Peter Marčaník

Are you afraid of dark?

Na kraji lesa stál čiernovlasý chlapec. Volal sa Tomáš a už hodnú chvíľu sa nekontrolovateľne triasol. Nebola mu však zima. Bál sa. Za jeho chrbtom pomaly zapadalo slnko a kedď sa tak stane, bol plne odhodlaný vstúpiť do hustého lesného porastu. Minúty ubiehali. Pred ním sa svetlo menilo v šero a on si v hlave rýchlo preberal udalosti posledných rokov. Smrť a strach ‒ to sú tie udalosti. Alebo nie? Bola to všetko len ilúzia, výplod jeho fantázie či holá pravda? Dnes večer sa všetko ukáže. Dnes večer sa všetko skončí.

Všetko sa to začalo pred siedmymi rokmi. Mal vtedy osem. V ten deň sa mu život obrátil o 180 stupňov. V ten deň navždy zmizla z jeho života osoba jemu najbližšia, jeho vtedajší vzor, jeho otec. Stalo sa to behom nádherného leta koncom júla. Vybehol z postele neskoro v noci, lebo ho zobudil matkin plač z vedľajšej izby. Našiel ju sedieť vedľa nočného stolíka s telefónom. Jeho slúchadlo ležalo na zemi. Žena bola červená v tvári a z očí sa jej tiahli vlhké pramienky po slzách až k brade. Tomáš nevedel ako zareagovať. Ešte nikdy sa v takejto situácii neocitol. Spýtal sa teda čo sa stalo.

Keď ho zbadala, okamžite si rukávom utrela tvár a snažila sa aby sa jej nechvel hlas: „Vieš, ocko nie je na dovolenke, ako som ti vravela,“ sťažka preglgla. „Je nezvestný.“ Plač ju znova premohol ale v okamihu sa znova spamätala. Bola to silná žena. Tomáš nepovedal nič. Videla na ňom, že nechápe.

„Vieš, zlatko, to znamená, že sa stratil a nevedia ho nájsť.“

„A kto ho hľadá?“ jeho tvár stále nebola ani trochu vystrašená.

„Vieš, záchranári a policajti.“ Povedala nešťastne a znova sa nekontrolovateľne rozplakala.

Tomášova tvár sa rozžiarila a okamžite zo seba vyhŕkol: „Tak prečo plačeš mama? Oni ho určite nájdu!“

Matka si znovu utrela tvár do rukáva, vstala a stúpla si pred neho. Potom sa k nemu zohla, súcitne ho chytila za plece a najjemnejšie ako vedela spustila: „Nenájdu. Pred chvíľou mi volali. Našli jeho šaty aj všetky osobné veci v lese. Dnes v noci pátranie zastavili.“

Avšak tým sa jeho utrpenie neskončilo, práve naopak. To by teraz nestál na kraji lesa a nečakal na tmu. Život mu skomplikovali aj iné udalosti, ktoré na prvý pohľad s otcovým zmiznutím nijako nesúviseli. Ale iba na prvý. Jeho hlavou prebehla ďalšia spomienka. Stalo sa to len niekoľko dní po zrušení pátrania po jeho otcovi. Tomáš stále neveril, že ho už nikdy neuvidí a rozhodne sa s tým nehodlal zmieriť. Neustále čakal, kedy sa objaví vo dverách. Niet sa čomu čudovať, 8 ročné deti sú strašne naivné. To je bežné. V ten večer vyšiel z izby len aby si zobral niečo na pitie. Vonku bola už úplná tma, no nechcelo sa mu v kuchyni zapínať svetlo, tak len nahmatal pohár a išiel s ním ku chladničke. Prešiel okolo dverí do obývačky a začul plač. Položil pohár na stôl a pootvoril dvere. Jeho mama sedela na gauči a plakala. Tri metre pred ňou na stolčeku bol zapnutý televízor. Práve bežali večerné správy. Prebiehajúca reportáž sa týkala zmiznutia jeho otca. Veľmi pomaly dvere zase zavrel Do očí mu vhŕkli slzy. Nebolo to však kvôli otcovi. Bolo m u ľúto jeho mamy. Mrzelo ho, že sa tak trápi. A pritom zbytočné. Veď on sa objaví. Určite sa objaví. Pohol sa k chladničke pre malinovku, keď ho zamrazilo. Nevedel prečo. Úplne ho to vystrašilo a tak sa začal obzerať všade okolo seba. Keď mu pohľad padol na dvere na terasu, zarazil sa. Niečo sa tam hýbalo. Popod dvere sa zvonku ťahala nejaká čierna škvrna. Rástla a približovala sa k nemu. Zhíkol, skočil ku dverám a zapol svetlo. Škvrna zmizla.

