Autobus bol preplnený. „Keby som sa nedržal, asi by som ani nespadol,“ hovoril si Marek.

Z okna hľadel von a duchom už bol v kancelárii a pripravoval si výhovorku pre šéfa, keďže sa oneskoril s dodaním veledôležitého reportu, ktorý pravdepodobne nikto nikdy nečítal.

V miernej zákrute sa priblížili k staršej časti sídliska, ktorú mesto postupne pomaličky požieralo, no staré domy a obyvatelia v nich boli ešte prituhé sústa pre dravých developerov.

Rozbité škodovky, rozpárané fóliovníky a fúriky, ktoré ktosi naložil, ale do cieľa nikdy nedošli.

Rad chlievikov, asi pre sliepky, stará babka sypajúca šupy zo zemiakov ponad ohradu a špinavá detská ruka, lačne vťahujúca šťavnatejšie kúsky dovnútra. V ďalšom dvore ďalší skleník, halda dreva a pokrútené blatníky…

„Pekná haluz, asi mi už sekne hrabe,“ zamrmlal Marek a rozhodol sa, že ohľadom reportu to bude tak, že každý môže spraviť chybu. Tentokrát spravia chybu na Finančnom a on bude musieť ešte tak dva dni navyše laborovať s číslami. Pri troche šťastia sa dva dni natiahnu do piatku a dovtedy už niečo vymyslí…

Deň v kancelárii sa vliekol ako vždy v pondelok, ale vnútorný obraz, fotka z rána sa neprestajne vynárali a okolo obeda už sa nedalo inak ako zaklapnúť laptop, zahučať „Idem páchať prácu domov!“ a vytratiť sa predtým, ako kolegovci zareagujú.

Marek vystúpil na kraji sídliska a povedal si, že prechádzka mu spraví dobre. Dom a chlievik so svojím tajomstvom boli po ceste.

Slnko šľahalo ako pominuté, kým sa driapal pomedzi pichľavé trnkové kríky a pováľanú suchú trávu. Tadiaľto už dávno nikto nešiel. Keby si ublížil, ktovie, koľko by trvalo, kým by ho niekto našiel…

Došiel až k domu a zvedavo nazrel ponad plot. Hrdzavý vlnitý plech slúžil ako strecha chlievika a bránil vo výhľade. Z tejto strany sa proste dovnútra dovidieť nedalo.

Našťastie pre Mareka hrdzavá bránka visela len na jednom pánte a stačilo odkrútiť kus drôtu, ktorý sa aj tak po pár otočeniach rozpadol.

Potichu vošiel do dvora a kým sa stihol pozrieť do chlievika, uvedomil si, že napriek horúčave mu steká po chrbte studený pot a všetky chlpy na krku stoja v pozore.

Chlievik sa nachádzal v malej voliére a vyzeral prázdny. Neobývali ho asi sliepky, vchod bol väčší. A páchol nejak inak. Pripomínalo to zoo, komentované kŕmenie…

„Zablúdili ste?“ Marek vyskočil, čosi zamekotal a vylúdil duté buch! vo vlnitom plechu položenom cez voliéru.

„Prepáčte, nechcela som vám ublížiť, ale nemávam často hostí,“ povedala mladá žena.

„Jana,“ podávala Marekovi ruku. „Poďte dnu, tečie vám krv.“

Marek sedel na starom kanape, nechával si čistiť odreninu a snažil sa nevnímať vlnenie obsahu Janinho výstrihu. Preglgol.

„Dáte si kávu? Sama si pražím. A poviete už čosi, čože privádza pocestného až ku mne?“

Marek postupne porozprával o predčasnom odchode z práce a prechádzke. Po pár dúškoch sa mu ale rozviazal jazyk a postupne vysvetlil všetko.

Jana sa chichotala, smiech cinkotal ako potôčik a Marek si uvedomil, že takto dobre sa už dobre nemal veľmi dávno. Uvedomil si, že musel pôsobiť ako hlupák, ale tešilo ho, že to nakoniec dopadlo takto.

Jana sa dosmiala, upravila si vlasy, vstala a povedala: „Tak sa tam poďme spolu pozrieť. Potom vám možno ešte čosi ponúknem.“ Naozaj sa pri tom usmiala a jemne žmurkla?

Kráčali dozadu a Marek si uvedomil, že má stuhnutú, necitlivú tvár.

Jana ho podopierala, ba postrkovala vpred. Háčikom otvorila vrátka voliéry, pomohla ochabnutému Marekovi žuchnúť na zem a pobúchala nechtami po špinavej, obitej smaltovanej miske.

Mala dlhé, dlhé nechty.

Marek cítil, ako si ho k sebe ťahajú malé, no silné ruky.

Jana, už zase stará a vráskavá, mu letmo pohladila líce a odvrátila sa, keď to začalo večerať.