„Ak si do roka nenájdeš nevestu, nájdem ti ju sama! Počúvaš ma, ty pecivál?“ ťahala ma mamka za uši.

„Hej, hej, počúvam,“ šúchal som si ubolené sluchové orgány. „Robte, čo musíte, mama.“

Odpochodovala z obývačky a ja som sa mohol vrátiť ku krištáľovej guli. Práve dávali závody bosoriek na metlách a to bola vždy riadna šou. Viac ma bavilo len sledovať švábie zápasy v krčme.

Mal som pohodlný a jednoduchý život. Neviem načo mi ho mamka chcela tak silou mocou komplikovať manželstvom.

„Všetky moje kamarátky už majú vnúčence,“ opakovala neustále. „Od teba som sa dočkala akurát tak hoven v latríne!“

„Veď ju to raz prejde,“ povedal som si a pohodlnejšie som sa uvelebil na gauči.

***

Na moje veľké zdesenie svoj sľub dodržala. Dokonca presne na deň.

„Tu je tvoja nevesta!“ napochodovala do obývačky. Keď som sa otočil, aby som si svoju nastávajúcu obzrel, skoro ma chytila chlopňa.

Do izby vošla orčica, mastnou hlavou sa takmer dotýkala stropu. Široká bola skoro ako vysoká, s ropušou pokožkou plnou bradavíc. Keď sa na mňa pozrela, usmiala sa zubami ako hviezdičky. Žltými a ďaleko od seba.

„Pekný ženíšok,“ zakvákala a na potvrdenie si poriadne nahlas prdla.

„Toto má byť moja nevesta?“ klepal som sa ani neviem, či od strachu alebo zhnusenia.

„Veru tak,“ prikývla mamka. „Všetko je dohodnuté. Sobáš máte zajtra.“

„To nemyslíte vážne!“

„Myslím. Mal si si nevestu vybrať sám!“

„Zajtra, ženíško môj,“ zamávala mi orčica a odišla.

„Ehm, a ako sa vlastne volá?“ ani neviem, prečo som sa to opýtal.

„Horčica,“ vypľula mamka. Orčica Horčica. Výborne. Lepšie už nemohlo byť.

„No, mamka, vidím, že nemám na výber.“

„Veru nemáš.“

„V tom prípade mi zostáva len jediná vec.“

***

„Zlez odtiaľ a poď si vybrať svadobný oblek!“

„Nejdem! Radšej skočím!“ stál som na vrchole najvyššej veže v meste a chytal som sa to všetko skončiť. Radšej nech je zo mňa mastný fľak, než si vziať tú chodiacu hromadu sopľa.

„Ak skočíš, tak máš do konca roka domáce väzenia!“ nedala sa moja mať. Nejako mi jej slová nedávali zmysel, ale mama bola občas taká.

Naposledy som sa pomodlil k bohom a odrazil som sa.

Padal som k zemi, ale tá sa akosi nepribližovala. Ani len žiaden vietor nedul. Bolo to čudne, čakal som, že mi bude viť okolo uší.

„Ženíšok nebude skákať,“ začul som za sebou. Otočil som hlavu a so zdesením som zistil, že ma za nohu drží Horčica.

„Na svadbu sa treba chystať,“ kvákala. „Skákať môžeš potom.“

***

Stál som pred oltárom a potil sa tak, že podo mnou už vznikala mláčka. Horčica vedľa mňa sa klepala od radosti. V bielych šatách vyzerala ešte otrasnejšie. Najhoršie na tom bolo, že onedlho ju uvidím aj bez nich. Z tej predstavy ma naplo.

„Vyhlasujem vás sa muža a ženu,“ zaklapol svoju knihu kňaz. „Pobozkajte nevestu.“

„A to musím?“ rozklepali sa mi kolená.

„Neodvrávaj a bozkaj ma, ženíško,“ kvakla Horčica a našpúlila pery ako zhnitá tlačenka. S cmukavými zvukmi sa ku mne blížila a ja som mal pocit, že sa mi zastavuje srdce. Prisala sa mi na tvár ako pijavica a úplne ju pohltila. Vysala mi z pľúc všetok vzduch. Jej sliny mi tiekli za golier.

Nakoniec som to jednoducho nevydržal.

Umrel som.

Moja duša opustila telo stúpala k oblohe.

„Ženíško!“ kričala Horčica a triasla mojím nebohým telom. Po tvári jej tiekli slzy ako z prasknutého potrubia.

„Ty zmrd nevďačný!“ kričala moja mať. „Ak okamžite neožiješ, zavolám na teba nekromanta!“

Ja som ich však prestal vnímať. Bol som slobodný a mal som pred sebou celú smrť.

***

Dorazil som na druhú stranu a pred bránou do ríše mŕtvych ma privítal sám svätý Nekros.

„Ideš akurát na čas,“ oslovil ma namiesto privítania.

„Akoto to?“ moja ektoplazma sa zachvela.

„Potrebujeme ženícha pre jednu stranenú nevestu. A keďže ty si zomrel na svadbe, si na to ideálny.“

„Ale tak to choďte, kurva, do riti!“