Ubehli 4 roky a Tomáš na túto príhodu takmer zabudol. Postupom času ho naivita opustila a on sa zmieril s tým, že otca už nikdy neuvidí. V tej dobe mal 12 rokov. V jeden pekný a mimoriadne teplý jarný deň mu mama dovolila stanovať stanovať pred domom. Všetko bolo v poriadku. Tomáš dlho do noci pozoroval hviezdy a potom zaľahol. Neskôr v noci ho však zobudili čudné zvuky. Akoby okolo stanu niekto chodil. Bol vystrašený ale odhodlal sa aspoň siahnuť po baterke, ktorú mal vedľa spacáka. Kým ju potme hľadal, jeho stan sa začal pomaly otvárať. Ruky sa mu triasli a ústa mal od strachu kŕčovito otvorené. Konečne nahmatal baterku, zamieril ňou na stále sa zväčšujúci otvor v stane a zapol ju. Odhalila staršieho muža. Ten však vyzeral byť ešte viac vystrašený ako on sám.

„Kto... kto ste?“ vyjachtal o seba Tomáš. Muž neodpovedal. Prišiel k chlapcovi a vytrhol mu z ruky baterku. Namieril ňou smerom von zo stanu. Tomáš si všimol, že na tvári má krvavé rany, akoby utekal lesom a doškriabal sa na konároch.

„Kto ste?“ spýtal sa teraz už trochu naštvane, ale stopy strachu sa v jeho hlase nedali prepočuť. Muž neodpovedal , iba ďalej kŕčovito zvieral baterku. V očiach sa mu dal vyčítať strach. Prešlo niekoľko veľmi dlhých sekúnd. Počas nich Tomáš premýšľal, čo má urobiť. Chcel vedieť, kto je ten muž a čo sa mu stalo, no zároveň sa bál. Veď ho vôbec nepoznal. Nevedel čo môže od neho čakať. V správach neraz počul akými rôznymi spôsobmi sa unášajú deti a práve teraz mu z toho tŕplo celé telo. Baterka zrazu začala blikať, až napokon zhasla. V tme, ktorá nastala, mužova bledá tvár doslova svietila. Cudzinec sa roztriasol po celom tele a pomaly zdvihol hlavu k oblohe.

S námahou preglgol a potichu povedal: „Nevidím mesiac!“

Tomášov pohľad zamieril tiež k oblohe, kde ešte pred chvíľou bolo cez stan vidieť mesiac. Teraz cez neho už žiadny mesačný svit nepresvital. Tomáša zrazu zamrazilo. Nevedel prečo, ale zároveň mal pocit, že takéto zvláštne mrazenie už raz zažil. V tú chvíľu sa mu v hlave vytlačila na povrch spomienka dávno zabudnutá. Spomienka na tmavú škvrnu ťahajúcu sa popod dvere z terasy. Pod tlakom tohto všetkého ho zachvátila strašná panika. V tom momente túžil iba po jedinom ‒ byť v bezpečí v náručí svojej mamy. V rýchlosti rozopol spacák, vyskočil na nohy a najrýchlejšie ako vedel utekal von zo stanu. V okamihu, keď rukou odhrnul odopnutú polovicu vchodu, prudko ho hodilo dozadu. Do stanu niečo obrovskou rýchlosťou vtrhlo a on tomu skrížil cestu. Tomáš pristál na mäkkom ‒ na tom neznámom mužovi. Nechápal, čo sa práve stalo, ale jeho cieľ sa nezmenil ‒ chcel sa za každú cenu dostať zo stanu von. Zdvihol sa. Ale nerozbehol sa. Nebolo kam. Pred sebou už nemal východ zo stanu ale len tmu. Ako prízrak sa pred ním rozprestieral nepriehľadný závoj tej najčiernejšej tmy akú kedy videl. Bola čiernejšia ako smola a zdalo sa akoby bola nekonečná. Už krátky pohľad do nej spôsoboval závrat. Navyše vzduch v stane rapídne ochladol. Akoby sa premiestnili v čase o pár mesiacov vzad do tuhej zimy. Tomáš vedľa seba zaregistroval pohyb. Vystrašený cudzinec sa postavil napravo od neho a bez rozmýšľania ho prudko odsotil. Chlapec odletel na bok, strhol so sebou celý stan a skotúľal sa s ním zo desať metrov dolu svahom do lesa. Akonáhle sa zastavil, snažil sa zo stanu vymotať. Ale čím viac metal rukami a hľadal otvor, tým viac sa zamotával. Trvalo mu dobrú minútu, kým našiel otvor. Rukou nahmatal korene stromu, strčil do otvoru aj druhú ruku a snažil sa ho zväčšiť. Podarilo sa! Pretiahol sa dierou a zostal ležať vedľa zamotaného stanu. Zhlboka sa nadýchol a až teraz, keď sa dočkal chvíle oddychu, pocítil po celom tele bolesť. To sa ozvali odreniny, ktoré utŕžil pri kotúľaní sa zo svahu. Okrem toho ho pálila ľavá ruka a v hlave mu hučalo. Napriek tomu bol schopný začuť akýsi výkrik. Otočil hlavou smerom, odkiaľ výkrik prišiel. Bol to ten muž! Určite to bol on. Potrebuje pomoc. Tomáš mu ju dlhuje. Zachránil ho predsa pred tým prízrakom, alebo čo to vlastne bolo. Plný odhodlania chlapec potlačil bolesť a strach. Vstal a rozbehol sa tam, odkiaľ muž kričal. Utekal dlho. Ubehli minúty. Už ani nevedel, či uteká správnym smerom, keď z lesa vybehol na skaly. Poznal to tu ‒ neďaleko bola hlboká roklina. Padol na kolená. Potreboval si oddýchnuť. Od únavy mal pred očami zahmlené a bolelo ho brucho.

