Ďuro mi každé ráno na kontrole namieril termovíziu do tváre a nahlas prečítal číslo. Robil to každému, kto sa vracal zo zóny, lebo tak to stálo v predpise, a každému k tomu niečo pridal. Kmeťovi, že má zase horúčku z lásky, Šebovi, že starne. Mne vždy to isté.

„Tridsaťšesť šesť. Ako z učebnice.“

Hovoril mi to tri roky. Keď mal raz v januári chrípku a pri závore namiesto neho mrzol mladý Kmeť, chýbalo mi to celý deň.

Kontrola stála na ceste z Bojníc, tam, kde sa končí zóna a začína Prievidza. Bola to závora s plechovou búdkou a pri nej dva sudy so studenou vodou, na každom vedro. Ďuro termovíziou hľadal biele fľaky, pretože mora sa vie človeku zavesiť na chrbát a nechať sa niesť, kým z neho ťahá teplo, a v kamere ju potom vidno ako svetlú škvrnu medzi lopatkami. Za štyri roky ich našiel päť. Štyroch chlapov sme zachránili vedrom vody, piateho nie, lebo na ňom visela už od zámku.

Mory prišli z hĺbky. Keď v Novákoch dotočila posledná turbína, Prievidza prišla o teplo z uhlia a mesto muselo hľadať iné. Teplej vody je pod Bojnicami dosť, kúpele z nej žijú odjakživa, a tak za eurofondy navŕtali vrt hlbší než všetky kúpeľné.

Prvú zimu po vrte zapisovali v bojnickej nemocnici podchladenie ľuďom, ktorí zomreli v kúrených izbách. Ležali pod perinou, a hoci radiátor pri posteli pálil, na okne mali zvnútra námrazu. Staré mamy na Hornej Nitre hovorili, že ich navštívila mora, a nikto ich nepočúval, pretože staré mamy hovoria všeličo.

Mory okom nevidno. Človek si všimne len to, že sa mu odrazu zráža dych, a keď stojí pri okne, naskočí mu na skle námraza. Až na tretiu zimu natočila kamera v hale vrtu niečo, čo liezlo po rúre hore. Malo to dĺžku dospelého chlapa a hlavu to nemalo. V termovízii to svietilo bielšie než para, ktorá z vrtu stúpala, a rúra pod tým tmavla. Hasiči, čo tam prišli prví, si zobrali hadice, lebo nevedeli, čo iné by si mali zobrať, a tak sme zistili, že mory zabíja studená voda.

Ústav potreboval ďalšie dve zimy, aby prišiel na to, čím sa živia. Živia sa teplom. Najedené svietia v termovízii nabielo, hladné sivejú a umierajúce černejú. Voda im teplo zoberie rýchlejšie, než ho stihnú od niekoho vypiť. Až potom si niekto spomenul na deti, ktoré odjakživa hádžu na Smrtnú nedeľu Morenu do studeného potoka. Stáročia sme si mysleli, že sa tým lúčime so zimou. Aj ja som ju ako chlapec niesol so spolužiakmi k potoku. Mala slamenú hlavu a sukňu po niečej babke, a keď sme ju hodili do vody, utekali sme domov, aby nás smrť nedobehla.

Bojnice sme vysťahovali a urobili z nich zónu. Na cestách do Prievidze stoja kontroly a v noci chodí po zóne domobrana s termovíznymi monokulármi a chrbtovými postrekovačmi, do ktorých si pred službou nasypeme ľad. Niektorí chlapi nosia aj brokovnice, hoci broky cez moru prejdú a nič jej neurobia. S brokovnicou sa vraj cítia lepšie. Na Dušičky sa na cintorínoch už nesvieti, lebo sviečky ťahajú mory, a tak ľudia nosia mŕtvym aspoň chryzantémy. Žijeme s nimi siedmu zimu.

Katka mala celý život studené nohy a v zime mi ich v noci strkala pod lýtka. Pred tromi zimami som sa ráno zobudil a bola studená celá. Teplomer na stene ukazoval štyri stupne a okno bolo zvnútra zarastené námrazou, hoci radiátor pod ním pálil. Katka ležala na boku s modrými perami a s rukou na mojej hrudi, kde zvykla zaspávať s hlavou, lebo vravela, že tam počuje, ako mi bije srdce. Ja som mal na sebe len tričko.

