj kuriózny pohľad, ale nikto taký tu nebol. V tomto lese dnes v noci už nikto živý neostal.
Dievča usadil na predné sedadlo a plachtu s telom hodil do kufra. Pri väčšine poľovačiek býva plachta od krvi a on si vždy musí dávať pozor aby si od nej neznečistil auto. Tu nebola krv žiadna a vôbec ho to neprekvapovalo.
Sadol si dopredu a auto sa dalo do pohybu.
„Asi za pol hodinu budeme v nemocnici,“ otočil sa k dievčaťu, na ktorom už bolo badať, že šok pomaly ustupuje. Bola silnejšia ako sa na prvý pohľad zdalo, pomyslel si.
„Ako sa voláte?“
„Eva.“ Ledva zo seba dostala svoje meno, ale v danej situácii bol aj toto úspech.
„Je mi ľúto čo sa stalo, robil som čo sa dalo, ale tieto lietajúce beštie sa veľmi zle stopujú, aj keď máte dobre vybavenie.“
„Všetci sú mŕtvy?“
„Bohužiaľ, stopoval som tú vec tri dni, dokonca som našiel aj jej jaskyňu, o ktorej nikto ani len nevedel, že existuje, ale nemohol som tam vstúpiť. Dostať tieto veci v ich brlohu sa ešte nepodarilo nikomu. Tak som si počkal pred vchodom kým pôjde na lov, ale váš tábor bol ďalej ako som si myslel. Kým som vás našiel, boli ste nažive len vy.“ Po chvíli ticha dodal, „je mi ľúto, že to takto dopadlo, ale robil som čo sa dalo.“
Eva neodpovedala, len si hlavu oprela o bočné okno a pozerala von do tmy. Tak ostala po celý zbytok cesty.
Auto zastavilo pred nemocnicou a Ben s ešte stále sa trasúcou Evou v područí vstúpili dnu. Recepcia bola prázdna a tak vyrazil priamo za službukonajúcou sestrou.
„Našiel som ju hore v lese, boli na stanovačke a napadla ich svorka vlkov,“ Ben mal už pripravenú klasickú historku. Keby hovoril pravdu, asi by sa na svet už pozeral z čalúnenej cely v trochy inom type nemocnice. Sestra mu podala nejaké papiere a usadila ich v čakárni. Ešte chvíľu tam s Evou ostal, povedal jej aby sa pred políciou aj príbuznými držala tejto verzie a všetko bude v poriadku. Vstal, chcel odísť a nechať ju svojmu osudu, ale keď sa po pár krokoch otočil a zbadal tam to úbohé stvorenie, ešte stále sa trasúce od šoku, naklonil sa k nej a vložil jej do rúk svoju vizitku.
„Nebojte sa, všetko bude v poriadku. Keby ste niečo potrebovali, zavolajte mi ... kedykoľvek,“ dodal po krátkej odmlke, dotkol sa jej akoby modliacich rúk a vytratil sa z miestnosti.
Keď došiel k autu skontroloval náklad, vec ležala bez pohnutia presne tak ako ju tam nechal. Nasadol do auta a vydal sa smerom k najbližšiemu motorestu. Momentálne túžil len po dvoch veciach: sprche a posteli. O pár minút neskôr videl policajné auto idúce smerom k nemocnici. Dúfam, že to dievča urobí všetko čo som jej povedal, pomyslel si. Už tak si toho musela veľa vytrpieť.
Zaparkoval tak aby cez okno na izbe videl zadok svojho auta, nikdy nepodceňoval ani tu najmenšiu maličkosť. Možno preto bol takým dobrým lovcom. Teraz ležal na posteli a kontroloval si zbraň, ktorou zabije svoj ďalší úlovok. Nebola to puška ako predtým, aj keď materiál bol podobný. V rukách zvíjal malú dýku s úzkou striebornou čepeľou. Chytil ju za rukoväť, jemne prešiel po kríži na jej konci akoby ho chcel pohladiť a potom ju chytil druhou rukou za ostrý špic. Držal ju ako starý posvätný predmet, akoby z nej cítil jej silu a dôležitosť. V odlesku čepele zbadal svoje oči. Možno prvý krát v živote v nich videl strach. Ešte ho čaká ťažká skúška.
