Večné kráľovstvo 3

Inak kľudné hlasy zazneli trochu ostrejšie. „Nejete syr!“ „SYR!“ zvolali všetci. „Je nám to ľúto...“ vyhlásila Karina. „Trojuholníkový syr vraví, že trojcípy svet sa musí vrátiť späť na osvietenú cestu kysnutia.“ „KYSNUTIA!“ „Vaša prítomnosť v posvätnej svätyni je urážkou pliesne. Musíte odísť.“ Všetci sa na seba zdesene pozreli.
Podporte scifi.sk
Mesto Ryha sa pomaly preberalo do nového dňa. Nie, že by sa mu nejak extra chcelo, ale chod sveta sa nedá zapauzovať. To však neznamená, že by si ju nechcel dať svet samotný.
Karina zdvihla hlavu. Nechala si stekať vodu po tvári, rozmýšľajúc nad poslednou nocou. A nocou pred ňou. A nocou pred nocou... No proste nad udalosťami posledných dvoch týždňov. Zdalo by sa, že život sa ustálil, vrátil do starých koľají, tentoraz však do tých správnych. Logika veci hovorila, že to, o čo sa pokúša už niekoľko dní, je správne. Keby sa niekto opýtal na názor biológie, určite by prisvedčila. Ale po dvoch týždňoch jej už dochádzali aj tie posledné iskierky nádeje. Čo z toho, že si to zakaždým užívala, keď s narastajúcim počtom pokusov sa z toho akosi vytrácalo nadšenie z očakávania takpovediac veci istej. Teraz o tom dosť silne pochybovala. Keď bola s Chynom u miestneho doktora (z ktorého mala strach už od detstva), povedal jej, že sa to občas stáva a že len treba skúšať, že ono to príde. Lenže ono to neprišlo. Kde nič, tu nič. Hovorí sa, že kto naozaj chce, ten to aj naozaj dosiahne. Aj si to dookola omielala, ale teraz tomu akosi prestávala veriť.
Na tento deň (i keď v jej prípade to už boli dva týždne) bola pripravovaná celý svoj život. Celých dvadsaťštyri rokov čakal, aby sa aj ona pridala medzi ostatné šťastné a hrdé matky. Lenže teraz, keď prišlo na lámanie chleba, jej telo ako keby vypovedalo službu. A je to vôbec fyziologická vada? Všetko je to také zvláštne. Veľmi sa potešila, že nadišiel aj jej čas. Aspoň si to teda myslela. Kde robí chybu? Možno to má niečo spoločné s tým divným pocitom, ktorý ju ťaží po celú tú dobu. Nevedela si ho vysvetliť. Vedela, že to, o čo sa pokúša, je správne, no kdesi v jej vnútri jej čosi vravelo, že sa nemieni zmieriť s tým, aby mala akéhokoľvek potomka s tým šašom. Bojovala sama zo sebou...?
„Karina, si v poriadku?“
To predsa nemôže byť možné...
„Karina?“
„Ehm, áno?“
„Pýtam sa, či si v poriadku.“
„Aha, hej, jasné, som.“
„Prečo si na mňa nepočkala?“
„Potrebovala som byť chvíľu osamote.“
Na chvíľu sa Chyn odmlčal.
„Pozri, chápem, že ťa to trápi, ale...“
„Som v poriadku,“ odsekla trochu podráždene. „Fakt. O chvíľu prídem za vami.“
„Dobre teda. Ale švihni si. Som hladný ako vlk a bez teba raňajkovať nebudem.“
Zastavila vodu, striasla ju zo seba a vykukla von oknom. Ráno voňalo čerstvým vánkom od lesa. Zhlboka sa nadýchla.
„Tak,“ povedala si sama pre seba.
V jedálni už všetci sedeli a netrpezlivo na ňu čakali.
„Prepáčte, že meškám,“ ospravedlnila sa.
Nikto nič nepovedal. Načo aj? Každý vedel, čím prechádza a nech už by boli povedali čokoľvek, nič by na tom nezmenili.
Alfonz, Chyn a Karina – všetci traja mĺkvo sedeli, mĺkvo jedli a mĺkvo civeli všade možne, len nie jeden na druhého. Ono to už ide v tak pochmúrnej atmosfére len veľmi ťažko. Paradoxne Alfonz s Chynom to znášali omnoho ťažšie, než Karina. Alfonz preto, lebo ju vychovával odmalička a Chyn z toho dôvodu, lebo keď sa mu už z čista jasna mu podarilo si ju získať, tak teraz toto. Karina začínala byť z toho čoraz väčšmi apatická, bez života. Vyzerala ako chodiaci výklad.
„Skočím na nákup,“ ticho oznámila a vybrala sa k dverám.
„Počkaj, pôjdem...“
Alfonz mu položil ruku na chrbát a pokýval hlavou. Chyn klesol na stoličke a díval sa, ako sa jeho životná láska vytráca preč. Nie že by odchádzala definitívne, no rozhodne mal ten pocit. Veľmi ho to zarmútilo.
Karina vyrazili z reštiky pomalým, skoro až mŕtvym krokom. A zatiaľ čo u iných vyvolávala smútok, u Regimentu maximálne podozrenie. Dvaja jeho agenti ležali na streche a pozorovali ju. Veľmi bedlivo a detailne. Viedli si dokonca denník, čo všetko sa udialo od tej doby, čo zistili, že má problém otehotnieť. Regimentu nikdy neunikne žiadna, aj ta sebe menšia vec, ktorá zaváňa akoukoľvek zvláštnosťou. Nikdy nedokázali a nechceli strpieť žiadnu zvláštnosť. Boli na ne vyslovene alergickí.
„Hraje to dobre.“
„Nemyslím si, že by to hrala.“
„Čo si slepý? Jasné, že to hraje!“
„Tvoje deduktívne schopnosti ma dokážu občas naozaj ohromiť.“
„Počul som v tvojom hlase iróniu?“
„Nieee,“ zatiahol sarkasticky.
„Ty si fakt idiot.“
„Ja idiot?! Povedz, pán dokonalý, videl si už niekedy niekoho si vsugerovať, aby dokázal prežiť celé mesiace bez jedla? Alebo, že môže lietať?“
„O čom to rozprávaš?“
„Moje prirovnanie nie je o nič bizarnejšie, než to tvoje.“
„Ty...“
„Vysvetli mi, ako môže niekto neotehotnieť, keď otehotnieť môže a aj chce? Som zvedavý na tvoju úplne jasnú a logickú odpoveď.“
„Ja ti nemám čo vysvetľovať, proste to hrá a basta!“
„Myslel som si.“
„Čo tým chceš povedať?!“
Iróniou osudu bolo, že títo dvaja špehovia boli špehovaní ďalšími dvoma. Sedeli na strome obďaleč medzi korunami a so zvedavosťou ich sledovali.
„Celkom sranda, že?“
Druhý prikývol.
„Škoda len, že sa rovno navzájom nepozabíjajú. To by bolo o dvoch hlupákov menej.“
„V Regimente je ich ale podstatne viac.“
„Hej. Nuž, nemôžeme chcieť všetko.“ Pozrel na slnko na oblohe. „Je čas.“
„Už?“
„Čo, azda sa ti tu páči?“
„No, nie, ale...“ Zúfalo hľadal slová, ako sa z toho vykrútiť. Jeho parťák sa pousmial.
„Chápem. Juri sa nám zamiloval.“
„Hej! To nie je pravda!“ ohradil sa.
„Jasné. Tak ako nie je pravda, že slnko svieti na oblohe.“
Juri už vyslovene hapkal.
„Nezatĺkaj už toľko. Sledoval som ťa. Zakaždým si ju premeriavaš od hlavy až k chvostu, nedokážeš z nej spustiť oči.“ Chytil ho za rameno. „Nie je sa začo hanbiť, je pekná. I keď zadaná...“ dodal.
„Hej, zadaná.“
„Ale, no ták. Vzchop sa. V Odboji máme kopec pekných dievčat. Mám taký pocit, že jedna sa po tebe dokonca vypytovala.“
Jiriho pohľad mu jasne naznačil, že nejaké dievčatá v Odboji mu môžu byť úplne ukradnuté. Svojím neustálym mrmlaním cestou zo stromu mu to pripomínal.
