Klopanie na dvere sa ozvalo mimo rytmu Kyvadla.

Severín strnul. Podišiel k ťažkým dubovým dverám okovaným meďou a odsunul priezor.

Na vratkej lávke nad priepasťou stála žena.

Mala na sebe plášť z tmavozeleného zamatu lemovaný kožušinou zo striebornej líšky a pod ním šaty vo farbe starého vína, ktorých korzet zdobila jemná zlatá výšivka v tvare rozkvitnutých ľalií..

Severín odistil závoru a otvoril.

„Hľadám Majstra Severína, Prvého Hodinára,“ prehovorila.

Zdvihla čipkovaný závoj a Severínov turbijón v hrudi vynechal jeden zúbok..

Jej tvár stelesňovala všetko, na čo už zabudol. Pleť mala hladkú a bledú ako alabaster, pery plné a sfarbené do odtieňa čerstvej krvi. Oči mala obrovské, smaragdovozelené, plné chladného, prenikavého intelektu. V jej pohľade sa zračila zvláštna, dravá fascinácia.

„Našli ste ho, pani...“

„Kassandra,“ doplnila s jemným úsmevom a bez vyzvania vkročila dnu. Vôňa, ktorú so sebou priniesla, okamžite prebila puch dechtu a spálenej kože. Voňala po jazmíne, daždi a niečom sladkom, čo Severín nedokázal pomenovať. „Kassandra z rodu Vaneovcov. Hoci meno môjho rodu v týchto dňoch otvára skôr dvere u dlžníkov než v palácoch.“

Prešla stredom dielne, pričom sa špičkami prstov v rukavičkách z jemnej jahňacej kože zľahka dotkla mosadzného glóbusu. Zastavila sa až pri operačnom stole, kde ešte stále schli tmavé krvavé škvrny.

„Toto prostredie sa k vám nehodí, lady Kassandra,“ povedal Severín. „Šľachtičné zo Zlatých Ciferníkov nezostupujú do Stredného Pásma, tobôž nie do zavesených dielní nad Šachtou. Vzduch tu rozožiera pľúca aj hodváb.“

„Hodváb sa dá nahradiť, Majster. A pľúca... nuž, ako vidím na vás, aj tie majú svoju alternatívu,“ otočila sa k nemu a jej smaragdové oči sa vpili priamo do jeho krištáľového priezoru na hrudi. Podišla tak blízko, že cítil teplo sálajúce z jej tela. Živočíšne teplo, aké jeho mosadzná schránka nedokázala vyprodukovať už celé desaťročia. „Hovoria o vás v najvyšších kruhoch Synody, Severín. Vraj dokážete prinútiť mŕtve železo dýchať a živé mäso poslúchať zákony matematiky. Hovoria, že ste polovičný boh a polovičné monštrum.“

„Mýlia sa v oboch prípadoch,“ odvetil trpko a ustúpil o pol kroku, aby skryl chvenie svojich železných prstov. „Slúžim len ako údržbár, ktorý maže kolesá, aby sa tento hrdzavý babylon nezrútil do priepasti. Čo odo mňa žiadate?“

Kassandra siahla do záhybov svojho plášťa a vytiahla podlhovastú skrinku z čierneho ebenového dreva. Položila ju na stôl a odklopila veko. Vo vnútri, na lôžku z fialového zamatu, ležal mechanizmus veľkosti ľudského srdca, no jeho konštrukcia sa vymykala všetkému, čo v Austre poznali. Skladal sa z bieleho kovu a namiesto ozubených kolies v ňom spočívali špirálovité trubičky naplnené zaschnutou, kryštalickou hmotou.

„Toto zanechal môj otec pred tým, než ho Korigátori obvinili z vlastizrady a zhodili pod Kyvadlo,“ prehovorila tichšie. „Nazýval to Harmonizátor Chronosu. Pred troma mesiacmi sa uvoľnilo miesto v Najvyššej Rade Archónov. Rod Vaneovcov prišiel o majetok, o kreslá v Synode, o česť. Zostal mi len dom a tento mŕtvy kus kovu. Ak ho dokážem oživiť a predložiť Archónom na slávnosti Zimného Náťahu, vrátia mi titul. Ba čo viac – získam kreslo Prvej Dozorkyne Večného Taktu.“

Severín sa sklonil nad skrinkou. Jeho topásové oko sa vysunulo na teleskopickom čape, clony zacvakali a zväčšili mikroskopické rytiny na povrchu bieleho kovu. To, čo uvidel, mu zastavilo čerpadlo chladiaceho okruhu.