***
Auto zastavilo pred starým domom vypínajúcim sa útese, ďaleko od civilizácie. Dom bol postavený v starom gotickom štýle a z diaľky trochu pripomínal kostol. Veža, ktorá vyrastala do výšky niekoľkých poschodí zo zadnej časti domu, akoby nebola z tohto sveta ... vlastne to čo nesiem vzadu v aute tiež nie, pomyslel si Ben Adams. Vonku sa blížil súmrak a na jej hornom poschodí už svietilo svetlo. Podišiel k zvončeku, ale kým sa po ňom stihol načiahnuť, dvere sa otvorili. Tam už stál sluha, asi dvojmetrový černoch, ktorý sa vôbec nesnažil skryť nablýskaný Magnum .45 visiaci mu v puzdre pod ramenom. Ben ho už poznal a tak veľmi prekvapený nebol.
„Je to v kufri, ako vždy.“ Vložil sluhovi do ruky kľúče a ten mu naznačil aby išiel ďalej.
Cez predsieň sa dostal do haly. Bola zahalená v pološere, zdobená podivnými obrazmi. Bolo ich sedem, na každej bola rovnaká žena, ale farby boli rozdielne a žena vždy vyzerala trochu inak. Ben sa priblížil k jednému, ktorý zobrazoval rozšafnú mladú dámu, upierajúcu na neho pohŕdavý pohľad. Mierne sa nahol aby prečítal malý nápis pod obrazom - Pýcha.
V tom okolo neho prešiel sluha, ktorý medzitým zavrel vchodové dvere a teraz prechádzal smerom k výťahu na konci chodby. Pripojil sa k nemu. Dvere výťahu sa otvorili a Ben už vedel, že to je signál aby nastúpil. Černoch stlačil najvyššie tlačidlo a výťah sa dal do pohybu.
„Á, pán Adams, Mike mi hovoril, že ste sa ma opäť rozhodli potešiť.“ Starší muž stál pred výťahom a lúče zapadajúceho slnka prechádzajúce veľkým oknom na veži dávali celej scenérii takmer magickú atmosféru. Ben neodpovedal, len pokývol hlavou na znak pozdravu.
„Ďakujem Mike, to bude všetko. Teraz sa choď prosím ťa postarať o zásielku.“ Muž nemusel byť očividne taký zdvorilí, ale akosi to patrilo k jeho spôsobom. Pán Lothringen bol aristoktrat a aj sa tak správal.
Výťah sa zatvoril a takmer nehlučne zišiel späť dolu.
„Prekvapujete ma pán Adams, tri úlovky sa ešte nikomu nepodarili.“
„No keď mám povedať pravdu, tak som prekvapil samého seba.“ Ben sa snažil trochu uvoľniť, ale hlas sa mu aj tak mierne triasol.
„Ste až príliš skromný. Viete ako sa chytali prvé kusy do mojej zbierky?“ Pán Lothringen sa načiahol k fľaše šampanského, chladiacej sa doteraz na malom stolíku za ním a pokračoval. „Prvého sa nám podarilo chytiť na tretí pokus a asi si viete predstaviť ako skončili tí vychýrení lovci, ktorí neuspeli.“ Zátka zo šampanského vystrelila, ale hostiteľ ju obratne zachytil v rukách ako skúsený čašník. Ben využil chvíľu kým jeho zamestnávateľ naplní poháre na to aby sa trochu poobzeral po miestnosti. Tá bola po stranách obložená regálmi, ktoré siahali až po trojmetrový strop a tvorili tak impozantnú knižnicu ako vystrihnutú zo starých filmov. Z diaľky síce nedokázal prečítať ani jeden názov knihy, ale všetky vyzerali veľmi staro. Oproti výťahu sa nachádzal stôl a za ním veľké kožené kreslo. Za oknom zaberajúcim takmer celú stenu sa rozprestieral šíry oceán. Slnko sa premenilo na veľký oranžový kotúč, ktorý sa v ňom pomaly rozpúšťal.
Pán Lothringen mu podal pohár a sám si štrngol: „Na dobro.“ Ben nič nepovedal, len prípitok akoby odsúhlasil kývnutím hlavy a strojeným úsmevom.
