Prišla som zo školy, zhodila som tašku do kúta predsiene a zamierila som do mojej izby. Bol piatok a mali sme o hodinu kratšie vyučovanie, lebo nás sestrička pustila. Po zapnutí môjho starého počítača som sa hneď pripojila a išla som si pozrieť poštu. Ako som očakávala- nič vzrušujúce. „Prečo som mu len uverila?“ pomyslela som si, ale nebola som zatrpknutá. Surfovala som po sieti, bola som na obľúbených stránkach a hľadala som nové. Pár odkazov som si pripísala na papier mojich „NAJ stránok“. Vstala som a odišla od PC. Pozrela som von oknom - naskytol sa mi pohľad na moje milované mesto. Jemný vánok sa veselo pohrával s holými konármi stromov. Po ceste prešlo pár áut. Oproti po chodníku išli zaľúbenci, akých som videla každý deň, no srdce sa mi zachvelo radostnou spomienkou. Po chodníku pod mojím oknom prešlo na bicykli blonďavé dievča, nízke a chudé. Usmiala som sa a prešla som k dverám. Za pár sekúnd sa ozvalo zazvonenie. Bola to moja najlepšia kamoška Martinka. Na dnes sme si dohodli prechádzku do blízkeho parku s celou partiou.

„Poď ďalej a posaď sa. Nechceš niečo piť?“ privítala som ju s úsmevom.

„Nie, diky“ znela odpoveď a ja som rýchlo prešla do izby a vypla počítač.

Zabudla som spomenúť môjho psa. Bol to ukážkový predstaviteľ plemena argentínska doga, nemal však preukaz pôvodu, a to kvôli jeho očiam- jedno mal modré a druhé hnedé. My sme nikdy neplánovali mať výstavného psa a tak sme si od chovateľa zobrali jeho- inak by mu možno hrozila smrť. Vtedy mal 2 mesiace a dali sme mu meno Argon. V tejto chvíli pokojne ležal v predsieni a nechal Macu, aby ho škrabkala po hlave.

Vošla som do predsiene a zo skrinky som vzala obojok a vodidlo. Argon okamžite prišiel predo mňa a sadol si. Usmiala som sa naňho.

„Jasné, že ťa vezmeme“ vravela som mu zapínajúc obojok a vodidlo. Vzala som si mobil a kľúče a kývla som Martine. Vyšli sme von a ja som starostlivo zamkla.

„Ku komu ideme najprv?“ opýtala sa a ja som rozhodla: „Najbližšie je to k Liske, ale...pôjdeme pre ňu?“ Maca rozhodne pokrútila hlavou.

„Myslela som si“ uškrnula som sa. Liska alebo Lisana, ako prezývame úbohú naivku Katku, ktorá býva rovno oproti mne, nebola veľmi obľúbená. Vlastne vôbec. „Potom je tu teda Kolesár, Dubcová, Trebatický, Hrušovský a Pasminková. Ale Malý Arogantný Šprt v Okuliaroch je u sestry. Takže najskôr Hrušovský.“ Rozhodla som a kým sme kráčali, Argon poslušne pri nohe, dodala som: „Kika, Táňa a Miška sa s nami stretnú keď pozbierame všetkých a možno privedú Víťazovú a Hejdiša.“

Tu by som rada predstavila spomenutých ľudí, lebo príbeh by nemohol inak pokračovať. Liska je nízka, ešte nižšia ako Martina a má tvár 10 ročného decka. Ako decko sa aj správa. Možno je však chyba nie v nej, ale v jej okolí.

Kolesár, M.A.Š.vO., je tiež nízky, a ako napovedá jeho prezývka, má okuliare. Ak niečo robí často, tak klame a vymýšľa si. Inak je to najlepší informátor, akého ste kedy mali.

Dubcová alias Spiderstanka, je fajn človek, ale niekedy vás musia udiviť jej nápady a hlášky. Totižto, na takú vzornú dievčinu by ste to nepredpokladali.

Trebatický, prezývaný Andy a 3bit, je celkom sympatický blond chalan, športovec. Tichá povaha, zdá sa, ale skrýva v sebe chuť zabávať sa.

Hrušovský, nuž, to je zvláštny prípad. Vysoký ani Gerlach...Dobrý chalan, dá sa s ním pokecať, ale je to hlavne veľký zabávač. Dosiahne, že aj mrzutá učiteľka sa musí zasmiať.

