Ako študent som potreboval brigádu ako soľ. Každomesačná finančná injekcia z domova sa vždy rýchlo minula a ja som, chtiac-nechtiac, zostal na suchu. Môj periodicky sa opakujúci problém vyžadoval riešenie, takže som, hoci nerád, čoraz častejšie otváral stránky inzerujúce brigády. Samozrejme, že sa mi nechcelo hrbiť chrbát niekde na poli alebo vláčiť vrecia s cementom, takže sa hľadanie vždy rýchlo skončilo. No tentoraz ma zaujala ponuka na výpomoc pri zavádzaní nových technológií na slepačej farme. Navyše sľubovaný zárobok bol celkom slušný a pri troche šťastia svoje skúsenosti možno zužitkujem neskôr aj pri diplomovke. Inzerát navyše sľuboval aj bonus naviac v podobe zvláštnej prémie, čo bolo vítané. Povedal som si, že každý cent sa zíde, no to som ešte netušil, čo to bude za prémiu...

Po telefonickom dohovore som sa dostavil na farmu, ktorá bola síce kúsok za mestom, no našťastie tam premávala aj mestská doprava.

Moja práca spočívala v zavádzaní počítačových technológií do výroby. Spočiatku som si nebol celkom istý, či už budem na to mať. Našťastie, na tú hlavnú prácu mali už svojho „experta“, takže mne sa ušla všetka tá najnevďačnejšia práca v podobe naťahovania káblov a montáže úchytov pre komponenty. Ale nevadí. Takže námet na diplomovku síce nebude, ale aspoň si niečo zarobím. Práca nebola zlá, šlo to ešte ľahšie, než sa spočiatku zdalo. Aj pán „expert“ bol spokojný, tak keď sa moja časť práce skončila, nastal čas na vyplatenie prémie. Až teraz som zistil, že k vyplatenej finančnej čiastke dostávam ako prémiu živú sliepku.

– Preboha! Čo mám robiť so sliepkou? – argumentoval som v nádeji, že tohto debilného tvora predsa len vymením za finančnú odmenu. Zbytočne.

Tak nič, vzal som teda sliepku a pobral sa s ňou na privát. Býval som sám v prenajatej garsónke a prepašovať tam sliepku cez ostražitú susedku nebolo vôbec jednoduché. Pomohol som si malým trikom na odpútanie pozornosti tým, že som si jednoducho odpľul na zem. Síce som si musel vypočuť jej zvyčajný monológ o čistote, no prešiel som. Ako inak, aj so sliepkou.

Vybral som ju teda z tašky a nechal ju, nech si trošku pobehá. Ja som zatiaľ otvoril laptop a začal som vyhľadávať informácie týkajúce sa sliepok. S nevôľou som zistil, že cena sliepky nie je ktovieaká. No i napriek tomu som si vyhľadal zopár inzerátov hľadajúcich sliepky na chov v nádeji, že nájdem sliepke lepší domov.

– Áno, potrebujem sliepky. Koľko ich máte? – pýtal sa hlas zo slúchadla mobilu.

– No, jednu – odpovedal som pravdivo.

– Jednu? To si robíte srandu? Ja potrebujem aspoň štyridsať! – odpovedal rozhorčene hlas zo slúchadla.

– No tak jednu už budete mať. Už vám stačí zohnať si iba tých zvyšných tridsaťdeväť – pokúsil som sa o vyjednávanie. Zbytočne. Volaný ukončil hovor ešte skôr, než som stihol dokončiť vetu.

Lenže to by som nebol ja, keby ma odradil hneď prvý neúspech. A pretože o inzerentov hľadajúcich sliepky na kúpu nebola núdza, skúšal som ďalej. Prevažná väčšina volaných ale považovala moju ponuku za nevydarený žart a k ďalšiemu jednaniu už ani nedošlo.

Ak si niekto myslí, že predať jednu sliepku nie je problém, je na veľkom omyle!

Po asi ôsmich telefonátoch som pokus vzdal. Jediný výsledok bol ten, že som prevolal značnú časť mesačného paušálu úplne zbytočne. Napriek tomu som uskutočnil ešte posledný pokus:

– Mami, mám sliepku – posťažoval som sa mobilu po vytočení skrátenej voľby s názvom Mama.

– Akú sliepku? Načo sliepku? – spýtala sa nechápavo mama.

– Živú sliepku. Dostal som ju za odmenu na brigáde – priznal som pravdivo.

– Ty si bol na brigáde? – spýtala sa prekvapene mama.

– Áno, bol. A teraz mám sliepku – prisvedčil som, nenechajúc odviesť pozornosť od sliepky.

– A načo ti bude sliepka? To ti nemohli dať miesto nej radšej peniaze? – položila mi mama úplne zbytočnú otázku.

– No nemohli. Dali mi sliepku a ja neviem, čo s ňou – dostal som sa konečne k meritu veci.