„Niééééé!!!“ ozvalo sa do noci. „Čo odo mňa chceš?!“ Ani nie dvadsať metrov pred ním, na okraji rokliny stál muž v hnedom kabáte. Neďaleko neho sa pohybovala obrovská čierna škvrna a pomaly mierila k nemu. Muž očividne nevedel, že stojí na okraji. Ustupoval dozadu, až spravil posledný krok... Krok do prázdna. Prekotil sa a spadol. Čierna škvrna zrýchlila a vrhla sa do priepasti za ním. Mužov dlhý hrdelný výkrik utíchol až po tupom žuchnutí, ktoré mohlo znamenať iba jedno ‒ pád na skaly.

„To.. nie...“ Tomáš nenachádzal slov. Je mŕtvy, už mu nijako nepomôže ‒ roklina je mnoho desiatok metrov hlboká. To nemohol prežiť!

Z tej hĺbky sa začala pomaly dvíhať čierňava. Tomáš neváhal a pustil sa ozlomkrky na útek späť k domu. Nebol si úplne istý smerom, ale nemal moc na výber. Buď utečie alebo ho dobehne ten prízrak a... a bohviečo s ním spraví. Neobzeral sa a utekal koľko mu sily stačili. Po chvíli vybehol spomedzi radu stromov na čistinku, ktorú veľmi dobre poznal. Hore svahom, len niekoľko sto metrov sa v diaľke dala rozpoznať silueta jeho domu. Zastavil sa. Bol tak blízko a predsa tak ďaleko. Otočil sa k lesu, ale žiadny pohyb nezbadal. Pozrel na zamračenú oblohu, ktorá bránila mesačnému svitu preniknúť na zem. Vtedy sa mu v hlave znova vybavila tá stará spomienka ako pred pár rokmi odohnal podobný prízrak svetlom. Žiadne zdroj svetla však so sebou nemal. Zatiaľ čo naberal dych, zaregistroval v lese pohyb. Tmavá škvrna sa predierala pomedzi kríky. Nijak sa neponáhľala, akoby dávala najavo, že chlapec aj tak nemá šancu utiecť. Okamžite sa z posledných síl rozbehol k domu. Už sa neobzeral, ale ani nebolo treba. Z obidvoch strán niekoľko metrov od neho vystrelili dopredu ako mohutné chápadlá, dve tmavé škvrny. Predbehli ho a spojili sa. Chlapec v okamihu zastavil. Nevedel čo robiť. Ku domu nemohol. Otočil sa a vykročil opačným smerom. Hneď sa však znova zastavil. Bol uväznený Nebolo úniku. Tma sa pomaly približovala zo všetkých strán. Tomáš stál uprostred kruhu s polomerom smrti. Triasol sa po celom tele ako nikdy pred tým. Blížil sa koniec. Vedel to a nemohol s tým nič urobiť. To je pocit, ktorý by nikomu neprial zažiť. Pocit číreho a nekonečného zúfalstva. Tmavé steny sa približovali