„Niečo nové?“
„Ani nie,“ odvetil Risto novej hliadke. „I keď...“ začal, no na zátylku pocítil bodavý pohľad svojho parťáka. „Nie,“ kývol rukou, „vôbec nič. Bavte sa,“ plesol ich po ramenách a spolu s Jurim sa vybral naspäť do Centrály.
Cesta to rozhodne nebola príjemná. Začal ľutovať, že vôbec vŕtal do Juriho. Jeho pochmúrna nálada bola cítiť na míle ďaleko. Ešte aj stromy sa radšej uhýnali. On tú možnosť, bohužiaľ, nemal.
„Prestaň s tým,“ upozornil ho.
„S čím?“ odvetil tak kyslým tónom, že mlieko by sa pri ňom v momente zmenilo v tvaroch.
„Ty vieš s čím. Irituje ma to.“
„Veď som ticho!“ namietal Juri.
„No ešte že tak, že? Keby som ťa mal aj počúvať, asi by som si musel vybrať mesačné voľno.“
Juri zdvihol ruku a otvoril ústa, no Risto ich rýchlo naspäť zavrel: „Nech ťa to ani nenapadne. Do Centrály je to ešte tridsať minút chôdze a rád by som sa tam dostal ako psychicky vyrovnaný muž, ktorý vie, čo chce*. Je to jasné?“
„Hej, jasné.“
Nie, že by jeho slová mali nejakú moc to zmeniť, ale aspoň mal istotu, že to nebude horšie. Po príchode do cieľa si už ani nevedel celkom dobre predstaviť, či by vôbec bolo niečo také možné. Bol napnutý ako struna, stačilo sebemenšie brnknutie na nervy a s istotou by niekom rozdelil tvár na dve polky. Bezpečnostný dôstojník, ktorý mal na starosti zápisnicu pri vstupe, bol z neho tak vydesený, že pero položil na papier s maximálnou ostražitosťou, aby ho náhodou nevyplašil. Po vystúpení z výťahu o 2 kilometre nižšie sa obaja vydali opačným smerom. So zväčšujúcou sa vzdialenosťou medzi nimi dvoma dochádzalo u Rista k situácii, ktorú psychológovia označujú ako „významnú zmenu osobnosti“. Predstavte si to ako východ slnka po upršanej noci. Po príchode do svojho príbytku si otvoril fľašku Šaparu a nalial si do pohára. Chvíľu si ho premeriaval, ohmatával a skusmo privoniaval. Potom prešiel očami na fľašku, vyhodnotil situáciu, hodil pohár do rohu a nalial do seba zvyšný obsah fľašky. Predtým, než upadol do bezvedomia, si na papier napísal svoje meno. Snívalo sa mu, že za ním behali nahé ženské a zakaždým sa ho pýtali, kadiaľ sa ide na pláž. Nikdy však nevedel odpoveď.
Karina vstúpila do obchodu. Bolo to ako keby do miestnosti vstúpil Smrť a pýtal si krabicu čerstvého mlieka pre svoje mača. Celé nakupujúce osadenstvo sa v tú chvíľu spakovalo a s nevyslovenou nespokojnosťou so službami obchodu sa pobrali von s nádejou v srdci, že tam nájdu lepší svet, v ktorom búrkové mračná nebudú zostupovať z oblohy a navštevovať
„Prepáč,“ ospravedlnila sa.
Jej tón sa skĺzol po Mariatinom tele ako nabitý elektrolytický roztok z autobatérie.
„To nič. Veď oni sa vrátia. Široko ďaleko totiž momentálne nie je žiadny iný obchod. Tak, čo ťa sem privádza?“
„Ani neviem.“
Nevedomky jej oči spočinuli na jednej nádhernej krabici. Súdiac podľa obalu obsahovala akési bonboniéry. Sama nevedela prečo, no zrazu ju pochytil náhly a intenzívny smútok, až sa rozplakala. A plakala päť minút. Plakal desať minút. Plakala minút tridsať. Nakoniec plakala vyše hodiny. Mariatinu za ten čas pripravila o celé zásoby papierových vreckoviek dovedených až z ďalekých krajov a kompletne jej vytopiť obchod, takže teraz mala z podlahy mokraď. Delfoidné bytosti z oblasti Kvaar by boli určite nadšené a bezpochyby by jej už len kvôli environmentálnym podmienkam urobili tržbu storočia. To by však nesmeli byť dávno po smrti.
„Už je lepšie?“
„Neviem.“ Vládu na jej mysľou začal pomaly preberať zmätok. „Ja neviem.“ Ktorý plynule prešiel do zúfalstva. „Vôbec nič neviem, jasné? Dajte mi všetci pokoj. Nechcem vás už v živote vidieť! Nechcem!!!“ S revom vyletela s obchodu a rýchlosťou bleska prefrčala cez námestie, bočnou uličkou až do obchodu, cez jedáleň hore schodmi a zastavila sa až pred dverami vedúc do Irwinovej izby. Vôbec netušila, prečo tam zastala. Vedela len, že sa tam chcela dostať. Dvere vyvaliť nechcela, no to isté urobiť s dverami do Alfonzovej izby problém nemala. S neuveriteľným odhodlaním, podporovaným labilnými nervami, dôkladne prehľadala celu izbu, až našla kľúče. Vrátila sa späť a nervózne, možno až psychopaticky sa snažila odomknúť dvere. S trasúcimi labami je to šlo trošku nešikovne, no nakoniec sa jej to podarilo.
Alfonz sa vrátil až neskôr večer v ten deň. Chyn bol preč na obchodnom rokovaní, ktoré mu mali priniesť veľkú zákazku od vonkajších obchodníkov. Čakal teda, že doma nájde len Karinu. A aj ju našiel, no až potom, čo si prehliadol svoju izbu prevrátenú hore nohami. I keď, skôr by sa hodilo označenie roztrhanú hore nohami. Nie len že tam nič neostalo na svojom mieste, ale ani pohromade. Najprv ho pochytil obrovský hnev a už-už sa chystal vyrúknuť na Karinu, ktorú očakával, že nájde vo svojej izbe. V chodbe si však všimol pohodené kľúče na zemi pri Irwinovej izbe. Zdvihol ich a obzrel si dvere. Boli dosť poškriabané, nie však zničené. Skúsil pohnúť kľučkou. Na jeho prekvapenie sa dvere otvorili. Vstúpil do izby a rozhliadol sa. Všetko bolo tak, ako to tam ponechal Irwin. Teda až na jednú drobnosť – v posteli niekto ležal. Opatrne pristúpil bližšie. Bola to Karina. Ležala schúlená do klbka, v labách pevne držiac prikrývku. Občas zo spánku mierne zafňukala, no inak ležala kľudne. Alzonf sa otočil, potichu odišiel preč a opatrne zavrel dvere. Na to sa zvrtol a pozrel do svojej izby.
„Toto bude nejaký čas trvať,“ sucho skonštatoval.
Bolo to približne takto: dívali sa jeden druhému do očí. Od vypätia sa im ježili obočia. Potili sa im ruky i mozgy. A keď to už vyzeralo, že súboj skončí nerozhodne, Risto vytiahol
ultimátnu zbraň, proti ktorej dokáže vzdorovať len málokto. A aj keď musel uznať, že Juri mal svoje nespochybniteľné kvality a osobne ho radil do nadpriemeru, proti chystanému
chmatu proste nemal šancu. Nemohol mať. Použil totiž mozgový závrt**. Stačila jedna seknuda, počas ktorej bol Risto nútený klipnúť očami. Prehral.
„Ha, mám ťa!“
Prosím o pozornosť! Dôležité hlásenie pre členov Odboja. Všetci sa okamžite dostavia do centrály. Opakujem. Všetci sa dostavte do Centrály. To to nie je cvičenie!
To vám bol rozruch. Agenti, ktorí boli roztrúsení po celom meste, sa ako jeden muž začali schádzať v centre mesta, kde sídlila Centrála, hlava celého Odboja. Za ani nie dve minúty už všetci stály v pozore pred Veľkou Hlavou. Tá na nich pozorne hľadela spoza svojho pracovného stola.
„Agenti! Máme problém.“
Ktosi v rade potichu zahlásil: „To mi je novinka.“ Povedať niečo také v prítomnosti Hlavy a dúfať, že si toho nevšimne, je ako chcieť od psa, aby nevyňuchal pečený biftek. V momente svojím výraznými očami vyhľadala toho opovážlivca, jemne ho nadvihla a potom prudko tresla o strop, až mu zaprašťali kosti v tele.
