Príbeh sa začína presne na Halloween, keď partia kamarátov vyrazí spolu na chatu. Je veľmi tmavá noc, mraky sa zbiehajú a vyzerá to na parádnu búrku. Našťastie to už nemajú ďaleko.

Dorazili k chate, vystúpili z auta a išli sa ubytovať. Len čo sa zabývali, zazvonil telefón – pevná linka.

Melisa ho zdvihla.

„Prosím?“

Na druhej strane sa ozval tajomný, až hororový hlas.

„Ahoj, Melisa. Chceš si zahrať hru?“

Melisa sa zamyslela.

„Vieš čo? Choď do prdele.“

A zložila.

Keď si všetci spolu sadli k telke, Leo vytiahol fakt brutálny horor z deväťdesiatych rokov. Sadli si a pustili film.

Melisa ešte povedala:

„Idem do kuchyne spraviť pukance k filmu.“

„Áno, dobre, choď.“

V kuchyni na ňu čakala tajomná postava.

Bol to ich starý známy – Pán vrah.

Melisa zostala prekvapená.

„Čo tu robíte?“

Vrah sa na ňu pozrel.

„Vieš čo? Pred rokom ma z lunaparku prepustili. Vraj šňupem. Našli u mňa vodnú fajku a marihuanu, tak ma vyhodili.“

Opäť si v kuchyni dával dávku.

Melisa to využila a povedala:

„Mohli by ste zavolať mojim kamošom tak, ako to bolo vo Vreskote? A nasaďte si masku Ghostfacea.“

Vrah súhlasil.

Melisa sa vrátila do obývačky.

Onedlho ktosi zazvonil.

Všetci sa išli pozrieť, kto to je.

Bol to Ghostface.

Vrah chcel Lea dobodať, ale Melisa si všimla niečo zvláštne.

„Pane, nevadí vám, že máte namiesto noža banán?“

Vrah sa celý zmätený pozrel do ruky.

Naozaj tam držal banán.

„Kurník šopa! Ako som sa obliekal? Zabudol som nôž! Počkajte chvíľu.“

Odbehol.

Akurát keď išiel domov, ktosi spustil samozavlažovacie zariadenie.

Ghostfacea okamžite postriekala voda.

„Kto do parády to spustil?!“ hromžil vrah.

Potom sa pozrel smerom k bazénu.

„Zase?! To už bolo predtým. Mám déjà vu!“

Po chvíli opäť vytočil číslo.

„Ahoj, Melisa. Si pripravená na smrť?“

Na druhej strane sa ozvalo:

„Ahoj, synu. Kto je do riti tá Melisa?“

Vrah okamžite zložil.

Omylom zavolal mame.

Chcel ešte raz vytočiť číslo, tentoraz správne.

„09... Ako to do parády bolo? Zabudol som číslo!“

Pozrel sa na mobil.

„Tieto dotykové mobily sú katastrofa. Kde sú časy, keď vrah zavolal svojej obeti, že zomrie, a bolo to jednoduché?“

Povzdychol si.

„Teraz aby si vrah robil maturitu kvôli posratému mobilu.“

Medzitým partia dopozerala film v pokoji.

„Vrah dnes už nepríde,“ povedali si. „Poďme spať.“

Všetko pozhasínali a pustili psy.

Keď však všetci hlboko zaspali, psy ich zobudili.

Niečo sa dialo vonku.

Vyšli sa pozrieť.

Psy naháňali vraha po celom dvore.

Všetci stáli pred chatou a pozerali sa na predstavenie.

„Pomóóóc! Pomóóóc! Ja sa bojím psov!“

Tatiana sa otočila na ostatných.

„No tak dnes nás vrah nezabije.“

Na druhý deň si vrah opäť prišiel do chatky. Tentoraz chcel konečne zabiť tínedžerov.

Lenže ako kráčal po príjazdovej ceste, nejaký sused kosil trávu.

