Sneh vŕzgal pod podrážkami starých okopaných kožených gumokapcí. Desiatnik Novák si nadhodil samopal na pleci, pritiahol k sebe cípy ťažkého kožuchu a mesčnom svetle vykračoval popri hrdzavom plote zakončenom navrchu ostnatým drôtom k slabo viditeľnej siluete muničného skladu.

Najprv budova 103, potom 104, skontrolovať zámky a pečate.

“Dúfam, že debil Polák zase nerobí prepadovku.” hovoril si popod fúzy potichu. Akoby nestačilo, že tesne pred Silvestrom 87 trčí v tejto diere a zhora sa sypú tony bieleho svinstva, ešte aj Dozorného musí mať najväčšieho magora na útvare - hlavne odkedy Belák zmizol za hranice. V uniforme, so samopalom a šesťdesiatimi ostrými v zásobníkoch.

Sneh stále padal, v jedovatom svetle výbojok chladil ten pohľad ešte viac ako samotný dotyk na tvári. Asi bude musieť prebudiť “muklov” z krátkeho, dvojhodinového zdriemnutia a poslať ich prehrnúť chodníky.

Krok, vrzg, krok, vrzg. Cink: “Dozorný útvaru, hliadka čislo dva, všetko je v poriadku, sklad uzavretý, pečate neporušené, žiadne poruchy ani podozrivé osoby, strážna služba prebieha podľa plánu.“

Zavesil slúchadlo na vidlici a vtedy začul, či skôr vytušil zvuky prichádzajúce spoza malého domčeka-dielňe vo vzdialenom rohu areálu. Ako tam kráčal, k silnejúcemu hluku a hlasom sa pridávala korenistá vôňa vareného vína.

“Výborne, myšiská, takto sa to robí!” Alkohol a služba s Polákom ako dozorným útvaru sa bežne neodporúčal, ale čo už, zima je zima a fakt, koľko ho najebalo!

Zvesil samopal z pleca a už v behu vyťahoval zásobník zo zbrane a strkal ho za opasek. Nechce si predsa prestreliť beranici a po varenom sa môže stať všeličo.

V dielni bola tma, všimol si, keď už bol celkom blízko. Zvuky, hlasy, veľa hlasov však bolo počuť ešte silnejšie. K vôni vína sa pridali aj náznaky pečeného mäsa a čosi ešte….

Za rohom ho nečakali otvorené plechové dvere do dielne, iba akýsi opar, svietiaci, akoby zrkadlo zavesené len tak vo vzduchu, jemne praskajúce a šuštiace ako rezne v panvici. Pomaly sa priblížil, len o krok, dva a …

Žvunch! Zatočil sa s ním celý svet a keď sa ten dotočil, už to veľmi nevyzeralo na muničák, ani na blízke okolie vojenského priestoru.

Keď sa vyhrabal z kopy pletených košov a poobzeral sa okolo, skoro mu oči vypadli: Stál na akomsi námestí, či rínku. V pestrých radoch stáli drevené stánky plné všakovakého tovaru. Pomedzi stánky horeli ohne, na ktorých sa opekali pečienky, gaštany, zemiaky.

Trhovníci, zákazníci, decká , psy a mačky. Všetkci si tam zjednávali, pospevovali, vrieskali, štekali a mňaučali.

“A ty si odiaľ, sraľo? Há?!” Zrúkol na Nováka chlapisko snáď o dve hlavy vyšší. Mastné stehno z kuraťa strčil do hrsti krpcovi, ktorý zasa vyrástol tak maximálne po plecia, no tie jeho boli široké ako vráta. Obor zacapil mastnú paprču desiatnikovi na ušianku a otáčal si ho ako bábiku.

Vytiahol spoza pása nôž a dal są párať spasok so sumkami aj popruhy päťdesiatosmičky. Oboje ani nestihlo zrinčať na zem, keď ho zozadu zastavil hlas:

“Nechaj, Oris, ten je od nás!”

Vojak Belák, domnelý emigrant do Západného Nemecka sa zasmial, podal svojmu vyplašenému spolubojovníkovi korbeľ piva.

“Na zdravie, Maroš! Dobre, že ideš, už mi dochádzali zlaté. Na šibeničnom vrchu zase hniezdia harpyje, to je tak na pol zásobníka. Starosta platí dobre!”

…