„Máte jediné šťastie, že vás potrebujem. V opačnom prípade by som vás jednoducho vyparila. Chcete ešte niečo dodať?!“ Agent, v rámci svojich možností, pokrútil hlavou. „Fajn!“ Uvoľnila ho a ten padol na zem ako vrece zemiakov. „Aby bolo každému jasné, tu nejde o nejakú detskú potýčku s Regimentom. V porovnaní s tým, čo sa k nám blíži, sú to len obyčajný šašovia, ktorí sa dožadujú pozornosti. Pretože, a to vám hovorím, to nie je otázka pravdepodobnosti, ale času. A v momente, keď to sem dorazí, budú mať tí byrokratickí idioti toľko pozornosti, že si budú priať, aby nikdy nevytiahli päty z lona svojej matky.“ Otočila sa na stoličke a imaginárne stlačila kontrolu na palubnej doske počítača. To, čo sa následne objavilo na obrazovke, vyvolalo u agentov ešte viac otázok, namiesto aby ich zodpovedalo. Teda až na jedného. Risto pristúpil o niečo bližšie. Nechcel a odmietal uveriť tomu, čo na vlastné oči videl. V živote musel pochovať veľa nepríjemných spomienok. Táto ho však očividne dohnala z jeho vlastnej minulosti...
...keď bol ešte len malý, päťročný sopliak, čo od nudy vykrádal potulných obchodníkov. Na tú noc do smrti nezabudne. Jeho rodina sa chystala na slávnostnú večeru svadby jeho sestry. Všetci boli zaneprázdnení prípravou na túto výnimočnú noc, a tak sa malému Ristovi nemal kto venovať. „Nezavadzaj!“ „Choď preč!“ Ku komukoľvek prišiel, ten ho odkopol ako nechcené mača. Trochu ukrivdený sa teda pobral von. Vzhľadom na finančnú situáciu v rodine ho fakticky vychovala ulica, takže nemal problém sa ňou potulovať celú noc. Tentokrát to však bolo iné. Sotva vyšiel dverami, obliala ho hustá hmla. Tak hustá, že si sotva dovidel na špičky topánok. V meste však, a špeciálne v tomto ročnom období, nebola ničím výnimočná. Čosi však bolo na nej zvláštne. Nevedel, čo presne, no cítil sa ako odsúdenec, ktorému sa čepeľ sekery dotýka hrdla. Tak skľúčený v živote nebol. A ten pocit rástol, až pomaly začínal prerastať v strach. Strach. Díval sa do hmly a v tom uvidel nejasnú siluetu ako sa k nej blíži. Vzduchom sa nieslo tlmené klopkanie o kamenné dlažby. Najradšej by bol v tom momente ušiel, bol však natoľko paralyzovaný, že sotva dýchal. A tak čakal, kto sa vlastne v tak otrasnom počasí zakráda ulicou. Netrvalo dlho a pred ním sa z hmly vynorila stará žena, oblečená v ešte starších pestrofarebných šatách,oblečených krížom cez seba po celom tele. Spočiatku sa na neho nedívala, takže videl len obrysy jej tváre. No keď sa pozrela
na neho, zdesene poskočil na mieste. Poznal ju. To by až tak nevadilo. Problém spočíval skôr v tom, že ju poznal zo svojich snov, či skôr nočných mor. Nemohla pred ním stáť. Bola len v jeho hlave. Avšak zuby o veľkosti kosačky na trávu ho rýchlo vyviedli z omylu. Zrejme by aj bol skončil ako čerstvá nakosená tráva za sparného leta, našťastie však zasiahol jeho otec a v poslednej chvíli ho odtiahol od nej preč.
„Bež dovnútra, rýchlo!“
Nebolo mu to treba hovoriť dvakrát. Utekal čo mu sily stačili. Jeho otec bol tesne za ním, lenže zatiaľ čo Ristovi sa podarilo dostať do domu, jeho otec toľko šťastia nemal. Tesne pred prahom ho čosi zastavilo. Malý Risto sa otočil a zdesene ho sledoval.
„Ocko, poď! Prečo tam stojíš?“
Hľadel na malého chlapca, stojac na mieste ako soľný stĺp a bez možnosti čokoľvek urobiť. V chrbte zacítil obrovskú pichľavú bolesť, ako keby sa mu tam niečo zavŕtavalo. Cítil však ešte čosi. Sklopil zrak a videl, ako sa mu okolo tela omotávajú tŕnisté chápadlá. Bolo mu to jasné. Pozrel na syna. „Zavri dvere, synak.“ Vzápätí ho to, nech už to bolo čokoľvek, prudko stiahlo do hmly. Potom už bolo počuť len ticho. Risto tam stál, civiac do ničoho a len ťažko si uvedomujúc, že naposledy videl otca. Keď sa za ním objavila jeho mama, na jej otázku, kde je otec, len ticho odpovedal: „Preč.“
Samotné mesto bolo do rána kompletne vyplienené a tých málo, čo prežili, sa rozpŕchli po krajine.
Hlava ho pozorne sledovala. Nebolo potreba psychických schopností, aby videla, čo sa honí jeho mysľou.
„Risto si vezme velenie operačnej jednotky, ktorá hermeticky uzavrie celý komplex. Dovnútra sa nemsie dostať ani molekula toho svinstva, je to jasné?“
„Stále ste nám však nepovedali, čo je to zač,“ ozval sa ktosi z radu.
„A čo si myslíte vy, že to je?“
„Mne to pripadá ako hmla.“
„Máte pravdu. Je to hmla.“
„Potom nechápem...“
„Detaily vám vysvetlí Risto. Dajte sa do práce.“
Risto viedol skupinu centrom mesta k obslužným šachtám. Bolo všeobecne známe, že členovia Odboja sa nikdy nestýkali, pokiaľ im neprikázali v rámci ich služby. Výnimku tvoria len Risto s Jurim. Prečo vlastne, je každému záhadou. Každý vie, že Juri je tak trochu... divný. Mnohé veci mu nedochádzajú vôbec, alebo neskoro, čo ho nie raz stalo život. No práve život je to, čo drží Rista u svojho parťáka. Raz mu totiž zachránil život. I keď to bola jasná náhoda, Risto je muž princípov a preto sa mu zaviazal, že mu to raz splatí. Treba povedať, že dvakrát nadšený z toho nebol, no chcel mať čisté svedomie. Osud doteraz chcel, že mu tú možnosť nedal. Doteraz.
Po niekoľko desiatok minút chôdze šachtov sa dostali na rázcestie, kde sa všetky spájali. Bol to jediný kontrolný uzol.
„Takže, ty...“
„Počkať! Najprv nám vysvetli, o čo tu vlastne ide. Prečo toľko povyku pre obyčajnú hmlu?“ Sotva dopovedal vetu, už pri ňom stál a svojimi mihalnicami mu dobre že nezodral kožu na čele.
„Dovoľ mi spýtať sa ťa na niečo. Už si mal nočné mory?“
Prikývol.
„Také, z ktorých si sa zakaždým skoro posral?“
Opäť prikývol.
„Tak si ich predstav ako skutočné, ktoré ti behom sekundy jedným šmahom úhľadne a s chirurgickou presnosťou oddelia hlavu od tela. A zvyšok tela ti zmasakruje do nepoznania. Pekná predstava, však?“
Teraz už neprikývol.
„Tam vonku,“ otočil sa k ostatným, „sa nachádza vec, ktorá zhmotňuje vaše najväčšie obavy. Také, o ktorých máte strach hovoriť i pred sebou samým. Tak ak nechcete, aby ste sa stretli so svojím temným ja, vrelo vám odporúčam dokonale uzavrieť každý jeden vchod do mesta. Pochopili sme sa?“
Odpoveďou mu bolo zborové rozpŕchnutie sa agentov na všetky strany, snažiac sa predbehnúť jeden druhého. Čo však nepredpokladal, a pritom mal, bol Juri. Azda by nebol nikto, kto by netvrdil, že je proste idiot. Risto by bol za normálnych okolností s nimi súhlasil. Lenže nemohol. Napriek úmornej snahe ho totiž spoznal. Či presnejšie odhalil jeho malý svet, v ktorom si spokojne žije. Nech totiž urobil sebenepochopiteľnejšiu vec, v jeho chápaní dávala dokonalý zmysel. A zmysel jeho úteku dával taktiež dokonalý zmysel. Ten dôvod mal aj meno – Karina.
