Bol to jej prvý. Vlastný. Malý a atypický. Chodbička nelogicky zahnutá, záchod s kúpeľnou na mieste, kde predtým bývala nejaká špajza, kus terasy v rohu. Videla cez plece do susedov, keď sedela na balkóne na plastovej stoličke so sivastými fliačikmi rozpadu na plastovom povrchu a fajčila.

No byt sám za to stál. Vysoké stropy. Krémové, drevené, dvojité okná vo výklenku, ktorý sa tiahol do šesťuholníkového oblúka. Perfektne by prijal klavír, o ktorom snívala. Bolo to svetlé miesto, priestranné a zvláštne, akoby sa na pľaci pred kuchynským kútom malo tancovať. Možno, že sa pôvodne aj malo. Ktosi len nedávno rozdelil staré, luxusné, meštianske lofty dutinkatými stenami z modernej tehly. Jasný a zložitý rez ich ponapájal na cievy vchodov a východov v závratnej murárskej plastike. Obrovské obytné priestory nemeckých textilkových buržujov už neboli nikomu k ničomu dobré. Jej kamarátka Viki o tom básnila celý čas, keď prišla pomáhať sťahovať: ako sa Cejl stal po druhej svetovej vojne poloprázdnou, chudobnou ulicou duchov a ako dnes znovu naberá gentrifikačné zrýchlenie.

„To stačí,“ musela jej povedať, keď trepali po schodišti s okrasným zábradlím tretiu krabicu a posteľový rám. Priateľka zarazene zmĺkla. Viki bola oduševnený večný študent. História, psychológia, čo si zmyslela, rodičia jej to platili a zrejme im nerobilo problém vypustiť to večné rapotanie z hlavy, keď dorazila domov, čas od času. Ona ju mala rada, napriek tomu, a možno práve preto. No ten deň ju príhody z povojnového Brna dorážali ako bzučivé sršne, chcela si ľahnúť na novú posteľ a konečne zaspať vo svojom prvom, prvom vlastnom byte.

„Je to kvůli Járovi, viď?“ žmurkla Viki, podozrievavo. „Viděli jste se. Ještě. Teďkom.“

„Prišiel si po knihy. V piatok,“ pokrčila plecami.

Tú prvú noc si pamätala ako bledú a tenkovrstvú. Pod oknami žgrevčala mačka a susedia o poschodie nižšie snáď tancovali čardáš.

*

Ďalší deň bola nedeľa a ona sa pustila maľovať. Jej veci nebolo ťažké nahnať do kúta, dosť úbohú skupinku, keďže polovicu si vzal Jára. Ale nový byt mal tiež vlastné pozostalosti: plavopopolavú kuchynskú linku, umakartové nočné stolíky s periniakom a ohromné skrinisko, nalepené na stenu oproti posteli ako dáke byvolovité zviera.

Keď balancovala na štafliach, medzi maľovkovým igelitom a bielobou kvapkajúcou z valčeka, stále na tú almaru narážala pohľadom. Niečo na nej ju vytáčalo. Lakovaná, komunistická rozložitosť, s ktorou sa poriadne nedalo pohnúť. Napadlo jej, čo by na to povedal Jára, keby tu bol, ako sa pôvodne myslelo. Ako by ohrnul peru s dôkladne krojeným hipsterským fúzom, ako by skonštatoval, že almary sa treba zbaviť. Neurobil by to sám, nie, isteže, zavolal by ľudí. Tí by potvoru vyniesli a doniesli hladký úložný priestor v nordickom štýle. Skriňa jej ho pripomínala, paradoxne. Zaumienila si, ako by si on bol zaumienil, že musí preč. Na rozdiel od neho len nemala silu ani prostriedky dostať ju tam tak rýchlo.

Zvonček zazvonil. Pôvodný majiteľ doniesol zvyšné kľúče. Sympatický štyridsiatnik. Bol taký rád, že byt konečne má ktosi záujem kúpiť. Prenajímať reštituovanú nehnuteľnosť po rodičoch nevďačným, divoko sa obmieňajúcim študentským partiám ho už asi prestalo baviť.