„Viete Ben, keď vás tak môžem volať, väčšina ľudí ma má za starého blázna, ktorý loví takéto rôzne ... povedzme trochu neobvyklé veci a robí s nimi bohviečo, ale vy ste jediný komu som povedal prečo to vlastne robím. Mám rád pravidlá a som zásadový človek, takže teraz splním to, čo som vám minule sľúbil.“ Benovi, ktorý si práve odpil zo šampanského takmer zabehlo a mal čo robiť aby sa nerozkašľal.
Pán Lothringen prešiel k polici patriacej regálu blízko jeho stola. „Ale len pod podmienkou, že nájdete tu správnu,“ ukázal rukou na rad kníh a nepatrne sa usmial.
Ben nesmelo položil pohár a pristúpil bližšie. Väčšina kníh bola starých a ich názvy boli často vyblednuté, takmer nečitateľné. Niektoré z nich musia mať aj stovky rokov, pomyslel si keď zacítil pach starého papiera, tak odlišný od kníh, ktoré mal doma na polici on. Triedenie nebolo abecedné, podľa názvu ani podľa autora, ale on vedel, že majiteľ pozná miesto každej z nich. Väčšina sa zaoberala mytológiou, náboženstvom, starými bájami a množstvom ďalších, nie práve exaktných vied. Nachádzali sa tu legendy a povesti, od severských až po slovanské, ľudové rozprávky, ktoré vystriedalo množstvo latinských názvov. Tie mu veľa nehovorili, ale rozpoznal niekoľko autorov: Puškin, Hamilton, Erben a ku koncu aj pár kníh: Kladivo na čarodejnice, Sága o Volsungoch, Dekameron a pár ďalších exemplárov z obdobia renesancie a antiky. Keď došiel na koniec, na chvíľu sa zamyslel. Sklonil hlavu a potom pomaly prešiel rad opäť na začiatok. Pozrel na Lothringena, ten stál nepohnute a jeho teraz už široký úsmev akoby mu zamrzol na tvári. Ben sa na chvíľu naposledy zamyslel, pozrel na jednu z kníh, potom späť na majiteľa a rukou sa dotkol tej, ktorú si vybral. Ozvalo sa cvaknutie a niekde za ním sa dal do chodu akýsi mechanizmus. Keď sa obzrel, zo stropu sa k nemu spúšťal kovový disk po obvode z malým zábradlím, vyzeral ako jednoduchý výťah. S prekvapeným výrazom sa pozrel na Lothringena. Tomu letmý úsmev prerástol do otvoreného smiechu.
„Vedel som, že vo vás niečo je,“ ukazoval na Bena kývajúcim prstom.
Ten sa pozrel späť na knihu, ktorá mu otvorila bránu k ďalšiemu z pánových tajomstiev – Božská komédia. Ani presne nevedel prečo si ju vybral, asi rozhodlo jeho podvedomie, vyššia moc, alebo len obyčajná náhoda. Na náhody, už ale dlhšie neveril.
„Poďte,“ mávol na neho domáci a keď sa na disk postavili obaja, atypický výťah sa dal do pohybu.
Na Benovi bolo badať miernu nervozitu, ktorú sa mu doteraz darilo úspešne zakrývať. Uistil sa či má po ruke dýku v zadnom puzdre, skrytom pod košeľou. Bola tam.
Výťah dorazil na poschodie, o ktorom ešte pred pár minútami netušil, že existuje. Osvetlenie v miestnosti sa aktivovalo a pred Benom sa objavilo desivé panoptikum. Svojimi rozmermi a usporiadaním bola miestnosť takmer totožná z Lothringenovou pracovňou, avšak regáli tu boli vymenené za kamenné podstavce, na každej strane po šiestich. Stôl s kreslom nahrádzal ďalší podstavec avšak o niečo väčší a honosnejší ako ostatné. Neboli tu menovky ani popisy, ale aj napriek tomu vedel čo sa na nich nachádza. Dva exempláre poznal. Stály tam v rovnakej polohe ako ich sem dopravil len ich oči bez života sa uberali všetky jedným smerom, smerom k prázdnemu podstavcu na konci izby.
