Keď nadišla polnoc a nočnú oblohu ožaroval len modrý mesiac v splne, vo vzduchu bolo cítiť neprirodzený chlad. Vtedy zaplavil celú miestnosť podivuhodný šepot. To si prastaré kľúče vymieňali spomienky. Spomienky z oných časov, keď Zem bola ešte mladá a chodili po nej prečudesné bytosti z iných svetov. Keďže tie bytosti nemali komu darovať svoje vedomosti, uzamkli ich, aby raz, keď ľudia budú schopní poznania, porozumejú im v snoch. Ale jeden z kľúčov bol zlovestne odlišný. Keď sa ním odomkne poznanie, mesiac sa zafarbí do purpuru, celú tú noc budú psy vyť na mesiac a ľudia budú snívať sny šialenstva.

Vstúpil do okultného sveta Khar´top, ktorý bol oproti nášmu svetu pradivný; za stáleho mňaučania tisícov groteskne vyzerajúcich bezsrstých mačiek s dlhými ušami a vypúlenými očami, ktorých nárek spájal rôzne svety. Najprv pocítil horúci závan štipľavého piesku na tvári. Na chvíľu sa mu zazdalo, že cíti tak dobre známe východné koreniny, ktoré mu evokovali staré, dávno zabudnuté spomienky na detstvo. V tej chvíli si však uvedomil obludnú chybu svojho rozhodnutia. Tiene, ktoré boli v našom svete fyzikou pevne viazané k rôznym objektom, sa podivne vlnili, pričom sa snažili za každú cenu oddeliť. Pozrúc na svoj odtrhávajúci sa tieň povedal: „Ja blázon...“