„Letím, padám, ach-jááj. Tresk!“ Oblohu preťalo svetlo a blesk.

Sídlisko. Hradba sivých panelákov. Cez deň trochu farebné, ale to sa len žiarivé slnko hrá s odtieňmi sivej, béžovej a hnedej. Okolo nocľahární sa zelená trávnik s pestrými jarnými kvetmi, dobiela, doružova rozkvitajú stromy v parku. Večer farby na sídlisku vypne, všetko zasa zosivie. Okná na panelových krabiciach sa síce teplo rozsvecujú, ale nemajú na hviezdy na oblohe.

Niekto zo zodpovedných rozhodol, že sídlisko musí byť vzorom. „To, čo chýba omietkam na pestrosti, doplníme tu heslami radosti!“ Transparenty na domoch, na samoobsluhe, nad cestou hrdo hlásajú: „Ciele päťročnice splníme za štyri roky! Buduj vlasť, posilníš mier!“ Nápisy prinášajú, niečo, čo v tej šedi úpadku chýba ako soľ. Humorný nadhľad a neželaný vtip ich totiž vidí inak: „Plán prekročíme, až keď padne! Udaj vlasť, osliníš mier!“

Neskorá noc. Tma. Lampy pri hlavnej ceste po polnoci zhasínajú. Netreba svietiť, ľuďom, čo išli spať. Treba šetriť energiou! Na betónové obludy svetlo viac nedosiahne, temnejú aj obdĺžniky oblokov. Park uprostred panelákov je cez deň zeleným kusom divočiny. V noci je však len nepodstatným útržkom tmy. Takže keď nad ním zažiari na okamih jasný záblesk, vyzerá to, že sa zjavila zblúdená hviezda od Betlehemu v nesprávny čas. Nie je zima, práve začína jar. Svetlo zasviští, ohňostroj zasvieti na pár zlomkov sekúnd. Uprostred parku sa ozve sa rana, no nie taká z petardy, len buchnutie podobné tomu, keď prisilno tresknete dverami žiguláku. Počuť pukanie urazeného plechu, do tmy sa rozletia iskričky a znovu je pekne ticho.

„Poď, ideme do bunkra.“ zavolá šesťročná Martinka päťročného kamaráta Paľka. Naširoko sa na chlapca usmeje, prihladí si neposlušné svetlé vlásky s nezameniteľným šarmom malej slečny.

„Martináá, ale nechoď ďaleko, len do parku!“ Zakričí na ňu mama z balkóna a ona prikývne. Mama to zhora nevidí.

„Dobre, len si vezmem tlojkolku,“ súhlasí Paľko. Er už zvládol, ale pri komplikovanejšom slove to občas ešte nevyjde. „Bez nej sa z domu ani nepohnem,“ dodá vážne. Opakom ruky si utrie soplík pod nosom a ustarane si založí ruky vbok, ako to videl u otca. „Čo ak by som mal pred sebou nejakú dlhšiu cestu!?“

Martinke sa to páči, Paľko je na trojkolke úplný veľkáč. Pohotovo ukáže na chodník okolo plota smerujúci do spustnutého parku s ihriskom. Tam sa skrýva úplne iný nedospelácky svet.

Za večne otvorenou hrdzavou bránkou vedie po chodníku v burine ich detský chodník. Nenápadný, vyšliapaný malými nohami popri kopách zeme, okolo pieskoviska, do kríkmi a stromami zarastenej džungle s tajným bunkrom.

Čistinka pod stromami je miestom, kam obyvatelia príležitostne vyhadzujú nepotrebné veci. Staré pneumatiky, plechové torzo predpotopnej práčky, dosky z rozbitej skrine, rám bicykla, otlčený hrniec, pár úlomkov tehál, kusy plechov, skrinka rádia, detský kočík bez kolies, skrivená strieška lampy, železná reťaz, kovový rám postele s pružinami, polámané hranoly, dosky, či plesnivý vlhký záves ktovie na čo. Haraburdy tam pribúdajú postupne. Pri smetiakoch by provokovali, v burine ich nevidno.

