„Vitajte, pán Vetrák!“

Pán Gágor, vysoký, útly mužík, žiadalo by sa povedať starček, keby pán Gágor nestarol podobným spôsobom, ako nestarli listy v herbári – už dvadsať rokov vyzeral rovnako, len stále akosi tenšie a krehkejšie – privítal príchodzieho. Ten mu odzdravil kývnutím masívnej hlavy na takmer neexistujúcom krku a podal mu ruku. Potom sa posadil za stolík, na ktorom hostiteľ pripravil čajník a dve šálky zo starého, drahého porcelánu.

„Urobte si pohodlie!“ vyzval ho pán Gágor zbytočne, lebo pán Vetrák už aj držal v obrovskej dlani kvetinovú podšálku.

„To je krásny kúsok! Ste zberateľ?“

„Dalo by sa tak povedať,“ zasmial sa hostiteľ. „Teda, nie porcelánu, ale povedzme, že si rád dám záležať, aby som sa obklopil vecičkami onakvejšej kvality, iste chápete. A nie len vecičami,“ zablyslo sa mu v čiernych očiach a pohľadom sa zabodol do Vetrákovej zarastenej tváre. „Povedzte, máte pre mňa dobré správy?“

Pán Vetrák odložil podšálku naspäť pod jej zatiaľ prázdny náprotivok. Pousmial sa a vyceril pritom zuby zožltnuté dlhými rokmi fajčenia. A najmä dlhými večermi, podľa ktorých stál a trpezlivo sledoval svoje obete s cigaretou v ruke.

„Pán Gágor, bol by som sa opovážil prísť sem, ak by som nemal?“

„Ide zo mňa snáď až taký strach?“ pousmial sa Gágor a rozpažil ruky, akoby chcel, aby si ho hosť dobre prezrel a vyjadril na vec svoj úprimný názor.

„Nuž... Môžem si zapáliť? Nuž,“ pokračoval, keď k nemu hostiteľova útla rúčka prisunula popolník, „hovorím sa, že vaše pivo chutí tak dobre, lebo ste ho očarovali. Hovorí sa aj, že sám Veľký Pivár radšej skočil z mosta, než sa vám priznal, že skrachoval podnik, ktorý ste mu zverili. Ale to sú, samozrejme, len povery.“

„Povery, samozrejme,“ zasmial sa pán Gágor svojím, typickým, vysokým, krikľavým smiechom. „Ľudia toho narozprávajú. A najradšej si na svoje pravdy požičiavajú ústa mŕtvych. Ale vráťme sa k našej veci. Porozprávajte mi o niekom... mŕtvom.“

„Nuž,“ oklepal si pán Vetrák cigaretu v naučenom geste, „pán Cmihuľa sa dnes ráno zobudil vo veľmi dobrej nálade. Raňajky mal dobré, vynikajúce, povedal by som, i keď trochu ťažké na môj vkus – praženicu so šampiňónmi.“

Pán Gágor si pritisol ruku na hruď, akoby po takej hostine práve zatúžil.

„To znie ako skvelý začiatok dňa! A potom?“

„Potom nanešťastie pršalo, čo ja nemám rád, ale pán Cmihuľa si pochvaľoval, lebo to jeho ovocným sadom len prospeje. Neskôr sa šiel stretnúť so svojím synom, ktorý mu oznámil, že sa zasnúbil.“

Pán Gágor sa znovu tetelil, aký krásny deň to pán Cmihuľa musel mať.

„Pri obede mu bolo trochu ťažko, čo dával za vinu praženici. Nuž, ako som hovoril. Priťažké na ráno.“ Tvár pána Vetráka sa rozškľabila úsmevom. „Napriek tomu si dal na poobede tri zákusky, niektorí ľudia si proste nedajú povedať.“

Pán Gágor smutne prikývol, nahol sa nad stôl a naplnil šálky pariacim sa zlatistým mokom.

„Ďakujem! Po tom daždivom dni mi to dobre padne! Nuž a potom ho to dostihlo, no. Sklátil sa na zem cestou domov ako podťatý.“

Pán Gágor mykol plecom. „Praženica mu neurobila dobre.“

„Tak, tak,“ prikývol pán Vetrák a usrkol si riadny dúšok. „Praženica alebo guľka, ktorú som mu prehnal hlavou. Jedno s druhým, človek nikdy nevie.“

„Jeho rodina sa, dúfam, nebude veľmi trápiť.“

„Nie, to rozhodne nie, nechal som im stručný odkaz o tom, že dlhy sa majú platiť a verím, že s mladým pánom budete mať výrazne menej starostí ako s jeho otcom.“

„Dúfajme. Ak sa ukáže byť rovnako... nesolventný, možno ho v blízkej dobe bude musieť zastúpiť budúca pani manželka. Za dobre vykonanú prácu si rozhodne zaslúžite odmenu.“

„Tomu verte, stáť na daždi celý deň a skrývať sa pred tým starým somárom, za to by som mohol dostať aj dvojnásobok,“ odvrkol pán Vetrák, keď dopil šálku.

„Môžem to zvážiť,“ uškrnul sa pán Gágor. „Povedzte mi ale najprv, aké sú vaše ďalšie plány?“

„Ponúknem svoje služby vdove Javorovej, ktorá má kontraband na sirupy a poškuľuje po vašich pivovaroch. Ak by mi to stálo za to, odbavil by som aj vás a potom, ktovie, vdova je ešte mladá, možno z nás budú nie len pracovný partneri. Aspoň kým sa mi nezunuje,“ povedal pán Vetrák na svoje nesmierne prekvapenie. „Ako ste to... čo ste mi to urobili?“ Vyskočil na rovné nohy.

Pán Gágor sa usmial od ucha k uchu. „To viete, teplý nápoj zahreje pri srdiečku, človek zacíti teplo domove, uvoľní sa a potom aj pravdu povie.“

Potom sa natiahol po zvončeku na stole a do miestnosti vošli dvaja hromotĺci.

„Ron, Ren, buďte taký láskavý a ukážte pánu Vetrákovi trochu viac z našej pohostinnosti. A hlavne potichu.“

„Čo ste zač? Ako ste to urobili? Čo ste mi tam dali?“ kričal pán Vetrák, keď ho páni obstáli každý z jednej strany.

Pán Gágor sa pred neho postavil a odpil si zo šálky. „Uverili by ste radšej, že ste sa preriekli, lebo vám zachutil môj čaj alebo tomu, že vám zachutil môj čaj, lebo ste sa chceli merať s čarodejníkom. Svoje názory si môžete porovnať s pánom Cmihuľom, keď sa k nemu pripojíte na druhej strane.“

Pousmial sa, mávol rukou a keď sa za trojicou zavreli dvere, začal rozmýšľať, že by možno mohol pre zmenu skúsiť nenásilný spôsob, ako spojiť svoj biznis s biznisom vdovy Javorovej.