Vrah sa dostal až tesne ku dverám, keď sa zrazu neskutočne rozkašľal.

Leo mu otvoril.

„Ste v poriadku?“

„Ale áno, som. To iba tá alergia.“

Vrah sa chvíľu snažil prestať kašľať.

„Chcel som vás zabiť, ale radšej idem domov, aby som sa nerozkašľal ešte viac.“

A odišiel.

Skupina tínedžerov sa napokon vybrala späť do mesta.

Keď sa konečne vrátili, hneď išli do školy.

Cestou do školy za nimi potichu kráčal vrah – Ghostface.

Nikto si ho nevšimol.

Až kým Ghostface nevytiahol svoj povestný nôž.

Chystal sa niekoho dobodať, no práve vtedy sa mu do cesty postavil strom.

Vrah doň narazil, stratil rovnováhu a nôž mu odletel do kríkov.

Skupina tínedžerov už vystúpila hore schodmi do školy, kde na nich čakal profesor Manolo.

Pozrel sa na nich prísnym pohľadom.

„Máte domácu úlohu?“

„Nie, nemáme. Cez víkend sa nás ktosi pokúšal zabiť.“

Profesor sa zamračil.

„Nesplietajte somariny. Viete, koľko výhovoriek som už za svoju kariéru profesora počul?“

„Lenže to nie je výhovorka.“

„Bude už ticho! Dám vám poslednú šancu. Keď do zajtra nedonesiete domácu úlohu, nechám vás prepadnúť. Kapišto?“

Všetci si v tej chvíli v duchu povedali:

No zbohom. Sme v poriadnej riti.

Vtom niekoho z partie napadlo:

„Čo keby sme Ghostfacea poslali na profesora?“

„Hlúpy nápad.“

„Veď tento tu, hňup, nikdy asi za svoju kariéru vraha nikoho nezabil.“

Všetci okrem Melisy boli lajdáci. Neučili sa, iba potajomky hulili trávu a nič viac.

Hlavne Santiago.

Jeho otec je nejaké veľké zviera v Mexiku, takže Santiago je poriadne rozmaznaný.

Napriek tomu je to dobrý chlapec. Trochu smoliar, totálne tupý, ale ako kamarát je veľmi dobrý.

A Melisa sa doňho už od začiatku zamilovala.

Lenže on jej city nikdy neopätoval.

Medzitým bol Ghostface doma.

Zabíjal čas pozeraním televízie.

Na obrazovke práve bežal program Kanál pre začínajúcich vrahov.

Vrah si robil zápisky.

„Takže takto sa to robí...“

Moderná technika však vôbec nebola jeho kamarátka.

Zrazu mu niekto zavolal na mobil.

Pozrel sa na displej.

„Banka? Zasa mám uhradiť faktúru za tie telefonáty obetiam?“

Rozhodol sa, že to radšej nezdvihne.

Potom si povzdychol.

„Musím si nájsť skutočnú prácu. Zabíjanie ľudí už toľko nevynáša ako voľakedy.“

Zobral noviny a začal hľadať vhodné inzeráty.

Nič nenašiel.

Bol z toho nešťastný.

„Asi sa musím snažiť byť strašidelnejší.“

Vtom sa mu pokazil televízor.

„No výborne.“

Pokúsil sa ho opraviť.

Chvíľu sa v ňom hrabal, ale televízor stále nefungoval.

Nakoniec si povedal:

„Seriem na to. Kúpim si nový.“

Starý televízor vyhodil z okna.

Práve vo chvíli, keď otravná suseda vešala bielizeň.

Zrazu zistila, že na ňu niečo veľké padá.

„Čo do...?!“

Bol to televízor.

„Ktorý blbec si dobrovoľne zničí televízor?!“

Nechápala.

Kým však stihla uhnúť, televízor na ňu letel a pristál na nej.

Vrah sa naklonil z okna.