Bežal za ním, čo mu sily stačili. Nestačilo to však. Dúfal, že ho aspoň zhliadne, keď sa dostane von. Nanešťastie bol Juri rýchlejší, než on. Jediné, čo videl bol nekonečný zástup stromov. Bolo tam však ešte niečo. Oku neviditeľné, no jeho zmyslom to neuniklo. Niečo ako nejasný šepot, šum na prahu počuteľnosti. Hmla sa blížila. A on musel naháňať zamilovaného blázna, ktorý sa chystá v mene lásky spáchať samovraždu. Za bežných okolností by ho nechal tak, lenže toto neboli bežné okolnosti a už vôbec mu nechcel dovoliť zmariť jeho niekoľko ročné čakanie, aby mu mohol konečne zachrániť zadok, a tak splatiť dlh voči svojmu svedomiu.
Karina mala sen. Po dlhej dobe. A súdiac podľa jeho obsahu si želala, aby žiadny nemala po ešte dlhšej dobe. Skôr ako sen to skôr pripomínalo zhluk nejasností o čomsi a o komsi. Pravdu povediac si ani nebola istá, či ešte stále sníva alebo nie – do značnej miery to boli sny blúznivé. Keď sa však element nejasnosti „ktosi“ pretransformoval na element jasnosti „kto“, rázom si želela, aby ešte strávila nejaký ten čas v chaotickom svete. Tam mala aspoň istotu, že sa jej nič nemôže stať a prinajhoršom mohla očakávať spotené telo po drsnej noci.
Spotené telo... Jednoduchá logika veci hovorí, že ak sa Jurimu páčila Karina v „normálnom rozpoložení“, a že ak to skombinujeme s faktom, že spotené telá vo všeobecnosti pôsobia nesmierni sexi, tak Juri sa myšlienkami povzniesol nad pozemský život a jeho myseľ sa dostala do siedmeho neba. Bez ohľadu na živočíšnu príslušnosť, akákoľvek živá bytosť v takomto stave absolútne nereaguje na vonkajšie podnety a je v absolútnom delíriu. Rušná noc v uzavretej izbe s nulovým vetraním však spôsobila, že sa vo vzduchu nachádzal špecifický pach, ktorý spôsobil, že Juriho myseľ sa povzniesla ešte vyššie, do neba ôsmej úrovne. Delírium na druhú.
Bohužiaľ, Karina pre jeho nadšenie pochopenie nemala, a tak, keď sa prebrala a vyčerpaná rozlepila oči, prvé, čo uvidela, bol neznámy chlapec, čo slintal nad jej posteľou. To ste mali vidieť. Tá rýchlosť, ako sa pozviechala, tá obratnosť, akou sa zvrtla na posteli a tá presnosť, akou v tej rýchlosti dokázala otvoriť dvere bez toho, aby vyleteli z pántov. Vrieskala na celý dom, len aby zobudila Alfonza, ktorý spal na tom, čo ešte len včera bolo posteľou.
„Čo je, čo sa deje?“
„Tam! V mojej izbe! Niekto tam je!“
Alfonzovi sa to nechcelo príliš veriť. Keď však vstúpil do Irwinovej izby, musel svoj postoj radikálne prehodnotiť. Schmatol Juri za tričko a šmahom ho vyhodil von z izby. Ten si až po dopade na tvrdú zem začal bolestne uvedomovať, čo sa deje. V záchvate strachu a paniky sa odplazil do Karininej izby. Napadlo, že by mohol vyskočiť von oknom a problematiku lietania by vyriešil počas pádu. Jeho plán však, aj napriek nespornej elegancii, mal jednu závadu; Alfonz ho dostal skôr. Začal ho mlátiť hlava-nehlava. Na toľký a už vôbec nie na hocijaký povyk neboli tunajší obyvatelia zvyknutí, a tak začali vyzerať na oknách, čo sa to vlastne deje. Nevideli vôbec nič, zato počuli však úplne všetko. Napríklad aj to, ako Karina kričala, aby s tým už konečne prestal, lebo ho zabije. To slovo vyvolalo u susedov všeobecný nepokoj, no boli príliš fascinovaní danou situáciou nato, aby zavolali Bezpečnosť.
„Zavolaj Bezpečnosť,“ povedal Karine po tom, čo udychčaný si sadol na jej postel. Ani si neuvedomil, čo sa vonku začínalo diať. Všimol si toho až potom, čo sa Karina postavila k oknu a vydesene zhíkla. Pohľad, ktorý sa mu vzápätí naskytol, bol akoby vystrihnutý z tých najhorších hororových predstáv.
„Čo je to?!“
„Ani to nechcite vedieť,“ oznámil mu Risto, ktorý uzavrel dvere a okno a prikázal im čušať.
Láska bolí. Či už kvôli tomu, že vás opustila, alebo kvôli tomu, že vám jej brat rozbil ústa. Juri si tento holý fakt začal uvedomovať v momente, keď sa ho Risto snažil dať ako-tak dohromady.
„Čo to má všetko znamenať? Kto ste?!“ dožadoval sa Alfonz vysvetlenia.
„Buďte ticho!“
„Ale čo? A keď nie?“
„Potom toto,“ ukázal Risto na okno.
Alfonz sa tam pozrel a okamžite nato odskočil od okna ako mačka od vodnej kúpele. Sotva lapal po dychu. Takýto úzkostný strach zažil naposledy ako malý chlapec. A to presne vtedy, keď sa mu snívalo, ako ho naháňal celý roj lietajúcich extrémne jedovatých a o nič menej extrémne mäsožravých pavúkov. V skutočnosti neexistovali. On však jedného z nich videl na vonkajšej strane okna.
„Čo...? Ako...?“
„Sadnite si na zadok a čušte. Ty tiež, Karina.“
„S kadiaľ viete moje meno?“
Posadil Juriho a opatrne ho oprel o posteľ. Bol otĺknutý, ale inak v poriadku.
„Sme z Odboju a vy ste ho vôbec nemuseli až tak zmlátiť.“
Odboj. Zatiaľ čo Regiment vzbudzoval u obyvateľov strach, Odboj obdiv. Teda ja tu mám dvoch členov slávneho Odboja a jedného z nich som zmlátil, pomyslel si Alfonz.
„Je mi to ľúto. Nevedel som...“
„Nabudúce by bolo dobre sa najprv opýtať.“
„Áno.“
Risto sa pozrel na Karinu a vzápätí na Juriho. Ak existovalo niečo ako zapamätania si hodný moment, tak tento tu spĺňal jeho popis do posledného puntíku. On sa díval na ňu s neskrývaným blahom, ona na neho ako retard na čokoládový puding s jahodami.
„Čo je to?“ spýtal sa Alfonz.
Za dverami bolo počuť, ako sa niečo ťažké, slizké a s chápadlami posúva po drevenej podlahe. V takej situácií ťažko povedať, čo je strašnejšie – či fakt, že to tam je, alebo nepríjemné vŕzganie dreva.
„To je relatívne,“ hlesol potichu, pričom nespustil z dverí oči. „A v tomto momente aj nepodstatné.“ S veľkým rachotom sa čosi oprelo o dvere. Bolo počuť, ako sa zapichuje do dreva.
