Sladký Valentín

Mal som za sebou strašný pracovný týždeň, no môjho piatkového rituálu som sa nemienil vzdať. Minul som sochu generálu, zakotvil som v nákupnom centre na brehu Dunaja a trielil som do food courtu.

Chirashi. Inari. Gunkan, Temaki. Shashimi. Maki. Nigiri. Moje obľúbené japonské slová. Naložil som si set azda pre troch. Vraj by sa to nemalo, ale môžem to kašlať – rozriedil som si wasabi v sójovke, rozbalil nakladaný zázvor, chopil sa paličiek, keď sa od vedľajšieho stola ozvalo:

„Lásočka!“

„Čo je, mucko?“

Och nie. Ako keby som nemal tých kecov o Valentínovi dosť už v kancli. Pre mňa je to, kurva, štrnásty február! Nič iné! Nevyzerám zle a zarábam nadštandardne. O sympatie žien nemám núdzu. Príležitostnému sexu sa nevyhýbam. No sviatok zamilovaných? Absurdné…

„Ľúbkam ťa!“

„Aj ja teba, mucko!“

Mal som už v ústach nigiri, no naplo ma.

„Niečo tu pre teba mám,“ povedal a tváril sa ako nafetovaný. Z batohu vytiahol červeného plyšáka, ktorý pripomínal neforemné srdce. Určite ho ulovil na Temu.

„Ježiši, to je zlatunké! Ďakovala!“

Priblížili sa perami ako dva prísavníky. Snažil sa jej hádam urobiť vyšetrenie mandlí. Ich jazyky za hlasného mľaskania v pravidelnom rytme opisovali osmičky. Rukami jej nemotorne jazdil po stehnách, ako keby to robil prvý raz. Potom jej rukou zašiel po sveter…

„A dosť!“ zareval som.

„Čo máš za problém?“ spýtal sa Rómeo.

„Kámo, veď je Valentín!“ pridala sa Júlia.

„Ale nie ste tu sami!“ nedal som sa.

Od vedľajšieho stola sa postavila dáma v stredných rokoch: „Mladý muž, veď ich nechajte. Prišli sem osláviť svoju lásku. Ako my všetci.“

Vtedy som si to všimol. Bol som tam jediný solitér, všetko ostatné boli páriky rôzneho veku, bez výnimky s tým priblblým výrazom na tvári, aký vídať len štrnásteho februára.

„Mucko!“ povedala a opäť sa na neho vrhla. Teraz už jazykmi bojovali ako zmyslov zbavení, od ich stola prskali sliny na všetky strany. Zjavne inšpirovali aj ostatných hostí a naraz sa slastný mľaskot ozýval odvšadiaľ.

„Nieeeee!“ vykríkol som a od zlosti som prevrhol môj stôl. Sushi sa rozletelo všetkými smermi, kúsok tuniaka pristál aj vo vlasoch distingvovanej dámy predo mnou. Z kuchyne pribehol majiteľ a nahnevane kričal čosi po japonsky. To nebolo nič proti jeho manželke, ktorá aj zúrivo gestikulovala a paličkou mi skoro vypichla oko. Miloval som to tak, ne pochopil som, že mám odísť a už sa nikdy nevracať.

Kypelo to vo mne. Uháňal som po nábreží, nemohol som si to nevšimnúť. Oproti mne kráčal zhrbený chalan s vyholenou hlavou, s kanadami, maskáčmi, čiernou bomberou a v ruke držal kyticu ruží. Priblblý výraz mal v tvári aj on – tento sviatok asi neušetrí nikoho…

Bar ukrytý v tmavej uličke Starého Mesta bol útočiskom pre všetkých vydedencov. Z džuboksu hral osemdesiatkový hard rock – správne! Aby nikto nemal pochybnosti, ako veľmi majú vydedenci Valentína na háku.

Sadol som si na za bar na vysokú stoličku a prikázal som si dvojitú whisky. Ihneď som ju do seba kopol, rozhliadol som sa po okolí a zatváril sa naučeným výrazom ako plemenný býk. Prešli okolo mňa dve gotické ženy, nonšalantne kývli hlavou, no ja som mávol na znak nezáujmu. Nemusím brať všetko, čo sa ponúka, no nie?