„Pôsobivé, že? Aj mňa ten pohľad zakaždým dokáže prekvapiť a to sem chodím skoro každý deň. Poďte, kľudne sa pozrite aj z blízka, niečo takéto vidíte len raz v živote.“ Lothringen sa opäť potichu zasmial, ale Benovi do smiechu akosi nebolo. Padlý anjeli, pokušitelia ľudstva ešte donedávna šíriaci po svete skazu, tu teraz stáli nehybne akoby čakali kým znovu nadýde ich čas.
Jeho pohľad upriamilo nádherné dievčenské telo stojace hneď na začiatku. Krásne nohy, zvodné boky a dievčenské prsia však vystriedala tvár, akú doteraz videl snáď len v nočných morách. Neprirodzene vystúpené lícne kosti a nad nimi čierne oči plné zla, otvorené ústa a v nich drobné zuby ostré ako žiletka. Lothringen mu pomaly naznačil aby ho nasledoval zatiaľ čo sa už aspoň po stý krát pokochá pohľadom na svoju zbierku. Bolo vidno jeho oči rozžiarené od šťastia a neprirodzene spokojný úsmev. Druhá postava už bola rovnako odporná na tvári aj zvyšku tela. Chudé hnáty niesli pokrivené telo, z ktorého vyrastali ruky zakončené nápadne dlhými a ostrými nechtami. Tvári posiatej bradavicami dominoval krivý nos a chumáče vlasov vyrastajúce z hlavy pripomínali metlu, ktorá v rozprávkach k tejto bosorke neodmysliteľne patrila. Inštinktívne odvrátil zrak a otočil sa na druhú stranu, kde na začiatku radu zbadal dva svoje úlovky. To čo sa v legendách volá Vlkodlak alebo Vlčí muž tu malo podobu takmer rovnakú s filmami, ktoré o týchto príšerách videl ako malý. Koniec koncov veľa vecí, ktoré fungovali v týchto príbehoch platilo aj tu. Niektoré však nie, ľudská podoba, ak nejakú mal, sa mu v jeho realite po smrti nevrátila. Spomenul si na druhý úlovok, ktorý stál teraz bez pohnutia pred ním. Malý škriatok, ktorého tvár vyzerala zoschnutá a zhnitá zároveň mu narobil oveľa viac problémov ako by sa podľa jeho vzrastu mohlo zdať.
Hnus potlačil Benovu zvedavosť a ďalšie exponáty už prešiel bez povšimnutia. Vedel však, že ten odpor, musí ešte chvíľu potlačiť, ešte chvíľu musí vydržať v spoločnosti zla, s ktorým bol teraz v jednej miestnosti. Vedel, že to zlo čaká na svojho pána.
Prišli k poslednému podstavcu, ktorý bol zatiaľ prázdny. „Váš posledný úlovok o chvíľu donesie Mike, potom bude moje veľkolepé dielo hotové.“ V Lothringenových očiach sa teraz akoby zableslo a Ben videl ako mu jeho zbierka opantala zmysli. Vedel, že nastala jeho chvíľa. Vybral dýku z tajného puzdra a rýchlym šmahom ju zasekol svojmu klientovi do srdca.
„Ale predtým pôjdeš naspäť do temnoty aj zo svojimi deťmi,“ stihol dodať zatiaľ čo druhou rukou tlačil dýku čo najhlbšie do jeho srdca. Ten vykríkol od bolesti, ktorá sa zakrátko zmenila na odporný rev prerastajúci v neľudský škrekot zavýjajúcej beštie. Akoby z posledných síl sa odhodlala na útok a odhodila Bena jediným mocným úderom na druhý koniec miestnosti smerom k oknu. Keď sa spamätal a pozrel na Lothringena už to nebol on. Telo človeka nahradilo telo démona a ruky sa zmenili na článkovité krídla padlého anjela, na ktorých bolo kedysi zlatisté perie.
„Ty si myslíš, že ma dokážeš premôcť? Mňa, ktorý sa vzoprel samotnému Bohu!”
„Tvoja smiešna myseľ je tak priehľadná a tak maloverná. Lothringen ti zveril do rúk jeho celoživotné dielo a ty si ho takto zahodil.“ Neľudský rev vystriedal neľudský smiech a Ben sa zvíjal na zemi neschopný akéhokoľvek odporu. Pozrel sa von cez okno, tam zbadal ako sa nebo zaťahuje a búrka začína bičovať morskú hladinu.
