Takže, rozhodol som sa, po asi polročnej prestávke, začať písať prvú verziu svojej knihy, ktorá už zapadla poriadnym metrom prachu... Prvá kapitola hlavného deja práve začína... Chcel by som sa predovšetkým dozvedieť (od vás :)), či vás táto kapitola upútala. Predchádza jej 3 kapitolový prológ, ktorého prvú časť som už dávnejšie zverejnil. Prológ sa chystám kompletne prepísať a prestavať. Tak isto plánujem minimálne dve korekcie každej kapitoly čo spráskam, aby to malo, ako sa vravím gule:)

P.S.: Keď prerobím prológ, dodatočne ho budem uverejňovať, aby ste mali kompletné informácie.

Kapitola Prvá: Neznámy

Mike otvoril oči, pomaly sa poobzeral a načúval… Správne. Zvoní. Sviňa… O tretej v noci zvoní! Prečo ma nenechajú vyspať… Načiahol sa po telefón pozrieť kto mu volá. Číslo bolo neznáme… O dôvod viac zdvihnúť… „Haló… ?“ zatiahol Mike unavene, aby dal najavo svoju nespokojnosť s telefonátom. „Prepáčte že ruším. Nemáme čas. Za desať minút som u vás, buďte pripravený.“ Odpovedal mu neznámy hlas v mobile, na čo Mike vytreštil oči a hľadal rýchlo slová, no zmohol sa len na nechápavé „Čo?!“ a tiež na „Jéžiš… Oukej…“ a položil telefón nazad na stôl. Bola sobota, 18. júla 2010, 03/10 v noci. Od Samiho nečakanej smrti uplynuli takmer štyri roky… Mike mal 20, a až doteraz bol jeho život úplne normálny… Teda, aspoň taký normálny, aký môže život s dvoma kameňmi na ruke byť…

Zliezol z postele, obliekol sa, v kuchyni si otvoril pivo a čakal… Premýšľal o neznámom, ktorý už každú chvíľku príde… Zrazu čosi zašramotilo, Mike sa strhol a načúval, no nikde nikoho. „Prepáčte že som vám sem tak vtrhol, ale táto operácia musí byť prísne utajená.“ zabručal mu pri hlave hlas, ktorý už dnes počul… „Preboha živého na nebi! Zbláznili ste sa ?! Ako ste sa sem dostali ! A vôbec, kto ste a…“ neznámi ho prerušil ráznym pokynom. „Na otázky bude dosť času. Dostal som sa sem fázovým posunom. Využívame ho pri infiltráciách a tajných operáciách.“ Takáto odpoveď samozrejme Mikeovy nestačila. „Fázový posun? Jasné. A ja som potom Snehulienka s brmbolcami na hlave… Tajných operáciách? Začínam mať strach…“ „Nie, brmbolce by vám nepristali, pane. Takto to je lepšie, aj keď to nie je bohviečo…“ Mike na neznámeho škaredo pozrel, a ústami naznačil ďalšiu otázku, no nedostalo sa mu ju povedať. „Som zvláštny agent Sejinovič, pracujem pre vašu organizáciu, pane.“ Asi päť minút bolo ticho. Potom sa Mike zdvihol, a nasmeroval si to smerom k spálni. „Pane, kam idete?“ „Spať. Nemám záujem o tretej v noci počúvať o agentoch a mojich… moment… mojej?! Ako to že mojej? Nie nie… Súvisí to s týmto však?“ Mike vytiahol rukávy na košeli a ukázal agentovi kamene na rukách. „Presne tak, pane. Čaká vás výcvik používania Kameňov a potom miesto veliteľa v organizácií, ktorej som členom.“ „Bolí ma hlava, je toho na mňa asi moc… Nedáte si pivo?“

