”Prečo si zdupkal?” zvolala Markéta na brata.

”Sorrýýýý, musel som.”

”Akože si musel? Všetko išlo ako po masle.”

”Nedalo sa tam už vydržať,” odkričal späť Dávid a naďalej náhlivo kráčal smerom k mestu.

”Stoj, chcem sa s tebou rozprávať!”

”Ale ja nechcem.”

”Stoj, už po tisícikrát! Toto nemá zmysel. Nesmieš takto unikať, ty malý smrad.”

”Vôbec to nebolo tisíckrát, ale presne...”

”Nezaujíma ma, koľkopresnekrát si mi to už urobil,” zastavila ho drsnou rukou Markéta. Otočila si ho k sebe. Dávid na ňu pozrel svojím okom. Mal ho umiestnené pekne symetricky, v strede tváre, na úrovni jej nosa. Zas a znova, po milióntykrát jej ho prišlo ľúto.

”Čo sa tentokrát stalo?”

”Nič.” Odsekol ako vždy. Oko mal plné sĺz, s krvavým nádychom. Tušila, že ak ho rozplače, dostane zase ten svoj záchvat.

”Nehovor mi, že nič. Pre nič sa neuteká,” nedala sa napriek obavám, ”opíš mi konkrétne, čo sa stalo.”

”Všetci na mňa zase pozerali a šuškali si. Rátal som do stovky, snažil som sa žmúriť oko, myslieť na niečo iné aj odvrátiť pozornosť mojej mysle iným smerom... Ale neúspešne. Začal som sa potiť, medzi nohami mám mokro ako v plienke. Cítil som, ako mi to tečie po nohách a čochvíľa by mi začalo čvachtať v topánkach. A to by ešte len pozerali, keby to videli, počuli alebo cítili.”

Markéta zavrela oči, aby si to nemusela predstavovať. Keď bol Dávid v strese, naozaj to bolo výrazne cítiť. Vraj to mal vrodené, ale ona tomu nechcela veriť. Bola presvedčená, že ak je ona úplne zdravá a normálna, tak jej brat si len vymýšľa, aby pútal pozornosť. Určite by mu stačil preplesk a nechať ho zažiť viac diskomfortu... V tom si uvedomila, že to jedno oko uprostred Dávidovej tváre si veru nevymyslel. Nechápala, prečo ale osud trestá ju cez jeho slabosti a nedostatky.

Obzrela si jeho oblečenie, najmä nohavice, či neuvidí mokré škvrny. Pre istotu to skontrolovala aj rukou, ale uvedomila si, že ich už mokré má. Chytila ho za ruku a chcela ho zaviesť naspäť na večierok. Zľakol sa jej mokrej ruky a chcel sa odtiahnuť. Nedala sa a smerovala ho späť. Nielen, že nestihla ochutnať všetky dobroty, hlavne sa nestihla skontaktovať s Dastinom, ktorý ju väčšinu času vyzliekal očami. Mala chuť si aj niečo vypiť, v poslednej dobe musela abstinovať. Ak sa opila, mnohokrát musela Dávida hľadať, lebo vždy využil jej stav na útek. Tvrdil, že utekal pred ňou, pretože bola iná ako normálne.

Pche. Normálne? Čo je v ich rodine normálne? Otec s materou išli kamsi na zámorskú plavbu. Vraj na dovolenku, ale v skutočnosti len utekali od nich. Nepáčili sa im nepodarky, čo sa im doma povaľovali. Na upratovanie a babysitting im bola dobrá. A teraz ju tu nechali samú. Jej spoločenský aj sexuálny život bol na nule.

Vždy utekal do prírody. Do parku, lesa. Väčšinou ho našla ležať na lavičke, ale v jeseni využil popadané lístie a v zime snehovú perinu. Našla ho relatívne ľahko, lebo ľuďom sa vyhýbal a tak podvedome hľadala opustené časti.

Dávid sa čoraz viac metal a pridal aj svoj odporný piskot. Reval ako zviera a pútal pozornosť. Inú, ako chcela ona. Zastavila pri nich hliadka polície.

”Pomoc, pomoc,” kričal cez prsty, ktorými ho tíšila, ”uniesla ma. Ona nie je moja rodina!”

Markétu najprv prekvapili jeho odpudivé slová a následne ruky policajtov, ktorý ju od neho odtrhli. Dávid sa im vytrhol a utekal dole ulicou. Márne na neho vrešťali. Nechcel alebo nepočul. Markéta škaredo zazrela na policajtov a štipľavo im poďakovala: ”Tak vám teda veľmi pekne ďakujem, vy jebliny. Kde ho teraz budem hľadať a naháňať? Čo nás nepoznáte?”

Nepoznali a kruto to pocítila na svojej tvári. Pomocou faciek ju spacifikovali na zem: ”S nami sa takto rozprávať nebudeš, ty kurva smradľavá.”

Cítila na tvári krv. Keď otvorila oko, uvidela Dastina, ako sa nad ňou skláňa. Tváril sa... Pobavene. Vyslovene sa na ňu vyškieral. Už nemala pocit, že ju vyzlieka očami. Ako ležala na múriku, sukňu mala vyhrnutú a viac nebolo treba. Nevadilo mu trochu krvi ani nepohodlie ulice. Nikde nebolo nikoho, len jej trochu odhrnul lem gatiek...

Zdalo sa jej, že jej niekto niečo tlačí do úst. Pootvorila oko a videla akúsi pani s hrnčekom, z ktorého rástli hríbiky a sálalo teplo. Špicatý klobúk jej tancoval na hlave a ona jej starou deravou lyžičkou liala tekutinu do nosa. Ovanula ju horúca hmla a opäť stratila vedomie.

Keď znovu precitla, otvorila len jedno oko. Cítila sa oveľa lepšie. Podozrivo dobre na to, čo prežila. Pomohol tomu ten odvar alebo sa jej naozaj len čosi zdalo? Aj Dávid na ňu pozeral svojím okom a konečne si boli rovní. Vedela, čo povie. Vedela, že zase po tom všetko, čo si kvôli nemu odniesla, jej povie tie naučené frázy: Prepáč, to nebolo naschvál. Alebo sorry, už sa to nestane. Napriek všetkému sa na neho len letmo usmiala a čakala. Tentokrát však prekvapil, keď zamumlal: ”Nehnevaj sa, sestrička.”