„Váš otec sa zahrával so zakázanou anatómiou,“ zašepkal hodinár a kovové jazýčky v jeho hrdle zazvonili vo vysokom, varovnom tóne. „Toto nie je bežný hodinový stroj, lady Kassandra. Tie špirály... to sú skamenené cievne pletence. Táto vec nefunguje na paru ani na pružiny. Predstavuje parazitický rezonátor. Dokáže sa napojiť na kinetickú energiu Veľkého Kyvadla a... ohýbať ju.“

„Ohýbať čas pre toho, kto ho nosí,“ vydýchla Kassandra s horúčkovitým leskom v očiach. Chytila Severína za jeho pravú, ľudskú ruku. „Predstavte si to, Severín! Archóni hore vo vežiach žijú v spomalenom rytme, lebo ich paláce poháňajú obrovské redukčné prevody. Ale tento prístroj dokáže vytvoriť pole spomaleného taktu okolo jediného človeka! Kým v Spodných Obrubách uplynie rok driny a potu, nositeľ Harmonizátora zostarne len o jediný deň. Synoda mi za takúto moc padne k nohách! Zmením poriadok tohto mesta!“

„A čo tí dole?“ spýtal sa Severín chrapľavo, hoci z jej tváre nedokázal spustiť zrak. „Zákon zachovania hybnosti neoklamete, pani moja. Ak niekde čas spomalíte, inde sa musí zrýchliť. Aby ste vy prežili jeden deň v mladosti, stovky robotníkov v šachtách zostarnú o týždeň za jedinú zmenu. Ich srdcia sa zodrú ako preťažené ložiská.“

„Tie ložiská sa zodrú tak či onak,“ odvetila bez mihnutia oka. „V tomto meste platí jednoduché pravidlo: buď stojíte pri páke, alebo ležíte pod kolesom. Môj otec skončil pod kolesom. Ja budem držať páku.“

Severín sa pozrel na jej ruku zvierajúcu jeho zjazvenú dlaň, potom do jej očí. Videl v nich priepasť rovnako hlbokú a nenásytnú ako šachta za oknom. Nemala v sebe zrnko súcitu. Žila len pre vlastný vzostup, pre pomstu svojho rodu, pre absolútnu moc.

A predsa, keď sa jej prsty dotkli jeho kože, v jeho zmrzačenom tele sa prebudila zabudnutá ozvena. Turbína v jeho hrudi sa roztočila rýchlejšie, než povoľovali normy Cechu. Horúci alchymistický roztok mu zaplavil zvyšky mozgu opojnou vlnou. Po desaťročiach v tieni hrdze a nárekov sa naňho niekto pozeral ako na stvoriteľa zázrakov, nie ako na kata s kliešťami.

„Chýba tomu ústredné vreteno,“ povedal ticho, neschopný odtrhnúť pohľad od jej pootvorených pier. „A živé vodivé vlákna. Váš otec použil nervy z mŕtvol, preto sa kryštály zrazili a stroj skolaboval. Ak má táto vec fungovať, potrebuje súčiastky z Hlbokých Kostníc a... niekoho, kto rozumie reči kovu aj reči bolesti.“

Kassandra sa usmiala. Pomaly si stiahla rukavičku z pravej ruky a holou, teplou dlaňou pohladila studený bronzový plát na Severínovej lícnej kosti.

„Vedela som, že ma nesklamete, môj drahý Majster,“ zašepkala mu priamo do ucha. „Pomôžte mi vystúpiť k hviezdam, a keď zasadnem na trón Archónov, vytiahnem vás z tejto diery plnej sadzí. Už žiadne lámanie kostí úbožiakom. Budete tvoriť len pre mňa. V svetle, v teple, po mojom boku.“

Klamala. Každý prevod v Severínovej logickej časti mozgu kričal, že jej slová slúžia len ako starostlivo namiešaný olej na premazanie hrdzavého nástroja. No tá druhá časť – to hnijúce, osamelé mäso zovreté v klietke z mosadze – jej uverila každé jedno slovo.