„Yes! Konečne sa mi niečo podarilo!“

Chvíľu premýšľal.

„A navyše ma už nebude tá hnusná baba otravovať.“

Suseda však televízor prežila.

Raz Manolo upravoval v kabinete poznámky, keď tu zrazu zazvonil telefón.

„Ahoj, Manolo. Počul som, že pochybuješ o mojej existencii.“

Profesor stuhol.

„Prosím? Kto je tam?“

Spojenie sa prerušilo.

Profesor prvýkrát pocítil skutočný strach.

Čo ak tie decká naozaj nesplietali? Čo ak skutočne existuje vrah?

Pomaly vyšiel na chodbu.

Prešiel niekoľko metrov a zrazu v jednej triede uvidel Santiaga.

Snažil sa predstierať Ghostfacea.

Manolo sa naňho pozrel.

„Ty si ale dilino.“

Santiago sa iba smial.

Očividne bol pod vplyvom alkoholu a nejakého hnusu.

„Vieš, ako si ma vystrašil?“ spýtal sa profesor.

Santiago iba pokrčil plecami.

„Nevedel.“

Manolo si povzdychol.

„Teraz to prehliadnem. Ale pokiaľ sa to bude opakovať, vyhodím ťa.“

Na ďalší deň bolo naozaj veľmi teplé počasie. Všetci prišli do školy a tentoraz mal každý domácu úlohu.

Profesor ich skontroloval.

„No vidíte, že to ide. Len treba chcieť.“

Leo sa prihlásil.

„No?“

„To len preto, že nás žiadny akože vrah neotravoval.“

Profesor sa zamračil.

„Ako to myslíš, akože vrah?“

Leo sa zasmial.

„Snaží sa zabíjať, ale nejde mu to. Je skôr vtipný než strašný.“

Celá trieda sa rozrehotala.

Medzitým si Ghostface išiel do mesta kúpiť nový televízor.

Lenže keďže bol popletený, omylom vošiel namiesto do obchodu s elektronikou do záhradníctva.

Vošiel dnu a pristúpil k predavačovi.

„Prosím si televízor.“

Predavač sa naňho nechápavo pozrel.

„My sme záhradníctvo. Techniku predávame iba záhradnú.“

„Napríklad?“

„Kosačky.“

Vrah chvíľu premýšľal.

„Chcete kosačku?“

V duchu si však povedal:

Načo by bola Ghostfaceovi kosačka?

Čo bude namiesto noža chodiť s kosačkou?

„Nie, ďakujem.“

Otočil sa a vyšiel zo záhradníctva.

Santiago po hodine prišiel do kabinetu, aby sa profesorovi ospravedlnil za svoje nemiestne správanie.

„Ospravedlnenie prijímam,“ povedal Manolo. „Ale už sa to nebude opakovať.“

Santiago mu sľúbil, že nie.

Santiago bol síce blbec a idiot, ale držal slovo.

A bol aj spoľahlivý. Učenie mu síce nikdy nešlo a na prvý pohľad pôsobil, akoby bol trochu mentálne mimo, ale keď niečo sľúbil, dodržal to.

Vtom niekto zavolal na Manolov mobil.

Profesor ho zdvihol.

„Santiago, už to nie je vtipné. Tak s tým prestaň.“

A zložil.

Po niekoľkých sekundách telefón zazvonil znova.

Manolo ho nahnevane zdvihol.

Na druhej strane sa ozval temný, až hororový hlas.

„Ahoj, profesor. Viem tvoje najväčšie tajomstvo.“

A zložil.

Manolo zostal zarazene sedieť.

Začal sa báť.

Pomaly vyšiel na chodbu.

A tam ho zrazu prekvapil Ghostface.

Stál oproti nemu ako na divokom západe.

Tentoraz vyzeral naozaj odhodlane.

Vrah sa naňho pozrel.