a zvrchu týchto stien vystrelili do vzduchu ďalšie čierne machule. Rýchlo sa rozširovali, stáčali a spájali, až nad ním vytvorili kupolu. V tej chvíli sa vystrašený tínedžer ocitol v tme. V takej čiernej tme, oproti ktorej je aj tá najčiernejšia noc iba slabým šerom. Pocítil po celom tele chlad. Zima, aká sa nedala vydržať. Od bolesti vykríkol. Odrazu ho zalialo oslepujúce svetlo. Chlad pominul. Tomáš však zostal po celom tele stuhnutý a nevládal pohnúť ani len očami. Kvôli ostrému svetlu nič nevidel. Premrznuté telo neudržalo rovnováhu a on sa bezvládne prevrátil dopredu ako podťatý strom. To mu prišlo celkom príjemné. Padol na trávu a prudké svetlo prudké svetlo už mu nesvietilo priamo do očí. Tie sa nejakú tú chvíľu prispôsobovali a zatiaľ sa snažil rozhýbať sa. Zároveň si uvedomil, že chlad veľmi rýchlo vystriedalo teplo. Teplo až nepríjemné. Síce sa začal hrozne potiť, ale vďaka tomu dokázal oveľa rýchlejšie prebudiť stuhnuté svaly po celom tele. O chvíľu už sa s námahou dvíhal zo zeme a očami pátral po zdroji toho svetla a tepla, ktoré sa teraz vôbec nezdali také neznesiteľné. Pozrel hore ‒ išlo len o mesiac ‒ to ten ho zachránil. Nevedel čo to s ním tá vec spravila, ale nemienil to zažiť znova a bol nesmierne rád, že mu v tom mesiac, ktorý konečne vykukol spoza mrakov, zabránil. S bolesťami, z ešte čiastočne stuhnutých nôh, vykročil. Vedel, že nemá veľa času ‒ každú chvíľu sa mesiac môže znova stratiť. O dve minúty už stál na terase a zdvíhal ruku po kľučke od dverí, keď sa to stalo. Mesačný svit zmizol! Tomáš pootočil hlavu k oblohe a naprázdno preglgol. Veľké mračná opäť zastreli mesiacu výhľad. Chlapec rýchlo otočil hlavu späť. Oči mu padli na prepínač osvetlenia terasy. Ak by sa k nemu dostal, mal by vyhrané. Bol hneď vedľa dverí. Tak blízko ‒ asi pol metra. Bleskovým pohybom k nemu priskočil. Pohol rukou, jeho prsty sa ho už takmer dotkli, keď v nich pocítil ten neznesiteľný chlad. Nevydržal to a stiahol ju späť. Začal si obe ruky inštinktívne šúchať o seba ako mucha. Už s tým nemohol nič urobiť a vedel to! Už bol tu. Ešte ho však nebolo vidieť a to mu vháňalo do krvi trochu tepla a do hlavy štipku nádeje. Vystrčil ruku k prepínaču po druhý krát, ale ten tam už nebol.