„Pomohli by ste mi dostať toto preč?“ spýtala sa. „Kus ďalej od postele.“

Spolu dofučali, dotlačili almaru do kúta, kde aspoň nestála v strede ako ploštica na stene.

Prekvapilo ju, keď vysvitlo, že miesto za skriňou je v strede plné siedmich nezmyselných výklenkov rôznej veľkosti, bielo omietnutých, vkrojených do omietky. Boli prázdne. Akoby si žiadali o sväté obrázky alebo rodinné fotky, alebo, a ju v duchu nadmulo smiechom, sošky budhov a lupeňov pestrofarebných ruží. Poklopala rukou o kraj najväčšieho okienka. Znel tupo. Sadrokartón. Kašírka. Nadvihla obočie.

„Byty byly poděleny z jednoho velikého,“ potvrdil majiteľ Vikine slová. „Kdysi tu byly dveře, víte. A později měli nájemníci takové zvláštní nápady. Začistíte to lehko.“ Vyzeral nesvoj, asi sa bál, že mu to vyhodí na oči.

Ale ona vlastne nemala dôvod. „Kam viedli? Dvere,“ spýtala sa. Zo zvedavosti.

„Do jídelny nejspíš. Nebo do ložnice. Zadní vchod pro služebnictvo. Co na tom záleží, už tam nic není.“

Vtedy, asi aby odtiahol jej pozornosť k menej nebezpečným témam, začal rozprávať o vchodoch. „Teď, když máte všechny klíče, můžete ven dvěma způsobama. To taky souvisí s tím, jak se dělily byty, víte.“

„Dvoma spôsobmi?“ smiala sa. Páčilo sa jej, že je z nej nesvoj, zachcelo sa jej flirtovať. Len zato, že Jára by bol zúril.

„Baráky měly vchod zepředu, no jak některé byty pak odřízly, máme tu ještě jeden zezadu přez dvůr,“ vysvetlil. „Pojďte, ukážu vám.“

Schodisko spájajúce obmurované jednotky so zadnou záhradou páchlo vlhnúcim betónom. Ona nadšene komentovala, ako je to tam úzke a aké má šťastie, že kúpila práve jeho byt, s oboma otvormi. Privádzala ho do rozpakov, až kým nebolo o čom, a on konečne odišiel domov.

Druhú noc zaspávala s výhľadom na výklenky v bielom sadrokartóne. Ako výrezy komiksu, ktorý sa ešte nestal. Pritom sa jej muselo snívať, pretože v istom momente videla v tých oknách celý dom v priereze, preč so štvrtými stenami, olúpanými ako šupky z pomaranča.

Sprchoval sa tam chlapík z prízemia, dorazil z firemnej párty. Študenti sťažka oddychovali na matracoch položených na fľakatej podlahe, jeden zaspal na klávesnici počítača. Veľká päťčlenná rodina; rodičia za plastovým paravanom s egyptským vzorom robili niečo, na čo každý myslí, no zriedka povie.

*

Zobudila sa skoro. Zima, kúrenie bude treba vymeniť. Nedalo jej nepomyslieť na to, že Jára by ho bol vymenil skôr, ako sa nasťahovali. Sadol by si za stôl v nažehlenej blankytnej košeli a rozpísal plán ich spoločného života do troch rôznych kategórií, levelov ultimátnej počítačovej hry. Videla v duchu jeho tvár predtým, ako sa rozišli. Ostré rysy, bradu odhodlanú prerážať nevyspytateľné prúdy korporátnych vôd ako torpédo, sivé, kamenné oči. „Víš,“ povedal. „Tvůj problém, Alexo, je v tom, že nevíš, kdo vlastně jsi. Neumíš se rozhodovat. Lpíš na zbytečnostech.“

„Akých zbytočnostech?“ štekla po ňom. „Ako moja práca? Môj život?“

On sa smial, tým smutným, vedomým úsmevom, ktorý tak súdil. „Se mnou si měla možnost,“ povedal.

„A bez teba?“

Vtedy pritisol svoje pery k jej uchu, ako keď sa ešte milovali, a šepol jej slová. „Tvůj život je skutečný jenom tak na padesát procent. To přece musíš vědět.“ Nato mu vylepila, bola prekvapená, ako facka štípe aj ju samu. Tie sivé kukadlá na ňu čumeli sklamaním aj šokom. Za ten šok bola vďačná.