„Vedel, že keď budú všetci moji anjeli pokope, nenechám si ujsť takú šancu a skrz jeho bezduché telo sa k ním dostanem aby som ich spasil. Ale vedel aj to, že do tej vašej smiešnej knihy nazrieť nemôžem a myslel si, že ten kto rozlúšti jeho odkaz ma dokáže zabiť. Bol to rovnaký naivný blázon ako ty, chcel nás zničiť, ale nakoniec nám dá silu o akej sa mu ani len nesnívalo. Dnes sa staneme mocnejší než kedykoľvek predtým!“
Výťah sa dal do chodu. Keď to démon zbadal otočil sa na Bena a začal sa smiať ešte hlasnejšie, „teraz budeš svedkom nášho znovuzrodenia!“
Výťah dorazil s cvaknutím hore a keď sa démon otočil, naskytol sa mu iný pohľad aký očakával.
„Tiahni tam kam patríš, Lucifer!“ Eva stála za ním a kým sa démon stihol spamätať už odriekavala vyznačené pasáže z knihy, ktorú zvierala v rukách:
V ten deň, keď ti Boh dá odpočinúť si od únavy a zmietania a ukrutného otroctva, ktorým ťa zotročil, zložíš toto porekadlo proti babylonskému kráľovi a povieš: "Hľa, ako skončil tyran, skončilo násilie!"
Pán zlámal prút pohanov, palicu vladárov, čo zlostne bila ľudstvo údermi neprestajnými, podmaňovala v hneve národy sužovaním neľútostným.
Oddychuje, odpočíva celá zem, prepukáva jasotom.
Aj cyprusy a cédre Libanonu sa ti tešia: "Odkedy ležíš, nevystúpi rubač k nám."
Podsvetie zdola sa pre teba rozruší v ústrety tvojmu príchodu; vzbudzuje pre teba tiene, všetkých mocnárov zeme vyzdvihuje z ich trónov, všetkých kráľov národov.
Títo všetci sa ozvú, prehovoria k tebe: "I ty si omdlel ako my, nám si sa stal rovným?
Do pekla je zvrhnutá tvoja sláva, zunenie tvojich hárf. Pod tebou je rozostretá chrobač a červy sú tvojou prikrývkou."
Ako si padol z neba, Lucifer! Zrazený si k zemi, čo si vládol nad národmi!!!
Do poslednej vety dala všetku svoju silu a energiu. Démon hromžil a prskal, ale voči čistému srdcu a pevnej viere bol bezbranný.
Veď v srdci si hovoril: "Do nebies vystúpim, až nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón, sídliť chcem na vrchu zhromaždenia, na stráňach severu.
Vystúpim do výšin oblakov, prirovnám sa Najvyššiemu."
Lenže do podsvetia si zvrhnutý, na stráne priepasti!!!
Eva s posledných síl dokončila vetu, keď neľudský krik prehlušil jej zariekavanie a démona zachvátili plamene. Tie sa vzápätí rozšírili aby pohltili všetkých ostatných netvorov v miestnosti.
Pribehla k Benovi, pomohla mu na nohy a výťahom ušli z miestnosti, ktorú pomaly začali stravovať plamene. Vybehli z domu a po niekoľkých metroch sa zastavili aby sa pozreli ako oheň postupne zachvacuje celú Lothringenovu usadlosť a mení ju na popol. Po chvíli sa od vyčerpania zvalili na zem. Mraky sa pomaly rozplývali a večerné nebo začal osvetľlovať nespočet hviezd.
„Myslíš, že sme ho zabili?“ Eva ešte stále lapala po dychu a pozerala do plameňov.
„Jeho? Ten sa len vrátil tam kam patrí, možno do pekla ... možno začne v nebi novú vojnu a čo nevidieť sa vráti znova. Zlo nikdy nezabiješ.“ Bena tiež uchvátili očistné plamene a celá scenéria. Po chvíli sa pozrel na Evu a pokračoval, „ale dnes dobro vyhralo.“
„Aspoň dnes.“ Eva sa ne neho usmiala a on si uvedomil, že to bolo prvý krát keď vidí jej úsmev. Bol nádherný.