Zostup do Kostnice Súkolí si vyžadoval prechod cez Tepny Austra, kam sa bežní smrteľníci odvážili len pod hrozbou biča.

O tri noci neskôr viedol Severín Kassandru po úzkych, klzkých lávkach z tepaného železa, ktoré sa vinuli popri hlavných piestniciach mesta. Zahalená v obyčajnom plášti, aby nepútala pozornosť stráží, kráčala tesne za ním. Každých šesť sekúnd, keď sa nad nimi prehnalo Veľké Kyvadlo, sa zo stien šachty vysunuli gigantické bronzové baranidlá, narazili do protikusov s ohlušujúcim rachotom a vohnali vriacu paru do rozvodných rúr.

„Kam ma to vediete, Severín?“ skríkla Kassandra cez rev vypúšťaných ventilov a chytila sa jeho železného ramena, keď sa lávka pod nimi prudko zachvela. „Povedali ste, že ideme po zliatinu bieleho telúru a zotrvačné vlákna!“

„Aj ideme!“ odvetil hodinár a posvietil si pred seba lampášom naplneným svetielkujúcim výťažkom zo slepých jaskynných rýb. Zelenkasté svetlo odhalilo v stene pred nimi obrovský portál pripomínajúci otvorené ústa obludy, ktorých zuby tvorili dolámané ozubené kolesá. „Myslíte si, lady Kassandra, že vaše vznešené paláce hore na Ciferníkoch poháňa len uhlie a voda? Uhlie vyhorí, oceľ sa unaví a praskne. Aby mesto udržalo Večný Takt bez jedinej odchýlky po celé stáročia, potrebuje dokonalé tlmiče. A nič netlmí nárazy tak dokonale ako to, čo stvorila sama príroda.“

Prešli cez portál a ocitli sa v rozľahlej podzemnej jaskyni, ktorú stavitelia Austra premenili na katedrálu desu.

Kassandra si pritlačila vreckovku k ústam a v jej smaragdových očiach sa po prvýkrát mihol tieň čistej hrôzy.

Celú jaskyňu vypĺňali tisíce gigantických prevodových skríň, regulátorov a kľukových hriadeľov, ktoré spájali podzemné turbíny s osou Kyvadla. Lenže pri pohľade zblízka sa ukázalo, že tieto stroje nevznikli v zlievarňach. V medených klietkach a sklenených valcoch naplnených žltkastým konzervačným roztokom plávali ľudské torzá. Nemali končatiny ani tváre – tie im dávno odobrali v chrámoch Korigátorov. Ich chrbtice, predĺžené a spevnené titánovými čapmi, slúžili ako pružné hriadele. Do ich miech ústili stovky medených drôtov, ktoré prenášali elektrické impulzy z generátorov, nútili zvyšky svalov sťahovať sa a uvoľňovať v presnom šesťsekundovom rytme, čím vyrovnávali mikrovibrácie hlavného stroja.

Zo stoviek priedušníc vyvedených na povrch valcov vychádzalo synchronizované, bublavé chrčanie.

„Zbor Neposlušných,“ prehovoril Severín ticho a zastavil sa pred jedným z valcov, v ktorom sa vznášalo telo mladej ženy. Jej dlhé biele vlasy sa vo vlnách roztoku vlnili ako morské riasy, zatiaľ čo cez jej obnaženú hrudnú kosť prechádzala rotujúca mosadzná os.

Kassandra pomaly spustila vreckovku. Prvotný šok z jej tváre vyprchal prekvapivo rýchlo. Podišla k sklenenému valcu a priložila dlaň na studené sklo. V odraze zeleného svetla lampáša vyzerala ako prízrak.