Pasminková. Hmm. Vzorová žiačka. Vzorne sa chová aj doma. Vzorne sa chová stále. Dá sa s ňou dobre porozprávať, je múdra a pochopí vás. Ale bojazlivejšieho človeka nepoznám.

Kika, dcéra zástupcu riaditeľky našej školy. Mestské dievča. Skvelý informátor o udalostiach, ktoré by niekto chcel aj utajiť. Pôsobí dojmom decka, je však rozhodná a inteligentná.

Táňa Režová. V škole nie je nijakovsky úžasná, zato všetci chalani behajú za ňou. Veselá a dobre naladená na každú príležitosť, okrem hodiny matiky.

Miška je tichučká ako myška. Áno aj nie. Je nenápadná, ale dobrá kamoška, ktorá človeka podrží. Ja a ona sa delíme o zaslúžený titul „NAJväčší rešpekt medzi chalanmi“.

Víťazová, ináč Víťazka. Trochu preháňa, ale nikomu to neprekáža. Tichá, občas prejaví trošičku rebelantstva, čo sa v nej skrýva.

Tu som trochu zaváhala: Mám vám predstaviť aj moju maličkosť?

Rozhodla som sa, že áno. Takže, volám sa Tereza. Som vysoká, mám krátke hnedé vlasy a bledohnedé oči. Nosím okuliare. A aká som? Nuž, IQ mám dosť vysoké, zmysel pre humor zdedený po otcovi, lásku k prírode tiež asi po ňom a po maminom otcovi, ktorý bol horárom. Kresliť viem, aj písať básne a baví ma to. To mám tiež po dedovi. Čítam. Až priveľa. Zase niečo po otcovi. Ach jaj, toto rozdeľovanie dedičných génov ma práve prestalo baviť. Som trpezlivá, iba ak mi na niečom záleží. Odvahy mám nadostač, ale nikdy neriskujem. Teda, nikdy neriskujem privysokú cenu. Zdá sa, že na tých hlúpych horoskopoch je niečo pravdy: podľa môjho slnečného znamenia Strelec som dobrý pozorovateľ, zvedavá, ale samostatná, odvážna, usilovná, moja práca ma baví. Mám zmysel pre spravodlivosť a istý takt. Avšak som ako kentaur- napoly zviera a napoly človek. Ešte viac ma však zaujal čínsky horoskop, v ktorom som Pes: sila negatívna, charakteristické znaky húževnatosť, uzavretosť. Za toho, koho má pes rád, sa dokáže biť do roztrhania tela, je verný a čestný, nemá rád ohováranie, neznáša intrigy a vždy dokáže oceniť čestného a inteligentného nepriateľa. Pes je jeden z najlepších partnerov, nevyvoláva žiadne plytké konflikty, dokáže úplne nezištne brániť, strážiť a chrániť. Pes veľmi ťažko znáša nedocenenie jeho snahy, kritiku a nespravodlivosť, to sa väčšinou utiahne do seba a stiahne sa. Pes je k väčšine ľudí chladný, ale k tomu, kto si získa jeho srdce, je veľmi prítulný. Dokáže sa obetovať pre druhých.

Dosť bolo o mne. Vráťme sa k deju.

Takže sme s Macou kráčali po ulici, po mojom boku klusal Argon. Išli sme rýchlo. Míňali sme decká, ktoré išli zo školy a dospelých, čo išli z práce. Rozprávali sme sa o Maciných zvieratách- mala mačky, sliepky a zajace- či Sissi pekne rastie, či slipeky poslúchajú a ktorá zajačica bude mať mladé. Takto sme sa pomaly dostali až k baráku, v ktorom býval Martin. Pred vchodom mali vysadené vysoké ihličnany, ale bolo to celkom pekné, hoci tam bolo málo svetla. Zazvonili sme a čakali. Po chvíli sa nad nami otvorilo okno a v ňom bola chlapčenská hlava ktorá na nás trochu začudovane pozrela, no keď sme mu kývli, aby šiel dole, prikývol a zmizol. O pár minút už bol s nami vonku a my sme ho oboznámili s naším plánom. Súhlasil, a tak sme išli k Dubcovej a Trebatickému. Bývali v tom istom paneláku, nám stačilo prejsť cez cestu. Zazvonili sme najskôr Spiderstanke. Ozvala sa nám ona. Bola doma sama a tak súhlasila, že pôjde von. Cinkli sme Andrejovi, a ten tiež pristal. Chvíľu sme čakali a žartovali s Hrušovským. Keď prišli tí dvaja, išli sme ešte kúsok po ceste a dostali sme sa k bývalému domu Kristíny. Ten sme však minuli a hneď vedľa bol dom Pasminkovej. Zazvonili sme, a nič. Na druhýkrát sa však ozvala jej sestra, že sa vráti za 5 minút, lebo išla kúpiť niečo do neďalekého LIDL-u. Posadali sme si na schody a tak sme čakali. Keď sa konečne zjavila, vyzerala prekvapená, a keď sme jej vysvetlili že ideme von, zaváhala. To už bolo v jej povahe. A v mojej, že som ju pekne rázne preargumentovala a poslala domov zaniesť nákup s prísľubom, že ju tu počkáme. Keď potom prišla, vyzerala celkom rada, že sme ju vytiahli von, a medzi nami sa rozprúdila živá debata. Bolo nás 6. Slušný počet, ale malo nás byť ešte viac. Nezanedbala som svoju povinnosť, vytiahla som mobil a vytočila som Kikino číslo. Nechala som ho dvakrát zapípať a potom som zložila. Tak som prezvonila aj Táňu.