Roland Axenberg

Roland Axenberg

Diskusia

jurinko
Zaujimave. Dobre budovane napatie, ten strasidelny pribeh pripitych ludi na odlahlej chate ma celkom dostal (je pol jednej v noci a sedim v zhasnutej izbe len pri svetle notebooku, takze to mozno bude aj tym:-) ). Len, ako u vsetkych diel, v ktorych vystupuju demoni, ma stve, ze sa daju zabit ludskymi zbranami (aj ked mozno povies, ze ich vlastne nezabijes, len im znicis telo, cize sa musia vratit niekam [do inej dimenzie, pekla,atd]). A stale je tam take to "uu, cista dusa je mocna zbran, ale kurva kaliber so striebornymi guliskami nicim nenahradis". Neviem. Taka bezna demonska story, dobre napisana (az na Y/I, ktore ti vobec nejde a jedenkrat s/z), ale bez skutocnych demonov. Mam totiz pocit, ze demoni (tak ako aj draci), su neporazitelni (Satan ze by nezaznamenal striebornu dyku a pritomnost cistej duse v dome? Ale chod.), a preto ma o nich nebavi ani citat, ani pisat. Dal som 6
14.01.2010

jurinko
A este ma napadlo, ze sa mi vlastne ani nepaci, ze maju hmotne telo. Demon, ktory pokusa ludi, je len preto taky uspesny, lebo ho nie je vidiet, ani pocut. Demonov mame kazdy v sebe a maskuju sa za rozne navonok dobre pohnutky / veci. Demon k tebe nepride a nepovie: "ja som demon, daj si vodku". To by si nikto nedal. Demon sa o teba nenapadne obtrie a ty si povies: "ozerem sa dnes? ale nie, zajtra idem do skoly. Ale nemusim, mam iba prednasky. Tak na prvu nepojdem a dam si iba tri pivka s kamosmi." A na druhy den, po trinastich pivach a piatich borovickach, vstanes o druhej a nejdes nikam, len sa do kupelne napit vody. Preto su demoni take svine ;-) [a ja strasne milujem studentsky zivot :-D ] Takze tak :-)
14.01.2010