„Nemám ten pocit,“ nesúhlasil Alfonz. „Podľa mňa to podstatné je.“
„Dobre teda. Vidíte tú hmlu vonku? Tak to nie je hmla.“
„Čo to potom je?“
„Čo? Hmm, to je dobrá otázka.“ Na chvíľu sa zamyslel. „Pravdu povediac to nikto nevie s určitosťou vysvetliť. Už ste niekedy zažil nálet kobyliek?“
„Raz.“
„Fajn. Tak to máte hrubú predstavu o tom, čo to vlastne je.“ Postavil sa a opatrne podišiel k oknu. „Pasie sa,“ šepkal. „Pasie sa na nás, na našom strachu. Zhmotní vaše najtemnejšie nočné mory a postaví ich rovno pred vás. Môžete pred nimi utekať, môžete s nimi bojovať. No nakoniec vás aj tak doženú a urobia vám také nepredstaviteľné veci, o ktorých radšej ani nechcite vedieť.“
„Odkiaľ to viete?“
Risto sa zahľadel do nejasnej diaľavy kamsi za oknom. „Videl som to.“
„Ocko, poď! Prečo tam stojíš?“
Hľadel na malého chlapca, stojac na mieste ako soľný stĺp a bez možnosti čokoľvek urobiť. V chrbte zacítil obrovskú pichľavú bolesť, ako keby sa mu tam niečo zavŕtavalo. Cítil však ešte čosi. Sklopil zrak a videl, ako sa mu okolo tela omotávajú tŕnisté chápadlá. Bolo mu to jasné. Pozrel na syna. „Zavri dvere, synak.“ Začali sa mu agresívne zapichávať do tela. Vyžierali mu telo, kúsok po kúsku. Keď ho už spredu ohlodali prakticky až na kosť, prišlo k nemu akási vec. Malými nožičkami sa po jeho chrbte vyštverala až na jeho hlavu. Sadlo si to tam a chvíľu nič nerobilo. Odrazu sa však zospodu otvorilo a behom sekundy sa nasadilo na jeho hlavu. Kompletne ju to zožralo. Vzápätí ho to, nech už to bolo čokoľvek, prudko stiahlo do hmly.
Ako tak na to spomínal, úplne zabudol na situáciu okolo seba. Jeho myšlienky boli vypočuté a prakticky okamžite sa na vonkajšej strane prisala tá vec. Risto odskočil od okna. Všetci do jedného čakali, čo sa bude diať. Chvíľu sa tá vec len tak slizko posúvala po skle.
„Možno odíde,“ šepla Karina. Keď sa to odrazu otvorilo a začalo prerezávať okno, musela rýchlo prehodnotiť svoj názor. „A možno ani nie!“
„Musíme vypadnúť!“
„Tam vonku? Zbláznili ste sa?!“
„Nepáči sa mi o nič viac, ako vám. Nemáme však na výber. Ak tu zostaneme, do minúty nám všetkým zožerie hlavy.“
Sklo prerazilo a vec spadla za pohovku pod oknom. S napätím čakali, čo sa bude diať. Nedialo sa nič.
„Pomaly a hlavne potichu teraz otvoríme dvere a vypadneme odtiaľto,“ navrhol Risto.
„Súhlasím.“
Alfonz pomaly položil ruku na kľučku a ešte pomalšie ňou pohol. Cvaklo to. Reakciou bolo, že tá vec sa za pohovkou pohla. Opatrne pohol kľučkou až na doraz a začal otvárať dvere. Keď už bol asi v polovičke, hlasito zavŕzgali. Okamžite prestal.
„Pardon.“
Jeho ospravedlnenie akosi nenašlo pochopenie u tej veci, ktorá rýchlosťou blesku vyskočila poza pohovky a namierila si to rovno na Rista. Ten sa v poslednej sekunde uhol a vec narazila na dvere. Neváhal ani chvíľu a prudko nimi tresol o stenu. Vec zakvílila od bolesti, no ešte žila. Všetkými silami sa snažila odtiaľ dostať.
„Rýchlo!“ kričal Risto. „Choďte na ulicu, ja to zadržím!“
Keď už boli všetci von, vec sa pomaly dostávala zo zovretia dverí. Spoza hrán už začalo vystrkovať tie svoje malé nožičky. Rýchlosťou blesku pribuchol dvere a ešte väčšou rýchlosťou odišiel za ostatnými. Tí na neho čakali pred vchodom do reštaurácie.
„Čo teraz?“ opýtala sa Karina.
„Musíme sa dostať do Centrály.“
„Blázniš?!“ zdesil sa Juri. „To sú dobre dve kilometre cesty. To nemôžeme zvládnuť!“
„Nemáme na výber. Musíme.“
„Nevidel si tie veci?“
„Tie veci sú všade. A radšej zomriem pri pokuse zachrániť sa, než tu rezignovane stáť a čakať, kedy si na mne posvačia.“ Zvuky ďalekých príšer, ktorých mená sa ani neodvážil hádať, mu dali za pravdu.
„Behať?“
„Nie, tým by sme len zbytočne upútali pozornosť.“
„A skupinka ľudí, čo sa plíži mestom, nápadná nie je?“ podotkol Alfonz.
Šli potichu, no nie pomaly. Očami kĺzali po okolitých budovách, ktoré bolo sotva vidieť. Len Juri kĺzal očami aj po Karine a nebyť hmly, zrejme by so bol do nej aj zavŕtal. Karina jeho túžobný pohľad cítila, a tak sa radšej skryla za Alfonzove nohy.
„Stojte!“ prikázal im Risto.
„Čo sa deje?“ opýtala sa Karina.
„Psst!“ Napínal uši, aby započul aj to najjemnejšie zakašľanie (za predpokladu, že tam ešte ostal niekto, kto by zakašľať vedel). „Rýchlo dnu!“
Mali však smolu. Všetky dvere boli pozatvárané. Ľudia ich v panike pozatvárali, keď začuli výkriky. Dokonca aj pozatvárali okná, za čo im patrí pochvala. Lenže, bohužiaľ, zabudli utesniť vetracie šachty.
„Sakra! Musíme sa rýchlo niekam skryť.“
„Kamarátka má obchod len niekoľko blokov odtiaľto. Možno ešte bude mať otvorené.“
„Fajn, veď nás.“
Tentoraz mali šťastie. Mariatina obchod nezamkla. Síce by to nijak nepomohlo, no už len z princípu by ste to čakali. Takže keď Karina bez problémov otvorila dvere, nasačkoval sa pred ňu Juri a chcel to skontrolovať. Nikto však na jeho kontrolu nečakal a všetci vošli dovnútra, čím mu dali jasne najavo, kam si môžu svoju kontrolu strčiť.
„Za pult a k zemi.“
Čupli si a čakali. Nikto nevedel, prečo vlastne a úprimne, celkom presne to nevedel ani Risto. Tam vonku sa mu zdalo, že niečo počul. A aj keď si tým nebol istý, nechcel nič riskovať. Ako vysvitlo o sedem sekúnd neskôr, dobre urobil. Dum! Dum! Jeden z druhým si vymenili pohľady. Dum! Dum! Tresk! Tovar uložený na policiach začal zoskakovať na zem. Čo sa rozbiť mohlo, to sa rozbilo, čo sa rozsypať mohlo, to sa rozsypalo, čo sa rozliať mohlo, to sa rozlialo rovno na nich.
„Fúúj!“
„Ticho!“
Opatrne nakukol spoza pultu. Nič nevidel a ako si uvedomil, ani nič nepočul. Teda aspoň na chvíľu. Dum-vŕŕ! Obrovská špilkovitá noha sa zapichla a následne aj zavŕtala do zeme. Potom aj druhá, a i tretia; zastavilo to. Prečo, to netušil, no nemienil tam zostať a zisťovať to.
„Musíme sa odtiaľto dostať.“
Karinu napadlo, že by mohli využiť zadný vchod, ktorým sa priváža tovar. Otočila sa a nakukla do chodby tam vedúcej. Nezdalo, že by tam niečo bolo. No v momente, keď sa chcela otočiť naspäť k ostatným, v kúte zbadala... osobu. Bol to normálny človek. A kýval na ňu. Niekto iný na jej mieste by sa bol asi riadne zľakol, nie však ona, čo ju dosť desilo.
„Karina? Deje sa niečo?“ vyzvedal Alfonz.
„Čo? Ehm,... nie, vôbec nie.“ Počas tej chvíle, čo sa pozrela na svojho otca, syihla tá osoba zmiznúť.
„Naozaj?“
„Jasné. Čo som to.. Aha, hej. Počujte, tu vzadu je východ.“
„Super.“
„Má to však háčik.“
„Aký?“
„Nevedie späť na ulicu. Teda aspoň nie hneď.“
„V tomto momente to vítam. Fajn, ideme.“
Ulica za obchodom bola veľmi úzka, tak akurát pre jednu osobu. Zoskupili sa do radu a opatrne napredovali. Pozerali buď pred seba alebo nad seba, len Juri sledoval Karinu. Veľmi pozorne, úpenlivo pobehoval svojím pohľadom po jej dokonalých krivkách. Pri chôdzi mierne kývala zadkom do strán, čo ho neskutočne hecovalo. V jeho stave by však aj kýchnutie znamenalo pozvánku na sexuálne orgie. Karina si však jeho páľavých očí na(ne)šťastie neuvedomovala; jej myseľ bola plne zamestnaná záchranu svojho tela.