„Prebúdzajú sa niekedy?“ spýtala sa s mrazivým záujmom. „Uvedomujú si, čím sa stali?“

„Ich mozgy udržiavajú v stave večného polosna pomocou kvapiek čierneho ópia a elektrických výbojov,“ vysvetľoval Severín, zatiaľ čo z koženej brašne vyťahoval chirurgickú pílku a sadu sklenených ampuliek.

Prešli do zadnej časti jaskyne, kde robotníci v gumených zásterách oddeľovali opotrebované organické časti od vzácnych kovov. Severín, využijúc svoju autoritu Prvého Hodinára, poslal stráže preč a z hromady ešte teplých komponentov vybral neporušené vreteno zo zliatiny bieleho zlata a meteorického železa.

Keď sa vracali hore po nekonečných schodiskách, v úzkom výklenku mimo dosahu parných lámp sa Kassandra náhle zastavila. Chytila Severína za okraj jeho ťažkého koženého kabáta a pritiahla si ho k sebe.

„Videla som tvoj pohľad pri tom valci,“ zašepkala a jej dych sa v chladnom prievane menil na jemnú hmlu. „Ty s nimi súcitíš, však? S tými úbožiakmi. Napriek všetkému tomu železu vo svojom tele... zostávaš vo vnútri stále mäkký, Severín.“

„Cítim len únavu z toho večného rachotu, Kassandra,“ priznal ticho a oprel sa chrbtom o vlhkú kamennú stenu. Tikot jeho vlastného srdca sa v úzkom priestore odrážal od skál. „Keď som si pred dvadsiatimi rokmi vložil do hrude tento prístroj, myslel som si, že sa povznesiem nad ľudskú slabosť. Že sa stanem súčasťou dokonalej harmónie Austra. Namiesto toho počujem v každom kmite Kyvadla len praskanie kostí.“

Kassandra sa postavila na špičky. Jej ruky objali jeho krk, pery sa dotkli jeho tváre – a potom sa pomaly presunuli k ústam.

Bozk chutil po mede a kovovej pachuti krvi, keď sa jej jemná pera otrela o mosadzný okraj jeho sánky. Severín zmeravel. V jeho hrudi sa strhla búrka. Zotrvačník turbijónu narazil do obmedzovača, drobné ozubené kolieska sa roztočili do šialených otáčok a teplota chladiacej kvapaliny v jeho žilách prudko stúpla. Prvýkrát po dvoch desaťročiach zabudol na rytmus Kyvadla. Jeho zdravá ruka skĺzla k jej pásu a privinula ju k sebe s takou silou, až Kassandra ticho vzdychla.

„Pre mňa nepredstavuješ kaz, Severín,“ vydýchla mu do úst a jej zelené oči v tme žiarili ako oči šelmy, ktorá práve zovrela korisť v čeľustiach. „Predstavuješ budúcnosť. A ja ťa potrebujem. Celého. Každú tvoju myšlienku, každý úder tvojho srdca. Povedz mi, že ten prístroj dokončíš do Zimného Náťahu. Povedz mi, že ma vynesieš na vrchol.“

„Rozoberiem hoci aj samotné Kyvadlo, ak mi to prikážeš,“ zachrčal omámený jej vôňou, slepý k chladnému kalkulu, ktorý sa skrýval za jej privretými viečkami.

Nasledujúce týždne sa v Severínovej dielni zmenili na horúčkovité šialenstvo tvorby a sebazničenia.

Zimný Náťah sa blížil. Dni v Austre sa merali len podľa množstva sadzí vo vzduchu, no v kalendári Synody zostávalo do zasadnutia Archónov už len necelých stoštyridsaťtisíc kmitov. Severín prepustil svojich učňov, zamkol dvere na tri západy a ponoril sa do práce na Harmonizátore Chronosu.

Kassandra za ním prichádzala každú noc.

Sedávala na starom zamatovom kresle v kúte dielne, popíjala horké korenené víno z krištáľovej čaše a sledovala ho, ako sa skláňa nad pracovným stolom. Osvetlený len ostrým modrým plameňom liehového kahanca pripomínal padlého anjela z mechanického očistca. Jemnými hodinárskymi pinzetami spájal nervové vlákna z Kostnice s bielym kovom, spájkoval mikroskopické spoje striebrom a kvapkal na ne vlastný alchymistický ichor, ktorý si striekačkou ťahal priamo z ventilu na svojom predlaktí.

