Alarm bliakal do tmy ako nasratý papagáj. Poslepiačky som nahmatal tlačidlo mobilu a vypol ho. 03:30. Vyskočil som z postele a naskočil do riflí, čo som si večer zavesil na operadlo stoličky. Mikinu z vešiaka som natiahol priamo na kožu, nechcel som budiť Martu spiacu v spálni.

Už mesiac spím na gauči, šéf vravel, že sa musíme ponáhľať.

„Nehnevaj sa, ale ak ti je práca bližšia ako ja, bude to teraz takto,“ zaznelo spoza zavretých dverí.

Nasadol som do auta s majáčikom. Šofér nahladko vyholený, mlčanlivý. Keď som nasadol, zašliapol plyn tak, že ma vlisovalo do sedačky.

Pred bránou do Ústavu sme sa zaradili do prúdu väčších či menších áut, všetkých nás odmávali dnu po krátkej pauze na sken a zelenú diódku.

V bývalom leteckom hangári bola zima, stovky stoličiek a kopec ľudí. Popri našich zelených mali poniektorí aj modré uniformy letcov a chemikov, sivé uniformy špeciálnych jednotiek a neforemné obleky zoskupení, o ktorých radšej nič nevedieť.

Brífing bol krátky, scenár dnes zahŕňa spoluprácu všetkých zložiek. Zoberte si checklisty, postupujte metodicky, ale rýchlo. Kontrola 04:45, hlásiť každý bod z dlhého zoznamu.

S tvrdou doskou pod pazuchou som naskočil do svojho oranžového výťahu technickej podpory systémov zachovania života.

S buchotom, hrkotom a takmer neochotou sa otvorili ťažké dvere do môjho kráľovstva.

Namiesto Milana pred výťahom čakal na malom elektrickom vozítku mladý, oholený chalanisko v novučičkej uniforme technika.

„Novák, Miro. Som dnes vaša dvojka. Nesmiete sa hnevať, ale pán Milan dnes nemohol prísť.“

Hnevať? Nasratý som ako čert, ale už dve minúty sme mali čerpať chladivo do kryokomôr, potom merať napájanie zo všetkých troch redundantných systémov a že ich na Arche máme kopec…

Postupujem metodicky, mladý hnusák bezchybne sekunduje, všetko má nacvičené.

Pomaly sa blížime v checkliste k bodu, po ktorý sme ešte nedošli: kontrola radiácie pri čerpaní paliva.

Nechceme, aby spinkajúcim vedcom, technikom, vojakom a inej elite potichúčky rástli druhé a tretie páry údov, no nie?

…

Za čiarou sme už hodnú polhodinu, namerali sme mierne zvýšené hodnoty, konzistentné s tými učebnicovými… Prvýkrát to vidím na vlastné oči a nielen z „leporela“, ako sme nazývali naše scenáre pre časy najhoršie z najhorších.

Sedím v dohľadovej miestnosti a postupne zapínam sekcie komôr hviezdicovito rozptýlených po celom poschodí. Prvé tri už sú zaplnené rozospatými, vyplašenými ľuďmi, ktorých zvážajú každé dve minúty biele a modré výťahy.

Keď zaplníme obe poschodia, príde môj šéf, preberie status a odovzdá mi balík s kombinézou a ja sa odoberiem do malej miestnosti, v ktorej je vždy zapnutá len jedna z dvoch komôr.

Z gauča do kóje 2 × 2 metre na subjektívnych päť rokov. Potom ktovie, Novú Zem poznáme len z papierov. Ak sa astrofyzici pomýlili, pôjdem si ich vyfackať. Teda tých dvoch, čo dostali tú česť či trest letieť, kým to do nás našije ten šuter, čo mesiac vraveli, že nás minie.

…

Jadrový reaktívny pohon žiari kurva silno. Hlavne, keď ho sledujete zdola.

„Nehnevajte sa, rozkazy sú rozkazy,“ habkal šéf, keď prišiel prevziať zvyšok mojej služby aj spomenutú minikóju. Namiesto kombinézy si doviedol dvoch vojenských policajtov, ktorí mi robili spoločnosť cestou hore vo výťahu.

Ak si myslel, že sa budem brániť, tak sa mýlil. Hodiny, počas ktorých som na kamerách sledoval postupné obsadzovanie kryokomôr, vo mne hniezdil zvláštny pocit, hlavne preto, že asi tak pri každej druhej som narýchlo nahrával nový bioprofil namiesto toho, ktorý sme mali roky zoskenovaný a nastavený pre vybraného šťastlivca.

Zdá sa, že krysy predsa len našli cestu a spôsob, ako opustiť Zem. To bude sranda, keď nenahraditeľných vedcov budú suplovať manželky, deti a milenky potentátov… Ha ha.

Domov som prišiel ešte pred obedom. Marta bola bledá, uplakaná. Zvierala ma v náručí snáď desať minút. Mlčky som ju zobral za ruku a odviedol do spálne.

Pozrieme si to divadlo pekne z perinky.