Po chvíli zabočili prudko doľava a cestička rázom končila. Namiesto nej sa pred nimi objavil obrovský sklad v nie práve najlepšom stave. Betónový prístrešok vysoký niekoľko metrov bol deravejší než slovenské cesty, oplotenie redšie než vlasy dôchodcu a vzduch zatuchlejší než peňaženka bezdomovca. Preto vo svetle týchto skutočností vyznie fakt, že sa ešte aktívne využíva, prinajmenšom zaražajúco. Keďže sa však jedná o jedinú prístupovú cestu k Mariatinmu obchodu, musia to strpieť.
„Prečo stojíme?“ pošepky sa opýtal Alfonz.
„Niečo som začul.“
Za ich chrbátmi bolo naozaj čosi počuť. Znepokojoval ich vzdialený škrabot. Tichý, jemný a nesmierne dotieravý. Nič však nevideli. Otáčali sa na mieste a mapovali okolie, no okrem všadeprítomnej hmly nevideli absolútne nič, čo by ten zvuk mohlo vydávať. Zvuk sa zmenil na zvuky a ich začala ovládať panika. Späť sa vrátiť nemohli a ďalej ísť nechceli. Okolie im brnkalo na nervy. Samozrejme, toto všetko šlo mimo Juriho, ktorý sa skláňal nad Karinou ako Drákula so slamkou v ruke snažiaci sa nájsť v tom šeru plechovku s krvou typu AB negatív.
Tak strašne chceli vedieť, čo tie zvuky spôsobuje, až boli ich prosba vypočutá a pred nimi sa z čista jasna objavil roj mechanicko-biologických pavúkov. Alfonzovi sa v tej chvíli pred očami premietol celý život. Karina stiahla chvost medzi nohy a ak je vôbec možné, aby drak sklopil uši, tak presne to aj urobila. Situácia vyzerala byť beznájdená, život však opäť raz dokázal, že jeho zmysel pred dramatičnosť nepozná medze, keď behom minúty sa všetci nasačkovali do starého obytného bloku. To, že tam bola totálna tma, im ešte nedochádzalo.
„Ako si vedela, že je tu vchod?“ zaujímal sa Alfonz.
„Ani neviem,“ odpovedala Karina do tmy. Opak však bol pravdou. Nemohla však povedať, že videla neznámeho chlapca za kermi, ktorý na ňu kýva lampášom v ruke.
Nastala chvíľa ticha. Za ňou ďalšia. A po nej sa ozval len tupý zvuk dopadnutia kdesi pred nimi.
„Som tam, kde si myslím, že sme?“ opatrne nadhodil Risto.
„Záleží od toho, čo si myslíš,“ odpovedal mu Juri. Kvôli tme sa už nemal ako dívať na objekt svojej túžby a tak jeho mozog dostal facku od reality rovno medzi oči.
„Si myslím, že si myslíš, že si myslím, že sme tam, kde by som si radšej nemyslel, že sme.“
„Myslíte?“ zarazene dodal Alfonz.
„Obávam sa, že áno.“
„Aha.“
Šťastie, že v tej tme nedovideli ani len na špičku svojho nosa. Inak by sa museli trápne dívať jeden druhého.
„Čiže...“
„Obytný blok,“ prerušil ho Risto.
„Máš nejaký nápad?“
„Nuž, ako to vidím ja...“ zamyslel sa. „Teda, ako by som to bol videl ja, máme tri možnosti: alebo sa vrátiť, alebo ísť ďalej.“
„A tretia?“
„Namieste zomrieť.“
Juri nad tým chvíľu uvažoval. Musel uznať, že tretia možnosť mala svoje čaro, vadilo mu však jej permanentné riešenie. „Neviem ako vy, ale ja volím číslo dva.“
„To mi všetci. A teraz, keď sme si už demokraticky vysvetlili našu blízku budúcnosť, by bolo dobré vyriešiť náš druhý problém.“
„A síce?“
„Že nič nevidíme.“
Ťarcha reality na nich dopadla ako dane na živnostníka. Keď už to začínalo vyzerať aspoň trochu nádejne, život ich nakopal do zadku a vysmial do tváre. Aby však neprišiel o vynikajúce predstavenie, trochu im pomohol. A to tak, že všetci vycivene sledovali na opačnú stranu chodby, kde sa vo dverách sama od seba objavil lampáš, sám sa položil na zem a sám sa zapálil. No, sám. V Karininých očiach ich zapálil záhadný chlapec. Keď sa pri jeho zapaľovaní pozrel na ňu, svetlo v jeho očiach zaihralo. Následne pomaly odkráčal preč. Opäť.
Nejaký čas tam len tak nehybne stáli. Neboli si celkom istý, čo si majú o tom myslieť. Fakt, že na podlahe bol zapálený lampáš, ich nesmierne hrial u srdca. Ich mozog však kategoricky odmietal, že by sa lampáš dokázal takpovediac obslúžiť sám. Karina, samozrejme, takéto myšlienky nemala. Ju skôr trápilo, kto ho tam dal. Nie, že by si nevážila jeho pomoci, no štvalo ju, že k nemu nevie priradiť konkrétnu osobu.
Opatrne sa preplietla pomedzi ostatných a namierila si to rovno do dverí. Šla pomaly, nie však opatrne, ale so záujmom. Po celý ten čas nespustila z horiaceho plamienka oči. Vošla do dverí. Napravo nikto, naľavo nikto.
„Je to v poriadku,“ zavolala na ostatných.
Tí sa ku naj vovalili ako kúdol prachu. Rista takéto veci dosť vyvádzali z miery. Nevadili mu veci ako také, len ich podstata, a síce, že ani za svet ich nevie vysvetliť. Neistota ho najviac štve, najmä v takejto situácii, ktorá si vyžaduje pevnú ruku vodcu. Nikto síce nepovedal, že tým vodcom je on, nikto sa však nehlásil, tak prečo tú rolu neprevziať, že.
Vydali sa na druhý koniec obytného bloku. Nie že by ho chceli preskúmavať, to nie. Rozhodne nemali záujem zisťovať, kto, resp. čo tam na nich čaká. Bar s chladením Šaparom to asi nebude, takže nemali dôvod sa obťažovať. Oveľa väčšmi než neprítomnosť alkoholu ich trápila prítomnosť ticha. Nie však obyčajného ticha, ale ticha agresívneho, takého, ktoré sa vplíži do vašej hlavy a rozpúta fantastický večierok bez toho, aby vás naň pozvalo. Ich mysle vytvárali ilúzie pohybu a hluku. Keď šli schodmi, zdalo sa im, že ich niekto prenasleduje. Keď šli rovnou chodbou, mali pocit, že to vlastne chodba ani nie je. A keď zachádzali za tmavý roh, báli sa, či na nich neurobí „bu-bu“ sám život. Scooby-Doo bol voči nim psím stelesnením odvahy.
Po asi pol hodine napredovania narazili na problém. Teda, aspoň Risto mal ten pocit.
„Stojte!“
„Čo je, čo sa deje?“ vyzvedal Alfonz.
„Psst!“
Nastražil uši. Čosi bolo počuť, a to čosi sa približovalo. A ak počul dobre, to niečo sa približovalo zo všetkých strán. A čím to niečo bolo bližšie, tým zreteľnejšie bolo, čo za nimi ide.
„Mnísi,“ šepla Karina.
„Hej,“ prisvedčil Risto. „Asi nám idú dať posledné pomazanie.“
Netrvalo dlho a do miestnosti sa vyvalilo svetlo, tlmené, jemné, skoro až priateľské. Nedalo sa to však povedať o ich majiteľoch. Áno, ich oblečenie bolo fajn, do istej miery. Kapucne zakrývali ich tváre, tiež do istej miery. Lenže to, čo z nich vyčnievalo, bolo jednoducho odporné.
„Narušili...“
„...ste naše...“
„...územie.“
Do uší sa im dostal zvuk dokonalého surroundu, ktorý ich na malú chvíľu upokojil.
„Pardon?“ skúsil Juri.
„To...“
„...je...“
„...neprípustné.“
Inak kľudné hlasy zazneli trochu ostrejšie. „Nejete syr***!“
„SYR!“ zvolali všetci.
„Je nám to ľúto...“ vyhlásila Karina.