Bola prvá, ktorá umrela za kontrolami. Dovtedy mory zabíjali iba v zóne a v Prievidzi sme sa cítili bezpečne, keďže sme mali sudy a Ďura. Doktorka na pohotovosti mi posvietila do očí a povedala, že som v šoku a že to prejde. Chlapi mi neskôr vysvetlili, že mora si vždy zoberie toho, kto spí bližšie k oknu.

Na Zapotôčkach sa po Katke začalo spávať na zmeny. Kto má s kým, ten pri ňom do rána sedí s vedrom, a kto nemá, necháva si svietiť a dúfa. Ja som si nesvietil. Ľudia mi hovorili, že čas pomôže, a ja som spával ako zabitý a čakal som, kedy príde smútok. Neprišiel, a za ten pokoj som sa pred ľuďmi hanbil.

Do domobrany som sa prihlásil v týždni, keď sme Katku pochovali. Robil som predtým v lesoch a doma ma nič nedržalo. Ukázalo sa, že mám na mory nos. Keď je niektorá blízko, rozbolia ma plomby, a ani raz som sa nemýlil. Dostal som sa k nim bližšie než ktokoľvek iný, lebo som sa o seba nebál, a do roka som mal na hubici postrekovača viac zárezov než celá hliadka dokopy. Chlapi hovorili, že mám šťastie.

Máriu som prvý raz videl na kontrole týždeň po Dušičkách. Vracali sme sa zo zóny za svitania a pri závore stála žena v armádnej bunde, s krátkymi vlasmi a s batohom, z ktorého trčal statív. Ďuro jej zo zvyku mieril termovíziou do tváre, hoci prišla z mesta.

„Tridsaťpäť deväť. Zima, pani?“

„Zima,“ povedala.

Potom prišiel rad na mňa.

„Tridsaťšesť šesť. Ako z učebnice.“

Žena sa Ďurovi pozrela cez plece na displej. Pozerala sa naň dlhšie, než bolo treba, a potom sa obrátila ku mne.

„Ty si Andrej?“

Prikývol som.

„Volám sa Mária a som z ústavu,“ povedala a podala mi ruku. „Odteraz budeš robiť so mnou.“

V hasičskej zbrojnici, kde mala domobrana základňu, nám v to dopoludnie vysvetlila prečo. Šebo, ktorý nám velil, sa jej najprv spýtal, či v Bratislave vedia, kde leží Prievidza. Mária mu namiesto odpovede rozložila na stole mapu Prievidze s dvanástimi červenými bodmi a ukázala na prvý.

„Pred tromi zimami.“

„Katka,“ povedal som.

„Viem.“

Body tvorili kruh a v jeho strede bola výmenníková stanica na Zapotôčkach, dva vchody od môjho paneláka.

„To je pri mne,“ povedal som.

„Viem. Preto si tu.“ Obrátila sa k ostatným. „Divoké mory sa túlajú, kade ich ťahá teplo, a zabíjajú, kde ich to chytí. Tieto smrti majú stred. Vaše hliadky ho za tri roky prečesali s termovíziou niekoľkokrát a nenašli nič. Takže sa tá mora schováva niekde, kde ju kamera nevidí.“

„A kde?“ spýtal sa Šebo.

„Keby som to vedela, nepotrebovala by som vás.“

Kmeť sa zasmial a prestal, keď videl, že sa nesmeje nikto iný.

„Koľko ich môže byť?“ spýtal sa Šebo.

„Na Zapotôčky stačí jedna.“

„A ako ju nájdeme?“ spýtal sa Kmeť.

„Keď žerie. Vtedy sa skryť nedokáže.“

Do obeda jej chlapi začali hovoriť Mara, lebo bola Mária a o morách vedela viac než ktokoľvek v okrese. Nebránila sa, iba sa pousmiala a povedala, že na ústave jej tak hovoria tiež. Ešte v ten deň si vypýtala rozpis služieb domobrany za posledné tri roky a dostala ho aj s fľakmi od kávy.