Keď vyšlo slnko, nasypala cereálie do misky s obitým okrajom. Zjedla ich bez mlieka, Jára to vždy neznášal. Ten zvuk, ako chrúmajú, keď ich ničím nezaleješ. Keď zabuchla dvere, pomyslela na dva vchody.

Mala rada dvory. Aj keď tento trochu pripomínal betónovými dlaždicami vytapetovanú garáž s medzerami pre trávu. Deti z bloku sa hrali na provizórnom pieskovisku, starý orech sa otriasal, na slnku piekla zbierka zabudnutých pneumatík. Bolo na tom čosi ľudské, ako cestičky za humnami u nich doma v Detve, palina v puklinách.

V divadle ju čakal Pepa, s troma náčrtmi kostýmov nadriapaných na servítkový papier a sladkým úsmevom ospravedlňujúcim zdanlivé lajdáctvo. Nebolo to lajdáctvo, pretože, ako všetci vedeli, rozpočet aj tak zahŕňal len pár tisíc kaček. Skoro všetko sa už minulo na nábytok a stenu potiahnutú mopovinou, ostatné dali dokopy z toho, čo mal kto náhodou doma.

Kým čakala na meškajúcich hercov, hľadela na gafou popriliepanú handrovinu na scéne a nezmyselne si predstavovala, ako ju, po tom čo sa o rok predstavenie prestane hrať, odtrhávajú zo stien, nakladajú do nákupných košíkov potiahnutých z Lidlu a pobehujúc mestom sa vypytujú okoloidúcich či nechcú kúpiť pár desiatok metrov látky na vytieranie podláh. Čo sa vlastne deje s kulisami, keď prestanú slúžiť svojmu účelu? So všetkými plastovými fóliami, metrami naakrylovaného papiera, obojstranných lepiacich pások?

„Znečištění životního prostředí je moc vážná výzva pro dnešního člověka,“ konštatovával Jára spoza kriedového výtlačku The Economist. Odoberal ho fyzicky, možno preto, že k vizáži džentlmena podprahovo patrilo ráno s novinami a kávou na stole. Raz mu to povedala, ale neveril jej, samozrejme. Predpoklady o podprahových predstavách patrili k jej spôsobu nazerania na realitu, nie jeho.

„Si v poriadku, Alexa?“ spýtal sa ktosi. Stakatovito prikyvovala a potom na to zabudla, poobedie zmizlo vo víre obrazov a mizanscén. Na niektorých jedincov bolo treba nakričať, vždy sa čudovala, kde na to berie silu a dosť zúrivosti. Nakoniec všetci zaparkovali v podniku Modráč, kde herci nadávali na iného režiséra a Pepa kreslil vulgárne návrhy šiat prstom na poháre piva. Keď sa vracala domov, myslela na prozaické veci: manažérku, čo šliapala na päty s rozpisom, na projekt v Ostrave za dva týždne. Keď si ale líhala, vrátila sa jej ozvena včerajšieho sna. Kým zaspala, celý čas ju mátalo, že v pravom dolnom výklenku naproti čosi šramotí. Dáke prasiatka. Ako nitky zo starej analógovej telky, keď je príliš rozbitá, a jeden to konečne vzdá a stlačí vypínanie. Skôr než sčernie, blikne v nej uzol modro-červeno-zeleného svetla. Podobný žeravej hranici tlejúceho papiera, ibaže zvonka dovnútra. Cvink a už je v strede. Potom sa stratí.

*

Na druhý deň pršalo. Tešila sa na prechádzku cez továrenské ohrady, keď však vystrčila nos na terasu, ovanul ju dych vlhkej októbrovej bezohľadnosti a zahasil jej cigaretu. Pätnásťminútová cesta pešibusom sa náhle javila ako dráždenie čerta.

Odfrkla, zvesila z kopy neroztriedeného nábytku odhodený kabát a namrzene sa pustila doprava, dolu po travertínových schodoch so železným zábradlím. K hlavnej bráne, ktorá vypľúva rovno na zastávku šaliny.