„Trojuholníkový syr vraví, že trojcípy svet sa musí vrátiť späť na osvietenú cestu kysnutia.“
„KYSNUTIA!“
„Vaša prítomnosť v posvätnej svätyni je urážkou pliesne. Musíte odísť.“
Všetci sa na seba zdesene pozreli.
„Ukážeme...“
„...vám...“
„...cestu.“
Nenamietali. Aj keby chceli, boli príliš v šoku na to, aby to dokázali. Boli radi, že prežili stretnutie s nimi. Kto im len toto uverí...
Cesta bol dosť napätá, našťastie však netrvala dlho. Obytný blok končil tesne u mestských hradieb. Mĺkvo ich vypustili von a rovnako mĺkvo sa vytratili. A oni si rázom uvedomili, že sa opäť ocitli uprostred hustej hmly. I keď teraz to vyzeralo, že začína ustupovať. Kým však odíde sa treba udržať pri živote.
Ozvalo sa tiché bzučanie, ktoré postupne silnelo.
„Kto to bol?“ vyštekol Risto.
„Ja,“ priznal sa Alfonz.
„To ste sa nemohli ovládnuť?! Nie, nič mi nehovorte, ešte by ste mohli privolať niečo horšie. Takže, padáme!“
„Kam?“
„Do Centrály.“
„Je tam bezpečne?“
„To zistíme, až tam dorazíme.“
Bežali. Bežali rýchlo. Bežali ešte rýchlejšie. Bežali rýchlejšie než ich vlastné tiene. Ani to im však nestačilo. Hejno robotických pavúkov ich obkľúčilo rýchlosťou blesku. Boli v obkľúčení a rozhodne to nevyzeralo na to, že to prežijú. Teda aspoň nie v jednom celku. Už-už to vyzeralo, že sa nich vrhnú a spravia im čosi veľmi nepekné. Zrazu sa však začali správať veľmi podivne. Skoro to vyzeralo, že sú zmätené, skoro až vystrašené. Zrazu začali vytvárať koridor ako keby tamať prechádzal Mojžiš. Všetci do jedného sa zahľadeli tým smerom. A všetci do jedného skoro dostali infarkt v momente, keď zbadali, kto že to odtiaľ ide.
„Trent?“ hlesol Alfonz.
„Nemožné,“ podotkol Juri.
„Vylúčené,“ podporil ho Risto.
Zároveň s ním sa začínala rozplývať aj Hmla. Pavúky brali nohy na plecia a tí, ktorý to nestihli, na mieste uhynuli.
Trent sa na nich chvíľu díval. Výraz na tvári mal taký neosobný, ako keby tam nebol. Ešte zopár sekúnd sa udržal na nohách a potom padol na zem ako vrece zemiakov.
Otvoril oči. Videl len veľmi rozmazane, tak ich naspäť zavrel. Po chvíli to skúsil znovu. Teraz už videl lepšie. Videl, že leží v posteli, že tá posteľ je v povedomej miestnosti a tiež, že sa nad ním skláňa Alfonz.
„Karina, prebral sa.“
„Bolo na čase,“ zašvitorila odkiaľsi.
Trent si nebol istý, či mu ten hlas znel práve najpríjemnejšie. A nemýlil sa.
„Asi si ešte pospím,“ odsekol.
Karina sa na neho zahľadela. „Áno, je to starý dobrý Trent.“
Cítil ako ho opäť premáha únava.
Zaspal.
* Mať vždy dostatok chľastu a schopnosť si ráno pamätať svoje meno.
obchody.
** Mozgový závrt je neskutočne agresívny psychologický výpad proti nepriateľovi. Trik spočíva v zavŕtaní sa pohľadom cez škáru medzi očnou bulvou a lebkou až do mozgu, ktorý vyvolá u protivníka na malú chvíľu záchvat paniky. Len ozajstný majstri ho dokážu zvládnuť.
*** Mnísi misy Trojuholníkového syra, alebo tiež len Mnísi. Ich pôvod a minulosť je dosť nejasná, čo je spôsobené faktom, že ju nikto neskúmal. Žiadny blázon sa totiž nenašiel, aby to skúsil. Z toho málo sa vie len toľko, že pochádzajú zo starobylých lesov krajiny Panvica. A to je tak asi všetko. Zvyšok „zaručených informácií“ pochádza z informačných kanálov druhej a niektoré i z tretej ruky. Hovorí sa, že do Ryhy prišli preto, aby našli stratené stádo oviec a priviedli ho tak späť na svätú cestu Trojuholníkového syra.

Peter Henkel

Peter Henkel

Diskusia

Peter Henkel
Upps, zdá sa, že sa mi to stalo opäť. Už toľko som toho popísal, že sa mi začínajú pliesť mená. Teda tam, kde je Irwin, má byť Trent.
01.03.2009
Peter Henkel
Ja viem, že je to zlé, ale že je to až také zlé, že to každý ignoruje, to som nevedel.
02.03.2009
zuna
nieee, neboj, ja sa sice cez to prehryzam uz druhe dopoludnie popri praci, ale ked to docitam dam feedback :)
03.03.2009
Peter Henkel
Zabudol som ešte na jednu vec. Prvýkrát v živote som písal aj horor, takže prosím, buďte ku mne v tomto smere zhovievavý a poraďte, na čom by som mal popracovať.
03.03.2009
jurinko
Citaj si to po sebe. Veci typu \"tvaroch\" namiesto \"tvaroh\" su sice detaily, ale dost mi vadili. A casto sa zaoberas nepodstatnymi vecami. Nepamatam si tie ine diela, ale bolo by fajn si aspon zlahka zrekapitulovat, kto su agenti Odboja a kto Regimentu. Ak tam maju mat nejaku ulohu. Co Regiment nemal. Takze to bolo uplne zbytocne. Radsej sa sustred na udalosti, ktore smeruju k deju, nie na take, ktore akoze vytvaraju plasticky svet, lebo sa v nom zamotas a zbytocne to odvadza od podstaty. Nehovoriac o tom, ze sa ti tym aj tak nepodari vytvorit plasticky svet. No a k deju, to bola klasicka zalezitost typu \"Pitch Black\", cize ma to prilis neohurilo. Ale je fakt, ze dobre napisat horor je dost tazke, pretoze najstrasidelnejsie su veci, ktore nevidime, nie to, ze nieco niekomu zozerie hlavu za sekundu (to mi prislo normalne komicke, nejaka lopta, co sa ti nafukne na hlavu a zozerie ju :-D ). Nabuduce viac atmosfery, menej takej akejsi ironie, menej priser a viac bezdovodneho zla. A bude to dobry horor. Dal som 5
03.03.2009
Peter Henkel
Mojím cieľom nebolo vytvoriť horor v pravom slova zmysle, len zakomponovať jeho prvky, aby to len vyzeralo ako horor. Už si niekedy odo mňa čítal niečo seriózne? :D Mojím cieľom nie je vytvoriť plastický svet, alebo nejaký epický v štýle LOTR. Odboj a Regiment budú hrať a hrajú dôležitú úlohu, postupne sa im budem venovať viac, alebo menej. Čo sa týke nepodstatných vecí, priblíž mi to bližšie. Čo je u teba nepodstatné?
03.03.2009
jurinko
Napriklad cely dialog medzi agentami Regimentu na streche, to, ze ju sledovali, to, ze tam vobec boli. Nemalo to nijaky vplyv na dej ani na postavy. Len sa to tam samoucelne mihlo. Preto to bolo nepodstatne.
03.03.2009
Peter Henkel
Lenže ako inak by sa dozvedeli o Kariniom probléme? Okrem toho som tu aj vysvetlil, čo robí Regiment a čo Odboj. Treba však na vedomie, že jednotlivé poviedky nemôžeš brať čisto individuálne. Celý príbeh píšem totiž v štýle seriálu, teda všetko odhaľujem postupne. Až ku koncu začne všetko dávať dokonalý zmysel. Teda, aspoň dúfam ;)
03.03.2009
zuna
povodne so chcela kliknut 6/10, ale potom som sa dostala k casti kde sa zacali mnozit tie kvazi vtipne prirovnania: deravejší než slovenské cesty, oplotenie redšie než vlasy dôchodcu a vzduch zatuchlejší než peňaženka bezdomovca, a potom este daco so zivnostnikom a danami, grrrrrr(ale uznavam ze toto nie je konstruktivna kritika, len vravim, ze mi takyto sileny humor robi husiu kozu).tak som ubrala 2 body.
k veci:
1. vadili mi cechizmy (kludne, hejno ...)