Večer mi v zbrojnici pustila záznam z haly vrtu, ten prvý. Videl ho každý chlap v domobrane, ale ona ho pustila spomalene a sedeli sme pri tablete tak blízko, že som cítil, ako sa trasie. Zastavila ho na mieste, kde sa to biele dvíha z diery hore po rúre.

„Pozri sa na rúru. Ako tmavne.“

„Pije z nej,“ povedal som.

„Pije, a samo pritom nesvieti ani o kúsok viac. Všetko, čo vypije, niekam schová.“ Chvíľu mlčala. „Keď vie schovať teplo, možno sa vie schovať aj celé. Len neviem kam.“

Odvtedy chodila so mnou na každú službu. Nosila kameru na statíve a zápisník, do ktorého si písala všetko, aj to, koľko mám ráno na kontrole, a keď niečo počítala, hrýzla si spodnú peru. Pristihol som sa, že čakám, kedy zase bude niečo počítať.

V polovici novembra sme presedeli noc na posede pri plote zoo, v ktorej po prvej zime nezostalo nič živé. Opice vtedy ošetrovatelia našli ráno v kúrenom pavilóne, stuhnuté jednu na druhej. Bolo osem pod nulou. Mária mala na sebe dve bundy a aj tak sa triasla, ja som mal jednu a rukavice žiadne, čo si zapísala tiež. V monokulári sa nad pavilónmi občas mihla sivá škvrna a ťahala sa dolu ku kúpeľom. Ukázal som Márii, ako sa monokulár zaostruje, a chvíľu som jej držal ruky na kolieskach. Triasli sa jej aj v rukaviciach.

„Idú piť,“ povedal som. „V kúpeľoch ešte tečie teplá voda.“

Mária chvíľu mlčala a potom sa spýtala, čo robila Katka. Na to sa ma od pohrebu nikto nespýtal. Ľudia sa pýtali, ako sa držím, a čakali, kým poviem, že dobre.

„Učila matiku.“

„Tak mala rada čísla,“ povedala Mária.

„Hovorila, že čísla neklamú, len ľudia, čo ich čítajú.“

„A čo si cítil, keď si sa vtedy ráno zobudil?“

Spýtala sa to tak, ako sa pýtala na všetko, presne a bez ľútosti, a ja som jej povedal pravdu.

„Nič. Ani zimu.“

„To býva. Po bratovi som tri mesiace necítila nič. Potom to prišlo naraz, v električke cestou do ústavu, a vystúpila som o štyri zastávky skôr, lebo som nevidela na cestu.“

„Čo sa mu stalo?“ spýtal som sa.

„Volal sa Mišo. Býval na Zapotôčkach sám, robil v Novákoch, kým tam bolo čo robiť, potom rozvážal pizzu. Vlani v januári ho našli pod perinou s námrazou na okne.“

Na mape mal jedenásty bod. Nevedel som, čo na to povedať, tak som jej podal termosku s čajom. Za svitania, keď sme schádzali z posedu, mi strčila ruku do vrecka na bunde, lebo jej bola zima. Držal som ju v dlani celú cestu ku kontrole, a pri závore si aj tak dýchala na prsty.

Ďuro jej nameral tridsaťpäť a pol a ponúkol jej, že ju zohreje. Ponúkal jej to každé ráno a Mária ho každé ráno poslala domov k žene.

Koncom novembra zavolal správca zo Zapotôčok, že im vo výmenníkovej stanici od včera zamŕzajú rúry, hoci cez ne tečie horúca voda. Mal som v tú noc voľno, ale správca ma poznal, a keďže sa sám bál zísť dolu, volal mne. Išli sme tam o jedenástej, ja s postrekovačom na chrbte a Mária s kamerou. Chcela ísť prvá a nedovolil som jej to. Už na schodoch ma rozboleli plomby.

V pivnici hučali čerpadlá a pod stropom viedli hrubé rúry obalené izoláciou. Inokedy tam býva teplo a vlhko od horúcej vody. Teraz sa nám zrážal dych a izolácia bola biela od námrazy.

Moru som našiel v monokulári na najhrubšej rúre pod stropom. Mory nemajú tvár ani končatiny, iba tvar, ktorý sa mení podľa toho, kam sa v nich preleje teplo. Táto svietila nabielo, lebo sa napila z rúry, a rúra pod ňou bola čierna. Keď nás zacítila, pustila sa, dopadla na betón bez zvuku a išla k nám.

