„Ak mi dáš bozk, nezbijem ťa moc!“ Spieva modrooký blondiak Eve.

„To ti tak budem veriť, Adam! Dobre si ja pamätám minulý rok, ako si ma zmastil. Do večera som si nesadla, ty hovädo.“ Oborí sa naňho černovláska s alabastrovou pleťou a v sprievode vyplazeného jazyka naňho vztýči prostredník.

„Ak mi dáš bozk, nezbijem ťa moc, iba trošku.“ Zrúkne na ňu ako medveď v ruji.

„Hen choď na lúku, s ostatným dobytkom sa pásť!“  Ukáže Eva na kopec, hostiaci stádo volov.

„Ak mi dáš bozk, nehodím ťa do rieky!“ Hudie si ďalej Adam.

„Sám tam skoč, smrdíš ako tri spálené mrciny.“ Posmieva sa mu Eva.

„Ak mi dáš bozk, nehodím ťa do rieky, len trochu skropím halenky.“ Vyrýva Adam ďalej.

„Šľaka. Ak ti dám bozk, zavrieš už tú papuľu?“ Vykročí Eva na cestu menšieho odporu.

„Nuž, áno.“ Dôjdu Adamovi rýmy.

Eva ho so značnou dávkou sebazaprenia pobozká na líce. „Máš a teraz sa prac z môjho prahu, iné dievky otravuj.“

„CHALANI!ZMAČA!“ Vykríkne Adam.

Zpoza rohov domu sa vyrútia jeho dvaja kumpáni a spoločne zdvihnú Evu nad hlavy.

„Už aj ma pustite, kokoti pochabí!“ Kričí Eva darmo, o pár chvíľ už letí z brehu rovno do koryta rieky. Doudiera sa o kamene, peru jej rozrazí, s vodou jej do hrdla žábatko vpláva. Len čo sa pozbiera na nohy, pohľadom konroluje breh. Nevidí nikoho. „Skurvenci prašivý, radšej ušli.“ Zavrčí si do premočenej halenky a celá ubolená sa terigá na breh. Na prahu rodičovského domu opäť pribehnú Adam gang s hrubými korbáčmi. Šibú zadok, hlava, chrbát, nehľadia kam.

Eva za sebou prudko zabuchne dvere.

„Daj nám vajíčka za šibačku, korunky do vačku za oblievačku!“ Hulákajú Adamovci spoza okien. Eva v kuchyni stretne mamu.

„Evička, čo sa tu schovávaš? Šibačov si choď zaopatriť!“

„Ale mami, oni ma hodili do rieky a zbili ako poslednú handru.“ Protestuje Eva.

„Veď sa toľko neparč, Evka. To sú tradície. Nože im daj aspoň po vajíčku! Už aj!“ Ukáže mama na komoru.

„Dobre mamo, ale nedám im z komory. V izbe mám lepšie, špeciálne.“

„Výber nechám na teba, len im zavri pysky! Kto to má furt očúvať?“

Eva sa z izby na priedomie vráti s trojicou vlastnoručne zdobených kraslíc.

„Čože je to za kraslice, taký vzor som jakživ nevidel?“ Pýta sa Adam.

„Tieto sú výnimočné Adamko, priamo zo srdca.“ Povie miesto rozlúčky a zabuchne kupačom pred nosom.

V utorok ráno Adama prebutí klopkanie a škrípanie.

„Parom to vzal, čo sa robí!“ Prudko sa posadí na posteli. Keď rozlepí uší, identifikuje zdroj širenia zvuku ako košík z kraslicami. Evina sa hýbe a praská. Vyliahne sa z nej modré vtáča.

„Ó, ty si krásne vtáčatko.“ Načiahne sa Adam, že nový život pohľadí ukazovákom.

Vtáča ho uhryzne tak, že bolesť cíti až v päte.

„Tak páľ do pekla, vták odporný!“ Zahromží, vyšmarí krasličný košík cez otvorené okno, hltne pálenky a bolesť ho na druhý bok prevalí.

Vstane na ostrú bolesť zarývajúcu sa mu do hrude.

Všade je tma. V nočnom vzduchu cítiť krv.

Oči privykajúce si na nedostatok svetla, vynárajú z tieňov ostré pazúry zabárajúceho sa mu do hrude, patria akejsi okrídlenej beštii s ženským telom. Adam kvíli agóniou do noci keď s ním vtáčí démon letí ponad dedinu, kde sa v domcoch rozožínajú svetlá. Obyvatelia sa budia na srdcervúci rev.