„Krv bežného človeka by tie kryštály okamžite zrazila,“ vysvetľoval jej počas jednej z dlhých nocí, zatiaľ čo sa mu z čela rinul pot zmiešaný so zelenkastým olejom. „Roztok, ktorý koluje vo mne, obsahuje rozpustené soli zlata, éter a výťažok z elektrických úhorov. Udržuje tkanivo v stave medzi životom a smrťou.“

„Vyzeráš vyčerpane, drahý,“ poznamenala Kassandra, vstala z kresla a podišla k nemu. Prešla mu prstami po riedkych šedivých vlasoch na pravej strane hlavy a potom skĺzla dlaňou na jeho obnaženú hruď, z ktorej si kvôli lepšiemu chladeniu odmontoval ochranný pancier. Zlatý turbijón pod krištáľom kmital nepravidelne, trhane, akoby bojoval s neviditeľným odporom. „Tvoj prístroj vydáva zvláštne zvuky.“

„To nič,“ klamal Severín a pokúsil sa o úsmev, ktorý na jeho z polovice kovovej tvári vyformoval len desivú grimasu. „Len som odčerpal priveľa kvapaliny pre Harmonizátor. A okrem toho... vždy, keď vstúpiš do tejto miestnosti, Kassandra, môj regulátor odmieta poslúchať zákony fyziky. Rozladila si ma. Keby ma teraz skontrolovali inšpektori z Cechu, vyhlásili by ma za neopraviteľného arytmika a hodili do taviacej pece.“

„Nikto sa ťa ani nedotkne,“ zapriadla a sklonila sa k stolu, kde v otvorenej ebenovej skrinke spočíval takmer dokončený Harmonizátor. Jemne pulzoval vlastným, vnútorným svetlom vo farbe bieleho fosforu. Špirálovité cievky sa pri každom kmite Veľkého Kyvadla za oknom nepatrne stiahli, no vzápätí ten pohyb oneskorili o sekundu. V okruhu pol metra okolo skrinky sa prach vo vzduchu vznášal pomalšie, akoby plával v hustom medovom kúpeli.

Kassandra natiahla ruku do poľa prístroja. Keď pohla prstami, zanechávali za sebou vo vzduchu rozmazanú svetelnú stopu. Jej dych sa zrýchlil, líca jej zalial rumenec čistej, nefalšovanej rozkoše.

„Funguje to,“ zašepkala s posvätnou úctou. „Cítim to. Sekunda tu vnútri trvá celú večnosť! Severín, ty si génius!“

„Ešte sa neteš,“ varoval ju hodinár a ťažko sa oprel o stôl. Z kovového kĺbu na jeho lakti kvapka po kvapke vytekala čierna vazelína. „Toto predstavuje len zlomok výkonu. Prístroj zatiaľ dokáže spomaliť čas len pre tvoju dlaň, aj to len na pár minút, kým sa nervové vlákna z Kostnice neprepália. Ukazujú sa príliš slabé.“

Kassandra prudko stiahla ruku. Eufória z jej tváre zmizla, nahradená chladnou maskou netrpezlivosti.

„O čom to hovoríš? Zasadnutie Synody sa koná zajtra o polnoci! Archóni sa neuspokoja s hračkou, ktorá spomalí pád prachu na stole! Musím pred nich predstúpiť s Harmonizátorom pripnutým na hrudi, obklopená nepreniknuteľnou aurou zastaveného času! Sľúbil si mi to!“

„Ja viem, čo som sľúbil!“ vykríkol Severín a v jeho hlase zazvonili všetky kovové jazýčky naraz, až sa rozdrnčali sklenené banky na policiach. Chytil si hlavu do dlaní. Železné prsty zaškrípali o bronzovú lebku. „Prerátal som rovnice stokrát! Prehľadal som všetky spisy tvojho otca! On to vedel, Kassandra! Vedel, prečo ten stroj nikdy nedokončil!“

„Prečo?“ spýtala sa ľadovo.