„Aké tajomstvo vieš?“

Manolo sa naňho nechápavo pozrel.

„No... viem, že si už rok nemenil spodky.“

„Čože?!“

„Iba toto.“

„Taká hovadina?“

„Áno.“

Ghostface sa naňho začal pomaly približovať.

Profesor cúval.

Vrah sa pripravil zaútočiť.

Vtom však na chodbe zbadal vedro.

Niekto ho tam nechal a podlaha okolo bola ešte stále mokrá.

Ghostface do vedra zakopol.

„Do riti!“

Spadol na zem.

Chcel sa postaviť, ale podlaha bola príliš klzká.

Namiesto toho sa po nej začal šmýkať ako na klzisku.

„Nie, nie, nie!“

A opäť s ním treplo.

Tentoraz priamo do knižnice.

Vrah chvíľu nehybne ležal.

Po chvíli sa postavil.

„Au...“

Chytil sa za hlavu.

Na ruke uvidel krv.

„Fuj! Ja neznášam krv!“

A omdlel.

Profesor naňho chvíľu pozeral.

Potom nechápavo pokrútil hlavou.

„Čo je to za vraha, ktorý sa bojí krvi?“

Vtedy si Ghostface uvedomí:

„Musím sa naučiť strašiť a zabíjať, lebo som ľuďom iba na smiech a nevyvolávam v nich strach ani des.“

Zahanbene odíde zo školy a príde domov. Zamkne sa v izbe a šňupe, šňupe, Po chvíli sa smeje aj vlastnému odrazu v zrkadle.“

Na druhý deň zavolá do kurzu pre začínajúcich vrahov a prihlási sa.

Hneď sa ho pán učiteľ do telefónu opýta:

„Máte skúsenosti s vraždou?“

Ghostface zaváha.

„No… nie. Nikoho som ešte nezabil, hoci som chcel. Nevyšlo.“

„Aha, takže absolútny začiatočník.“

„Presne tak.“

V škole profesor oznámi partii tínedžerov, že sa na konci školského roka bude konať ples, aby sa včas stihli nahlásiť, kto s kým pôjde.

Potom sa začne hodina.

„Kde je Santiago?“ pýta sa profesor.

Začne ho hľadať celá trieda. Keď pribehnú k záchodovým dverám, po celej chodbe sa začne šíriť veľmi divný smrad.

Santiago je na záchode a očividne má poriadne problémy. Smrdí to, akoby tam práve sral kôň.

„No fuj!“ povie Leo a priloží si ruku na nos.

„Tu sa všetci podusíme!“

Santiago sa ozve spoza dverí:

„Noste rúška aspoň dovtedy, kým seriem!“

Celá trieda sa radšej vráti späť do učebne.

Profesor sa opýta:

„Tak čo, našli ste ho?“

„Našli, pán profesor.“

„A kde je?“

„Momentálne je zaneprázdnený sraním.“

Celá trieda sa pustí do hlasného rehotu. A čuduj sa svete, smeje sa aj profesor.

„Tak nakoniec nebude taký suchár,“ pomyslí si Leo.

Ghostface si medzitým uvedomí, že si nekúpil celý kurz. Musí ešte zaplatiť, pretože úvodná hodina bola zadarmo.

Prišiel deň plesu.

Ghostface konečne úspešne ukončil kurz strašenia a zabíjania. Dokonca ho ukončil s vyznamenaním a diplomom.

„Konečne môžem strašiť a zabíjať,“ povedal si spokojne.

Ktosi mu povedal o dnešnom plese stredoškolákov.

„No super!“ potešil sa. „Konečne mám možnosť vyskúšať tie nové veci, ktoré sme preberali.“

„Len nezabudnúť masku aj vercajk,“ pripomínal si celou cestou domov.

Doma sa osprchoval, pripravil si všetko potrebné a vybral sa strašiť.