Bola tam len tmavá škvrna a rástla. Stiahol ruku naspäť a so zatajeným dychom začal ustupovať. Prízrak odnikiaľ neprišiel. Proste sa pred ním objavil! Ako tma rástla, rástol aj pocit bezmocnosti v ňom. Táto bezmocnosť mu vháňala slzy do očí. Ako ustupoval, zadkom na niečo narazil. Zbrklo sa otočil a zbadal umelohmotný terasový stôl s niekoľkými stoličkami. Nikdy by nepovedal, že tento prostý kus nábytku by mu mohol poskytnúť nádej v takomto okamžiku. A predsa... Chytil najbližšiu, zdvihol ju nad seba a napriahol sa... Nemal poňatia či ju čierňava nepohltí, ani si nebol celkom istý, kde presne je ten prepínač, no táto stolička teraz predstavovala jedinú možnosť na záchranu. Táto a ďalšie tri, keby táto neuspela. Zahnal sa teda s prvou. Prešla tmou ako nôž hrdlom a buchla jednou z nôh do kuchynských dverí. Tomáš to nevzdal a zdvihol ju znova. Chystal sa znova skúsiť šťastie, avšak prízrak mu to už nehodlal dovoliť. Vystrelil dopredu a obkrútil sa okolo neho ako had. Tomášovi znova zastrela zrak tá nekonečná tma a opäť pocítil ten nepredstaviteľný chlad. Od prekvapenia ho tak myklo, že stoličku pustil z rúk a tá dopadlo nevedno kam. Chlad, ktorý už nikdy nechcel pocítiť, tu bol znova. Začali mu mrznúť nohy, hlava a krk. Zároveň si s prekvapením uvädomil, že ostatné časti tela mu nemrznú, čo znamenalo, že tma ho obaľovala postupne. Začal okolo seba zúrivo metať rukami. Ak by sa mu podarilo nahmatať ďalšiu stoličku... Náhle sa bolesť v omrznutých častiach tela stala neznesiteľnou. Tomáš navyše dýchal cez prízrak. Bolo to akoby hltal ľadovú vodu, takže mrzol aj zvnútra. Mrznúce pľúca kolabovali a on začal mať problémy s dýchaním. Strácal vedomie. A tam na pokraji vedomia sa jeho myseľ prečistila a všetka bolesť pominula a on bol schopný jasne premýšľať. Toto bol jeho koniec. Bol si tým istý. Donútil sa myslieť na svoju mamu. Mala iba jeho. Odkedy otec zmizol, nikto iný jej na tomto svete nezostal. Tomáš teraz umrie, alebo ho už nikdy nenájdu a ona zostane úplne sama. A to nemohol dopustiť. Zaťal ruky v päste a snažil sa zo všetkých síl vrátiť späť do života. Podarilo sa !!! Ukrutná bolesť sa vrátila ‒ tentoraz už rozlezená po celom tele. Volná zostala už len pravá ruka. V mysli mal stále natlačenú ženu, ktorá ho priviedla na tento svet a to mu dovolilo čiastočne ignorovať bolesť. Rukou sa snažil nahmatať jednu zo stoličiek. Na niečo narazil, ale bol schopný dotknúť sa toho iba prstami. Toto bola jeho posledná šanca. Začal sa metať najviac, ako dokázal. Stačí len pár centimetrov. Niečo sa mu dostalo do ruky!!! Pevne to chytil, napriahol sa a zahodil tú vec pred seba. Oslepilo ho ostré svetlo, zvalil sa na zem a omdlel.

Potom, čo ho vtedy matka našla na verande v bezvedomí, prebral sa až v nemocnici, kde mu diagnostikovali zápal pľúc a mnoho omrzlín po celom tele. Strávil v nemocnici dlhý čas. Samozrejme, že každého presviedčal o tom, čo sa mu stalo, ale nikto mu neveril. Matka ho vypočula, no sprvu nič nepovedala. Prosil ju, aby sa išla pozrieť po tom chlapovi, čo sa tej noci zabil. Neskôr ho ubezpečila, že tak urobila, no nič nenašla. Keď ho konečne pustili domov, jeho matke očividne došla trpezlivosť. Nahúkala naňho, nech si prestane konečne vymýšľať. Vraj ho už všetci majú za blázna a odkedy zmizol jeho otec tak sa vraj správa divne. Chcel oponovať no pohrozila mu psychiatriou. A tak to všetko v sebe uzamkol a už o tom viac nehovoril. Ale odvtedy už nebol schopný zaspať bez zapnutého svetla.

Prešli 23 roky. Tomáš oslávil 15 rokov a chystal sa nastúpiť na strednú školu. Počas týchto 3 rokov sa prízrak neobjavil. Teda okrem snov. Po tme Tomáš nikdy nevychádzal von. V zime vynechával futbalové tréningy ‒ musel by sa z nich totižto vracať domov po zotmení. Nikdy potme nezaspával...