Severín k nej zdvihol svoje jediné ľudské oko, plné bezodného zúfalstva.

„Aby Harmonizátor vytvoril stabilné pole pre celú bytosť, potrebuje živú kotvu. Srdce, ktoré už dávno splynulo so strojom. Mechanizmus, ktorý bije v rytme Kyvadla, no zároveň v sebe nesie ľudskú vôľu vzdorovať mu.“

V dielni zavládlo hrobové ticho, ktoré prerušovalo len neúprosné TIK-TAAAK z hlbín šachty.

Kassandra neprejavila prekvapenie. Len tam stála, nehybná ako socha z bieleho mramoru, a jej smaragdové oči pomaly skĺzli z hodinárovej tváre na zlatý turbijón tikajúci v jeho otvorenej hrudi.

A v tom tichu, v tom jedinom chýbajúcom nádychu, Severín konečne pochopil.

Všetky tie ozubené kolieska v jeho mysli, doteraz zalepené sladkým jedom nádeje, do seba s ohlušujúcim cvaknutím zapadli.

„Ty si to vedela,“ zašepkal. Hlas sa mu zlomil do piskľavého škrípania. „Od samého začiatku.“

Kassandra sa ani nepohla, no kútiky jej úst sa nepatrne zdvihli. Zmizol ten teplý, zvodný úsmev, ktorým ho kŕmila posledné týždne. Vyzerala presne ako Veľké Kyvadlo – chladná, monumentálna, zbavená akýchkoľvek pochybností.

„Môj otec zlyhal, pretože hľadal súčiastku v zlievarňach,“ prehovorila pokojne, akoby sa rozprávali o počasí. „Ja som pochopila, že súčiastku treba najskôr vychovať. Že kov sa musí naučiť milovať, aby sa dokázal obetovať bez odporu. Keby som sem prišla s Korigátormi a dala ti to srdce vytrhnúť nasilu, tvoj hnev a strach by vytvorili arytmiu, ktorá by kryštály roztrieštila. Otcove výpočty hovorili jasne: rezonátor vyžaduje dobrovoľnú synchronizáciu. Harmóniu odovzdania.“

Severín cúvol, až narazil chrbtom do kovadliny. Z hrdla sa mu vydral zvuk pripomínajúci smiech, hoci z jeho zdravého oka vytryskla horúca slza a skĺzla po zjazvenom líci.

„Všetky tie noci... tvoje bozky... tvoje sľuby o vežiach zaliatych slnkom...“

„Slová slúžia len ako páky, Severín. A ty predsa vynikáš ako majster pák a prevodov,“ povedala takmer nežne a urobila k nemu krok. „Pozri sa na seba. Čo ťa tu drží? Polovica tvojho tela už dávno zhnila a tá druhá hrdzavie v kyslých výparoch. Nenávidíš toto mesto, nenávidíš seba. Ja ti ponúkam večnosť! Keď tvoj turbijón spojíme s Harmonizátorom, staneš sa súčasťou mňa. Budeš biť na mojej hrudi pred zrakmi celej Synody! Vystúpime spolu na Zlaté Ciferníky, presne ako som ti sľúbila!“

„Ako tvoj šperk!“ zreval hodinár a železnou päsťou udrel do stola, až sa dubová doska rozštiepila. „Ako otrok zakliaty v klietke z bieleho kovu, zatiaľ čo moje vedomie zhorí vo večnej agónii, len aby tvoja pleť nezostarla ani o jedinú vrásku!“

„Čaká azda zamilovaných iný údel?“ opýtala sa Kassandra a naklonila hlavu. V jej hlase nezaznel výsmech, len čistá, zvrátená logika. „Láska vždy jedného strávi, aby druhý mohol rásť. Sám si mi prisahal, že pre mňa rozoberieš hoci aj samotné Kyvadlo. Žiadam od teba oveľa menej. Len pár uncí zlata, rubínov a tvoj súhlas.“

Severín sa pozrel na ťažké kliešte ležiace na stole. Jediným pohybom svojej železnej ruky by jej dokázal zlomiť väzy skôr, než by stihla vykríknuť. Mohol by jej rozdrviť tú dokonalú lebku, hodiť jej telo do šachty a sledovať, ako ho rozomelú spodné kolesá.