Napriek hnusnému počasiu bola v divadle dobrá nálada. Včerajší krik zrejme zafungoval, herci sa doučili texty a skúška skončila prekvapivo rýchlo. Nikto dnes nemal čas na pivo. Do ďalšej schôdzky zostávali prinajmenšom dve hoďky a ona sa prichytila, že stojí pod strieškou pri vrátnici a mokne. Nakoniec si vyrovnala kapucňu a pustila k Českej. Na štvorku do Úvozu. Za Járom.

Vedela, že prespáva v prenájme s kamarátmi, ktorí zakladajú startup. Obyčajná štartovacia izbovňa. Nebýval tam preto, že by si sám nemohol vziať hypotéku: mal dvakrát taký nástupný plat ako ona. Býval tam preto, že čoskoro aj tak odíde.

Otvoril jej Mikuláš, zmätený nerd v tričku nejakej matematickej korešpondenčnej súťaže, ktorý ju poznal dosť na to, aby vo dverách vypleštil oči. „Alexa? Ahoj… Čo… tu robíš?“

„Je tu Jára?“ dostala zo seba.

„Prepánakráľa, čo mu chceš?“ v očiach obava, akú len môže mať celkom slušný ITčkar, ktorému práve hrozí, že mu dva rozoštvané buldogy porušia všetky pravidlá domácej symetrie.

„Chcem sa ospravedlniť.“

„Chceš sa… čo?“

„Nech ji, Míťo.“

Hlas ako z audioknihy. Vždy rozmýšľala, či vie, že tak znie, či ho využíva naschvál, aby ľudí presvedčil o svojej dôveryhodnosti. Samozrejme, že to vedel.

Stál na konci chodby, v jednom z tých pulóvrov, ktoré si podľa jej vtipkovania nechával každý rok zaslať z nejakej americkej univerzity. Dokonale pristrihnutý mustáž. V ruke denníky Marka Aurélia. Samozrejme.

„Vítej, Alexo. Dáš si s náma čaj?“

„Jo,“ riekla, a keď ju zaviedli do obývačky, chvíľu len sedela so šálkou v ruke a čumela na košíky s papradím. Až keď Míťa zmizol v izbe, pozrela na Járu.

„Bola som piča, Járo,“ povedala prosto, po divadelnícky.

„No need for such strong words.“

Angličtina. Používal ju, keď chcel pôsobiť odťažito. Profesionálne. Bez emócií. Malo by to znieť hlúpo. Ale fungovalo to.

„Prosím, prepáč mi to. Môžeme… mohli by sme skúsiť začať odznova?“

„Let us see, my lady. Let us see,“ riekol a odpil si z čaju, ale ona videla, v kútiku sa mu blyslo, znak triumfu, spokojnosti. Položil šálku a odišiel z izby.

Tej noci ležala na starom matraci a rumázgala do prikrývky, rozorvaná tínedžerka. Cez slzy vôbec nezahliadla analógový ligot. Na protiľahlej stene s výklenkami.

*

Vstala s napuchnutými očami a odpornou ťažobou v žalúdku, to budú tie hormóny, za pár dní to príde. Potriasla hlavou a vyklonila ju z okna. Prestalo pršať, biele svetelné žilky tralajdali na betónových dlaždiciach. Usmiala sa na premoknutý orech. Dnes sa cez dvory pôjde pekne, napriek mlákam.

Na javisku ich všetkých vyprášili technici, keď jeden z hercov dostal nápad, že vylezie na lávku a zhupne sa na nej s lanom. Vyskúšal to bez povolenia. „Nechápu, proč nesmíme do zákulisí!“ frflal, po tom, čo si všetci užili slušnú dávku papuľácie z vedenia. „Přece se nemusí chodit jenom zprava, nebo zleva, takový mainstream. Vždyť ta lešení jsou tak umělecky zajímavá. Ty vaše cestičky jsou taky pro lidi!“

„Nejsou lidi jako lidi, jasný?“ Kája, mohutná osvetľovačka, mu zhora pohrozila káblom. „Některej běhaj po scéně, některej za ní. Když seš tam, kde nemáš být, a přijdeš k úrazu, kdo to odnese?“

Alexa jej, samozrejme, musela dať za pravdu. A tiež ju to mrzelo. Lešenie bolo cool. Pomaly aj plánovala návštevu u známej, ktorá sa vyznala v horolezeckých výstrojoch. Pri odchode už v duchu vytáčala jej číslo, keď zazvonila Viki.