Veselo sme sa zhovárali a bez problémov sme sa dostali do parku. Argona som pustila z vodidla. Vychutnávala som voľnosť spolu s ním, ako sa preháňal po tráve. Radostne som sa usmiala, keď som zbadala štyri blížiace sa postavy a upozornila som na ne ostatných. Divoko sme sa zvítali a ja som navrhla, aby sme išli na preliezky. Všetci sa tam hneď rozbehli. Dala som im pár sekúnd náskok a potom som vyštartovala. Ani jeden z nich nemal šancu dobehnúť ma. Pri kolotoči som bola prvá. Uznávajú ma ako autoritu v točení kolotočov. Hneď sa doňho všetci navalili, ale ja som ich vyhodila a povolila som len vo dvojiciach. Tí, ktorí neboli práve na rade, sa rozbehli k húpačkám a na šmykľavku. „Ako malé decká“ uškrnula som sa. Práve som mala točiť Spiderstanku a Macu. Zaprela som sa rozbehli sme to. Svet sa zmenil na jednu rozmazanú šmuhu. Nohy a chrbty nám ťahalo smerom von. Maca radostne pišťala a Spiderstanka sa smiala. Ja som sa len usmiala a poriadne ťahala. Potom som sa bachla na sedačku a nechala som to dokrútiť. Takto som odkrútila všetkých. Nakoniec sme išli ja a Hrušovský. To bola paráda! On točí silnejšie ako ja, ale pomalšie. Bola paráda, keď sme sa zapojili obaja.

Neskôr, po „kolotočovom šialenstve“, keď mnohým bolo zle, išli sme si sadnúť na lavičku. Smiali sme sa, rozprávali, ohovárali, a ešte všeličo iné. Všetko by bolo krásne, kebyže nezbadám Jeho.