Prišiel čas prijímacích skúšok na školy a on sa na ne poctivo niekoľko týždňov pripravoval, preto bol veľmi sklamaný, keď mu matka oznámila, že ho nezobrali. Podali síce odvolanie, no na posúdenie museli čakať 2 týždne. Tomáša to tak zarmútilo, že dva dni nevyšiel zo svojej izby, okrem toho čo išiel na záchod. Ani poriadne nejedol. Jeho mama dostala nápad ako ho rozveseliť, zatiaľ čo bude čakať na odpoveď zo školy. Prihlásila ho do tábora v krásnej českej prírode blízko hraníc. Tomáš sa najprv zdráhal, ale nakoniec sa podvolil. Uznal, že by mu to mohlo zlepšiť náladu. A tak odišiel na dva týždne z domu. A to ho prenáša v spomienkach späť do súčasnosti. Práve dnes sa totiž z toho tábora vrátil. A práve dnes sa dozvedel niečo, čo sa nikdy dozvedieť nemal. Veľkú úlohu zohrala náhoda. Vďaka nej sa dostal domov skoro o dve hodiny skôr ako mal a tak bol schopný stať sa svedkom matkinho telefonátu. Prišiel domov okolo siedmej večer ‒ čo bolo super. Neprežil by keby sa mal vracať domov po tme. Už sa tešil na mamu. Síce bol tábor super, ale už mu veľmi chýbala. Snažil sa odomknúť čo najtichšie ‒ chcel ju prekvapiť. Vošiel na chodbu, vyzul sa a cestovnú tašku položil na botník. Opatrne nazrel do kuchyne i do obývačky. Mamu tu však nenašiel. Asi bude na poschodí, pomyslel si a potichu vystúpil po starom schodisku. Asi v polovici schodov začul matkin hlas. Nikoho iného nepočul, z čoho vydedukoval, že s niekým telefonuje. Priplížil sa k dverám jej izby. Možno sa mu ju podarí aj vystrašiť. Od pôvodne plánovaného prekvapenia je to dosť rozdiel, no Tomáš si v živote užil strachu dosť a zistil, že keď pre zmenu vystraší on niekoho, výborne sa pritom vyventiluje. Dalo by sa povedal uvolní.

Už mal ruku na kľučke a chystal sa čo najrýchlejšie otvoriť dvere ‒ hlavne kvôli efektu, keď to začul: „Áno, pán doktor.“

Pán doktor? Telefonovať s doktorom je snáď normálne, ale aj tak jeho ruka skĺzla z kľučky. V každom prípade chcel vedieť o čo ide a tak sa oprel o stenu a počúval ďalej. Hneď to aj oľutoval. To čo počul sa zrejme nikdy nemal dozvedieť.

Na kraji lesa stál podvedený chlapec a už hodnú chvíľu sa nekontrolovateľne triasol. Nebola mu však zima. Triasol sa od strachu a nedočkavosti. Kým sa okolo neho stmievalo, pred očami mu znova a znova behali obrazy udalostí, kvôli ktorým tu teraz stojí. Všetky tie klamstvá. Stačilo si vypočuť jeden telefonát a všetko sa dozvedel. Hovor jeho matky s doktorom. Nie však s hocijakým, ale s psychiatrom. A nie o hocičom, ale o jeho psychických problémoch. Všetky tie klamstvá. Stačilo si vypočuť jeden telefonát a všetko sa dozvedel. Matka mu klamala už od jeho pobytu v nemocnici. Už vtedy sa spojila s psychiatrom. Za jeho chrbtom sa s ním 3 roky radila ako má postupovať. Neušlo jej nič. Ani jeho nočné mory, ani jeho chorobný strach z tmy. Navyše mu klamala aj o tom mužovi, čo spadol zo skaly ‒ nikdy ho nešla hľadať. Proste mu neverila a to mu lámalo srdce. Avšak najhoršie z klamstiev bolo najnovšie. Ona nechcela aby išiel na strednú školu ‒ letný tábor bol posledným zúfalým pokusom ako mu pomôcť. Matka dúfala, že keď zmení prostredie, keď zmizne z domova a z blízkosti lesa, kde zmizol jeho otec, pomôže to.