„Haló, Viks?“ zavolala. „Ako? Víno dnes?“

„Alexo?“

Niečo nedobré v tóne. Ako keď hovoríte s nešťastným dieťaťom alebo chcete známemu ohlásiť, že mačka, ktorú ste cez víkend strážili, skočila z balkóna a prešlo ju auto. „Deje sa niečo?“

„To se právě chci zeptat já tebe. Psal mi Míťa, že jsi včera byla u nich doma.“

Zastala s nohou položenou na obrubníku a žmurkla. Možno sa atmosféra vôkol zavírila, popotiahla záclonu.

„Áno… áno, bola?“ riekla do telefónu. Pomaly, zaskočene.

„Alexo? Nechceš se k tomu nafoukanci vrátit, že ne?“

Rozosmiala sa nad absurditou toho tvrdenia. „Isteže nie, Viki, preboha, však mi nedal dýchať!“

No ticho v slúchadle prezrádzalo. Žiaden vtip. Žiadna podivuhodná spoločná halucinácia, na ktorú si až doteraz takmer vôbec nespomínala: nie, cekom tak to nebolo. Iba jej celý deň neprikladala dôležitosť, spomienke na včerajšie poobedie. Ako nočnej more alebo tomu, že si cvaknete lístok v šaline. Človek predsa nemôže zabudnúť taký zložitý, trápny, detailný zážitok. Pach Járovho svetra, na to, aké sú paprade v tých ikeáckych košíkoch zelené, na nechutne jasný, otravný spôsob, akým vyslovuje slová Let us see.

Za chvíľu sedeli s Viki v dobre zastrčenej časti čajovne Cestovateľského klubu, sŕkali čokoládu s rumom, pre ňu extra slonia dávka. Viki pozorne sledovala, či ju pije s chuťou.

„Když jednému nechutná čokoláda odtud, celkem jistě to nemá v pořádku v hlavě,“ vyhlásila, iba trochu žartom. „Studuju na terapeutku, víš.“

„Neboj, Viki,“ zasmiala sa ona. „Ja si tiež pamätám, aká som bola, keď sme spolu chodili. Už s Járom nechcem mať nič spoločné! Doprdele s jeho denným režimom. Vieš, že chodí spať o deviatej? Má rozpis na to, čo sa kedy varí. Je to desný snob,“ pokrútila hlavou, sebaisto.

„Jsi přepracovaná,“ povedala Viki. „Tráviš moc času na projektech. Do toho to stěhování. A ten borec tě prostě vytočil.“

Pravda. Tak to vskutku bolo. Nič zvláštne.

Večer čumela z okna, váhajúc, ako veľmi je nutné, aby zajtra skúšku zrušila. Kontrolovala mobil, zo strachu, že by tam bol neprijatý hovor, ale Jára mal, našťastie, primerane nabubralú hrdosť. Posledné dni pramálo spánku, v dreze misky od cestoviny, neroztriedený nábytok v kúte. Skúšky sa nerušia, usúdila napokon, šmarila mobil do kúta a klesla na matrac, tvárou k výklenkom.

Tam boli.

Pripomínali obrazovky matných monitorov, len v prítmí tak neťahali oči. Chvíľu tupo uvažovala, odkiaľ sa asi v jej dome vzali tri cudzie mobily. Vstala. Bezducho natiahla prsty smerom k nim. Nič, len štiepok svetla, ako keď preseknete rukou lúč projektora. Boli tri. Hologramy. To je Járovo slovo, prirodzene. Hologramy. Mal rád technické hračičky, rád ukazoval, že im rozumie. Tieto boli drobné, diapozitívy z niekoľkých vrstiev, trepotali sa, z tenkých prúžkov svetla v RGB. Na nich tri výjavy: cesta pokrytá betónovými dlaždicami vystlanými trávou a palinou pomedzi, starý otrasený orech, kopa pneumatík v rozpečenom slnku. Na druhom diapozitíve ulica. Zastávka šaliny, sivé a hnedé fasády budov oproti, večierka, zlevněnka, rozmazané v daždi.