Mária sa postavila vedľa mňa, hoci som jej povedal, aby zostala pri dverách. Mora išla k nám, k teplu, a meter pred nami zastala. Natiahla sa k Márii a chvíľu sa nehýbala, kým mi v plombách pulzovalo. Potom cúvla.

Za tri roky som nevidel moru cúvnuť. Vrátila sa k stene a začala sa šplhať po rúre späť pod strop. Striekal som do nej ľadovú vodu, kým v monokulári nesčernela a nespadla. Po mŕtvej more zostane na betóne fľak námrazy, ktorý sa do rána roztopí, a viac z nej nezostane nič.

Mária si písala do zápisníka. Písala dlho.

„Cúvla,“ povedal som.

„Videla som.“

Ukázal som na fľak na betóne. „Tak tu máš svoje hniezdo. Stred kruhu.“

„Rúry zamŕzajú od včera a ľudia tu umierajú tri roky,“ povedala Mária. „Tá tu nebývala, len prišla na teplo.“

Nechcel som jej veriť. Chcel som, aby to bola tá, čo sa práve topila na betóne, a aby sa to skončilo.

Pred mojím vchodom sa Mária zastavila.

„Pozvi ma hore. Chcem vidieť, kde to začalo.“

V spálni sa dlho pozerala na okno a až potom na posteľ.

„Na ktorej strane spala?“

„Pri okne.“

Kľakla si k posteli a položila dlaň na perinu, tam, kde mávala Katka hlavu, keď ju nemala na mojej hrudi. Chvíľu ju tam nechala. Vstala a povedala, že by si dala kávu.

V kuchyni si sadla na Katkinu stoličku, čo nemohla vedieť, a obe ruky si zohrievala o hrnček. Kým som doniesol z chladničky mlieko, prestal sa jej hrnček pariť. Pozrela sa doň.

„U mňa nič dlho teplé nevydrží.“

Myslela to ako vtip a ja som sa nezasmial. Vstala a pozrela sa z okna na vchody oproti.

„Ktorý bol Mišov?“

„Ten s červenými dverami.“

Dlho sa naň pozerala. Spýtal som sa jej, či jej nevadí, že ju chlapi volajú Mara.

„Vieš, čo bola mora predtým, ako vyliezla z vrtu?“

„Strašidlo, čo sadá ľuďom na hruď,“ povedal som.

„Podľa starých ľudí bola mora živý človek, najčastejšie žena. Cez deň varila a robila na poli. V noci, keď zaspala, vyšla z nej duša a sadla si niekomu na hruď. Ráno sa vrátila a tá žena si nič nepamätala.“

„Tak by si to mohla byť aj ty,“ podpichol som ju.

„Mohla,“ povedala a dopila kávu. „Vieš, prečo má Morena ženské šaty?“

Nevedel som.

„Možno preto, že kedysi do potoka nehádzali slamu.“

Položila mi ruku na krk. Pobozkala ma ona, a to tak, že ma rozboleli plomby. Keď sme si ľahli, ľahla si na Katkinu stranu, lebo inú posteľ som nemal, a povedala, že dnes chce len spať, lebo na ubytovni spáva so svetlom a poriadne sa nevyspí. Ja som vedľa nikoho nespal od Katky. Strčila mi nohy pod lýtka, tak ako to robievala Katka, a ja som chvíľu nevedel dýchať. Potom som zaspal. Katka sa vždy smiala, že mám v sebe vypínač.

V noci som sa zobudil. Mária na mne sedela, kolenami mi zvierala boky a mierila mi kamerou na hruď. Displej jej zospodu svietil do tváre.

„Čo robíš?“ spýtal som sa.

„Nemôžem spať.“ Kameru sklopila. „Pozerám sa, ako spíš.“

„A ako spím?“

„Ako zabitý.“

Zliezla zo mňa a ľahla si chrbtom ku mne. Viac som sa do rána nezobudil.