Zdvihol mechanickú končatinu. Piesty zasyčali, oceľové prsty sa roztvorili.

Kassandra neustúpila. Len rozopäla vrchný gombík svojich šiat vo farbe starého vína a odhalila bledú priehlbinku pod hrdlom, kde pod tenkou kožou pokojne, v dokonalej harmónii s mestom, pulzovala jej tepna. Pozerala sa mu priamo do očí.

Vedela, že to neurobí. Poznala ho lepšie než on sám.

Keby ju zabil, zostal by v tejto dielni sám so svojou vinou, odsúdený na ďalšie desaťročia lámania kostí úbožiakom, počúvajúc nekonečný buchot stroja, ktorý nenávidel. Ona predstavovala jediný zmysel, ktorý kedy vo svojom mechanickom očistci našiel – akokoľvek skazený, falošný a krutý.

Severínova železná ruka klesla. Z ventilov na jeho chrbte unikol dlhý, trasľavý výdych pary, pripomínajúci smrteľné zachrčanie.

„Keby som mohol, preklial by som ťa, Kassandra,“ zašepkal.

„Ja viem, môj drahý,“ odvetila mäkko a podala mu chirurgický skalpel s čepeľou z čierneho obsidiánu. „A teraz si ľahni. Do polnoci nám nezostáva veľa kmitov.“

V Austre nikdy nepršalo, no v noc Zimného Náťahu padal z oblohy hustý popol zo spaľovní v Spodných Obrubách, ktorý pokrýval strechy palácov sivým rubášom.

V dielni nad Centrálnou Šachtou dohárali posledné kahance.

Severín ležal na dubovom stole. Kožené remene nepotreboval; držal sa stola vlastnými rukami, zatiaľ čo jeho telo zmietali kŕče takej intenzity, že železné skoby v podlahe vŕzgali.

Nenechal ju, aby viedla rez. Jeho hrdosť Prvého Hodinára mu to nedovolila. Pomocou sústavy zrkadiel zavesených nad stolom a vlastnej ľavej, mechanickej ruky, ktorá nepoznala bolesť ani chvenie, sám prerezával posledné zväzky živého tkaniva a nervov, ktoré spájali zlatý turbijón s jeho chrbticou a mozgom.

Každý dotyk skalpela vyvolával v jeho mysli explózie bieleho ohňa. Z kovového hrdla sa mu drali vysoké, disharmonické tóny. Z hrudnej dutiny mu vyvieral čierny olej zmiešaný s hustou, tmavou krvou. Stekal po okrajoch stola a kvapkal na podlahu v rytme zlyhávajúceho srdca.

Kassandra stála nad ním. Svoj drahý zamatový plášť si odložila bokom, aby si ho nezašpinila, a rukávy šiat si vyhrnula nad lakte. Jej biele ruky sa černeli od jeho krvi, keď mu s chladnou, sústredenou tvárou podávala svorky, strieborné nite a napokon samotné puzdro Harmonizátora.

„Hlbšie, Severín,“ prikázala mu, keď sa jeho železná ruka na okamih zastavila. „Musíš oddeliť aj hlavný blúdivý nerv priamo pri kľúčnej kosti, inak sa rezonančná komora neuzavrie. No tak, drahý, pozri sa na mňa. Mysli na svetlo hore na vežiach.“

Severín otočil hlavu. Jeho ľudské oko už zalievala krvavá hmla, no stále videl jej tvár. Vyzerala v tom modrom svetle kahancov takmer anjelsky, s kvapôčkami jeho čierneho ichoru na alabastrovom líci ako drobnými znamienkami krásy.

„Spomenieš... spomenieš si na mňa, Kassandra?“ zachrčal cez bublajúcu krv v priedušnici. „Keď zastaneš pred Synodou... keď sa ti poklonia?“

„Pri každom údere, láska moja,“ zašepkala a voľnou rukou mu utrela krv z čela. „Pri každom jednom údere.“

S posledným, nadľudským vypätím vôle stlačil Severín kliešte. Ozvalo sa kovové puknutie, keď praskli posledné titánové úchyty na jeho rebrách.