To je predsa pohľad z môjho domu, pomyslela si. To je pohľad na dva vchody do môjho domu. A tretí? Prižmúrila oči. Ale tretí snímok akoby z oka vypadol prvému: dvor a cesta popri pletive, len, a to sa jej celkom iste zdalo, na sivých dlaždiciach tancovali vlnky rôznofarebného svetla, po daždi.

V hrudi sa jej zdvihla vlna hnevu. Skočila kam dopadol mobil, a vytočila to číslo, zúrivá. Járov hlas poriadne rozospatý.

„Alexo? To jsi ty?“

„To čo má znamenať!“

„Alexo?“ znel dezorientovane, takmer milo.

„Stalkuješ ma? Chodíš si ráno cvaknúť, kade vychádzam z domu? A potom z toho robíš čáry máry a inštaluješ mi ich do izby?! To nie je vtipné!“

„Alexo, ty jsi pila?“

To nebol sarkazmus. Zaváhala. Jára bol všetko možné, ale chladnokrvný klamár nie.

„Nebol si u mňa?“

„Co bych tam asi dělal?“ zavrčal. „Alexo, poslyš, víš, že v tuhle hodinu jsem mrtvý. Jestli to chceš dát se mnou znovu dohromady, nejdeš na to moc chytře.“

„Lenže mne sa sem dostalo…“ Otočila sa. Keď zrak dopadol na perforovanú stenu, v kašírovaných poličkách nebolo nič. Nič, len prach. Tma.

„Alexo?“

Pustila mobil, panicky, poskočil na zemi s hlasným tresnutím. Kľačala na posteli, v miestnosti hrobové ticho, len v kúpeľni sa rozklokotal kotol. Ani pohnúť sa neodvážila. Vrhla ešte jeden pohľad do okienok s tými haluškami. Vysmievali sa jej. Znovu. RGB fosforeskom. Takže skúška zajtra ozaj nebude.

*

Bola odhodlaná spraviť všetko, aby sa upokojila. Spať do obeda, prezrieť zopár sérií na Netflixe aj nechať si doniesť pizzu. Vyhovorila sa, kde len mohla. Notifikácie jej šponovali uši, takže ich na Vikinu radu vypla. „Hlavne nedělej nic stresujícího,“ prízvukovala jej do telefónu. „I celkem normální mozek je za určitých podmínek schopnej vytvářet iluze. Nejvíce halucinací přichází před spaním. Je to jako neúplný sny, rozumíš? Když si pod tlakem a máš rozhozenej spánkovej cykl…“ Podvečer za začínala v byte vynúdzať, preto začistila maľovku, povyplietala gordický uzol zvyšnej batožiny, umyla riad a zastala nad prázdnou linkou s uvedomením prekvapivého hladu. Chladnička bola prázdna, tobôž hrnce. Na ďalšiu pizzu tento týždeň nevyjde rozpočet. Takže výlet do obchodu.

Zbehnúť po travertínových schodoch k secesnej bráne netrvá ani minútu. Albert je hneď za rohom, pri zastávke, kúsok od večierky, len pár stoviek metrov od hlavného východu.

Kúpila lososa a chardonnay. Jára vždy pil len biele víno, vždy len vyššiu šaržu, sakra, skoro také v tom supermarkete nenašla. Nebude to večera storočia, ale jeden má, na čo sa zmôže. Keď mu volala, srdce jej nepríjemne nadskakovalo, ten telefonát včera v noci riadne posrala, koniec koncov. Ale on rád ukazoval svoju veľkorysú stránku. Príde.

Znepokojila ho, povedal jej, pred dverami.

