Už ma unavoval.

Jeho nemotorný pohľad na noviny Bielohradu, kde bolo vidno, že ich nečítal, iba sa tváril múdrejšie pred jeho manželkou-veľčarodejníčkou armády, bol mojim opakujúcim bodom dňa. Vždy keď som vstala, on už si chlipkal spálenú kávu, ktorú som po ňom musela vyhadzovať keď sa posmelil ísť predávať pečivo na námestí. A vôbec načo? To ja som tak či tak platila všetok nájom, všetky potreby. Aj jeho chudé vrecia, ktoré sa horko ťažko dajú prezývať oblečením patrili mne podla účtov.

Dnešok ale bol iný. Tento krát som predbehla kohúta a vstala ešte v strede noci. Výhodou byť veľčarodejníčka bolo, že som mala prístup ku celej knižnici kúziel, a ak to nepomohlo, tak aj k mojim kolegyňiam. Marička z oddelenia psychologických operácií bola dosť výpomocná. Netrvalo to ani dlho rozprávania o mojich problémoch s mojim ubožiakom a už tasila akýsi svitok. Ešte stále si spomínam na jej sladké slová : “Tento lektvar by ti mal pomôcť s tvojim malým problémom. Pár kvapiek do jeho kávy a tvoj manžel ti bude príjemnejší.”

Miesto mojej častej otrávenej tváre som sa naňho pozerala s veľkým úsmevom, zatiaľ čo si hrozne sekavo usrkával z kávy. Pozeral sa na mňa späť, cez tie jeho noviny, očividne zmätený, prečo sa naňho pozerám.

“Dnes máš nejakú super náladu, Grinda, zlatá.”

Mľaskla som ústami a podoprela si bradu päsťami. “No, vieš, dneska som doriešila jeden problém, Riško.”

“Hm, to je dobré,” odpil si viacej a zakryvil tvár, “No ja mám iný teraz.”

“A to aký?”

“Viem, že si mi dneska ráno ty robila kávu, ale táto mi chutná nejak…”

Úsmev mi neklesol, iba som sa naklonila viac dopredu. “Áno? Čo ti na nej chutná inak?”

“Cítim snáď ibišek v ňom?” vtiahol pery dnu, akoby sa snažil nimi dostať čosi von.

“Áno, ale to nie je všetko. Skús hádať, čo ďalšie.”

Odpil si viacej. Popravde som sa bála, že by ten lektvar spoznal skôr, ako by ho stihol celý dopiť. Vedela som, že mi Marička hovorila, že iba pár kvapiek, ale popravde som celú vec vyliala do jeho kávy v momente čo som to mala pripravené. To znamenalo, že tá chuť musela byť dosť silná, aj na to, že tá pripálená káva ju musela dosť utlmiť.

“Konvalinka? Možno nejaká tá fialka. A to je… hovädzie? Do kávy?”

“Neboj, nie surové. Musela som to trocha pripiecť.” “Musela?” zdesene sa mykol, položil noviny a pustil na zem šálku, “Drahá, že si mi tam nedala lektvar?”

Privrela som oči a natrčila posmešne bradu akoby som zadržiavala veselé “áno” v sebe. Dobre to poznal a očakávala som, že ako obyčajne by to bral veselo. Nezobral to veselo, miesto toho začal panicky chodiť okolo domu a šepkať si čosi.

“Noták, zlato. Riško drahý sadni si.”

“Nie!” zakričal a rukami si hladkal krk.

“Neboj, nie je to nič zlé. Len som chcela tým napraviť jeden problém.”

“Čo si tam ešte dávala?”

“No, Marička povedala, že tam mám dať pár vecí, ktoré si už pomenoval a hlavne jednu obrovskú ingredienciu.”

“Akú?” pribehol ku mne a zdrapil ma za golier pracovnej uniformy. Trocha aj zatriasol a ja som sa iba na jeho zhrozenú, bledú tvár zapozerala s počudovaním.

“Muchotrávku. Tá bola ešte aj vyznačená v červenom ako dôležitá ingrediencia.”