Ráno bolo v spálni o tri stupne menej ako večer. Mária sedela na kraji postele zabalená do deky. Oči mala červené, celú noc nezažmúrila oka. Okno je staré, tesnenie z neho opadáva odvtedy, čo umrela Katka, a ja ho stále chcem vymeniť. Povedal som to Márii. Pozrela sa na teplomer, potom dlho na mňa a nepovedala nič. Pri raňajkách sa ma spýtala, či sa mi niečo snívalo. Od Katky sa mi nesníva nič.

Na obed vyniesli z vedľajšieho vchodu starú Kollárovú. Mala osemdesiatjeden rokov, žila sama a ležala pod dvoma perinami. Okno mala zvnútra zarastené námrazou a jej mačka sedela na schodoch pred vchodom a nechcela ísť dnu. Stál som pri tom, keď ju vynášali, a Mária stála vedľa mňa a ani raz sa na mňa nepozrela. Večer nakreslila na mapu trinásty bod.

Do večera sa po sídlisku rozkríklo, že odkedy chodí po Zapotôčkach žena z ústavu, mory sú bližšie. V potravinách na rohu ľudia stíchli, keď Mária vošla dnu, a jedna žena si za ňou odpľula na schody.

Mária mala pravdu, tá z výmenníka tu nebývala. V tú noc bola hore. Sedela na mne s kamerou, kým ja som spal ako zabitý a vo vedľajšom vchode zamŕzala stará žena. Na kontrole mávala menej, než má mať zdravý človek, a káva jej v rukách chladla rýchlejšie, ako ju stihla vypiť. Keď ma pobozkala, rozboleli ma plomby, a to sa mi pri človeku nestalo nikdy. Aj meno, ktoré jej dali chlapi, jej sedelo lepšie, než tušili, a mora vo výmenníku sa natiahla práve k nej. Prvý raz po troch rokoch som niekoho chcel a teraz som nevedel, či to, čo chcem, nie je mora.

Šebovi som nepovedal nič, lebo by mi neveril, a chlapom zo sídliska tiež nie, lebo tí by mi uverili.

Na druhý deň večer som ju našiel v zbrojnici nad rozpisom služieb. Niečo si v ňom podčiarkovala, a keď som vošiel, zaklapla ho a povedala, že chce ísť do kúpeľov.

„Chcem sa okúpať v tej vode, čo tam ešte tečie. Roky som nebola v poriadne teplej.“

„Je to zóna,“ povedal som.

„Ústav chce záznam z teplej vody. Mory ju majú rady, tak budeme čakať, či nejaká príde.“

„Takže budeme návnada.“

„Návnada budem ja.“

Povedal som áno a mal som na to vlastné dôvody. Keď mora žerie, skryť sa nedokáže, to povedala Mária sama, a v kúpeľoch bude mať teplej vody, koľko len bude chcieť. Kúpele som poznal z hliadok. Vedľa veľkého bazéna je studený, do ktorého sa ľudia kedysi ponárali po saune, a strecha nad ním tečie, takže je stále plný dažďovej vody. Ak sa Mária na tablete rozsvieti, dovlečiem ju tam a podržím ju pod hladinou, kým nesčernie. Boli by to tri kroky.

Do zóny sme vyšli v sobotu o desiatej večer. Ďuro nám zdvihol závoru a ani nezažartoval, čo sa mu nestávalo. Bojnice boli tmavé a zámok nad nimi tiež. Pod zámkom ma na chvíľu rozboleli plomby, potom to prešlo. V oknách hotelov viseli záclony, ktoré už nikto nezatiahne, a v prvom snehu na cestách neboli žiadne stopy, pretože ľudia tam nebývali a mory stopy nenechávajú. Mária išla tesne vedľa mňa a celou cestou nepovedala ani slovo.

Vo vstupnej hale kúpeľov to smrdelo plesňou. Na recepcii ležali prospekty s usmiatymi dôchodcami v županoch a hodiny nad ňou stáli. Hala s veľkým bazénom mala presklenú strechu, napoly rozbitú. Voda tiekla do bazéna z rúry v stene tak, ako tiekla celé tie roky, čo sa v nej nemal kto kúpať, prelievala sa cez okraj a odtekala do kanála. Nad hladinou stála para a cez rozbitú strechu do nej padal sneh, ktorý sa roztopil skôr, ako dopadol na vodu. Za zástenou bol studený bazén s čiernou hladinou a s lístím na dne. Plomby ma neboleli.