2. chybali mi opisy postav, prostredia, vobec si neviem predstavit ako to tam vyzeralo, ziadne charakteristiky (uvedomujem si ze to uz je tretie pokracovanie, ale predsa pribudli nove postavy, skutocnosti atd)
3. nesuhlasim s jurinkom, odbocky od deja smerom k \"nepodstatnym veciam\" ak su spravne pouzite maju v knizkach svoj vyznam, spomaluju tempo rozbehnuteho deja, stupnuju napatie, citatelova zvedavost na hlavnu liniu rastie o osudy epizodickych postav, alebo cez ne autor sprostredkuva dalsi pohlad na hlavne dianie. ale to nebol tento pripad. jednak takto rast do sirky sa da v romane a nie v poviedke, a tiez to nebolo bohvieako zvladnute.
4. otvara to privela tem naraz, dufam, ze sa nemylim, ale minule toho trenta zatkla nejaka policia alebo co? teraz pribudli regiment a odboj, ktory ju pre cosi sleduju,... ja viem ze to mas asi domyslene, ale mi to pripada, ze sa skace z veci na vec a tak sa nejak stracam lebo vsetko je otvorene
5. ale najdolezitejsie, nemalo to drive. Nestrhlo ma to, a to neviem popisat kvoli comu bolo.
6. co sa tyka hororovej sceny, tak strasidelnejsi ako ta prisera mi pripadali mnisi s plesnivym syrom :)
Uff, tak lahko sa kritizuje, tak tazko sa pise .
03.03.2009
Peter Henkel
1. beriem na vedomie
2. beriem na vedomie
3. nechápem, priblíž a konkretizuj
4. ako som už spomínal, mnohé veci sú len otázkou jednej časti. Hlavné dejové linky sú/budú tri, pričom v druhej polke štvrtá nahradí tretiu. Nebudú však samoúčelné, ale dokonale zapadnú do deja ako takého.
5. tu nič nemôžem spraviť
6. toto beriem ako kompliment
Ešte šťastie, že písanie ma baví, lebo inak by som sa na to už dávno vykašľal. Očividne je totiž úplne jedno, čo to zbúcham za jeden deň, alebo za pol roka. Vyškrtol som tri už značne rozpracované koncepty, siahol som si na dno svojích schopností. Človek by čakal, že aspoň niečo na tom bude dobré. Mýlil som sa. Aj tak to bol odpad. Nuž čo, zo mňa spisovateľ nikdy nebude a celú svoju predstavivosť môžem zavesiť na klinec nech tam hnije.
04.03.2009
zuna
no ja neviem, ci mam pravo sa este dalej vyjadrovat, lebo zial tiez nemam recept na pisanie:( keby som mala bola by zo mna rowlingova a valala by som sa v dolacoch,ehm librach na kapverdach.
ale s tym bodom 5. sa praveze da daco robit: skus si spomenut na knihy, ktore si cital a boli na jeden dych, a rozmysliet si co ta na hnalo aby si cital dalsiu a dalsiu stranu a nezazmuril oka kym nedocitas. (to je vsak dost znakom komerciny, ale ved nevadi) a tak identifikovat, cim citatela zaujat. noo, tusim si idem vziat svoje rady k srdcu, hehe
04.03.2009
jurinko
Mozno som sa nevyjadril uplne jasne, zuna. Tie odbocky mi vadili v tomto konkretnom diele, prave preto, lebo neboli zvladnute, nie vseobecne. Ked je to zvladnute, tak aj prirovnanie o zivnostnikovi a daniach je super vecou, ktora ta nadche. A Peter, to, ze sa to nepaci 2 ludom na internete (hm, nepaci je silny vyraz, dostal si 5 a 4, nie 1 a 0. Tak inak...). To, ze na tom 2 ludia na internete nasli nejake nedostatky, neznamena, ze pises odpad, alebo ze nevies pisat, alebo ze by si mal prestat. Ak sa to bude okrem teba pacit co len jednemu cloveku, mam pocit, ze sa oplatilo to napisat. A vzdy sa najde nejaky kritik. Nenechaj sa odradit. Posli dalsie veci. My ich zasa skritizujeme a mozes mat dalsiu depku :-D... A tak to pojde stale dokola, pretoze tomu sa hovori zivot :-D (PLESK! <- dal som si facku za to \"filozofovanie\" ;-) )
04.03.2009
zuna
jj, jurinko ma pravdu. no a nema to tu taku navstevnost, aby si dostal relevantnu spatnu vazbu, lebo fakt dvaja frflosi su malo :) napr. keby si sa ma spytal na nazor na koontza, tak by som ti tiez povedala ze je to na nic, a to je siesty najlepsie zarabajuci autor sveta :)
05.03.2009
draculin
Peto,tak nech ti nie si ako stara panna na plese nymfomanov, dokopal som sa k precitaniu tiez :) a kedze tu vacsinou citam veci a hadzem svoje prepotrebne nazory vacsinou hned po objaveni poviedky,asi tusis ze niekde chyba bola..ehm. Vazne som sa musel dost tlacvit do toho aby som to precital cele a nie preskakoval cele odstavce. Teraz nejde len o nejake konkretne male chybicky alebo preklepy ci hrubky, ale hlavne ako pisala uz Zuna, nejak to nema drive. Priama rec a dialogy dynamizuju pribeh,kedze citatel sa ocita \"niekde uprostred\",ale v tomto pripade boli tie rozhovory strasne \"o nicom\",zdrzovali. Jednoducho, aj ked to cloveka zvadza, nemozno pisat dialog ako prepis kotkodakania pri tretom pive..ono to aj pri najlepsich umysloch nakoniec nudi. Prvsie vytvory si uz nepamatam, a kedze tu mas nadvaznost, dost vadi ze clovek sa nemoze poriadne zorientovat wo co gou a ani netusi co sa chystas pisat dalej,takze nie je nijaka kontinuita a stracal som sa v tom co sa deje. Ale zase pochopo,ze to urcite nie je nejak vyslovne zle a strasne..a v tomto pripade vidno ze si sa tomu venoval a nebolo to zbuchane pocas troch TV reklamnych prestavok v nedelu vecer. Len proste to nebolo tak uplne ono... Nema zmysel prepisovat teraz tuto poviedku,ale skusat dalej.A mozno nieco nezavisle,aby si nebolo obmedzovany rozsiahlym svetom ktory ty mas v hlave,no citatelom nic nehovori.
05.03.2009
Peter Henkel
Na margo drive: aso to bude tým, že som písal niečo, čo si ten drive vyžaduje. Asi skúsim niečo jednoduchšie (keď sa nedá preskočiť, treba podliezť :). Na margo komplikovanosti: súhlasím do tej miery, že som zvolil zlé poradie a vyvalil som toho až príliš veľa naraz. Skúsim to teda oduzliť, aby to dávalo väčší zmysel. Btw, je tam aspo jedna vec, ktorá sa vám páči? Či všetko je zlé?
05.03.2009
jurinko
Podla mna ten text nie je zly, preto som mu dal 5. Lebo si myslim, ze je priemerny. Nie je zly, nie je ani az taky dobry. Ale urcite to ma vyssiu uroven ako niektore ine texty, ktorym som dal trebars 1.
05.03.2009
draculin
Text nie je zly, ZLY - len ma proste nejake chybicky :) a myslim ze z reakcii je vidiet ze chceme aby si pisal,nie aby si sa venoval pestovaniu korenovej zeleniny :) Cize hlavu hore a skusaj dalej. Ososbne ako dost velky problem u vela pripadov vidim ten,ze si ludia vytvoria nejaky komplexny svet, ktory ale existuje hlavne v ich hlave - takze pri pisani to nedokazu vsetko dobre podat a citatel ma pocit ako pri pozerani bangladesskej soap-opery s finskym dabingom.Alebo sa potom stratia v prilisnych opisoch. V tomto pripade vazne pomaha pisat poviedku aby dokazala obstat sama o sebe,bez akychkolvek prequelov alebo pokracovani. A co sa tyka toho drivu..tu tazko poradit :( len skusat a ono to vyjde,aj ked to nebude pisane ako od Kulhanka...
06.03.2009
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.