Zapozerala som sa bokom, do kríkov vľavo od nás. Argon sa hral trochu ďalej od nás. Tie jantárové oči si nevšimol. Ja som do nich hľadela ako zhypnotizovaná. Po pár sekundách zmizli. Začudovane som sa zamračila. Nech to bolo čokoľvek, bolo to veľké a silné a možno aj nebezpečné. Snáď nejaký pes. Nedalo mi to a išla som to preskúmať. V húštine som objavila veľké psie stopy. „Tak predsa pes“ pomyslela som si, a chcela som sa otočiť a vrátiť. Ale vtedy som zbadala vlka. Prisahám, bol to vlk! A bol v našom parku. A bol... obrovský. Čo ma však najviac prekvapilo- nevyľakalo- že ten vlk prišiel za jedným chalanom. Doteraz som si ho nevšimla a veľmi ma zaujímalo, odkiaľ má vlka, rozhodla som sa teda, že pôjdem za ním a opýtam sa ho. Už-už som vstávala, keď sa vedľa mňa zrazu zjavila Maca. Zaujímalo ju, čo robím v tých kríkoch. Pošepky som jej to vysvetlila a už som vstávala, keď zrazu ten vlk pozrel priamo na mňa a zavyl. Taký zvuk som ešte nepočula. Krv mi stuhla v žilách. Chalanisko- vysoký, opálený, čierne vlasy- pozrel smerom k nám. Oči mal modré. Oči mali VLČIU modrú. „Došľaka“ zavrčala som a ťahala Macu preč. Utekali sme, ale chalan skočil, a zahatal nám aj so svojím vlkom cestu. Pozerali sme na seba a premeriavali sa, vediac že ten druhý môže byť pre vás nebezpečný. Poznala som dobre legendy o vlkolakoch a upíroch, bola to moja záľuba. Keď však chalanisko, ani nie 15 ročné, vycerilo ostré tesáky, celá istota sa mi zrútila. „Takže oni existujú“ pomyslela som si. Príliš neskoro mi zaplo, že môžu byť aj NEBEZPEČNÍ. Chalan skočil, jeho vlk tiež. Prikrčila som sa a stiahla som aj Macu. Chalan aj vlk minuli. Chalanisko sa však bleskovo otočil, a ja tiež. Macu som kryla. Vyceril tesáky a skočil zase, ale neminul...Jeho tesáky mi zasiahli tvár a ja som vedela, že toto nie sú nijaké žarty. Martinu som sotila preč, ku lavičke. Počula som, ako všetkých zburcovala, ale chalana ani vlka to zjavne nezaujímalo. Netušila som, čo chcel. Zrazu sa spoza mňa vymrštil biely tieň a dopadol na vlkov chrbát, čím ho zvalil. Argon a vlk sa pustili do boja. Pozrela som vlkolakovi do očí. Svaly mal napäté, ale zrazu sa zvalil do zeme k mojim nohám. Tak tomuto som už absolútne nechápala. Pochopila som však, keď sa pri páde otočil chrbtom ku mne. Na chrbte pri pravej lopatke mal veľkú krvavú škvrnu. „Od guľky“ pomyslel som si chmúrne. Dlho som nerozmýšľala, tu nebol čas na rozmýšľanie. Roztrhla som mu tričko a prezrela ranu. Okolie rany som vyčistila vreckovkou. Dieru od guľky som prepláchla čistou vodou, ktorú som mala vo fľaške, priložila som čisté vreckovky a to som obviazala mojím roztrhaným tričkom. Ešte stále bol v bezvedomí. Snažila som sa ho prebudiť, ale nijakovsky sa nedal, zdalo sa mi, že má kŕče. Nechala som ho na zemi a konečne som pozrela na vlka a a psa.

Vrčali a krúžili okolo seba. Už mali mnoho rán, našťastie sa mi nezdali vážne. S obavou som pozrela na chalana a na jeho zviera. „Zvládol by ten vlk niečo?“ uvažovala som. Skúsila som to. „Vlk, vlk, poď sem!“ zavolala som trasúcim sa hlasom. „Argon, ku mne!“ zakričala som. Ak som doteraz bola prekvapená, toto ma dorazilo. Obe zvieratá prišli poslušne ku mne, ani na seba nepozreli. Rozmýšľala som, či snívam, ale rozhodne to nebola pravda. Dlhé rany od oka ku kútiku úst stále štípali. Ukázala som na chalana a povedala: „Vlk, ako mu pomôžem?“ Neviem, čo som si od toho sľubovala. Vlk prišiel k nemu a pozrel na neho. Tíško zaskučal a labkou rozdriapal obväz. Trochu ma to prekvapilo, ale chalan už nekrvácal, a čakala som, čo bude ďalej. Vlk mu strčil ňufák do rany. Spravila som krok bližšie, ale vlk sa obzrel a povedal: „Nepribližuj sa!“ a venoval sa svojej práci. „Jasne“ povedala som a vzápätí ma trafil blesk šoku. Rozprávam sa s-s-s-s vlkom!!! Strelila som si riadnu facku. Nie, nezdalo sa mi to, všetko to bolo skutočné. Pozrela som prekvapene na Argona. Ten sa len psovsky usmial a povedal: „Je ti dobre?“ Slabo som prikývla a pozrela som na vlka. Opatrne vyberal niečo z rany, ale čo je to? Vlk hodil na zem niečo lesklé, asi strieborné, och áno, bola to guľka. Vyľakane som pozrela na vlka, ale ten mi povedal: „Bude v poriadku.“ Vydýchla som si. „Čo treba teraz robiť?“ Vlk odpovedal: „Znovu mu obviaž ranu. Pre istotu. A potom musíme čakať.“ Prikývla som a nervózne som sa postarala o chalana. Dýchal už vyrovnanejšie ako predtým a zdalo sa, že má normálnu teplotu. Povedala som to vlkovi. On pokrútil hlavou: „On bude v poriadku. Ale čo ty? Bude z teba vlkolak.“ To mi vyrazilo dych. Na túto stránku veci som ešte nepomyslela.