Mária postavila na kraj bazéna statív s kamerou a na lavicu turistickú lampu. Tablet oprela vedľa lampy obrazovkou k vode, aby sme videli, keby niečo prišlo, a k tabletu položila pištoľ.

„Na čo ti je?“ spýtal som sa. „Na mory guľka nefunguje.“

„V zóne nie sú len mory.“

Vyzliekla sa prvá a šaty si skladala na lavicu k pištoli, kus po kuse. Lampa na ňu svietila zboku. Bola útla a bledá, mala ostré lopatky a v krížoch sa jej pri každom pohybe prehýbala chrbtica. Prsia mala malé a bradavky jej od zimy stvrdli. Na rukách a stehnách mala husiu kožu a po bokoch modré žilky. Pod pupkom jej bežala tenká jazva po slepom čreve. Otočila sa ku mne a nezakrývala sa. Tri roky som nevidel nahú ženu a ona to vedela. Keď potom schádzala po schodíkoch do vody, zasyčala, lebo voda mala tridsaťsedem stupňov. Vošiel som za ňou. Cítil som, že voda je mokrá, a viac nič.

Na tablete bola hala čierna a voda biela a my dvaja sme v nej svietili tiež, ona možno o čosi menej. Pozeral som sa na ňu na obrazovke dlhšie, než bolo treba, a ona si to všimla.

„Hľadáš niečo?“

„Moru.“

„Ja tiež,“ povedala.

Priplávala ku mne a objala ma nohami okolo bokov. Plomby ma rozboleli hneď, ako sa ma dotkla. Bozkávala ma tvrdo a s otvorenými očami, kým som ju pod vodou držal za stehná a cítil, ako sa jej pod dlaňami napína koža. V hlave som mal studený bazén za zástenou a pištoľ pri tablete. Stiahla ma pod hladinu a bozkávala ma tam, kým nám nedošiel dych, a keď sme sa vynorili, zahryzla mi do pleca tak, že som jej zuby cítil až v kosti.

Posadila ma na schodík pod vodou a sadla si na mňa. Z pliec jej stúpala para a mokré vlasy sa jej lepili na prsia. Odhrnul som ich, prisal som sa jej na bradavku a ona mi zaborila prsty do vlasov a pritlačila si ma bližšie. Keď som do nej prenikol, zaťala mi nechty do hrude a chvíľu sa nehýbala. Potom sa začala hýbať. Najprv pomaly, skoro lenivo, s čelom opretým o moje, potom rýchlejšie, až voda okolo nás špliechala cez okraj, a zase pomaly, keď sa jej začali chvieť stehná. Plomby ma boleli až do sánky a bolo mi to jedno. Prestal som sledovať obrazovku aj počítať kroky k studenej vode.

Mária mi dýchala do ucha a hovorila moje meno tak, ako mi ho dlho nikto nepovedal, a ja som jej odpovedal jej menom, tým skutočným. Keď vyvrcholila, zaklonila hlavu a z úst jej vyšla para, dlhá a biela. Ja som prišiel chvíľu po nej, s tvárou v jej mokrých vlasoch, a potom sme sa dlho nehýbali. Voda sa pomaly upokojila a cez rozbitú strechu do nej ďalej padal sneh.

Potom sa začala triasť. Najprv som si myslel, že je to ešte z toho. Ležala mi s hlavou na pleci a cítil som, ako sa jej na mojom chrbte trasú prsty. Para nad hladinou riedla. Teplomer pri schodíkoch ukazoval tridsaťjeden.

Mne bolo teplo.

Od Katky som teplo necítil a teraz sa mi rozlievalo od chodidiel až po temeno, ťažké a dobré. Naposledy mi tak bolo v nedeľu ráno pri nej. Na prvom školení v domobrane nám vraveli, že keď človek mrzne, na konci mu býva teplo.

Mária zdvihla hlavu. Pery mala sivé.

„Pozri sa na tablet.“

Hala bola stále čierna, ale voda už nebola biela. Od miesta, kde sme sedeli, sa po hladine rozlievala tma a siahala skoro k okrajom. Mária v nej bola sivá a strácala sa, najprv ruky, potom plecia, až z nej zostala len tvár.

