Opotrebované končatiny mojej predošlej formy sa opierali o stenu ako pohodené bábiky. Stále som sedel opretý o kraj izby, zhrozený, tvár v rukách a podobne. Odmietal som sa triasť, iba zhrozene zamrznutý som sa zamýšlal : „Čo som to pre lásku božiu urobil?“

„Ľutuješ? Takto skoro? A to si iba takú…“

Beštia s rohmi a mačacími fúzikmi predstierala, že sa pozrela na hodinky. Pomrvila nosom a čupla si pred môj zrak, akoby ma potichu nútila sa na ňu pozerať.

„… ani nie štvrť hodinku nesmrteľný. To musí byť akýsi rekord!“

Dlane som si nakoniec dal dole z tváre a obzrel si ich. Vyzerali ako moje, aj prsty sa mi podobali, lenže všetky boli o kus perfektnejšie. Vedel som presne, čo sa stalo. Už som sa pár krát stretol s fenoménom „Démonov“, alebo ako mi ich moja kamarátka opísala – nesmrtelníkov. Najčastejšie som ich zaznamenal v novinách, kde boli reportáže o tom, ako ich úspešne akýsi lovci lovia. Inštinktívne som preglgol, keďže som si uvedomil, že možno budem v ďalšej reportáži aj ja.

„Adriana, čo si to do-“

Silou ma dvihla za pazuchu a bol som na nohy. Nohy. Šok z vedomia, že s tým čím stojím teraz nie sú moje neopatrne oholené nohy, ale niečo im podobajúce, pretekal cez môj mozog ako tsunami cez mesto. Musel som sa pozrieť preč, aby som sa nezačal z toho pohľadu dáviť.

„To ty si chcel doriešiť ten kašeľ. Ja nič, ja muzikant!“

„Myslel som si, že ten čaj mi ho iba skľudní! Nie, že ma premení na akúsi beštiu!“ ukazoval som prstom frustrovane na šálku, ktorá bola pokrytá od mojej krvi.

„Ako, ty si hovoril že už v živote nechceš kašlať.“

„To sa len tak hovorí. Si sprostá?“

Chytil som sa za koreň nosa a silno prižmúril oči. Aj keď ma hlava nemala ako bolieť, keďže moja predošlá mi ležala pod nohami, stále som cítil akýsi tlak z celej tej situácie.

„Povedz mi,“ otočil som sa a chytil som ju za plece, zuby som iba horko ťažko udržal od toho, aby som ich ošrkípal o seba, „Čo mám teraz urobiť? Čo poviem v práci? Čoho sa vôbec najem? Čo jedia také beštie ako ty?“

„Čo tým myslíš?“ pomykal volným plecom.

Ťahal som ho za plece, až som ho dotiahol do kúpelne, kde sme sa obaja pozreli do zrkadla. V zrkadle sa odrážala tvár mne podobná, lenže mala pár rozdielov na sebe. Mimo menších vecí ako to, že mi chýbali rany od akné, sa dalo všimnúť niečo veľké…

„Mám rohy! A aké!“

„Ja si myslím, že červené rovné nohy ti celkom seknú.“

Klepol som mu po hlave čo najslabšie ako som dokázal. Nechcel som si predsa zlomiť prst o jeho dutú a prázdnu lebku

„Au! Dobre, budeš to musieť nejako skryť.“

„A ako ty génius?“

Odstrčila moju ruku od jej pleca a zobrala ma za ňu von z môjho bytu.

„Ideme nakupovať predsa!“

Chvosty, krídla, pysky, chápadlá. Kam som sa pozrel, tam bolo niečo nezvyčajné. Všetci kráčali na dvoch nohách a prechádzali sa, viacerý dokonca mali aj tašky, z ktorých trčali kadejaké veci. Nervózne som si prechádzal jazykom po nových, o dosť rovnejších, zuboch zatiaľ čo som sa snažil nájsť v dave aspoň niekoho normálneho. Naneštastie sa nepodarilo, tak som sa rozhodol sa iba pozerať pred seba na Adrianu, ktorá ma stále za ruku vliekla vpred.

„Kde to preboha sme, Adriana?“

„Vitaj v Polnočnom Trhu, priateľu!“

Ani som jej nemusel vidieť do tváre a vedel som, že sa usmieva. Prešli sme cez dav a dorazili sme ku akémusi stánku. Na markýze, ktorá ho pokrývala sedela neopatrne drevená ceduľka s nápisom „MAGICKÉ PREDMETY PANI MAGGIE“. Adriana jej kývala akoby kývala starej známej, ktorú už nevidela celé desaťročie.

„Akého ubožiaka mi vezieš sem zas? To nevieš, že ten čaj sa nemá dávať smrteľníkom? Zas ťa reprezentatívci z Pekla napomenú,“ vyzerala skoro ako babička, aj hlas niesol istý vek. Hnedučká deka očividne pokrývala malé ale tučné rohy a zlato zvráskanú tvár.

„Prepáč, Maggie. Ja som si myslela, že sa chcel stať-“

„-nesmrteľným, ale pomýlila si sa, však?“

Adriana poklesla hlavu a posunula sa na bok. Urobil som krok vpred, aby som stál Maggie zoči voči. Priznám sa, kus som sa jej bál. Netušil som, čo je považované za slušné v tomto svete. Môj mozog mi dohodil akúsi radu. Bolo to hlúpe, možno až neslušné, ale za pokus mi to stálo.

