Odhrniem záves a vpustím dnu zvuky bojov. K nášmu stanu sa blíži trojica.

„Rýchlo, doneste ho sem!“ odstúpim nech môžu vojsť.

Dvaja vojaci podopierajú tretieho muža. Nemá uniformu. Hlavou mi preletí myšlienka, že čo za nešťastníka sa zatúlalo do týchto končín. Určite nie je tunajší, inak by o bojoch vedel.

Ukážem na jedno z troch voľných ležadiel. Zaplnili sa rýchlejšie ako som si myslela.

Vymením si pohľad s jednou z liečiteliek. Vačky pod očami sa jej po poslednom liečení prehĺbili.

„Oddýchni si,“ chytím ju za ruku v momente, keď sa chystá k príchodziemu. „O tohto sa postarám ja.“

Sklopí oči, akoby sa hanbila, že už nevládze. Má v sebe predsa mágiu, ona musí byť tá silná. Úplne ju chápem. Cítim sa rovnako.

Vykročím k ležadlu. Mužove sivé vlasy odstávajú na všetky strany. Rýchlo ho preskenujem pohľadom. Krv nevidno.

„Čo vás bolí?“ nečakám na odpoveď a vystriem ruky nad jeho trup. Privriem oči. V hrudi sa mi hromadí mierny tlak a hneď vzápätí sa uvoľňuje do celého tela. Cítim ako mi prstami prúdi energia.

Muž neodpovedá. Iba otvára a zatvára ústa, akoby mi chcel niečo povedať.

Takže vnútorné zranenie. Ruky presuniem nad pľúca a hrtan. Niečo mu vyrazilo dych, ale už by to malo byť v poriadku. Nemodrá.

„Trafili vás palcátom?“

Ukáže na srdce.

Nie. To nebude ono. Pokývam hlavou. Brnenie ustáva. Energia vychádza von a formuje sa do hmly. Rozprestiera sa nad jeho telom ako opar v horách na jeseň. Postupne rozoznávam farebné odtiene. Zaujme ma rozširujúca sa modrá. Polámané rebrá.

„Veronia!“

Kúzlo sa rozplynie. Náhlivosť v hlase mojej priateľky ma prinúti otočiť sa. Do stanu nesú ďalšieho raneného. Podľa množstva krvi súdim na súboj zblízka. S mečmi.

„Rýchlo! Huby!“ odstránime brnenie a hľadáme všetky rany. Chytíme sa za ruky, musíme sa spojiť. Rán je priveľa. Najväčšia je na krku, no minula tepnu. Prikážem zbrojnošovi, nech mu ju zatlačí rukou. Nech aspoň trochu spomalí krvácanie. Priateľke ukážem na jeho bok. Tam, kde je pečeň. Obe vieme, čo máme robiť. Sústredíme sa na kúzlo nového tkaniva.

Už po pár sekundách vidno v rane pohyb. Maličké klobúčiky rastúce na stopkách. Huby. Keď budú dostatočne veľké, prekryjú ranu a splynú s tkanivovými bunkami. Ešte chvíľku.

„Nefunguje to!“ zbrojnoš odstúpi a krúti hlavou.

Muž buble krv.

„Napäť! Musíš mu tú ranu držať, inak...“

Ale už to cítim aj ja. Strácame ho.

Nie, to nemôže byť pravda. Boje začali len dnes na úsvite a už sme niekoho stratili? Nechám mnou emóciu plynúť, ale len na chvíľku. Obrním sa a pustím ju preč. Len dúfam, že v ostatných liečiteľských stanoch je situácia lepšia.

Otočím sa na neznámeho muža. Jeho veľké oči ma potichu sledujú. Už neleží. Zdá sa, že sa cíti lepšie.

„Mrzí ma to,“ vysloví potichu.

Neviem, čo mu mám na to povedať. Mám chuť sa rozkričať. Z plných pľúc zarevať, že to nie je spravodlivé. Žiadna vojna nie je. Je to len ľudská chamtivosť. Túžba po bohatstve. Územiach. Moci.

Sadnem si vedľa neho a povzdychnem.

„Ste v poriadku? Nestihla som vás skontrolovať, ale zdalo sa mi...“ Počkať. Spomeniem si, na farbu hmly.

„Naozaj som dostal palcátom.“

„Ale ako potom...?“

„Liečitelia sú vzácni. Vzácnejší ako kedysi. A teraz sa rodia výhradne ženy. Ja verím, že je to preto, lebo ste toho viac hodné.“

Nespúšťam z neho zrak. Zrazu mám pocit, akoby som ho už niekedy stretla.

„Dlho som hľadal,“ v očiach sa mu zalesknú slzy, „je možné, že by som ťa konečne našiel?“

„Mňa?“ nechápem.

„Neviem naisto. Ale mal som dcéru, ktorá po mne zdedila...“

Schopnosť liečiť. Otca som nikdy nepoznala. Ani som nechcela.

Pozriem naňho. Pocity sa vo mne miešajú. Odmietnutie s nádejou. Ale to všetko musí ešte počkať.

Odhrnutý záves a zvuky bojov sú silnejšie.