Ja som svietil.

Myslel som, že kamera blbne. Zdvihol som ruku z vody a biela škvrna na obrazovke zdvihla ruku so mnou. Bol som bielší než čokoľvek, čo som kedy videl v monokulári, bielší než mora na zázname z vrtu, a obraz okolo mňa sa prepaľoval. Na hrudi, tam, kde mi Katka počúvala srdce, bolo niečo ešte bielšie. Bolo zvinuté do klbka bez tváre a pod kožou sa mi pomaly prevaľovalo. Žralo.

Staré mamy vravia, že mora sadá spiacim na hruď. Tá moja mi tej noci, keď zamrzla Katka, vliezla rovno dnu a odvtedy vo mne bývala. Cez deň sa schovávala a Ďurovi ukazovala presne tridsaťšesť šesť. V noci, keď som zaspal, vychádzala zo mňa k tým, čo na Zapotôčkach spali sami, aj k Mišovi spoza červených dverí, a ráno sa vrátila skôr, ako som otvoril oči. Ja som si nepamätal nič, tak ako tá žena z Máriinej povesti. Teraz som vedel, čo si Mária podčiarkovala v rozpise služieb. Moje voľné noci. Aj to, pre koho chcela byť návnadou. Plomby ma pri Márii boleli od hladu tej mojej a divoká mora vo výmenníku cúvla pred mojou, lebo Zapotôčky patrili jej.

Chytil som Máriu a pritiahol si ju k sebe, lebo studeného človeka treba zohriať, to sa v domobrane naučí každý chlap hneď prvý týždeň. Čím pevnejšie som ju držal, tým bola na obrazovke sivšia. Vedel som prečo a aj tak som ju nevedel pustiť.

Mária mi položila dlaň na hruď, presne na to miesto, a nechala ju tam.

„Ty si to naozaj nevedel.“

Nepýtala sa. Potom už nepovedala nič.

Pištoľ ležala pri tablete, pol metra od jej ruky. Videla na obrazovke všetko to, čo ja, a videla to skôr. Nesiahla po nej.

Vytiahol som ju na dlaždice a prikryl ju svojou bundou. Pery mala modré, tak ako vtedy Katka.

Potom som sa postavil na okraj studeného bazéna. Pri kraji sa na hladine držal tenký ľad a pod ním ležalo lístie. Vedel som, čo mám urobiť. Deti to vedia každú jar a nikto im to nemusí vysvetľovať. Stačilo urobiť jeden krok do čiernej vody, ktorú som tu mal pripravenú pre ňu, a zostať pod hladinou, kým to vo mne nesčernie. Za Katku aj za Máriu.

Chcel som ten krok urobiť. Noha sa mi nepohla.

Skúšal som to, kým nezačalo svitať. Zakaždým, keď som sa nahol nad vodu, rozlialo sa mi z hrude teplo, ťažké a dobré, a kým odznelo, už som nevedel, prečo sa nakláňam.

Bolo mi teplo a to, čo bolo vo mne, ma už nechcelo pustiť.

Kameru som hodil do studeného bazéna aj so statívom a tablet za ňou. V Máriinej bunde bol zápisník a rozpis služieb zo zbrojnice. Neotvoril som ich a hodil som ich do vody tiež. Nepamätám si, že by som sa tak rozhodol.

Cestou cez Bojnice zostávali za mnou v snehu iba moje stopy. Ďuro stál pri závore s termovíziou v ruke a pozrel sa za mňa na cestu.

„Kde máš Maru?“

Pozrel som sa na sudy pri závore. Na každom stálo vedro. Chcel som mu povedať, aby ich na mňa vylial oba.

„Dostala ju mora,“ povedal som.

Prežehnal sa.

„Ty máš ale šťastie, Ondro.“

Namieril mi termovíziu do tváre, lebo to robil každé ráno, a povedal to, čo hovoril každé ráno.

„Tridsaťšesť šesť. Ako z učebnice.“

Zdvihol závoru. Bola nedeľa, Zapotôčky ešte spali a ja som išiel pomedzi paneláky domov, popri tisícoch teplých postelí. Na dnešnú noc som mal v rozpise voľno.