Poklonil som sa a na plné hrdlo som zakryčal : „TEŠÍ MA, STARÁ PANÍ. JA SOM ALEX.“

S grimasou na tvári som započul, ako úplne všetci v trhu sa zastavili. Vďaka tomu bolo počuť aj sklamané syčanie Adriany. Naštastie, od strany Maggie bolo počuť akési sekavé syčanie.

„Zlatý. Odkiaľ si ho vytiahol? Z divadla? Humorista je. No, tak Alex. Povedz čo hľadáš.“

Dvihol som sa, stále vystretý ako doska, ukázal na vrch svojej hlavy a, tentokrát tichšie, som zriekol : „Niečo na toto!“

Maggie sa pomaly ale isto postavila, zatiaľ čo dumala. Je vidno, že aj na mojich rohoch aj v mojej tvári hľadala presný problém. V tom bode som si veľmi prial, aby som jej videl do mysle, keďže osobne by som povedal, že ma považovala za celkom veľkého debila, lenže v čítaní ľudí som nikdy nebol dobrý. Predsa keby som bol, tak by mi doplo, že môj nesmrteľný démonický kamoš by ma bol viacmenej otrávil ešte predtým, než by sa vôbec tá prekliata šálka dostala ku mne.

„Bolia?“

„Nie. Nič nebolí,“ pomaly som otočil hlavu s nahnevaným výrazom ku Adriane. Bez slova vedela, čo som tým myslel, tak pokrčila nervózne plecia a pozrela sa na zem.

„Osobné spory si doriešite potom, mimo môjho stánku. Chceš ich väčšie? Viagru na rohy-“

„Pre boha! Väčšie!?“

Nevedel som zakryť svoje zhrozenie, ale naštastie sa zdalo, že presne to jej napovedalo, kde bol problém.

„Aha! Takže schovať. No dobre, na to máme niečo perfektné.“

Prekvapivo rýchlo sa otočila a začala hrabať vo svojich veciach. Konečne som zložil svoju ruku od svojej hlavy, lebo mi doplo, že som ju tam celú dobu držal. Po pár predmetov, ktoré preleteli cez obzor a niektoré ktoré dokonca aj zdá sa že navždy zmizli z tejto dimenzie do bohvie-kde, Maggie konečne vytiahla akýsi klobúk. Akýsi klobúk, to tomu robím celkom poctu. Bolo to hrôzostrašné, priam ma to potriaslo aj na duši.

„Zlato, nič sa neboj. Čierna ti pristane.“

Fedora.

Pomaly ale isto dala mi na hlavu čarovnú fedoru, v ktorej moje rohy zmizli.

Zlatučká, podala mi ešte aj čiastočne prasknuté zrkadlo, v ktorom som sa naneštastie aj uvidel. Vyzeral som ako Discordový moderátor po plastike. Presne taký, ktorý by sekundu po tom čo príde domov napísal nejakej 15 ročnej dievčine slová ako „Mačiatko, ocinko je doma“ s úmyslom sa s ňou raz vyspať.

„Nemáte niečo iné?“ moju nechuť som nedokázal skryť.

Na moje zhrozenie, Maggie potriasla hlavou. „Posledný kus v celej zemi. Ostatné nám pobrali lovci.“

Dvihol som zrak od zrkadla a pomaly sa s rozpleštenými očami pozrel na Maggie. Mal som pocit, že mi čítala myšlienky, lebo mala ľútostný výraz. Ani mi nemusela povedať „Prepáč“, sám som to z toho vyčítal.

„To bude 10€. Budete potrebovať aj účtenku?“

S pokrčenými perami a smrťou v očiach som sa pozrel na Adrianu, ktorá bola aspoň dosť múdra, že už hľadala svoju peňaženku. Na jej štastie sa jej podarilo nájsť nejaké peniaze, lebo ak nie, tak som bol plne ochotný ju donútiť zaplatiť svojim životom.

Vstúpili sme naspäť do bytu, krv už dávno zaschla a časti môjho tela zanechali otrasný zápach. Zložil som si otrasnú fedoru a sadol som si na gauč. Adriana, ako vždy, si sadla na zem. Okamžite to aj oľutovala, lebo si presne sadla do jedinej mláky, ktorá úplne nevyschla. Už som nepočul, či na to povedala prepáč alebo nie, rovno som schmatol môj laptop a pozrel sa na správy. Bola síce 1 hodina ráno, ale chcel som ešte napísať šefovi, že už som práceschopný.

„Buď rada, že pracujem home office, inak by si som ťa zabil. Večne by si zo mňa kolegovia robili srandu, ak by ma uvideli v tej prekliatej veci.“

Adriana niečo začala hovoriť, ale moju pozornosť zobral akýsi e-mail. Otvoril som ho a zhrozil som sa. Bolo to od šéfa a už jeho názov bol katastrofálny.

„Návrat do Kancelárie – POVINNÝ“

Zložil som laptop, uvoľnil hlavu a zapozeral sa na plafón. Nič iného mi v tejto chvíli neostávalo.