Navyše, práve do tohto tábora ho neposlala náhodou. Jedna z vedúcich je jej dávna kamarátka zo školy. Všetko jej vysvetlila a ona jej každý deň telefonovala a informovala ju o Tomášovom správaní. A teraz, keď ani zmena prostredia nezabrala, miesto čakania na odvolanie ‒ ktoré by zrejme ani neprišlo ‒ čaká Tomáša liečenie na psychiatrii. Keby to nepočul z jej vlastných úst, nikdy by tomu neuveril. Nenávidel ju za tie klamstvá. Nikdy mu neverila, že sa ho pokúšala uniesť tma, rovnako ako jeho otca. Tak ju prestal presviedčať a dúfal, že si nevšimne jeho nočných môr, každú noc rozsvietenú lampu a chorobný strach z tmy. Ako sa zdá, všetko vedela ale nedala to najavo, a jemu za chrbtom volávala psychiatrovi. A teraz ho chce dať zavrieť do ústavu. Nenávisť ho celá ovládla. Utekal, ani nevedel kam. Okolie si vôbec nevšímal. Bol príliš zaslepený pocitmi. Zastavil sa až, keď sa potkol na koreňoch stromu a zletel na zem. Dopadol na okrej lesnej cesty vybudovanej pre autá zvážajúce z lesa drevo. Odrel si práv koleno a obidva lakte. Obrátil sa na chrbát, sadol si uvedomil si, že už nechce pred problémami utekať. Ten pád ho poriadne schladil. Rany ho boleli, ale vôbec ho to teraz nezaujímalo. Teraz, keď si schladil hlavu, začali sa v ňom biť dva pocity. Nenávisť a láska. K jeho mame. Nenávidí ju za to čo urobila, ale v tomto momente ho napadlo, že by ju aj bol schopný pochopiť, ak by bol na jej mieste. Veď mu predsa chcela pomôcť, aj keď mu to nepovedala. A v hlave sa mu vynorila druhá časť toho telefonátu. Tá časť v ktorej matka prejavila ľútosť nad svojím konaním a pochybnosti ohľadne liečenia. Tá časť, v ktorej sa rozplakala ako malé dievčatko, ktorému niekto chce vziať milovanú hračku. Tomáš to nemohol ignorovať. To predsa znamená, že jej na ňom veľmi záleží a že ho miluje. A radšej bude riskovať, že ju bude nenávidieť len aby mu pomohla. Nenávisť a láska sa v ňom bili ako dve armády pod jedným veliteľom. Trvalo to niekoľko minút. Napokon však zvíťazila láska a Tomáš dokázal v jednom momente spochybniť všetko čo sa mu za posledné roky stalo. Jeho myslenie sa v okamihu otočilo. Dokázal pochopiť konanie jeho matky a bol ochotný jej časom všetko odpustiť. Teraz sa hneval iba na seba. Nenávidel sa za to, že ho vlastná fantázia doviedla na psychiatriu. Veď nič také ako prízraky, neexistuje. A dnes veď nič také ako prízraky, neexistuje. A dnes večer to dokáže. Zostane tu kým sa nezotmie a bude čeliť svojmu strachu. Dnes večer sa to konečne všetko skončí! Stál na okraji hustého lesa na ktorý padala tma. V mysli si preberal všetky udalosti, ktoré ho sem priviedli. Zmiznutie jeho otca bolo skutočné, avšak všetko ostatné: prízrak, nočné mory, muž, ktorý spadol do priepasti ‒ to všetko spôsobil jeho strach a bujná fantázia. Prešlo niekoľko minút a zatiaľ sa zotmelo. Je čas, povedal si a prinútil stuhnuté nohy pohnúť sa. Vstúpil do lesa. Ako kráčal a les bol čoraz hustejší, tým väčšia tma ho obklopovala. Triasom sa. Teraz už aj od strachu. Zastavil po pár minútach, keď už bol presvedčený, že ďalej už ísť nemusí. Nejakú dobu tma stál, a ako plynuli minúty prestával sa báť a dostával istotu. Nikde žiadny prízrak, ani žiadna pohyblivá tma. Nakoniec, keď už nemal kúska pochybnosti, že strach prekonal a jeho fantázia si žiadne strašidlo nevymyslí, otočil sa. Chcel sa vrátiť domov. Chcel všetko povedať mame, konečne to urovnať a začať nový život. Avšak, keď s otočil, nevykročil. Zostal stáť ‒ nebolo kam ísť. Nebol tam les, nebolo tam nič iba tma. Otočil sa späť. To isté. Obzeral sa všade okolo ale nevidel žiadne stromy ani oblohu. Všetko, čo z lesa zostalo, bol kúsok zeme pokrytý konármi a listami, na ktorom stál. Obklopovala ho tma ‒ prízrak ‒ výplod jeho fantázie. Nespanikáril, ani keď si uvedomil, že cíti známi neznesiteľný chlad.

Zaťal päste a preniesol do tmy: „Nie si skutočný, nie si!!“

Zavrel oči a vkročil do tej hlbokej, bezodnej tmy.