Roland Axenberg
Dik za podnetny komentar. Ohladne demonologie by som to radsej nechal na povolanych, ktory maju s demonmi svoje skusenosti :D
14.01.2010

Fenek
Súhlasím s predstavou "nehmotného, nezabiteľného" zla.
Aspoň u vyšších pekelných funkcionárov.
Vlkodlak, škriatok a svokra asi nebudú najvyššie diablovitosti.
V lese nejde lietať, ak niesi masochista.
Po ulovení má aj dedinský poľovný zväz lepšiu logystiku.
Nadľudské telo, mŕtvu váhu ktoréhú zabalíš do plachty, neodvlečie lesom ani Arnold.
Monológy v stresových situáciach neuveriteľné.
Neverím, že sa Evka z nemocnice len tak dostala pri ťažkom šoku a podozrení na besnotu. (Nemusíš byť pohryzený, aby si sa nakazil)
Toľko moja zamotaná kritika.
15.01.2010

Fenek
Páčilo sa mi napätie v tvojom príbehu. Dobre sa to čítalo a záver mal nápad a pokus o nádherný zvrat v štýle "toto ste nečakali, čo?" To mám naozaj rád a oceňujem. Tiež som rád videl náznaky. Proste si nesypal čo všetko sa s unesenými dialo. Človek si domyslel horšie. Pekne. Dal som 8. A klobúk dolu (bo mám doma teplo.)
15.01.2010

Martin Frö
>Fenek - práve dnes som pozeral video, kde si to orol krásne plachtil aj cez koruny stromov a popadané konáre a to len v tesnej blízkosti zeme. Ale v porovnaní s démonom, ktorého stavba tela presahuje aj kulturistu, by to bol asi naozaj problém.
16.01.2010

Fenek
Hej, orol korunkatý, alebo dravce s krátkymi a širikými krídlami lovia v lesnom poraste. Ale podstupujú riziko, ktoré si môžu dovoliť iba operené krídla a malé rozmery. Táto moja kritika patrí skôr do oblasti "hnidopichov". Nakoniec to mohol byť tvor natoľko magický, že to proste vedel. Aj keď v takom prípade sa to mohlo nejako vysvetliť v príbehu. Skôr mi vadilo že sa chovanie postáv nemenilo v krízovej situácii. Aspoň sa mi nezdalo.
16.01.2010

jurinko
Fenek, ty mas casto sklon k hnidopisskemu kritizovaniu :-)
17.01.2010

Fenek
>Jurinko< Hm, asi áno. Že by som si liečil dajaký komplex? :-D Joke. Vážne si nič neliečim a snažím sa iba napísať svoj názor ako čitateľ. Netrpezlivo som čakal podobnú reakciu z Tvojej strany a teší ma. Aspoň si na mňa nezanevrel :-D Ak by autor nechcel reakcie čitateľov (aj hnidopichov) asi by to tu nevešal. Zasa uznávam že kritika za každú cenu je blbosť. Dúfam, že moja kritika nie je nemiestna. No nech posúdi autor.
17.01.2010

Aldeberan
dobre, fakt dobre. budovanie napatia na 1-, na konci príbeh strácal dych a satanov monolog bol trošku ako... z komixu. Hmotne telo demona beriem :) Najviac mi vadil práve ten záver... bol trošku uponáhlaný, nedostatočne vysvetlený, resp. si na vysvetlenie použil barličku v podobe spomínaného satanovho monológu. Ale to beriem, sám viem, ako sa človek chce ku koncu tej blbej poviedky zbavit a kenecne ju dokoncit :-)
19.01.2010

Xatra
Konečne niečo dobre napísané, čo sa aj dalo čítať. Jediné, čo mi chýbalo, bolo to, ako vlastne prišiel na to, že sa satan prevtelil do Lothringena. Davam 8.
20.05.2010
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.