Whisky začala účinkovať a tak som si pokyvkával hlavou do rytmu tej urevanej odrhovačky. Objednal som si ešte jednu dvojitú, nech to je konečne zaujímavý Valentín. Neskôr som viackrát uvažoval, či to, čo nasledovalo, bolo iba výplodom opitého mozgu.

K baru doslova priplávala preskrásna blondínka v naprataných ružových šatách. Ako by povedal môj nebohý dedko, tú by znesvätil aj kňaz. Čo však robí bábika ako ona v tomto pajzli?

„Dovolíš? Sadnem si sem,“ povedala mi a ani nečakala na odpoveď. Tiež si objednala dvojitú whisky a vypila ju na ex.

„Nebudeme tu hrať divadlo, že?“ povedala mi. „Nemáme pätnásť. Obaja vieme, prečo tu sme. Tak môžeš zaplatiť, aj za mňa a presunieme sa k tebe. Nečakala na moju odpoveď. Keď som na ňu len zízal, luskla prstami a ja som pochopil.

Zbaliť inak takúto raketu, bol by to nadpriemerný večer. Desať z desať. No niečo tu nesedelo. Cestou taxíkom nepovedala ani slovo. No ani sa nehrala s mobilom, ako by mohol človek čakať. Iba sústredene hľadela z okna, ako žoldnier či nájomný vrah sústredený na svoju misiu.

Prišli sme ku mne. Na nič nečakala, zaviedla ma do spálne a vyzliekla sa. Vykukli na mňa tie najkrajšie symetrické prsia, aké by ani umelá inteligencia nevedela nakresliť. Nebolo to ale ono. Stál som ako obarený. Pristúpila ku mne a pobozkala ma. Vášnivo, zmyselne, na francúzsky štýl. Prebehol mnou iba chlad. Ponoril som sa do periny a zvyšok plynul tak nejako na autopilota.

Zrazu som sa prebudil a hlava mi išla vybuchnúť ako po opici. Pritom som na moje pomery až tak veľa nevypil. Porozhliadol som sa po spálni a po bezmennej slečne nebolo ani stopy. Rýchlo som si obliekol boxerky a prehľadal som celý byt. Nikto tam nebol, no na chodbe mi udrela do nsoa výrazná vôňa. To hádam nemôže byť pravda. Taký parfum používala len jedna osoba. Škoda, že som doma nič nemal. Ďalšia dvojitá whisky by bodla. Z núdze som prešiel do kuchyne, hádam sa len niečo nájde. A vtedy som to zbadal. Na stole ležal malý odznačik v tvare margarétky. To hádam nie je možné! Margaréta!

Volať si taxík by nebolo rozumne. Nasadol som do svojho volkwagenu a odviezol sa na kalváriu za okrajom mesta. Vedel som, že ten rýľ ešte budem niekedy potrebovať a tak som sa ho nezbavil. Myslel som si, že správny strom nenájdem – v aleji ich boli desiatky. Len pod jedným však rástli margarétky.

Pršalo, ale mne to nevadilo. O to lepšie, zem sa lepšie poddala. Rýľoval som, fučal, nadával. Konečne som ju odkryl. Tvár mala pokojnejšiu, než si ju pamätám. Až príliš. Ako keby… spala

„Margaréta…“

Dážď zosilnel. Kvapky jej dopadali na pery. Pootvorené. Zamrazilo ma. Ten bozk. Tá blondínka. Ten istý chlad. Ustúpil som o krok.

„Nie…“

Niečo sa pohlo. Najprv som si myslel, že je to voda. Potom som uvidel, ako sa jej pery nepatrne pohli. Ako keby… dýchala. Hlina okolo nej sa začala pomaly zosúvať späť. Sama.

Utekal som. Šmykol som sa, spadol, ale postavil som sa a bežal ďalej. Neobzrel som sa. Až pri aute som si to všimol. Na perách som mal chuť zeme. A niečo ešte. Sladké.