V tom istom momente Kassandra priložila otvorený Harmonizátor priamo na jeho krvácajúcu hruď.

Špirálovité cievky z bieleho kovu sa ako hladné pijavice prisali k obnaženým nervovým zakončeniam a zlatému turbijónu. Z prístroja vyšľahol oslepujúci záblesk fialového svetla. Severín sa prehol do oblúka; jeho chrbtica zaprašťala, živé prsty pravej ruky sa zaryli do dubového dreva tak hlboko, až sa mu vylámali nechty.

Cítil, ako sa mu vedomie trhá na dve časti.

Z puzdra vystrekli horúce iskry a popálili Kassandrine dlane. S triumfálnym výdychom otočila uzáverom Harmonizátora a vytrhla ho z hodinárovej hrude.

Spolu s prístrojom vytiahla aj tlkotajúce zlaté srdce, obalené v klbku striebristých nervov a žiariacich kryštálov.

V dielni sa rozhostilo neprirodzené ticho.

Veľké Kyvadlo vonku v šachte sa prehuplo na východ, no okolo Kassandry sa vzduch zachvel a stuhol. Kvapky krvi, ktoré odfrkli z jej prstov, zostali visieť v priestore ako rubínové korálky na neviditeľnej niti. Plamene kahancov v jej blízkosti prestali plápolať a premenili sa na nehybné sochy modrého skla.

Pritlačila si Harmonizátor k hrudi, priamo na korzet s vyšitými ľaliami. Z prístroja sa vysunuli tenké strieborné ihly, prenikli látkou aj jej kožou a napojili sa na jej vlastný krvný obeh. Kassandra zalapala po dychu, zaklonila hlavu a v jej hrdle sa ozval tichý, extatický smiech, keď jej žilami prenikla moc ukradnutého času. Jej vrásky okolo očí, spôsobené týždňami napätia, sa vyhladili. Jej pleť zažiarila nadpozemským jasom.

Potom sa pozrela dolu na stôl.

V zornom poli Severínovho topásového oka, ktoré sa ešte stále s poslednými zvyškami energie v kondenzátoroch snažilo zaostriť, sa jej postava hýbala s desivou, nadľudskou rýchlosťou. Pre ňu plynul čas pomaly, majestátne; pre neho, opusteného v normálnom rytme mesta, sa stala rozmazaným prízrakom.

Jeho hrudník zíval prázdnotou, plnou pretrhnutých medených rúrok a čierneho kalu. Už nedokázal pohnúť ani prstom.

Kassandra si v zrkadle nad operačným stolom – v tom istom zrkadle, cez ktoré si pred chvíľou vyrezával srdce – pokojne upravila účes, utrela si tvár jeho hodvábnou šatkou a prehodila si cez plecia svoj zelený plášť so striebornou líškou. Na jej hrudi, v klietke z bieleho kovu, zúfalo a prirýchlo tikal jeho turbijón.

Severín sa v poslednom záblesku vedomia pokúsil vyslať signál do svojej železnej ruky. Chcel sa dotknúť lemu jej šiat. Len jediný raz. Pripomenúť jej, kto jej dal túto korunu.

Jeho kovové prsty sa s tichým zaškrípaním pohli o milimeter a zovreli prázdny vzduch.

Kassandra sa pri dverách ani len neobzrela. Otvorila ich, vkročila do hmly nad šachtou a zabuchla ich za sebou.

TIK-TAAAK.

Veľké Kyvadlo sa prehuplo na západ.

V zavesenej dielni zhasol posledný kahanec. V tme zostala len nehybná hromada železa a chladnúceho mäsa na stole. No tam vonku, vysoko na schodiskách vedúcich k Zlatým Ciferníkom, kráčala nová Archónka Austra. A na jej hrudi, uväznené vo večnej sekunde, z ktorej neexistovalo vykúpenie ani smrť, šialene búšilo ukradnuté srdce Hodinára, odsúdené milovať svoju vrahyňu až do dňa, kým sa reťaze sveta neroztrhnú a mesto sa nezrúti do priepasti.