Spln visí nad mestom, jeho jas sa miesi pomedzi plamene sviec. Krik plebejcov a rinčanie mečov náhle vytrhne zo snenia Johana a Helenu, brata so sestrou zdieľajúcich chyžu na poschodí ich rodného domu.

„Počula si, Helena?“ Mládežníci pribehnú k oknu.

„Áno, a taký pekný sen to mohol byť.“ Odpovie Helena.

Cez okno sledujú kostol zachvátený plameňmi. Helena zvýskne, keď vidí krv vytrysknúť na hlinenú stenu neďalekého domu.

„Čo sa to robí, Johan?“ Zacloní si Helena oči.

„Neviem, Hela. Azda nás napadla lúpežnícka skupina.“ Odpovie sestre, slzami kropiacej jeho ľanovú košeľu. „Neboj, keď sa garda zbuntoší, isto sa s nimi poráta.“ Chlácholí ju Johan.

Stony, vzlyky a hlasné volania po pomocnej ruke sa stupňujú do desivej masy zvukov ktorú pretína neľudské vrčanie.

Cez okno sledujú pokrivené tiene, vyhasínajúce sviece a potôčiky krvi vytekajúce z bočných uličiek. Ozveny deštrukcie mocnejú s každou sekundou, vlna násilia sa nezadržateľne blíži. Z uličky tri domy od nich vybehne akási ozruta.

„Bože!“ Zapiští Helena. Johan ju strhne k zemi, kryjú sa pod oblokom.

Zdola k nim doľahne buchnutie dverí. Vrčanie teraz počujú strašlivé vrčanie a praskanie dreva k nim už dolieha priamo od vchodových dvier. Helena sa úľakom chveje, nedlho nato nakazí triaškou aj Johana. Drevo vydá posledné vŕzg.

„DETI, UTEKAJTE!“ Zvreští po nich mať z kuchyne.

„ZMIZNI ŠELMA!“ Prederie sa k ich sluchám otcov krik. „VYKAZUJEM ŤA Z TOHTO OBYDLIA!“ Otec dupne na celú chalupu. Počuť údery kovu o drevo. „NECHAJ JU! POČUJEŠ?“ Ozve sa niekoľko úderov, potom akoby vrece handier narazilo do jednej zo stien.

„NECHYTAJ MôJHO MUŽA! DETI RATUJTE SAAAAAAA!“ Zvreskne mať, naposledy artikulovane, potom už len bolesťou. Súrodenci začujú žviachanie, sŕkanie, praskanie.

Johan sa rozbehne, zabuchne dvere a spolu so sestrou k nim pritlačia obe postele.

„Poď musíme ujsť!“ Šepne Johan Helene a ukáže k obloku.

„NIE, BRANHAMNELA, NIEEE!“ Začujú otca kričať vyľakaným hlasom. Johan s Helenou pribehnú k obloku. Počujú škrípanie prachu, údery do dverí, praskanie masívu. Cez okno vidia otca utekaj ulicou.

„OTEEEC!“ Zrúkne za ním Johan. Otec im venuje krátky pohľad a zdrhá ďalej.

„Poď, treba už ísť!“ Johan zdrapne Helu za ruku a škriabu sa von oblokom. Po streche sa poľahky skĺznu na zem a bežia kam fujazdila i hlava rodiny. Vtom začujú rovnaký výkrik z jeho zbabelých úst a skryjú do tunela vedúceho popod radovú zástavbu.

O pár chvíľ zdúpnejú desom, zem je posiata rozmašírovanými telami gardistov. Johana prepadne záchvat husej kože. Gardisti na ktorých zásah sa upínal zlyhali vo svojom poslaní.

„Čo budeme teraz robiť, sestrička? Bez gardistov sme stratení!“ Rozvzlyká sa Johan.

„Utečieme, poď nesmieme sa vzdávať.“ Čičíka ho mladšia sestra. „Nádej umiera pos... .“

Spoza chrbtov ju preruší vrčanie beštie. Pomaly, roztrasene sa otočia. Ozruta, kríženec vlka a človeka, odetá v kožušinách si už na nich zbieha sliny, hlad mu z očí šelmy len čiší, keby bol o kúsok vyšší, musel by sa pri vstupe do tunela zohnúť, v ruke zviera krátky meč.

Helena skočí po meči jedného z gardistov a rozbehne sa monštru v ústrety. Ten jej chabý, útok s riknutím odrazí, odhryzne jej hlavu a šmarí telo tryskajúce krvou o stenu.

„HELENAAA!“ Zreve Johan s hladom po pomste na jazyku a rovnako sa s mečom rozbehne šelme v ústrety. Čepeľe pár krát zarinčia, no potom beštia ostrými pazúrmi rozsekne Johanovo brucho a pustí sa hodovať na jeho črevách.