Amanita vošla do svojej chalúpky a rozhliadla sa po izbe. Spokojne si vydýchla, keď videla, že všetko je na svojom mieste. Celý deň chodila po lese a oprašovala hlávky húb a dokresľovala bodky na muchotrávkach. Nemala už silu znovu napravovať pohromu čo Ruby zvykla zanechať v domčeku. Mala svoju, takmer o dvesto rokov mladšiu sestru rada. Naozaj veľmi rada. Ale vždy, keď prišla na návštevu dokázala jej malý, útulný domček obrátiť hore nohami. Ako taká drobná víla dokáže narobiť takú veľkú pohromu?

Keď si zložila svoj čierny muchotrávkový klobúčik na vešiak pri dverách niečo si uvedomila. Všade vládlo príliš veľké ticho.

„Ruby, som doma,“ zvolala, ale odpoveďou jej bolo len ďalšie ticho.

„Zvláštne.“

Nikde svoju sestru nevidela.

„Žeby odišla bez rozlúčky? To sa mi nezdá,“ hovorila si Amanita sama pre seba, aby prerušila ohlušujúce ticho.

Vtedy jej pohľad zaletel ku kuchynskému stolu. Ležal na ňom list.

Hríbová víla list rozložila a začítala sa do krátkeho odkazu.

Milá Ami, ďakujem ti, že som u teba mohla zostať. Náš spoločný týždeň som si veľmi užila. Spoločné pečenie, večerné sledovanie hviezd, dlhé debaty do neskorej noci. Najviac sa mi páčili tvoje príbehy, ktoré si vymýšľaš pri našich prechádzkach lesom. Máš to tu veľmi krásne a vždy sa na návštevu u teba veľmi teším.

Prepáč, že som odišla tak skoro a nepočkala na teba, kým sa vrátiš z práce. Ale spomenula som si, že som sľúbila mame, že jej pri splne pomôžem so zberom mesačných ruží. Úplne som na to zabudla a keďže spln je už dnes... No, poznáš mamu. Nerada by som ju sklamala, inak mi nikdy nepriradí vlastný kus lesa a budem sa musieť triediť micélium až z toho sčervenám.

A ešte niečo. Chcela som si na raňajky spraviť praženicu so šampiónmi. Len som nesprávne odhadla množstvo kúzelného prášku a rozrástli sa všade. Vyrástli aj v tvojom špeciálnom zlatom kotlíku, čo si mala položený na parapete v kuchynke. Prepáč, nehnevaj sa. Viem, že si si ho tam odložila na špeciálnu príležitosť. (Ale už neviem akú.) V každom prípade ma to mrzí. Nabudúce ti to vynahradím.

Mám ťa rada a teším sa kedy sa znovu uvidíme.

P.S.: Zvyšok praženice som ti odložila do tej zelenej chladiacej misky na poličke.

Amanita si sťažka povzdychla a skontrolovala zlatý kotlík. Bol celý obrastený hríbikmi.

„No, tak to vyzerá, že micélium polnočného svitu budem môcť vypestovať až o mesiac, pri ďalšom splne. Mesiac práce vyšiel navnivoč.“

Potom nakukla do chladiacej misky a usmiala sa, keď zacítila známu vôňu.

„Zdá sa, že aspoň praženica sa jej podarila.“

Ruby je síce malá pohroma, ale zároveň je to jej malá pohroma. Mladšia sestrička, ktorú by za nič nevymenila. Amanita si sadla na stoličku a pustila sa do praženice. Už teraz jej sestra chýbala.