„Nehnevaj sa!“ Šepne mi do ucha ženský soprán.

Do krku mi bodne ihlu, stlačí piest a nahlas smrkne.

„TY BZDOCHA NAKAZENÁ!“ V hneve sa otočím a prudko ju odsotím.

Zatacká sa a zletí do blata.

„ČO SI MI TO?!“ Zvresknem a rozbehnem sa po nej.

Vtom mi zahrmí v ušiach, tela sa zmocní kŕč, tresnem na kolená.

Paralýza prelieza bunkami.

„Ty kucvh pccaxsn!“ Jazyk sa pletie. Mozog po jednom vypína ističe. Strácam kontrolu.

Obraz ženy, ktorej spod smradľavého hríbu na hlave vyliezajú gaštanové vrkoče.

Oči podliate krvou kontrastujú s kruhmi pod nimi.

Doblvem sa z toho smradu.

Je chorobne chudá, oháknutá len v modro-červenom župane so zlatým lemovaním, dotrhaným po páde.

Farby sa mi začínajú rozpíjať. V rukách drží kotlík, fosforeskujúce huby z neho vyskakujú, tancujúc labutie jazero.

Telo mi skrúca do neprirodzených polôh. Bolesť vsiaka do morku kostí.

Hubnička sa rehoce ako sfetovaná hyena. Driape mi to ušné bubienky.

Po celom tele boptnajú vredy, explodujú v nepravidelných intervaloch. Zvuk sa mení na krížovú paľbu do nervových zakončení.

Mal som si od nej kúpiť ten hubársky magazín. S touto myšlienkou strácam vedomie.

.............

Odkedy som sa, sme sa prebrali, nie som vodičom, len pasažierom v konštantnom delíriu.

Vidím, vidíme len tanec svetla s tieňmi.

Trpím, trpíme neukojiteľným hladom.

Chute sú bolestivo intenzívne.

V záchvatoch spomienok to identifikujeme ako surové mäso.

Naše telo dávno nie je ľudské, len mutácia hmoty a čohosi čo zviera opraty.

Zas cítime ten hubový pach, blveme pomedzi sústa.

Hlad nadovšetko.