Ples sa akurát začínal. Sála sa postupne zapĺňala študentmi a profesor mal práve svoj tradičný prejav, nudný ako každý rok. Každý rok bol ten prejav taký nudný, že polovica študentov ho jednoducho prespala.

Počas jeho prejavu sa Santiagovi podarilo uprdnúť.

Všetci sa okamžite prebrali a začali sa smiať.

Iba profesor spozornel, pretože sa mu vôbec nepáčilo, že si ktosi uprdol, a ešte k tomu tak nahlas, že to počula celá sála.

„No fuj! Kto si uprdol? Takto? Veď sa tu podusíme!“

„Pán profesor!“ zahlásil Leo.

„No, Leo?“

„Treba evakuovať budovu.“

Všetci vybuchli od smiechu.

Zrazu v celej budove niekto vypol poistky.

Zhasli svetlá a do budovy vošiel Ghostface.

Celá trieda bola v šoku a niektorí sa začali báť. Iba partia sedela úplne v kľude.

Ghostface vystúpil dopredu.

„Prišiel som vás tentokrát naozaj zabiť!“

Vytiahol nôž. Nie banán ako naposledy, ale skutočný nôž.

Všetci stíchli.

Keď už si mysleli, že je po nich, Ghostface zrazu ucítil ten smrad.

„Fuj! To kto bol?“

Santiago sa začal smiať.

Ghostface si zakryl nos.

„Asi vás prídem pozabíjať, až keď sa evakuujete. Lebo týmto smradom zabijete najprv vraha. Chudák vrah!“

Santiago vstal zo stoličky a začal si z vraha robiť srandu.

Ghostface sa poriadne nasral.

„Dobre! Tentokrát už pozabíjam všetkých!“

Nastala panika.

Vtom Ghostfaceovi zazvonil vo vrecku mobil.

Vytiahol ho a zdvihol.

„No čo? Tu Ghostface.“

Ozval sa ženský hlas.

„Ale synu, nehraj sa pred mamou.“

„Čo je, mami?“

„Volali ti z banky.“

„Zase?“

„Zase.“

Ghostface nechápal.

„Prečo kontaktujú matku namiesto teba?“

„Neviem,“ zaklamal.

„Zase vyvolávaš tým chudákom ľuďom? A ešte ich strašíš? Už s tým prestaň, lebo čoskoro z vraha bude obyčajný bezdomovec!“

Začala naňho kričať tak nahlas, že ju počuli všetci v sále.

Celá trieda sa začala smiať.

„Ale mami, nezosmiešňuj ma!“

„Aké zosmiešňovanie? Ty sa sám zosmiešňuješ!“

Ghostface sa nasral a zložil jej.

Chvíľu mlčal.

„Tak kde sme to skončili?“

Profesor sa prihlásil.

„Pán vrah, nechcete si radšej ísť poplatiť účty?“

Ghostface sa naňho pozrel.

„Poplatiť účty?“

„Áno. Ja by som radšej išiel poplatiť účty a potom by som zabíjal.“

Ghostface sa zamyslel.

„No do riti... máte pravdu.“

Začal si rukoväťou noža klepať po čele.

Profesor pokračoval:

„Tak choďte. Obete vás počkajú, kým si dokončíte záväzky. Aj vrah musí platiť účty ako každý občan.“

Ghostface chvíľu premýšľal a nakoniec sa rozhodol ísť domov.

„Celá trieda si vydýchla. Ghostface ich síce prišiel pozabíjať, ale nakoniec odišiel sám. Nemuseli ho ani vyhadzovať.“

Santiago vyzval Melisu do tanca.

Začala hrať romantická pesnička. Santiago sa na Melisu pozrel a povedal:

„Melisa, chcem ti niečo povedať. Vždy som ťa miloval. Chceš byť so mnou?“

Melisa sa celá rozžiarila.

„Áno, chcem.“

Santiago ju pobozkal.

A všetci v triede sa dali do tanca.