Uhladená moderátorka večerných správ v televízii, oblečená v krásnych červených šatách s primeraným mejkapom a rozhodne moderným účesom, maximálne kontrastovala s uplakanou ženou vo vyťahanom svetri, starých teplákoch s ustarostenou tvárou a strapatými vlasmi, ktorá sedela pred televízorom. A pritom obe ženy mysleli na to isté. Avšak len jedna o tom dokázala hovoriť. A to hlavne preto, lebo sa jej to vôbec netýkalo. Keby sa vžívala do všetkých smutných príbehov, ktoré za tie roky v médiách čítala či počula, už dávno by ju to položilo.

„Včera sme vám priniesli správu o zmiznutí 15 ročného tomáša z východného Slovenska a žiadali sme vás o pomoc pri jeho hľadaní. Dnes vám prinášame novinky ohľadne tohto pátrania, ktorého sa zúčastnili nielen obyvatelia najbližšej dediny, ale aj množstvo policajtov a hasičov z okolia. Chlapca sa zatiaľ nájisť nepodarilo avšak našli sa jeho Dnes vám prinášame novinky ohľadne tohto pátrania, ktorého sa zúčastnili nielen obyvatelia najbližšej dediny, ale aj množstvo policajtov a hasičov z okolia. Chlapca sa zatiaľ nájisť nepodarilo avšak našli sa jeho šaty. Podľa hovorcu polície vyšetrovacie orgány nevylučujú možnosť únosu. Dôvody k tomuto podozreniu odmietol komentovať. Nám sa ich však podaliro zistiť. V oblasti východného Slovenska totiž za posledných 20 rokov zmizlo rovnakým spôsobom už viac ako 10 ľudí. Kuriózne na celom prípade je fakt, že v poslednom prípade zmiznutia bol obeťou práve Tomášov otec. Bol poľovať v lese a už sa nevrátil. Našli jeho pušku, šaty aj všetky osobné veci, vrátane mobilu na jednom mieste hlboko v lese. To sa stalo pred niekoľkými rokmi a podľa nášho zdroja, polícia stále nemá jediného podozrivého. Jediné čo má, je predpoklad, že sa jedná o organizovanú skupinu predajcov orgánov, ktorá sa sústreďuje na riedko obývané oblasti, kde môžu nepozorovane unášať ľudí. To, že nechávajú na mieste činu všetky veci uneseného, má zrejme za účel vyvolať pocit tajomna či nadprirodzena.“

Žena pred televízorom kolabovala, srdce jej išlo puknúť od žiaľu. Nevedela ako dlho ešte bude môcť vydržať s týmto pocitom. Pocitom najväčšej krivdy ‒ pocitom matky, ktorá neverila svojmu jedinému dieťaťu a ono na to doplatilo životom. Žiadna organizovaná skupina, ktorá unáša ľudí. To určite nie. Zovrelo jej srdce v hrudi. Vedela, aká správa bude nasledovať. Obľúbená puška jej muža už nevisela nad krbom. Moderátorka konečne na chvíľu zavrela ústa. Ale len na malú. Hneď aj pokračovala s ďalšou správou.

„Ďalšia správa bude opäť zo Slovenska a veľmi netradične bude dokonca z rovnakého lesa ako tá predchádzajúca. Aby ste správne rozumeli ide o mŕtvolu muža v značnom štádiu rozkladu, ktorú našla včera jedna zo skupín, ktoré v oblasti pátrali po zmiznutom Tomášovi. Telo objavili niekoľko kilometrov od neskoršieho nálezu chlapcových šiat na skaliskách v ťažko prístupnom teréne. Polícia predpokladá, že ide o turistu, ktorý nešťastne spadol zo skál a vylúčila akúkoľvek spojitosť z chlapcovým zmiznutím.“

Matka vypla televízor. Slzy jej stekali po tvári a bezohľadne padali na už aj tak dosť vlhký sveter. Teraz už vnímala len svoje myšlienky. Zostala na tomto svete úplne sama. A čo je to za krutý svet, keď je nechá, aby sa takto trápila. A čo je to za šibnutý svet, keď prízraky v noci unášajú ľudí. Ten prízrak dostal jej muža i syna a určite si príde aj po ňu. Aké šťastie, že príde neskoro. Matka vzala pušku zo stola a priložila si ju k hlave. Jej muž bol poľovník. Žili na samote. Najbližšia dedina bola niekoľko kilometrov vzdialená. Výstrel nikto nepočul.