Zavírený v šálke

„Pistáciovo-pekanové macchiato s drveným ďumbierom, domácou šľahačkou a popraškom škorice.“ Zavelím baristke z BuxWorldu. Z jej pohľadu čítam, že sú to posledné slová, ktoré chcela počuť hodinu pred záverečnou.

„Pripravím a prinesiem. Choďte si prosím sadnúť, pane.“ Odpovie mi tónom od ktorého sa nádeja, že ju nepripraví o tringelt. V snahe vyhnúť sa pľuvancu v extravagantnom macchiate opúšťam obslužný pult a sadám si so zakúpenou knihou k najbližšiemu stolíku.

Uprostred trinástej stránky zarachotí na mojom stolíku vysoký keramický pohár v tvare Frankensteinovho monštra s mokom, ktorý náramne pripomína mok, ktorý som si objednal.

Zdvihnem oči od stránky. „Ďakujem.“ Ukážem baristke vztýčený palec a vrátim sa k čítaniu. Po prevrátení stránky si dlhou lyžičkou premiešam kávu. Márne pod vrstvou šľahačky vyzerám kofeínové víry. Pôžitkársky si usrknem, ignorujem neznámu pachuť v dojazde nápoja a prilepím pohľad na štrnástu stranu.

Keď sa opäť chytím pohára z pravého rohu knižného papiera na mňa upiera zrak číslo štyridsať jeden. Šľahačka spľasla a ľahostajne splýva na hladine. Rozmiešam ju do moku a konečne vnorím buľvy do kofeínového víru. Aróma exotickej zmesi mi udrie do nozdier. Ponáram hlbšie a hlbšie. Myseľ mi opantá kúzlo ukryté v každej šálke kávy. Vír ustane a do ušných bubienkov mi opäť začne udierať hlas príbehu.

Než sa stihnem priklincovať k novej strane. Na hladine macchiata sa začnú tvoriť kruhy, presne ako keď sa v Jurskom Parku začal T-Rex zakrádať k elektro-mobilom. Všetko sa otriasa, poháre vibrujú, knihy vypadávajú z políc. Vzduchom sa šíria prejavy hrôzy a desu.

Vchod do kníhkupectva rozrazí jazdkyňa na prahu dospelosti v sedle obrovského robotického mravca. Jeho mechanické kusadlá po jednom driapu obsluhu i zákazníkov. Spod čiernych kukadiel ma zameriava laserové videnie hmyzostroja. Kusadlá ma zovrú, prerazia mnou najbližšiu stenu, kričím, vrieskam o pomoc. Bezmocne mlátim do kovových častí, ku ktorým dosiahnem. Na mravčom boku si všimnem vyrazené číslo 41.

„Prosím pustite ma. Nikomu o vás nepoviem.“ Snažím sa vyjednávať s jazdkyňou. „Som taký grogy, že ani neviem, kde sme. Pokojne ma môžete pustiť.“ Dodám bez odozvy. Možno rečová bariéra, pomyslím si. Skúšam všetky jazyky čo ovládam, slovenčinu, češtinu, angličtinu i hatlavo-posunkovú nemčinu. Jazdkyňa sa rozosmeje smiechom psychopata. Opúšťa ma vedomie. Preberiem sa v hniezde mechanického hmyzu, sú všade okolo, milióny a milióny druhov. Z úst sa mi vyderie hrdelný výkrik. Zamdliem od strachu.

Keď opäť otvorím oči, bolestivo sa mi krúti hlava. Sedím na svojej stoličke v kníhkupectve ponorenom do tmy. Mreže spadnuté. Nebadám žiadne stopy po deštrukcii ani invázii mechanického hmyzu.

Naštvané baristky zrejme prešli od fľusancov k účinnejším prísadám.