„Přišel jsem zejména, abych se přesvědčil, že nepřicházíš o rozum kvůli nějakým nejasnostem.“

„Som unavená,“ priznala. „Mám divné sny. Myslím, tebe som včera tiež volala zo sna.“

„To máš z těch umění. Člověk by se neměl živit snama.“

Zjedol jej večeru, aj keď v jednom momente sucho skonštatoval, že sa ho snáď nepokúša otráviť. Prezrel si byt, okomentoval opravychtivý kotol, to, že nemá spať s hlavou tak blízko ťahajúceho okna. Vypil čaj.

„Já se s tebou rozejít nechtěl, Alexo. To přece víš.“

„Ale ja nemôžem spraviť to, čo po mne chceš, Járo.“

„Proč ne? Co tak dobrého, tak užitečného ti tvůj život tady nese? Jak bude vypadat za několik let?“ Urobil gesto, na manžete sa blysol biely gombík. Hľadela na ten opísaný oblúk vo vzduchu, na okrové zatečené fľaky za neorokokovými ružicami nad nimi, plastom potiahnutú kuchynskú linku, parkety rozseknutého salónu, v ktorom sa dávno nedalo tancovať.

„Londýn nebol v pláne,“ zakrákala. „Môžem snáď režírovať v Londýne?“

„Je to tvé rozhodnutí,“ pokrčil plecami. „A kdo říká, že budeš muset režírovat?“

Pred odchodom si vzal športové sako odložené na almare. Zažmúril oči. „Ta skříň. Proč si ji ještě nevynesla?

Tú noc sa snažila sa na ňu nedívať priamo, kašírkovú stenu. Aj tak prišli. Štyri miráže. Zadný dvor, ulica, dvor a znova ulica, ibaže nie v daždi. Tentoraz v studenom svetle zatiahnutej podvečernej oblohy. Akoby sa tými štyrmi obrazmi dalo vojsť do štyroch miniatúrnych verzií jej štyroch predošlých dní, momentov vchádzania, vychádzania z tohto domu, ktorý bol teraz jej domovom.

Mal to byť ich spoločný domov. Ale Jára bol v istom smere pokrytec. Vedel byť rovnako spontánny, rovnako zbrklý ako ona, keď vycítil, že sa preňho Fortunino koleso môže posunúť dostatočne vysoko. A čakal, že všetko, čo sa ho týka, všetci, čo spolu s ním kráčajú, sa podľa toho zariadia. Jej kariéra, skúsenosti, snahy. Boli snáď menej zložité než tie jeho? Menej skutočné len zato, že drobných projektov je veľa a peňazí málo, len zato, že zatiaľ nebola niekde v Národnom? A ona urobila rozhodnutie. Ako keď sa človek ráno pustí von predným alebo zadným vchodom, šalinou spred brány alebo peši dvormi. Tak jednoduché to bolo. Tak prečo to stále pálilo? Prečo sa jej Jára furt zas a znova plietol do života?

Pohladila dlaňou prúžky nehmotného svetla sálajúce z neviditeľného zdroja, kdesi v stene alebo v jej hlave. Tam, presne, v jej hlave, skrsla vtedy absurdná spojitosť.

*

„Viki?“

„Probůh. Nemáte vy umělci vstávat nejdřív v deset?“

„Príď ku mne dneska. Spravíme kolaudačku. Prišla som na to. Ako som bola v utorok za Járom, vieš. A včera večer… včera večer som ho pozvala na večeru.“

„To nemyslíš vážně!“

„Dnes už nie,“ pousmiala sa, pohupujúc na prahu, mobil pri uchu, tvár možno len trochu bledá, vlasy slabo prebehnuté hrebeňom, žiaden mejkap. „Dnes nie, iste. Príď. Porozprávam ti o tom. Čosi ti ukážem.“

Ten deň bol bezpečný. Vyšla ohradami, ihriskom popri orechu, palinou pomedzi pneumatiky. Kráčala peši, pila kávu, po predstavení nakúpila. Nemyslela na Járu. Nechcelo sa jej za ním doliezať s prosíkom, porovnávať jeho život s jej, pochybovať.

Ale čo zajtra? Pozajtra, deň po tom?