Prešlo pár minúť ticha. Mike a agent Sejinovič sedeli za stolom, pozerali sa na seba, čakali, kým ten druhý začne, pomaly popíjali pivo a… Nič sa nedialo. „Fajn, agent…“ „Volajte ma Igor, prosím.“ „Dobre teda, Igor… No, mohli by ste začať…“ Agent nadvihol obočie, spýtavo sa pozrel na Mikea, akoby naznačoval, že nevie kde začať. Chvíľu premýšľal, a napokon… „Takže. Ste Mike Orniel…“ „Nie, nie, nie. Zle. Ja som Mike Sali…“ Agent pozrel tak škaredo, až Mikeom myklo. „Neprerušujte! Nemáme čas! Keď hovorím, že ste Mike Orniel tak ste Mike Orniel! Jasné? Potrebujete načerpať behom tejto noci maximum informácií čo vám môžem dať, aby sme mohli ráno odletieť do Tokia a…“ „Tokia?! Ja musím ísť na prednášku, nie do žiadneho Tokia!“ „Ách… s vami je fakt kríž… Štúdium sme vám už pozastavili. V Tokiu bude prebiehať váš výcvik práce s Kameňmi. Teraz seďte, mlčte a počúvajte, a hlavne sa snažte všetko si pamätať. Máte 20 rokov, zosnulého brata Samiho, setru Catalinu a zosnulých rodičov, ktorý zahynuli pri… Chápem… Vynechám to. Vaša sestra je v bezpečí, fázovo ju stráži agent Marco Aufdemberger, nič jej nehrozí, ochránime ju za každú cenu, rovnako ako vás. S vami ale bude menej starostí, pretože vás budeme transportovať fázovým posunom. Aby som vám vysvetlil, na čom je táto technológia založená. Vyvíjal ju tajne váš brat Sami ešte kým žil, no nestihol ju včas dokončiť. Našli ste ich príliš skoro… My sme jeho výskum prebrali a dotiahli do konca. Celkovo ide o vytvorenie akejsi bubliny, pričom hmota ktorá sa v nej nachádza je fázovo posunutá do inej dimenzie, a pre bytosť z našej „normálnej“ dimenzie je absolútne neviditeľná, nehmotná a nečujná. Bytosť v inej dimenzii má schopnosť voľne sa pohybovať a pozorovať, nemôže sa ale ničoho chytiť, takže po čase je nutné vrátiť sa naspäť kvôli fyzickým potrebám človeka. Takým spôsobom som sa dostal ja k vám. Fajn… Nie, to nemám z vlastnej hlavy, ja som sa tu učil dva dni naspamäť, pretože toľko odborných názvov v jednej vete je na mňa priveľa. Každopádne, Sami túto vec vyvíjal práve na vašu ochranu, keďže bol za ňu zodpovedný. Takto to vyzerá v praxi, poďte prosím ku mne.“ Agent Sejinovič vstal, vytiahol z vrecka saka malú čiernu skrinku s dvoma oválnymi tlačidlami, chytil Mikea za plece a stačil ľavý z nich. Mikeom myklo, pocítil zvláštne napätie, ktoré prebehlo celým jeho telom, a od ľaku uskočil od agenta, ktorý sa len usmieval. Vedel, aké to je. Prvý krát je to vždy hrozné… Potom si človek zvykne. Teda, tu nemožno hovoriť o človeku ale…

„Takže… Uff… Fuj, toto je hrozné… No… teraz sme neviditeľní, Igor?“ spýtal sa Mike, predýchavajúc následky fázového posunu. „Pane, je mi cťou oznámiť vám, že ste sa po prvý krát úspešne fázovo posunuli. Vitajte v inej dimenzii,“ formálne oznámil agent Sejinovič a podal Mikeovy ruku. „Vtipné… Radšej by som to skúsil v praxi…“ Mike sa pokúsil zo stola vziať plechovku piva, ale miesto toho, aby ju chytil, jeho ruka len prebehla cez ňu. Skúsil to ešte niekoľko krát… Potom prišiel na to, že nedokáže v miestnosti chytiť vôbec nič. „Fascinujúce… Naozaj to funguje… Ale jedno mi vysvetlite. Ako je možné že stojíme na podlahe vo výške 15 metrov nad zemou a neprepadneme sa? Ako je možné, že nelietame vesmírom? A ako je možné že dýchame vzduch, keď je v inej dimenzii?“ Mike zo seba začal chŕliť otázky ako na bežiacom páse a nedočkavo čakal odpoveď. Agent si vzdychol a… „Váš brat mal pravdu, keď nám hovoril, že budete okamžite zvedavý a budete klásť nehorázne veľa otázok,“ zasmial sa, „ale to nevadí. Aj túto pasáž som sa musel učiť naspamäť, pretože je v nej ešte viac odborných žvástov. Takže… Všetko vo vesmíre je ovplyvnené gravitáciou. Váš brat Sami v praxi potvrdil existenciu gravitónov, častíc gravitačného poľa. Táto informácia ostala v tajnosti pred celým svetom, lebo zneužitie gravitónu by viedlo doslova k vymazaniu Zeme z vesmíru. Dokážeme totiž vytvoriť umelú čiernu dieru… Dôrazne vás preto žiadam, aby ste o tom nikde a s nikým nehovorili. Tieto gravitóny… ako to bolo… Jasné. Tieto gravitóny svojím pôsobením ovplyvňujú hmotu v každej dimenzii, nakoľko ich oné... pôsobenie je príliš rozsiahle... Toto asi vynechám. Proste stojíme vďaka gravitácií, ktorá je... Ach...“ agent sa tváril zúfalo, bolo to na neho priveľa. „Musím vám objasňovať aj to dýchanie pane?“ Mike sa očividne bavil, sám totiž vedel niečo, čo Sejinovič netušil. „Nie, netreba, len som vás skúšal. Ja som pomáhal Samimu s výskumom posunov, ale myslel som že to berie len ako hru, a nie že to fakt bude fungovať. Ja som vytvoril dýchaciu poistku, Igor,“ Mike sa usmial, no po pohľade na agentovu tvár doslova vybuchol smiechom. Tak, ako sprvu zízal Mike, zízal aj Sejinovič. Až teraz mu došiel význam Samiho slov...

„No tak, Igor, nepozerajte tak, mám z vás divný pocit...“ snažil sa Mike ospravedlniť svoj smiech, na čo agent reagoval mávnutím ruky. „V poriadku, pane, ja som si len na ničo spomenul, na niečo, čo mi roky nedávalo zmysel. Budúcnosť bude veľmi zaujímavá, pane.“ „O tom nepochybujem, Igor. Koniec koncov, aj preto ste tu, však?“