Malé smetisko poskytuje rôznorodý stavebný materiál pre detskú stavbu medzi kmeňmi stromov. Do jej bezpečia sa dá vojsť medzerou medzi plechmi zo suda a sadnúť si na lavičku z dosky položenej na kusoch rozbitých tehál. Deti sú tam skryté v dobrodružnom bezpečí.

„Niekto nám to búra!“ zhrozí sa Martinka, keď zazrie na zemi kartón, ktorý tvoril strechu bunkra. Je zosunutý dolu z okraja otlčenej chladničky. Takto by im tam veru pršalo. Aj pneumatiky na druhej strane sú zvalené!

„Čosi tam je...“ zašepká vystrašene. Zvnútra sa ozýva hrmot a čudné mrmlanie.

„Idem na výzvedy! Ty zostaň tu,“ rozhodne Paľko. Jeho prieskum spočíva v tom, že spraví päť opatrných krokov, skloní sa a nakukne do vnútra. Pozerá do šera niekoľko sekúnd, potom neveriacky pokrúti hlavou a oznámi: „Je tam trpaslík!“

Martinka zvedavo, s rešpektom, prichádza k nemu, nakláňa sa, aby aj ona videla dnu. V prítmí malá postava lomcuje kusom plechu. Pokúša sa z neho odtrhnúť, akoby to bol papierový kartón. Tvor naozaj vyzerá nezvyčajne, pripomína sadrového trpaslíka, podobného má babka na dedine v predzáhradke. Len namiesto červenej špicatej čiapky má lesklú prilbu s dvomi rožkami. Kombinézu ako pretekári na motorkách, iba tie anténky sú navyše. Malý tvor vycíti, že ho pozorujú, otáča sa a premeriava si ich velikánskymi tmavými očami.

„Česť práci, súdruhovia!“ slušne pozdraví. „Pod vedením strany a vlády posilníme vedecko-technický rozvoj našej spoločnosti!“ Zarecituje ako v škôlke na besiedke.

„Čč-oo to tu lobíš?“ dostane zo seba Paľko. Výslovnosť sa mu vzrušením trochu zhoršuje.

„Ja dobrá súdruh, z ďaleká družobná planéta Goxx! Priletieť k vám havária!“ odpovedá trpaslík tiež s chybami a piskľavejšie. Pri improvizácii mu hlas preskakuje. Aby získal stratenú istotu, dodáva súvislejšie: „Podporujeme brigády socialistickej práce v ich úsilí pri upevňovaní diktatúry proletariátu!“

„Tuším si trochu šiši,“ usmeje sa malá slečna. „Vyzeráš ako Šmudla, ale nie si Šmudla. Ja som Martinka a toto Paľko. Prečo nám to kazíš? Tento bunker je náš!“ povie vyčítavo a odhodlane.

„V jednote strany a ľudu kráčame smelo vpred! Ale ja trochu vzad,... Hlúpa havária.“ Pokúša sa o kombinovanú komunikáciu trpaslík.

„Čo to tu máte krpci!“ Ozýva sa zrazu za ich chrbtami mutujúci hlas. „Tak sypte fagani! Fajčíte tu?“ zahučí druhý, podobný. Na kraji čistinky stoja Miro a Milan, trinásťročné dvojičky. Obaja poriadne vyhúknutí, na sídlisku majú prezývku Dvojitá pohroma.

„Máme tu trpaslíka, je to náš kamarát na návšteve v bunkri!“ nedá sa Martinka.

„Aký kamarát, aký bunker! Táto hŕba bordelu?“ zahuláka Miro, alebo Milan, ťažko sa rozoznávajú v rovnakom oblečení. Odsotí Paľka a strčí mu päsť pred oči.