Tá predstava bola vlastne jednoduchá. „Pamätáš, Viks, na svoju bakalárku?“

„O samosprávní politice za Obrození?“

„Nie, tú druhú.“

Naliala chardonnay do pohárov, prebleskovalo na ružovo, cez okno sa tlačili chradnúce lúče spoza komínov textilky. „O tom, ako priestor ovplyvňuje ľudskú psychiku.“

Priateľka nadvihla obočie, možno ju zaujala, možno znepokojila.

„Miesta pôsobia len na to, čo už máme v sebe, správne? Ale majú tiež svoje charaktery. Vezmi si tento barák. Rozrezali mu dušu. Človek tu má pocit, že je tak trochu tým aj oným. Salónom aj garsónkou, tu chodbička na sídlisku, tam secesný vchod. Ale dá sa vyjsť aj zadom. Možno záleží, či ráno prejdeš burinami, alebo luxusným schodišťom. Možno ti to sadne na mozog. Určí, s kým budeš chcieť hovoriť, či budeš ľutovať niečo, čo si urobila, alebo budeš trvať na svojom.“

„To je projekce,“ pokrútila hlavou Viki. „Magické myšlení.“

Pokrčila plecami. „Počkaj do tmy. Na hologramy. Či ich uvidíš.“

Hľadela na ňu zužujúcimi sa štrbinami podozrievavých očí. Analyzovali, tam vzadu, ale neodvážili sa súdiť.

Ona sa opierala o stenu a premýšľala. Dokedy bude môcť používať len jeden vchod? Do konca týždňa, mesiaca, niekoľkých rokov?

„Zapomeň na něj, Alexo. Pojď, uděláme párty. Pojď, vytancujem to na nějakej indickej rap.“

Potom skákali, až sa triaslo poschodie a Viki bola podozrivo veselá. Nikdy veľmi nevedela piť. Za chvíľu sa motala popri stenách, navrhovala, že by sa mali po tých pompéznych schodoch spustiť na kartóne zo sťahovacích krabíc. Možno to spravila schválne. Ako reagovať, keď tušíte, že vašej kamoške prepína?

Spala už skrútená v kresle, keď hodiny odbili dvanástu.

Dvanástu, vážne, ako z lacnej drámy. No čo. Alexina myseľ bola žánrová. Päť výklenkov plných trepotavých vecí.

„Zobuď sa, zobuď sa, Viks. Pozri. Vidíš?“

Ale pevný je spánok spravodlivých, spánok úplných. Možno je to tak lepšie. Keď sa prebudí psychológ a uvidí, že na stene nič nie je, potvrdí sa úplnosť situácie. No ona predsa nechcela úplnosť. Nechcela vydržať ešte dva dni, kým sa vyplnia všetky výklenky, alebo dvadsať rokov, až zostarne a zdivie alebo ju v brnenských uliciach zrazí nejaké auto a nadobro sekne s akýmkoľvek vzťahom. Chcela ich ďalej. Dve možnosti života. Zázrak neistoty.

Vstala. Priložila ruku k sadrokartónu, prekvapená, že sa jej stará omietka drobí do dlane. Snáď ktosi na ďalšom poschodí vytopil kúpeľňu a teraz bola kašírka mäkká, poddajná ako papiermaché, hlina na rozmoknutom pohrebisku.

Dve možnosti. Snáď má človek iba dve možnosti. Vpravo alebo vľavo, s ním alebo bez neho, k úspechu niekde v zámorských firmách, či zatrateniu v provinčnom divadle, ktoré predsa mala tak rada. Áno, rada, všetkých ľudí tu, kulisy z mopoviny, Pepu so skicami na papierových obrúskoch.

Ibaže dva vchody tu budú vždy. Pripomínať, že veci môžu byť ešte inak, že človek sa nevyhne dilemám: Ráno bránou, alebo cez dvory?

Analógové miráže horeli plavým svitom, cerili sa jej. Omietka z výklenkov opadávala. Na spoji za derovanou stenou sa začínali črtať škáry. Škrípali zablendované pánty. Za nimi farebné plamienky v R a B a G.

Alexa sa otočila na Viki skrútenú v kresle. Usmiala sa.

Mýlili sa. Technici v divadle, aj bývalý majiteľ.

Prirodzene, že tu stále bol.

Ešte jeden vchod.