– Tak ju prines, urobím ti ju na smotane – vyriešila môj problém moja matka po svojom.

– Nie! – vyjadril som kategorický nesúhlas.

– Chceš, aby som ju radšej upiekla? – trvala na svojom riešení mama.

– Nie. Nič sa piecť nebude! – rozhodol som nakoniec a namrzene ukončil hovor. Pochopil som, že ani mama mi s mojím problémom nepomôže. Pozrel som sa na sliepku, ktorá stála asi dva metre odo mňa a so záujmom si ma prezerala.

– Práve som ti zachránil život, Klotilda! – utrúsil som viac-menej pre seba. A možno práve vtedy mi skrsla spásonosná myšlienka.

– Klotilda! – zvolal som na sliepku jej novým menom.

A akoby som sa chcel pohádať so svojím druhým ja, ešte som dodal:

– No a prečo nie? Niekto chová korytnačky, hadov, mačky a čo ja viem čo ešte. Tak prečo nie sliepku?! – spýtal som sa sám seba, nespúšťajúc zo sliepky zrak.

Klotilda medzitým vyzobala zopár omrviniek z koberca a pustila sa pohľadať si niečo do zobáka. Ja som opäť otvoril laptop a opäť napísal do vyhľadávača slovo sliepka. Tentoraz som už neotváral stránky s inzerátmi. A po tom, čo som vynechal aj recepty a zameral sa priamo na život sliepky, našiel som, čo som potreboval. Super! Bolo tu všetko. Čo sliepka potrebuje, čím sa živí, čo robí...

Začal som teda pekne poporiadku. Obstarožný nočný stolík som premenil na provizórny kurník a jednu šalátovú misku som použil ako napájadlo. Pri smetiakoch za obchodom s porcelánom som našiel slamu a v chovateľských potrebách som kúpil dve kilá zŕn. (Veď čo iné by už taká sliepka mohla žrať.)

A s týmto vybavením som sa vrátil domov.

Tam ma privítalo niekoľko kôpok Klotildinho trusu, a to nielen na plávajúcej podlahe, ale aj priamo na koberci. Ich pôvodkyňa práve ozobávala listy izbovej rastliny, ktorú tam nechali ešte moji predchodcovia. Odpratal som teda kôpky trusu, vystlal Klotilde kurník prinesenou slamou a nasypal jej zrno do plastovej misky. Klotilda ocenila moje gesto hlasitým ťukaním zobáka o dno misky, pričom každé získané zrnko spôsobilo odlet minimálne desiatich okolitých. Tým sa jej stravovací priestor mnohonásobne zväčšil. Naivne som si myslel, že pochopí, kde nájde svoju poživeň... Samozrejme, že úplne zbytočne. Stačilo jedno stúpenie na okraj misky a zrno bolo po celej miestnosti.

– Debilná sliepka! – zvolal som nahlas v rozčúlení tak, že to musela počuť aj tretia susedka. Klotilda si z toho nič nerobila a cynicky odkráčala od rozhádzaného zrna. Po chvíli sa k nemu ale predsa len vrátila, no miesto toho, aby vyzobala rozhádzané zrno z okolia, opäť začala ťukať do misky a robiť ešte väčší bordel.

Nemal som na to už nervy a rozhodol som sa venovať niečomu inému. Zapol som teda telku, ktorá moju pozornosť od sliepky dokonale odpútala. Uprostred filmu som zadriemal, a keď som sa prebral, bol už večer.

Vypnutie telky ma vrátilo do reality a zodpovedne som sa obhliadol po sliepke. Ešte stále som bol na ňu naštvaný za neporiadok, ale bol som zvedavý, kde je a čo robí. Prezrel som celú garsónku vrátane kúpeľne, no Klotilda nikde nebola. Moje podvedomie sa už začínalo aj tešiť, že už mám snáď aj po probléme, lenže potom mi napadlo pozrieť sa do kurníka. Tento pohľad ma vrátil do reality. Klotilda si sama našla nocľah, čo bolo veľmi vítané. Zato ráno ma čakalo vytriezvenie. Klotilda sa začala nudiť a spracovávala zvyšky zo smetného koša. Šušťanie vloženej igelitky ma zobudilo. Pozrel som sa na hodinky.

Bolo štvrť na päť.