Ešte viac vystresovane mnou zatriasol. “Ty moja krásna hľupaňa! Muchotrávka je jedovatá! Ten lektvar určite bol len oblb, lebo ja o Marike viem niečo, čo ty nie! Ona-”

Nestihol ani dokončiť slovo. Jeho ústa začali pripomínať vodopád v nedotknutej prírode, oči zase krásne plátno, ktoré by šikovný maliar rýchlo zaplnil. Svaly mu ztuhly až odtrhol golier cestou dole na zem. Nestihla som ani zareagovať predtým, než vydýchol zo seba jeho posledný dych.

Tam ležal, môj drahý Richard, mŕtvy.

V momente šoku som si iba uvedomovala, že aká som hlúpa. Už roky pracujem s jedmi a rôznymi lektvarmi a nevšimla som si, že muchotrávka je jedovatá? Mala som chuť sa nechať odpáliť čarodejom Bumafukom až na kraj sveta z mojej hlúposti. Netrvalo to ale dlho a zaujímalo ma, čo snáď Riško vedel o Maričke, čo som ja nevedela ako jej šéfka. Či náhodou jeho pokus sa tváriť múdro nebol z toho, že ma podvádzal. Či sa Marička len nechcela zbaviť svedka svojho zločinu predtým, než by som sa jej pomstila.

Smelo som sa postavila, lebo som nadobudla akési odhodlanie spoznať pravdu. Lenže predtým, než som sa stihla zahrať na detektívku som v kútiku oka zachytila akési červené svetlo.

“Drahá?” ozval sa podobne hrubý ako môjho drahého, ale iste ženský hlas.

Pomaly a udivene som sa otočila celým telom smerom ku zdroju zvuku. Tam stála akási červená bytosť s dlhými čiernymi vlasmi, rohmi pripomínajúce kozu a telom ako z maľby na stenách bordelu odeté v šatách vhodné pre akúsi kráľovnu podsvetia. O takých bytostiach som čítala iba v zakázaných knihách z knižnice. Bol to určite démon, presnejšie succubus.

“Dobre, aby som dopovedal-”

“Počkaj! Kto si?” zastavila som… to v reči a ukázala prstom pred seba.

Succubus sa akoby zarazil a obzrel sa. “Ale drahá, to som ja. Riško. Len ti chcem dopovedať-”

“Riško je mŕtvy!” tým istým prstom som tentokrát ukázala na mrtvolu na zemi.

Pozrelo sa to na mŕtvolu a myklo to plecami, potom to pokračovalo v rozprávaní : “Tak ma to fakt aj zabilo. No nevadí, aspoň ti dopoviem, čo som chcel. Takže, Marička je lesbička. Ona je na ženy a myslel som si, že ma proste zabije lebo má celú dobu na teba zálusk.”

Najprv som sa uvidene pozerala na kreatúru, ktorá sa naďalej tvárila ako môj manžel ale potom sa moje oči rozostrili ako sa mi všetko pospájalo dokopy. Isteže bola lesbička, však ja som ju už aj videla s manželkou na Večnozimnej oslave minulý rok. To znamenalo, že lektvar, ktorý mi dala mi mal zpríjemniť manžela podla jej predstáv. Čo znamená, že ho to minimálne zmení na ženu.

“Takže… si fakt môj Riško?”

“ÁNO PREDSA!” rukami ukázal akoby ma chcel priškrtiť z frustrácie.

Slinka mi vybehla ako sa mi zaostrili oči. Vtom som si vduchu povedala jednu vec : sral to pes.

“Vieš čo, aj s týmto viem pracovať.”

“S čím?”

“Nič sa neboj drahá. Bude to v poriadku.”

“Drahá, ale ja som predsa-”

“Pozri, už aspoň nebudeš musieť zbytočne chodiť von a predávať pečivo. Pekne tu ostaň, ja sa o teba postarám a pekne mi tu budeš robiť krásnu manželku do domácnosti, jasné?”

Riško nič nepovedal, iba sa smutne zatváril, zatial čo som mu dala pusu na jeho červené čelo a posadila naspäť do stoličky. Odvtedy som s ním nemala žiaden problém. Už mi nevadilo, že sa snažil tváriť múdro, lebo vyzeral pri tom zlato. Nevadilo mi jeho chlipkanie, lebo sa už rovno zriekol kávy. Jediný problém boli tie ustavičné stažnosti na hluk od stráže, ale dá sa povedať, že mať démona za manžela/manželku má svoje výhody, lebo strážcov je len istý počet ale dier na vykopanie je na kraji mesta viac než dosť.