„Vidíš toto, sopľoš?! Ak sa s tým nechcete zoznámiť, tak vypadnite, vy malí smradi, kým vás nenakopeme do riti a...“

Kam ich ešte mieni nakopať, už nestačí dopovedať, lebo trpaslík vychádza z bunkra von a začína sa zväčšovať, ako veľká nafukovacia figurína pri cirkuse, keď zapnú kompresor. Rastie do výšky, rozsvieti sa tlmeným modrým svetlom a z útrob mu vyviera dunivé bublanie. Znie ako spomalený hrom v búrke. Keby mal slová, hovorili by čosi takéto: „Hroomm, boomm, ktooo sii too tuu doovoolujee ubliiižoovaať maalýým dvoomm?! Jaaa boomm pootreestaam, hroomm, boomm...

Miro ani Milan nečakajú na vysvetlenie, čo všetko im plánuje spôsobiť trestajúci hroomm-boomm. Mutujúcimi hlasmi dvojhlasne zvriesknu a šprintom miznú vo vysokej burine. Postava pred bunkrom sa znovu zmenšuje, modré svetlo pohasína a trpaslík prehovorí pôvodným, trochu nosovým, hlasom: „Nazdar, ani zrno nazmar! Potrebujem malé náhradné diely, pracovná sobota ma delí od voľnej nedele, priatelia!“

„No dobre. Že si kamoš, pomôžeme ti,“ súhlasí Paľko odvážne. Počul tie slová od otca. Rozumie iba pojmu „náhradné diely“. Pritiahne pred bunker svoju trojkolku, malý obetný dar a trochu smutným pohľadom sa s ňou lúči. Trpaslík odsúva čierny plech zo suda a deti vidia za bunkrom lesklé strieborné teleso.

„Wáu, to je raketa!“ vyhŕkne Paľko nadšene. Ak aj má pravdu, stojí nakrivo, čosi na jej podvozku nie je v poriadku.

„My nemáme nič iné, ale moja trojkolka ti určite pomôže. Tak ako mne, keď idem na dlhšiu cestu. Na, zober si ju!“ potvrdí svoju ponuku.

„Maartiiná domóóv! Paľkóó, večééra!“ Ozýva sa dvojhlasne zo susedných balkónov. Deti povelom dobre rozumejú. Naposledy kývnu novému kamarátovi na rozlúčku a zamieria za volaním rodičov. Vedia, že ak neposlúchnu, dostanú zaracha. A to nechcú.

No doma, po večeri, po okúpaní, prezlečení v pyžamkách, vyzerajú cez okno obývačky do tmy parku. Keď sa tam zablysne a oblohu na okamih pretína jasný pás svetla, obaja sa usmievajú.

„Trojkolka pomohla.“ šepká Paľko, keď zaspáva.

Trochu menej nadšený je otec, keď si na druhý deň prezerá torzo detského vozidla. Chýbajú na ňom kolieska.

„Kvalita je do budúcnosti cesta, no zlodejov nik nepotrestá!“ zanadáva znechutene v duchu nevydareného transparentu, ktorý neprešiel schválením.

„Ešte aj decko okradnú tie svine!“

Martinka s Paľkom na ďalší deň zasa zvedavo cupkajú do parku, k svojmu bunkru. Paľko bez trojkolky, ale to nevadí, dnes nemá v pláne žiadnu dlhšiu cestu. Svoj úkryt nachádzajú pekne opravený, steny narovnané, pneumatiky na mieste. Len trpaslík s raketou tam už nie je. No predsa tam objavujú čosi zaujímavé. Na lavičke ležia dva pekné okruhliaky. V prítmí vyzerajú celkom obyčajne, riekou súmerne vyhladené kamene. No keď ich deti berú do rúk, zistia, že sú teplé, príjemne hrejú v dlaniach, akoby sa vyhrievali na slnku.

Prstíky nahmatajú na povrchu drobné zlaté výčnelky, pripravené pre zovretie detskej dlane. Drobci si sadajú, privierajú oči, blysne im v nich modré svetlo ako na zapnutej telke a na tvári sa im zjaví šťastný úsmev.

Taký, čo hovorí: „Áno, vidíme ťa, Šmudla! Sme radi, že ti kolieska pomohli šťastne sa vrátiť domov!“