Pri starom dube, hneď za dutým pníkom bol nezvyčajný záhon: hrsť machu, tmavá hlina a rady drobných striebristých húb s fialovými klobúčikmi. Miestne víly ich nazývali mesačnými hubami. Kto vypil odvar, ktorý z nich Flo vyrábala, stal sa na celú noc neviditeľným. A to tak dokonale, že mohol prejsť dedinou, nakúkať ľuďom do okien a nikto si ho nevšimol. Večer čo večer ich Flo polievala rosou a spievala im. Rada sa s nimi rozprávala, lebo podľa nej, vtedy boli ich klobúčiky najkrajšie. Ten večer, kedy pod pníkom bublal hrniec s odvarom a mesiac svietil ako roztopené striebro, Flo myslela na to, aké by to bolo ísť raz medzi ľudí. Nikdy to neskúsila. Strach z ľudí bol silnejší. Odvar zrazu zhustol, sfialovel a slabo zasvietil.

„Hovoríš s nimi, akoby ti odpovedali,“ ozvalo sa za ňou jedného večera.

„Odpovedajú. Vidíš, ako pekne rastú?“ Flo sa neotočila. „Ty si zase prišiel s prázdnymi labkami, Tubo?“

„S plnými.“ Tubo, drobný chlpatý tvor s ušami väčšími než jeho hlava, vysypal pred ňu lieskové oriešky a kúsok medu zabaleného v lopúchu. „Pre brata. Pipo sa chce pozrieť na ľudský jarmok. Celé leto o ňom bľabotá.“

„Pol klobúčika na odvar,“ povedala Flo a odvážila mu dve huby. „Nie viac. Počuješ?“

„Pol.“

„Zopakuj to!“

„Neboj, nie som taký hlúpy, ako vyzerám.“

„Nikto nie je,“ usmiala sa. „Ale všetci sa tak občas správame.“ Vrecko zmenilo majiteľa a Tubo si spokojne pískajúc vykračoval domov.

Uplynulo niekoľko dní, keď sa Tubo prihnal k pníku s vyvalenými očami.

„Pipo!“ lapal po dychu. „Je neviditeľný a nevracia sa! Nenachádzam ho očami, len ho cítim v nore. Je studený ako ľad!“

Flo zbledla. Keď dobehli k nore, Pipo ležal v machovej postieľke priesvitný ako sklo, s dychom plytkým ako vánok.

„Čo si mu dala?“ vydýchol Tubo.

„Rovnaký odvar ako vždy.“

„Rovnaký?“

Flo mlčala. A to mlčanie bolo odpoveďou.

„Povedz to,“ zašepkal Tubo. V očiach mal prvýkrát hnev. „Povedz, že si ho urobila silnejší.“

„Nechcela som. Zamyslela som sa a…“

„Zamyslela?!“ vybuchol. „Môj brat mi mizne pred očami, lebo ty si sa zamyslela?“

„Varovala som ťa pred dávkou!“

„Flo! Nebola to moja chyba, ale tvoja!“ Tubo urobil krok späť. „Mala si si dávať bacha a ty ....“, chlapec s pohľadom plným bolesti zvesil plecia.

Sklopila hlavu. Chcela povedať, že jej to je ľúto, no vyšlo z nej len: „Viem ho zachrániť. Ranná rosa z pavučiny, ktorá bola cez noc napnutá medzi ružami. A lupienok poslednej lesnej sasanky. Rastie na Hmlistom vrchu.“

„Tam ja nesmiem,“ povedal Tubo tvrdo.

„Viem.“

„Ale ty áno.“ Odmlčal sa. Rozhutoval. Nakoniec zo seba vytlačil veľký vzdych a riekol: „Pôjdem s tebou.“

„Prepáč mi Tubo. Viem, si na mňa nahnevaný, ale ja ...“

„Som,“ skočil jej do reči. „A ešte dlho budem.“

Vydali sa na cestu mlčky. Pri ružovom kroví Tubo vyliezol po tŕnistej stonke až k pavučine, ktorú Flo ani nezazrela.

„Ako si ju našiel?“ spýtala sa.

„Mlč a drž košík.“

Na Hmlistom vrchu ich zaliala hustá hmla. Flo stratila smer a zastala.

„Tubo? Nevidím ťa.“

„Ja teba áno.“ Jeho labka sa zovrela na jej rukáve. „Poď. Mám lepší čuch než ty oči.“

Viedol ju bez slova, kým hmla nezačala rednúť. Až na samom vrchole stála sasanka, malá a biela, akoby svietila zvnútra. Flo ju opatrne odtrhla. Po líci sa jej skotúľala slza.

„Prepáč, Tubo,“ povedala. „Nielen za odvar. Aj za to, že som si myslela, že sú to len huby.“

Tubo dlho mlčal. Potom si utrel nos do labky.

„Aj ja som mohol zostať pri Pipovi,“ povedal potichu. „Dal som mu fľašku a odišiel som za dobrodružstvom. Nechal som ho samého.“

„Nemohol si vedieť.“

„Mohol. Ty tiež.“ Pozrel na ňu. „Čiže obaja.“

„Obaja,“ prikývla.

Vrátili sa za súmraku. Flo uvarila protilátku a Pipo ju vypil po lyžičkách. Spočiatku sa nič nedialo. Potom sa jeho prsty pomaly sfarbili, najprv ružovo, potom chlpato hnedo, až sa celý vrátil do viditeľného sveta a otvoril oči.

„Bol som na jarmoku?“ zamrmlal rozospato.

Tubo sa rozosmial a zároveň rozplakal.

„Ešte nie,“ povedal. „Ale raz ťa tam vezmem. Poctivo, s polovicou klobúčika a so mnou po boku.“

„A s medom?“ spýtal sa Pipo.

„S medom,“ prisľúbil Tubo a pozrel na Flo. Tá len kývla, a odvtedy predávala huby po jednej, s lístkom z brezovej kôry, na ktorom bol návod napísaný veľkými písmenami. Pre istotu, aby aj Tubo vedel, že sa poučila.