– Čo ešte nespíš? – spýtal som sa Klotildy, akoby mi rozumela. Tá sa ale nenechala rušiť a znovu vnorila hlavu do odpadkového koša. Bolo až prekvapujúce, ako hlboko dočiahla dnu. Keď ale pochopila, že na dno nedočiahne, náhle vzlietla a posadila sa na okraj koša. Ten jej váhu, pravdaže, nevydržal a okamžite sa prevrátil. Vysypaný obsah Klotildu potešil, no mňa pekne naštval. Pohotovo som po nej šmaril papuču, no sliepka sa inštinktívne uhla a odbehla na druhý koniec garsónky. Tam niekoľkokrát rozhorčene zakotkodákala, no keď zistila, že jej už nič nehrozí, upokojila sa. No pre istotu sa už nevrátila k prevrátenému smetnému košu, ale opäť začala ozobávala listy izbovej rastliny, ktorú mala najbližšie. Vtom mi skrsla myšlienka, že by sa dalo ušetriť na zrne, keby som sa o časť odpadu podelil so sliepkou. Ihneď som zriadil ešte jednu odpadovú nádobu, no tentoraz o dosť nižšiu, aby do nej Klotilda dobre dočiahla. Spať som už nešiel. Poupratoval som neporiadok, obliekol sa a vypadol z domu. Kým začne prednáška, v pohode stihnem nielen raňajky v bistre, ale aj kávu.

Po prednáške som zašiel so spolužiakmi na pohárik. Keď ale padol návrh na zmenu lokálu, vyhovoril som sa, že ma doma čaká Klotilda, takže už musím ísť. Chalanov nová informácia prekvapila, lebo vedeli, že som doteraz s nikým nechodil. No zmienka o Klotilde ma ušetrila od vymýšľania rôznych výhovoriek, prečo nechcem ísť slopať, a to sa ukázalo ako veľmi užitočné. Odvtedy som Klotildu použil vždy, keď som sa chcel z niečoho vyvliecť. Ako na oplátku som jej začal tolerovať neporiadok, ktorý po sebe pravidelne zanechávala, a dokonca som si už začínal zvykať aj na všadeprítomné kôpky trusu. Naše spolužitie razom začalo nadobúdať nový rozmer. Smetie som vynášal už menej často, a čo bolo úplne najfantastickejšie, mal som komu vynadať. Klotilda sa mi za opateru odmenila tým, že som jedného dňa našiel v jej kurníku vajce...Keď som potom prišiel k mame na víkend s tuctom vajec, obdržal som nielen pochvalu, ale aj o čosi vyšší obnos mesačného vreckového. Vďaka, Klotilda!

Víkend s mamou sa automaticky zlúčil aj so stretnutím so starou partiou, takže čas ubehol ako voda a mňa čakal príchod na privát. Moje nadšenie zo zvýšeného vreckového však zmizlo, len čo som otvoril dvere. Klotilda vyčítavo stála pri prázdnej miske a trhanými pohybmi hlavy si ma obzerala, akoby chcela zistiť, čo som jej priniesol. V kurníku boli síce tri vajcia, no tie môj hnev ani trochu nezmiernili. V celom byte bol príšerný smrad, podlaha bola doslova posiata kôpkami trusu, z izbovej rastliny zostali iba kostrnky a fragmenty smetného koša boli úplne všade. Od jedu som schmatol zo stola USB kábel a začal Klotildu naháňať po izbe. Klotilda preletela ponad stôl a zhodila tašku, ktorú som si tam len chvíľku predtým položil. Váha padajúcej tašky strhla so sebou laptop a rozbila ho spolu s mobilom, ktorý bol hneď vedľa. Klotilda si z toho vôbec nič nerobila a vrátila sa k prázdnej miske s vyčítavým chripotom. Nemohúcnosť, ako i pád tašky spolu so spôsobenými škodami, ma paradoxne upokojili a prinútili ma začať sa venovať obsahu tašky. Dóza s jedlom od mamy zostala neporušená a fľaša slivovice tiež. (Chvalabohu!)...

Zato na laptope odleteli oba pánty a displej mobilu pripomínal pavučinu...

Namrzene som otvoril okno, aby som vyvetral, vrátil som sa k stolu, otvoril slivovicu a riadne si z nej uhol. Pozbieral som Klotildine vajcia a uložil ich do chladničky. Potom som vzal zmeták a začal so zametaním trusu. Koberec som musel vyhodiť.

No ako som sa vracal, nevšimol som si, že som zabudol za sebou zavrieť dvere na garsónke. Vyhladovaná Klotilda to využila a okamžite vybehla von na chodbu, kde narazila na susedkinho teriéra. Následná konfrontácia sa jej stala osudnou.

– Čo tu hľadá tá sliepka? – zašomrala susedka prefajčeným hlasom.

– Klotilda! – zaúpel som zdesene.

– Aha! Tak to je vaša sliepka? – osopila sa na mňa susedka.

– Bola – utrúsil som sucho a vzal som mŕtvu Klotildu, aby som ju mohol v noci tajne pochovať.

Spôsobené škody v garsónke bolo treba uhradiť, takže som si opäť musel hľadať brigádu. Pri dojednávaní podmienok odrazu padla reč aj o zvláštnej prémii.

– Nie! Žiadnu prémiu nechcem! – zvolal som do rozbitého mobilu a namrzene ukončil hovor.